Plukovník in memoriam Milan POLÁK (krycie mená Jozef Milan, Uher)

Narodil sa 17. 8. 1897 v Čadci. V Žiline navštevoval ľudovú školu a reálne gymnázium. V štúdiu pokračoval na učiteľskom ústave v Ostrihome. R. 1915 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu, r. 1916 absolvoval Školu pre dôstojníkov v zálohe a až do konca 1. svetovej vojny slúžil v rakúsko-uhorskej armáde. Z Ruska bol odvelený do Rumunska, kde sa stal veliteľom výzvedného oddielu. V lete 1917 bol v hodnosti poručíka pobočníkom veliteľa 1. práporu pešieho pluku č. 314 na talianskom fronte. 

V roku 1919, po krátkej službe v čs. armáde, bol prepustený do zálohy. Najskôr pôsobil ako učiteľ v kysuckej Horelici a potom riaditeľ školy v Čadci, kde bol r. 1938 aj starostom. Za aktivity proti ľudáckym režimistom musel r. 1938 opustiť riaditeľské miesto a bol preložený na meštiansku školu do Trenčína. 

Po roku 1939 bol členom ilegálnej odbojovej skupiny Obrana národa, podieľal sa na organizovaní ilegálnych odchodov bývalých vojakov čs. armády do zahraničia. Spravodajsky pracoval pre skupiny J. Lichnera. V roku 1942 sa stal členom ilegálneho Ústredného národnorevolučného výboru na Slovensku, vyslovil súhlas s Ohlasom k slovenskému národu k 14. marcu 1942, s výzvou k organizovaniu „jánošíkovských skupín“ a na prípravu slovenského povstania. V októbri 1942  ho zatkli príslušníci Ústredne štátnej bezpečnosti („ÚŠB“), po prepustení zbavený učiteľského miesta, preto sa živil obuvníckym remeslom. Predčasne penzionovaný a navonok v ústraní sa však angažoval v získavaní vojakov slovenskej armády pre protifašistický odboj. Kontaktoval sa s významnými dôstojníkmi, v roku 1943 aj s pplk. gšt. J. Golianom. Pôsobil v spravodajskej skupine Hela, podieľal sa na rádiotechnickom prepojení čs. domáceho a zahraničného odboja, sprostredkovával spojenie vojenských a politických odbojových zložiek. Bol kooptovaný do ilegálnej SNR a osobne zainteresovaný do výberu veliteľa Vojenského ústredia („VÚ“). Od mája 1944 pôsobil na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici, oficiálne na pozícii styčného spravodajského dôstojníka, ale v skutočnosti zabezpečoval kontakt VÚ s politickými zložkami odboja pri prípravách povstania. Spolu s mjr. J. Markom zabezpečoval pravidelné rádiotechnické spojenie ilegálneho VÚ s čs. MNO v Londýne. Ako Golianov pobočník a od začiatku Slovenského národného povstania („SNP“) príslušník štábu Veliteľstva 1. čs. armády zodpovedal za spravodajský referát, zapojenie civilného sektora i finančné záležitosti. Na začiatku SNP zabezpečoval prostredníctvom spravodajskej skupiny styčného dôstojníka M. Pavloviča spojenie veliteľstva 1. čs. armády s náčelníkom Čs. vojenskej misie v Moskve, gen. H. Píkom. 5. 9. 1944 ho menovali za člena SNR a ako zástupca armády sa zúčastňoval rokovaní Rady na obranu Slovenska. Podieľal sa na vzniku Vysokoškolského strážneho oddielu aj na spolupráci so spojeneckými misiami na Slovensku. Od polovice októbra 1944 bol zástupcom prednostu politickej správy Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku, koordinoval prechod jej štábu na poľné stanovište v Slovenskom rudohorí. Od novembra 1944 do marca 1945 velil jednotke operujúcej v priestore Šajba – Čiertaž v oblasti Poľany. 5. 3. 1945 prešiel cez front na oslobodené územie a cez Maďarsko do Košíc, kde vstúpil do náhradného Predsedníctva SNR, stal sa zástupcom povereníka pre veci vojenské a od polovice apríla 1945 bol podpredsedom SNR. Po presune SNR do oslobodenej Bratislavy viedol aj expozitúru Úradu štátneho tajomníka MNO. 

Po vojne bol v rokoch 1945 – 48 prvým predsedom organizácie vojakov SNP („SVOJPOV“), krátko aj podpredsedom Zväzu slovenských partizánov, tiež inicioval založenie pamätníka obetiam povstania. Spoluzakladal povojnovú Demokratickú stranu, bol členom Dočasného Národného zhromaždenia a poslancom Ústavodarného Národného zhromaždenia za Trenčiansky kraj. Zúčastnil sa reparačných rokovaní v Paríži v decembri 1945, v r. 1945 – 46 bol členom čs.-sov. hraničnej delimitačnej komisie. Koncom r. 1947 sa vzdal funkcie podpredsedu SNR, r. 1948 sa stal predsedom Zboru povereníkov a po ukončení činnosti Demokratickej strany po februári 1948 pôsobil ako podpredseda Strany slovenskej obrody. Až do tragickej autonehody 2. augusta 1951 pri Trenčíne zastával funkciu povereníka zdravotníctva. Zomrel 2. 8. 1951 v Bratislave.
 
Text: Mgr. Božena Šeďová, VHÚ – OVHV
Foto: Muzeum SNP
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 200-201. ISBN 978-80-89523-20-7.