78. výročie Karpatsko-duklianskej operácie
Dňa 6. októbra 2022 si na pietnych miestach na Dukle a vo Svidníku slávnostným spôsobom pripomenieme už 78. výročie Karpatsko-duklianskej operácie, ako aj Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.
Karpatsko-duklianska operácia, ktorou sa začalo priame oslobodzovanie Československa, bola útočnou operáciou vojsk 38. armády 1. ukrajinského frontu maršala I. S. Koneva a časti síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu genplk. I. J. Petrova. Bola jednou z najťažších na našom území a vyžiadala si na oboch stranách frontu veľké obete: sovietska 38. armáda stratila 13 264 padlých, zomrelých a nezvestných. Ďalších 48 750 vojakov bolo v bojoch nepriateľom ranených, resp. v ťažkých klimatických a hygienických podmienkach ochorelo. Svobodov 1. čs. armádny zbor mal 1 630 padlých, zomretých a nezvestných. Ďalších 4 069 príslušníkov zboru bolo ranených. Nepriateľské straty sa odhadovali až na 52 000 padlých a ranených.
Po dlhých rokoch si na ňu spomínal vtedajší veliteľ 1. československého armádneho zboru v ZSSR a neskorší prezident Československej socialistickej republiky Ludvík Svoboda aj takto: „Cez Karpaty sme prešli. Pravda, nie za päť dní, ako to bolo v plánoch operácie vyrátané a ako sa zamýšľalo. Boje sa pretiahli na tri mesiace. “... O vysokých morálnych kvalitách a bojovej morálke podriadených vojakov nezabudol uviesť nasledovné: „V bojoch o prechod Karpát znášali naši vojaci neľudské utrpenie s obdivuhodnou odolnosťou.“
Operácia sa uskutočnila od 8. 9. do 28. 10. 1944 ako súčasť Východokarpatskej operácie. Hlavný úder viedli vojská 38. armády genplk. K. S. Moskalenka v smere Krosno – Dukla – Prešov. Na jej ľavé krídlo nadväzovali zväzky pravého krídla 1. gardovej armády genplk. A. A. Grečka, útočiace z priestoru Sanok v smere Zagorz – Medzilaborce. Operáciu letecky podporovala sovietska 2. letecká armáda. Zámerom tejto operácie bolo rozbitie protistojacich síl nemeckej skupiny armád „Severná Ukrajina“ (od 23. 9. 1944 skupiny armád „A“) v predhorí Karpát a rýchly prechod karpatskými hrebeňmi na Slovensko s cieľom poskytnúť pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Podmienkou pre splnenie tejto mimoriadne ťažkej úlohy bol moment prekvapenia a vysoké tempo útoku. Rýchly prielom opevneného karpatského masívu mal byť uľahčený ústretovým úderom dvoch slovenských divízií Východoslovenskej armády smerujúcim do tyla nemeckých vojsk a aktívnou činnosťou partizánov, ktorá mala značne obmedziť presun nepriateľských síl a prostriedkov k pásmu prielomu. Tieto náročné úlohy sa nepodarilo uskutočniť. Obidve slovenské divízie patriace do zostavy Východoslovenskej armády gen. A. Malára boli ešte pred začiatkom útočnej operácie Nemcami odzbrojené. Sily nepriateľa v pásme útoku sovietskych a československých vojsk rýchlo narastali v dôsledku presunu viacerých zväzkov a útvarov z iných úsekov frontu a zo Slovenska. Už v dňoch od 8. 9. – 13. 9. 1944 sa zo Slovenska presunulo do priestoru 38. armády až 12 500 nemeckých vojakov, čo sa bezprostredne prejavilo stabilizovaním východnej časti povstaleckého frontu. Útok vojsk 38. armády sa postupne menil na zdĺhavé a vyčerpávajúce boje o ovládnutie priečnych horských hrebeňov a priesmykov. Hranice Slovenska ako prvé 20. septembra dosiahli jednotky pravého krídla 1. gardovej armády a na druhý deň oslobodili prvú slovenskú obec Kalinov. V pásme 38. armády 6. októbra 1944 prešli definitívne na územie Slovenska aj jednotky 1. čs. armádneho zboru. Po preniknutí do priestoru južne od priesmyku bol však ich postup zastavený.
Môžeme byť právom hrdí na to, že na tejto historickej udalosti dôstojne participovali aj Slováci. Veď len v čase jej začatia sa v rámci zboru hlásilo k slovenskej národnosti 3 326 osôb. Tento počet vzrástol v priebehu jedného mesiaca na 4 601 vojakov. Navyše Slováci tvorili väčšinu personálu elitnej jednotky zboru – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády, ktorá po bojoch v Karpatoch bola ešte počas operácie letecky presunutá na povstalecké územie.
Ťažké frontové boje, ktoré trvali do konca októbra, odčerpávali značné sily a prostriedky nepriateľa, ktoré nemohol účinne nasadiť nielen na iných úsekoch sovietsko-nemeckého frontu, ale ani proti povstalcom nachádzajúcim sa na území stredného Slovenska.
Text: VHÚ
Foto: VHÚ
Karpatsko-duklianska operácia, ktorou sa začalo priame oslobodzovanie Československa, bola útočnou operáciou vojsk 38. armády 1. ukrajinského frontu maršala I. S. Koneva a časti síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu genplk. I. J. Petrova. Bola jednou z najťažších na našom území a vyžiadala si na oboch stranách frontu veľké obete: sovietska 38. armáda stratila 13 264 padlých, zomrelých a nezvestných. Ďalších 48 750 vojakov bolo v bojoch nepriateľom ranených, resp. v ťažkých klimatických a hygienických podmienkach ochorelo. Svobodov 1. čs. armádny zbor mal 1 630 padlých, zomretých a nezvestných. Ďalších 4 069 príslušníkov zboru bolo ranených. Nepriateľské straty sa odhadovali až na 52 000 padlých a ranených.
Po dlhých rokoch si na ňu spomínal vtedajší veliteľ 1. československého armádneho zboru v ZSSR a neskorší prezident Československej socialistickej republiky Ludvík Svoboda aj takto: „Cez Karpaty sme prešli. Pravda, nie za päť dní, ako to bolo v plánoch operácie vyrátané a ako sa zamýšľalo. Boje sa pretiahli na tri mesiace. “... O vysokých morálnych kvalitách a bojovej morálke podriadených vojakov nezabudol uviesť nasledovné: „V bojoch o prechod Karpát znášali naši vojaci neľudské utrpenie s obdivuhodnou odolnosťou.“
Operácia sa uskutočnila od 8. 9. do 28. 10. 1944 ako súčasť Východokarpatskej operácie. Hlavný úder viedli vojská 38. armády genplk. K. S. Moskalenka v smere Krosno – Dukla – Prešov. Na jej ľavé krídlo nadväzovali zväzky pravého krídla 1. gardovej armády genplk. A. A. Grečka, útočiace z priestoru Sanok v smere Zagorz – Medzilaborce. Operáciu letecky podporovala sovietska 2. letecká armáda. Zámerom tejto operácie bolo rozbitie protistojacich síl nemeckej skupiny armád „Severná Ukrajina“ (od 23. 9. 1944 skupiny armád „A“) v predhorí Karpát a rýchly prechod karpatskými hrebeňmi na Slovensko s cieľom poskytnúť pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Podmienkou pre splnenie tejto mimoriadne ťažkej úlohy bol moment prekvapenia a vysoké tempo útoku. Rýchly prielom opevneného karpatského masívu mal byť uľahčený ústretovým úderom dvoch slovenských divízií Východoslovenskej armády smerujúcim do tyla nemeckých vojsk a aktívnou činnosťou partizánov, ktorá mala značne obmedziť presun nepriateľských síl a prostriedkov k pásmu prielomu. Tieto náročné úlohy sa nepodarilo uskutočniť. Obidve slovenské divízie patriace do zostavy Východoslovenskej armády gen. A. Malára boli ešte pred začiatkom útočnej operácie Nemcami odzbrojené. Sily nepriateľa v pásme útoku sovietskych a československých vojsk rýchlo narastali v dôsledku presunu viacerých zväzkov a útvarov z iných úsekov frontu a zo Slovenska. Už v dňoch od 8. 9. – 13. 9. 1944 sa zo Slovenska presunulo do priestoru 38. armády až 12 500 nemeckých vojakov, čo sa bezprostredne prejavilo stabilizovaním východnej časti povstaleckého frontu. Útok vojsk 38. armády sa postupne menil na zdĺhavé a vyčerpávajúce boje o ovládnutie priečnych horských hrebeňov a priesmykov. Hranice Slovenska ako prvé 20. septembra dosiahli jednotky pravého krídla 1. gardovej armády a na druhý deň oslobodili prvú slovenskú obec Kalinov. V pásme 38. armády 6. októbra 1944 prešli definitívne na územie Slovenska aj jednotky 1. čs. armádneho zboru. Po preniknutí do priestoru južne od priesmyku bol však ich postup zastavený.
Môžeme byť právom hrdí na to, že na tejto historickej udalosti dôstojne participovali aj Slováci. Veď len v čase jej začatia sa v rámci zboru hlásilo k slovenskej národnosti 3 326 osôb. Tento počet vzrástol v priebehu jedného mesiaca na 4 601 vojakov. Navyše Slováci tvorili väčšinu personálu elitnej jednotky zboru – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády, ktorá po bojoch v Karpatoch bola ešte počas operácie letecky presunutá na povstalecké územie.
Ťažké frontové boje, ktoré trvali do konca októbra, odčerpávali značné sily a prostriedky nepriateľa, ktoré nemohol účinne nasadiť nielen na iných úsekoch sovietsko-nemeckého frontu, ale ani proti povstalcom nachádzajúcim sa na území stredného Slovenska.
Text: VHÚ
Foto: VHÚ
