Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

106. výročie vyhlásenia Martinskej deklarácie

Aktualizované:
106. výročie vyhlásenia Martinskej deklarácie
106. výročie vyhlásenia Martinskej deklarácie

Vznikom samostatného štátu Čechov a Slovákov v októbri 1918 sa zavŕšilo diplomatické a vojenské úsilie hlavných politických reprezentantov českého a slovenského národa.

Republika sa zrodila na sklonku „Veľkej vojny“ na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, a to na základe dvoch rovnoprávnych štátoprávnych aktov: vyhlásenia Národného výboru československého v Prahe 28. októbra 1918 a Martinskej deklarácie v Martine 30. októbra 1918. Jej význam o to viac umocňuje skutočnosť, že v čase, keď sa slovenskí reprezentanti politického, kultúrneho, duchovného, hospodárskeho života Deklaráciou na zhromaždení v Martine prihlásili k česko-slovenskej štátnosti, nemali ani potuchy, čo sa udialo 28. októbra v Prahe. Často význam Martinskej deklarácie nedoceňujeme, pričom išlo o zásadný krok vo formovaní moderného a štátotvorného národa.
_____________________________
 
Znenie Martinskej deklarácie:
 

Deklarácia slovenského národa

Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom.
 
Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hranicicach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať. Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desatročia nepoznala vážnejšej úlohy, jako potlačovat všetko, čo je slovenské, nepostavila a nedovolila nášmu národu ani jedinej školy, nedovolila, aby sa slovenskí ľudia dostali do verejnej správy a úradov, náš ľud majetkove ničila a vykoristovala svojou stredovekou feudálnou sústavou a politikou.

Nie sú oprávnené na to, aby v mene slovenského ľudu hovorily, ani tie tak zvané zastupiteľské sbory, ktoré sú sostavené na základe úzkeho volebného práva nedopúštajúceho prejavit vôľu národa, a pozostávajúce z ľudí, ktorí vzdor nariadeniu zákona nedopustili na výboroch čisto slovenských stolíc ani len slovenského slova. Nie sú na to oprávnené ani také ľudové shromaždenia, ktoré vynášajú uzavretie pod tlakom cudzieho násilia.
 
V mene slovenského národa na Slovensku oprávnená je leda hovoriť jedine Slovenská Národná Rada. Národná Rada česko-slovenského národa v Uhorsku obydleného osvedčuje:
 
1. Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného československého národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účast i slovenská vetev.
 
2. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
 
3. Žiadame okamžité uzavretie pokoja a sice na všeľudských kresťanských zásadách, aby pokoj bol taký, že by medzinárodno-právnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a ďalšie zbrojenie. Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude popriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovat a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.
 
Zo zasadnutia Slovenskej Národnej Rady V Turčianskom Sv. Martine, 30. októbra 1918. Karol A. Medvecký, v.r., tajomník Slovenskej národnej rady Matúš Dula, v.r., predseda Slovenskej národnej rady.


Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
Foto: VHÚ

Fotogaléria

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky