Bezpilotný prieskumný prostriedok Tu-143
Dňa 17. februára 1988 sa v československej tlači objavila správa, že na padáku neplánovane dopadla v Prahe meteorologická aparatúra patriaca Sovietskej armáde. Správa bola reakciou na udalosť z predchádzajúceho dňa, keď v doobedňajších hodinách pristálo bezpilotné prieskumné lietadlo v areáli materskej škôlky v Prahe. Škody boli minimálne a nedošlo k žiadnemu zraneniu. Deti boli v tom čase na vychádzke mimo priestorov škôlky. Približne jeden a pol tonový dron 1. generácie dosadol do areálu priamo pred zrakmi okolitých obyvateľov sídliska. Na miesto incidentu dorazil aj veliteľ letectva – zástupca ministra národnej obrany genpor. Ing. Jozef Remek. Počas jeho prítomnosti bol bezpilotný prieskumný prostriedok naložený na nákladné vozidlo a podvečer premiestnený do VVP Milovice. Dodnes pretrváva domnienka, že dron s výsostnými znakmi Sovietskej armády bol v tom čase vypustený zo sovietskej základne v Miloviciach. Československá tlačová kancelária vydala správu s krycím príbehom o technickej poruche meteorologickej aparatúry, ktorá núdzovo pristála na okraji mesta. Následne po incidente bolo používanie tohto prostriedku na území Československa ukončené.
Jeden prostriedok tohto typu je i súčasťou expozície Vojenského historického múzea („VHM“) v Piešťanoch – Tupolev 143 z taktického prieskumného kompletu VR-3 „Rejs“. Vyvinutý bol v konštrukčnej kancelárii Tupoleva na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Vyrábal sa vo Voroneži a od roku 1973 až do roku 1989 vzniklo približne 950 kusov. Úlohou zvláštneho nepilotovaného zariadenia bolo plniť prieskumné úlohy ako zisťovanie prostriedkov jadrového napadnutia a delostrelectva, skladov jadrovej munície, prípadne i letectva protivníka. Slúžiť malo k zisťovaniu veliteľských stanovísk a vojsk druhého sledu protivníka do stupňa zbor. Prostriedok bol určený aj k odhaľovaniu miest riadenia a navádzania, k zisťovaniu objektov určených k jadrovému napadnutiu a zároveň aj ku kontrole vlastných jadrových úderov. Hĺbka prieskumu predstavovala 60 – 70 km. Prieskum sa vykonával pomocou leteckej fotografickej kamery alebo palubnej televíznej súpravy uloženej v prednej časti trupu. Po celej dráhe letu umožňoval sledovať aj radiačnú situáciu, resp. vykonávať radiačný prieskum. Výhoda prostriedku v tej dobe spočívala v možnostiach štartu prakticky odkiaľkoľvek a v pôsobení v malých výškach. Pri rýchlostiach 875 až 925 km/hod umožňoval prieskum oblastí protivníka so silnou protivzdušnou obranou alebo i prieskum vo vysokohorskom teréne do výšky 5 000 metrov. Vzhľadom k spomenutej rýchlosti dokázal prostriedok z výšky 500 metrov nad povrchom zachytiť snímky s možnosťou identifikácie predmetu pri veľkosti 20 cm. Vypúšťaný bol z mobilného odpaľovacieho zariadenia a mohol byť použitý maximálne 5-krát. Štart zariadenia prebiehal z vypúšťacieho kontajnera pod uhlom 150o v smere letu aktiváciou pomocného štartovacieho motora pri už spustenom vlastnom leteckom motore. Let bol dopredu naprogramovaný a počas priebehu mohlo vykonať lietadlo dve zatáčky do 270o pri stabilnom polomere 5 km pri možnosti 4 zmien letovej výšky. Let potom prebiehal pomocou nezávislého riadiaceho systému. Celkový dolet predstavoval 180 km a doba letu trvala 13 minút. Prieskumné vybavenie bolo možné zapnúť dvakrát nad rôznymi objektami. Pri fotografovaní sa na letecký film automaticky zaznamenávali aj súradnicové značky, ktoré umožňovali správnu orientáciu pri vyhodnocovaní filmu. Informácie z televízneho a radiačného prieskumu sa odovzdávali v reálnom čase pozemnému prijímaciemu stanovisku, kde sa televízny obraz miesta prieskumu zaznamenával aj na film. Pristávanie lietadla po návrate z oblasti prieskumu prebiehalo v dvoch fázach v priestore vopred vymedzeného štvorca. Spočívalo vo vykonaní manévru do zvislej polohy v prvej fáze a následne vlastného pristátia pomocou padákov a využitia brzdiaceho motora v druhej fáze. Prostriedok následne pristál v horizontálnej polohe na trojbodový podvozok. Ešte pred oficiálnym zavedením do letectva ČSĽA boli okrem iného použité aj pri vtedajšom spoločnom spojeneckom cvičení ŠTÍT-82 v Bulharsku, odkiaľ sa poznatky premietli aj do nových dokumentačných pomôcok ČSĽA, samozrejme s patričným stupňom utajenia. Do výzbroje ČSĽA bol zavedený v polovici 80. rokov 20. storočia. Od roku 1985 sa nachádzali v 101. letke bezpilotných prieskumných prostriedkov v Stříbre. Ďalšími 12 kusmi od roku 1987 dočasne disponovala 104. letka bezpilotných prieskumných prostriedkov v Strakoniciach, potom od roku 1989 v Krašoviciach pri meste Písek. Bezpilotné prostriedky slúžiace v čs. letectve sa po rozdelení Československa dostali do výzbroje Armády SR a uskladnené boli v Slovenskej Ľupči. Spolu s nimi aj exemplár s trupovým číslom 2804, ktorý, podobne ako ostatné, už nestihol byť použitý. Neskôr bol presunutý z 51. zásobovacej základne vo Zvolene do zbierok VHM Piešťany.
Text: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ-VHM Piešťany
Zdroje:
1/117-143 - Pomůcka. Takticko-technická data nových druhů zbraní a bojové techniky. Trenčín : Velitelství Východního vojenského okruhu, 1983.
ILČÍK, Václav: Z Kralovic a Zbiroha až do Opavy. Díl 2. Stanovište a technika. Brno : Tribun EU, 2017. ISBN 978-80-270-2317-2.
Let-21-64/3. Bezpilotní Prostředek VR-3. Elektrické, fotografické a televizní vybavení. Praha : MNO, 1986. .
RENDEK, Peter: Incident ze školky. Dopad sovětského armádního dronu na území Prahy 10 v únoru 1988. [online]. Dostupné na internete: <https://www.minulost.cz/cs/incident-ze-skolky> [cit. 2020-05-24].
MIHÁLIK, Miroslav: Tupolev TU-143. In Obrana, roč. 17, 2009, č. 9, s. 28.
Jeden prostriedok tohto typu je i súčasťou expozície Vojenského historického múzea („VHM“) v Piešťanoch – Tupolev 143 z taktického prieskumného kompletu VR-3 „Rejs“. Vyvinutý bol v konštrukčnej kancelárii Tupoleva na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Vyrábal sa vo Voroneži a od roku 1973 až do roku 1989 vzniklo približne 950 kusov. Úlohou zvláštneho nepilotovaného zariadenia bolo plniť prieskumné úlohy ako zisťovanie prostriedkov jadrového napadnutia a delostrelectva, skladov jadrovej munície, prípadne i letectva protivníka. Slúžiť malo k zisťovaniu veliteľských stanovísk a vojsk druhého sledu protivníka do stupňa zbor. Prostriedok bol určený aj k odhaľovaniu miest riadenia a navádzania, k zisťovaniu objektov určených k jadrovému napadnutiu a zároveň aj ku kontrole vlastných jadrových úderov. Hĺbka prieskumu predstavovala 60 – 70 km. Prieskum sa vykonával pomocou leteckej fotografickej kamery alebo palubnej televíznej súpravy uloženej v prednej časti trupu. Po celej dráhe letu umožňoval sledovať aj radiačnú situáciu, resp. vykonávať radiačný prieskum. Výhoda prostriedku v tej dobe spočívala v možnostiach štartu prakticky odkiaľkoľvek a v pôsobení v malých výškach. Pri rýchlostiach 875 až 925 km/hod umožňoval prieskum oblastí protivníka so silnou protivzdušnou obranou alebo i prieskum vo vysokohorskom teréne do výšky 5 000 metrov. Vzhľadom k spomenutej rýchlosti dokázal prostriedok z výšky 500 metrov nad povrchom zachytiť snímky s možnosťou identifikácie predmetu pri veľkosti 20 cm. Vypúšťaný bol z mobilného odpaľovacieho zariadenia a mohol byť použitý maximálne 5-krát. Štart zariadenia prebiehal z vypúšťacieho kontajnera pod uhlom 150o v smere letu aktiváciou pomocného štartovacieho motora pri už spustenom vlastnom leteckom motore. Let bol dopredu naprogramovaný a počas priebehu mohlo vykonať lietadlo dve zatáčky do 270o pri stabilnom polomere 5 km pri možnosti 4 zmien letovej výšky. Let potom prebiehal pomocou nezávislého riadiaceho systému. Celkový dolet predstavoval 180 km a doba letu trvala 13 minút. Prieskumné vybavenie bolo možné zapnúť dvakrát nad rôznymi objektami. Pri fotografovaní sa na letecký film automaticky zaznamenávali aj súradnicové značky, ktoré umožňovali správnu orientáciu pri vyhodnocovaní filmu. Informácie z televízneho a radiačného prieskumu sa odovzdávali v reálnom čase pozemnému prijímaciemu stanovisku, kde sa televízny obraz miesta prieskumu zaznamenával aj na film. Pristávanie lietadla po návrate z oblasti prieskumu prebiehalo v dvoch fázach v priestore vopred vymedzeného štvorca. Spočívalo vo vykonaní manévru do zvislej polohy v prvej fáze a následne vlastného pristátia pomocou padákov a využitia brzdiaceho motora v druhej fáze. Prostriedok následne pristál v horizontálnej polohe na trojbodový podvozok. Ešte pred oficiálnym zavedením do letectva ČSĽA boli okrem iného použité aj pri vtedajšom spoločnom spojeneckom cvičení ŠTÍT-82 v Bulharsku, odkiaľ sa poznatky premietli aj do nových dokumentačných pomôcok ČSĽA, samozrejme s patričným stupňom utajenia. Do výzbroje ČSĽA bol zavedený v polovici 80. rokov 20. storočia. Od roku 1985 sa nachádzali v 101. letke bezpilotných prieskumných prostriedkov v Stříbre. Ďalšími 12 kusmi od roku 1987 dočasne disponovala 104. letka bezpilotných prieskumných prostriedkov v Strakoniciach, potom od roku 1989 v Krašoviciach pri meste Písek. Bezpilotné prostriedky slúžiace v čs. letectve sa po rozdelení Československa dostali do výzbroje Armády SR a uskladnené boli v Slovenskej Ľupči. Spolu s nimi aj exemplár s trupovým číslom 2804, ktorý, podobne ako ostatné, už nestihol byť použitý. Neskôr bol presunutý z 51. zásobovacej základne vo Zvolene do zbierok VHM Piešťany.
Text: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ-VHM Piešťany
Zdroje:
1/117-143 - Pomůcka. Takticko-technická data nových druhů zbraní a bojové techniky. Trenčín : Velitelství Východního vojenského okruhu, 1983.
ILČÍK, Václav: Z Kralovic a Zbiroha až do Opavy. Díl 2. Stanovište a technika. Brno : Tribun EU, 2017. ISBN 978-80-270-2317-2.
Let-21-64/3. Bezpilotní Prostředek VR-3. Elektrické, fotografické a televizní vybavení. Praha : MNO, 1986. .
RENDEK, Peter: Incident ze školky. Dopad sovětského armádního dronu na území Prahy 10 v únoru 1988. [online]. Dostupné na internete: <https://www.minulost.cz/cs/incident-ze-skolky> [cit. 2020-05-24].
MIHÁLIK, Miroslav: Tupolev TU-143. In Obrana, roč. 17, 2009, č. 9, s. 28.
