120. výročie narodenia genplk. in memoriam Jána Goliana
Veliteľ ilegálneho Vojenského ústredia („VÚ“) a prvý veliteľ povstaleckej armády genplk. in memorian Ján Golian sa narodil 26. januára 1906 v maďarskom Dombováre vo viacpočetnej slovenskej rodine Rudolfa a Gizely Golianovej. Mladý Ján po získaní základného vzdelania pokračoval v štúdiu na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave. Po jej absolvovaní si zvolil neľahkú dráhu dôstojníka z povolania čs. brannej moci. Z tohto dôvodu sa dňa 10. septembra 1925 zúčastnil na dobrovoľnom odvode. Dňa 5. októbra 1925, po úspešnom odvodovom konaní a splnení všetkých podmienok stanovených pre prijatie do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, nastúpil do činnej služby ako vojenský akademik.
Hranickú akadémiu ukončil 6. augusta 1927. Nasledujúcim dňom bol menovaný na poručíka delostrelectva („del.“) v delostreleckom pluku 3 v Litoměřiciach. Odtiaľ bol dňom 1. októbra 1927 odoslaný do Delostreleckej aplikačnej školy v Olomouci, kde ako frekventant zotrval do 11. augusta 1928. Činnú službu v rámci materského pluku opätovne nastúpil už nasledujúci deň, keď bol zaradený do funkcie dôstojník pátrač 2. batérie. V tejto funkcii pôsobil do 15. februára 1929. V nasledujúcich dvoch rokoch vykonával rovnakú funkciu systematizovanú pre dôstojníkov, avšak v rámci ďalších batérií delostreleckého pluku 3. V tomto období si zvyšoval aj svoju odbornú kvalifikáciu, keď od 3. januára 1930 – 30. apríla 1930 absolvoval spojovací kurz pre dôstojníkov všetkých zbraní, resp. od 10. júna 1930 – 4. júla 1930 spojovací kurz pre dôstojníkov a rotmajstrov delostrelectva. Po návrate z druhého z kurzov ho zaradili do funkcie dôstojníka pátrača a veliteľa spojovacej čaty delostreleckého oddielu (5. 7. 1930 – 29. 9. 1930). Potom ho vymenovali za 1. dôstojníka spojovacej čaty pluku. V tejto veliteľskej funkcii zotrval do 18. novembra 1930, keď ho o deň neskôr odoslali ako inštruktora a veliteľa čaty tel. mechanikov v spojovacej škole telegrafického práporu 1 v Čáslavi. Po skončení jeho vyslania do Čáslavi sa opäť vrátil k svojmu pluku, kde najskôr zastával funkciu 1. dôstojníka spojovacej čaty pluku (23. 3. 1931 – 29. 9. 1931), potom bol jej dočasným veliteľom (30. 9. 1931 – 30. 11. 1931). Dva mesiace po povýšení na nadporučíka del., konkrétne 1. decembra 1931, bol ako frekventant povolaný do ekvitačného kurzu pre dôstojníkov delostrelectva. Po jeho absolvovaní sa vrátil k materskému pluku, kde od 15. mája 1932 až do 16. novembra 1933 vykonával funkciu dôstojníka spojovacej batérie. Potom, tak ako v roku 1930, npor. del. J. Goliana odoslali ako inštruktora a veliteľa rádiotelegrafickej čaty do spojovacej školy telegrafického práporu 1. Túto funkciu vykonával do 29. apríla 1933, keď sa dňom nasledujúcim vrátil k materskému pluku, aby prevzal funkciu 1. dôstojníka spojovacej batérie. V nej zotrval do 6. januára 1934, keď bol od 7. januára 1934 povolaný do jazdeckej školy vo Vojenskom jazdeckom učilišti v Pardubiciach. Kurz absolvoval 31. októbra 1934. Po návrate z kurzu bol hospitalizovaný v divíznej nemocnici 3 v Terezíne, kde sa liečil až do 2. januára 1935. Po návrate z nemocnice bol pridelený k veliteľstvu delostreleckého pluku 3 v Litoměřiciach. Počas tohto obdobia bol určený za veliteľa remontného strediska pri 3. poľnej delostreleckej brigáde (20.4.1935 – 30. 9. 1935) a dočasného veliteľa remontnej batérie (1. 10.1935 – 31. 3. 1937). Z tejto veliteľskej funkcie povolali kpt. del. J. Goliana do Vysokej školy válečnej v Prahe. Dňa 3. mája roku 1938, po úspešnom absolvovaní I. a II. ročníka tejto prestížnej čs. vojenskej školy, bol pridelený k 10. divízii v Banskej Bystrici, kde až do 4. decembra 1938 vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie. Od 5. decembra 1938 bol ustanovený za prednostu 4. oddelenia tejto divízie.
Dňom 14. marca 1939 bol ako aktívny dôstojník prijatý do slovenskej armády, kde bol od 7. mája 1939 ustanovený za prednostu 4. oddelenia 1. vyššej jednotky v Trenčíne. V tejto funkcii zotrval len do 22. júna 1939, keď stot. del. J. Goliana ustanovili za prednostu 1. oddelenia štábu vyššej veliteľstva 1. Ani v tejto funkcii sa dlho „nezohrial“, pretože už 22. augusta 1939 bol ustanovený za prednostu 3. oddelenia štábu vojenského veliteľstva 1. Dňa 15. decembra 1939 mu bolo priznané absolutórium vysokej školy válečnej a zároveň ho preradili do kategórie dôstojníkov generálneho štábu. Dňa 1. marca 1941 bol ustanovený za 2. dôstojníka generálneho štábu veliteľstva 1. divízie a prednostu Ib oddelenia.
Mjr. gšt. J. Golian (1.7.1940), po vstupe Slovenskej republiky po boku Nemecka do ťaženia proti ZSSR, dňa 27. júna 1941 odišiel so svojím veliteľstvom do poľa, kde zotrval až do 13. novembra 1941. Po návrate z frontu a 2-mesačnej frontovej dovolenke ho ustanovili za náčelníka štábu veliteľstva divíznej oblasti 1 v Trenčíne. Túto funkciu vykonával do 31. mája 1942, keď bol dňom nasledujúcim premiestnený k Veliteľstvu pozemného vojska v Banskej Bystrici. Odtiaľ bol dňom 15. júna 1942 pridelený k Vojenskej správe Ministerstva národnej obrany SR („MNO“) ako prednosta vojenského všeobecného oddelenia, od 7. júla 1942 prednosta všeobecného oddelenia pri Vojenskom všeobecnom úrade Vojenskej správy MNO SR. Dňa 29. júla 1942 odchádza z tejto funkcie po 2-krát do poľa, aby prevzal funkciu prednostu IV. oddelenia veliteľstva Rýchlej divízie. Do zázemia sa vrátil už 2. októbra 1942. Po 2-mesačnej zdravotnej frontovej dovolenke sa vrátil do aktívnej služby, aby dňom 15. januára 1943 prevzal už ako pplk. gšt. (1.1.1943) funkciu zástupcu prednostu personálií MNO SR. Z tejto funkcie bol opäť odoslaný na front, s určením za náčelníka štábu Rýchlej divízie. V tomto prípade bol na fronte od 4. marca 1943 do 25. júla 1943, keď sa vrátil na Slovensko. V tomto období si pplk. gšt. J. Golian ako štábny dôstojník uvedomoval dopad víťazstiev sovietskej armády na vojakov slovenskej Rýchlej divízie, sledoval postup vojsk na bojiskách 2. svetovej vojny a mal osobné skúsenosti so zavádzaním nemeckého poriadku na okupovanom území ZSSR. Po návrate z frontu bol vzhľadom na zlý zdravotný stav hospitalizovaný. Po vyliečení sa v októbri 1943 stal oblastným dôstojníkom veliteľstva divíznej oblasti 1. Od 1. januára 1944 bol menovaný za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. V tomto období ďalej rozvíjal styky so skupinou protifašisticky orientovaných dôstojníkov, pomocou ktorých sa dostal do kontaktu aj s ostatnými antifašistickými skupinami a čs. exilovou vládou v Londýne. Dňa 23. marca 1944 bol prezidentom E. Benešom menovaný za vedúceho príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády. Dňa 27. apríla 1944 na stretnutí ilegálnej Slovenskej národnej rady („SNR“) prijal poverenie o vedení Vojenského ústredia („VÚ“). So svojimi spolupracovníkmi vypracoval vojenský plán ozbrojeného vystúpenia, ktorý 28. júna 1944 odoslal do Londýna a na druhý deň predložil aj na porade ilegálnej SNR. Rámcový plán v optimálnom variante počítal so súčinnosťou sovietskej Červenej armády, ktorej mala Poľná armáda otvoriť karpatské priesmyky a Zápoľná armáda mala vykonať prevrat a mobilizáciu na Slovensku. Po mobilizačnom doplnení Zápoľnej armády na dve pešie divízie a po spojení sa s Poľnou armádou dokončiť s pomocou vojsk sovietskej armády porážku Nemcov. Menej výhodný druhý variant bol vynúteným riešením: v prípade okupácie Slovenska sa malo začať s ozbrojeným odporom bez ohľadu na stav príprav povstania. Uzlovým bodom vojenských príprav sa stalo vyhľadávanie vhodných predurčených povstaleckých veliteľov posádok. Veľké nedostatky vo vojenských prípravách vo výbere osôb nastali na západnom a východnom Slovensku. Až do začiatku Povstania sa nedoriešilo, kto z dvojice: gen. II. tr. A. Malár – plk. gšt. V. Talský sa stane povstaleckým veliteľom východoslovenských divízií, ktoré mali mať rozhodujúcu úlohu v nadchádzajúcom Povstaní. Najdôležitejšou otázkou príprav ozbrojeného povstania bola jeho koordinácia s postupom sovietskej Červenej armády. Z tohto dôvodu už 29. júna 1944 sa na bratislavskej schôdzke VÚ a SNR vytýčila úloha vyslať delegáciu do ZSSR. Po rôznych komplikáciách sa odlet delegácie podarilo uskutočniť až 4. 8. 1944.
Vojenské prípravy povstania musel pplk. gšt. J. Golian koordinovať jednak s domácimi politickými silami, združenými v ilegálnej SNR, jednak musel rešpektovať inštrukcie a rady prichádzajúce od čs. exilu z Londýna. Systematické rádiotelegrafické spojenie s čs. vojenskými orgánmi v Londýne mu malo pomôcť v riešení koncepčných otázok vojenských príprav. V posledných augustových dňoch s obavami sledovali pohyb nemeckých vojsk, hlavne ich sústredenie na moravsko-slovenských hraniciach. Správy o partizánskych akciách – predovšetkým v Martine, Ružomberku a Brezne – vyvolali nemecký zákrok. Vzhľadom na nezvládnutie situácie vlastnými bezpečnostnými a vojenskými silami prezident SR J. Tiso 28. augusta 1944 súhlasil s príchodom nemeckých okupačných vojsk na Slovensko.
Dňa 29. augusta 1944, po rozhlasovom prejave ministra národnej obrany potvrdzujúcom príchod nemeckých okupačných vojsk, pplk. gšt. J. Golian vydal heslo „Začnite s vysťahovaním“ znamenajúce rozkaz na branný odpor armády. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Ako veliteľ armády za podmienok narastajúceho tlaku okupačných vojsk riešil so svojím štábom všetky najdôležitejšie úlohy obrany povstaleckého územia. Za realizáciu vojenských príprav a otočenie zbraní proti dovtedajšiemu spojencovi, nacistickému Nemecku, bol už 29. augusta 1944 povýšený londýnskym čs. MNO na plk. gšt. a na základe rozhodnutia SNR z 5. septembra 1944 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Rádiogramom z 12. septembra 1944 mu oznámili, že túto hodnosť mu potvrdila aj čs. vláda v Londýne.
Počas bojov na povstaleckom fronte riadil vojenské operácie, ktorých sa na niektorých miestach aj osobne zúčastnil. Svojou prítomnosťou na úseku niektorých taktických skupín chcel zvýšiť bojovú morálku povstalcov a srdnatosť ich obrany. Dňom 7. októbra odovzdal velenie div. gen. R. Viestovi a stal sa jeho zástupcom. 27. októbra 1944 spolu so štábom Veliteľstva 1. čs. armády ustupoval z Banskej Bystrice na Donovaly. Po vydaní posledného rozkazu div. gen. R. Viesta na prechod na partizánsky spôsob boja, odišiel so svojím veliteľom, ako aj ďalšími dôstojníkmi, ďalej do hôr. Po namáhavých presunoch sa 2. novembra 1944 dostali do Supotníckej doliny, kde sa dostali do nepriateľskej paľby. Oddiel bol rozbitý, časť príslušníkov zajatá. Večer toho istého dňa zišli do Pohronského Bukovca, kde si chceli oddýchnuť. Ráno 3. novembra 1944 ho Einsatzkommando 14, rovnako ako div. gen. R. Viesta a ďalších dôstojníkov, zajalo. Jeho, ako aj div. ge. R. Viesta, eskortovali do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy. Odtiaľ ich 10. novembra 1944 previezli do Viedne a ešte v ten istý deň do Berlína, kde J. Goliana vyšetrovali aj s ďalšími významnými účastníkmi Slovenského národného povstania.
Brig. gen. J. Golian aj s ďalšími tromi významnými predstaviteľmi národného boja za oslobodenie (div. gen. R. Viest, gen. II. triedy A. Malár a gen. II. triedy Š. Jurech) s najväčšou pravdepodobnosťou zahynul v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg, kde mal byť v marcových dňoch roku 1945 popravený. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti div. gen. in memoriam a v roku 1969 do hodnosti genplk. in memoriam.
Text: VHÚ Bratislava
Zdroj: VÚA-VHA Praha, Múzeum SNP Banská Bystrica, VHÚ-VHA Bratislava
