Plukovník technickej zbrojnej služby Miloš MARKO

Narodil sa 2. 11. 1906 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Navštevoval gymnázium v Liptovskom Sv. Mikuláši (1916 – 1918), gymnázium v srbskom Novom sade (1918 – 1919), reálne gymnázium v Lučenci (1919 – 1925) a Vysokú školu chemicko-technologického inžinierstva Českého vysokého učenia technického v Prahe (1925 – 1931). Medzitým absolvoval Vojenskú inžiniersku školu a Školu na výchovu dôstojníkov v zálohe technickej zbrojnej služby v Plzni (1933 – 1934). Ako dôstojník z povolania pôsobil na Zbrojnom technickom úrade v Plzni, vo Vojenskej muničnej továrni v Poličkách n/Metují a vo Vojenskom technickom a leteckom ústave v Prahe ako referent trhavín, resp. ako prednosta výrobného oddelenia. 

Po vzniku Slovenského štátu odišiel na Slovensko, kde bol prijatý do slovenskej armády. V rokoch 1939 – 1944 bol zamestnancom MNO v Bratislave. K 17. 5. 1939 major technického zbrojníctva, k 1. 7. 1941 podplukovník technického zbrojníctva. V roku 1941 bol jedným z kľúčových členov slovenskej delegácie na obchodnom rokovaní s pražskou firmou ČKD vo veci vojenských dodávok pre Slovensko. Podobne ako pred vojnou, aj počas nej zastával súčasne post vojenského znalca a poradcu vo viacerých podnikoch a závodoch s technickým zameraním. Od 10. 11. 1942 bol prednostom materiálneho oddelenia MNO v Bratislave, od 1. 2. 1943 prednostom vojenského priemyslu MNO. Ako skúsený chemický inžinier a popredný odborník v oblasti muničnej výroby sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. Po vyhlásení Povstania bol jedným z autorov povstaleckých výziev. 30. 8. 1944 bol na veliteľstve 1. čs. armády ustanovený za náčelníka osobitného oddelenia vojnového priemyslu. Funkciu prevzal za veľmi zložitých podmienok, keď musel vyriešiť chúlostivú vojensko-ekonomickú situáciu armády (veľké straty výzbroje, výstroja a ďalších vojenských zásob v odzbrojených západoslovenských posádkach a jednotkách Východoslovenskej armády, strata moderných zbrojoviek na Považí, ako aj postupná strata voj. skladov). Ako šéf povstaleckej zbrojnej výroby maximálne využil jej obmedzené prostriedky a rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o jej konjunktúru, a tým aj vytvorenie pevnej vojensko-ekonomickej bázy povstaleckej moci. Na jeho príkaz sa začali v Zemianskych Kostoľanoch vyrábať výbušniny a zriadil sa armádny pioniersky (neskôr ženijný) park v Hronci. Zaslúžil sa o záchranu zbrojného skladu v Novákoch a čiastočne aj intendačného skladu vo Vrútkach. Po evakuácii muničných dielní zo Zemianskych Kostolian sa mu 15. 9. 1944 podarilo obnoviť výrobu v poľnej muničnej továrni v Harmanci a po jej redislokácii, 30. 9. 1944,  na Troch Vodách. Dozeral na plynulý prechod viacerých zbrojárskych podnikov na vojnovú výrobu, zvlášť na koordináciu výroby s požiadavkami povstaleckého frontu. Osobne venoval pozornosť problémom materiálnych a personálnych otázok ich sprevádzkovania, dohliadal na urýchlené rozbehnutie a maximálne zefektívnenie výroby náloží, protitankových a protipechotných mín. Ešte pred zatlačením Povstania do hôr dozeral na budovanie partizánskej základne na Červenej Jame, kam od 25. 10. 1944 nechal presúvať všetok dostupný materiál a suroviny s cieľom pokračovať vo výrobe. V druhej polovici februára 1945 prešiel na oslobodené územie, kde sa spojil s jednotkami sovietskej a rumunskej armády. Na veliteľstve 1. čs. armádneho zboru v ZSSR sa však preňho „nenašlo“ vhodné využitie,  a tak bol odoslaný k vojenskému povereníkovi SNR.

V apríli 1945 odišiel na vlastnú žiadosť na dvojročnú bezplatnú dovolenku. Následne zastával exponované funkcie v chemickom priemysle – najprv ako národný správca továrne Dynamit – Nobel v Bratislave, v rokoch 1946 – 1948 oblastný riaditeľ Chemických závodov. Po uplynutí dovolenky odišiel do zálohy. V rokoch 1949 – 1950 pracovník chemických závodov Dynamit – Nobel, v r. 1951 – 1960 pedagóg Chemicko-technologickej fakulty SVŠT a v rokoch 1954 – 1958 aj jej prorektor. Od r. 1951 docent, 1952 mimoriadny profesor, 1954 profesor. Neskôr pôsobil ako pracovník (1961 –1965) Výskumného ústavu pre petrochémiu v Novákoch, pedagóg Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1966 – 1967) a Katedre chémie Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1967 –1976), od roku 1976 na dôchodku. Je autorom 10 čs. patentov, spoluautorom desiatok publikácií. Zomrel 23. 4. 1998 v Bratislave.

Text: Mgr. Alexej Maskalík, PhD., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ – VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 163. ISBN 978-80-89523-20-7.