Ľahký guľomet Degťarev DP-27
Vo februári 1927 bol prijatý do výzbroje Červenej armády ľahký guľomet konštruktéra Vasilija Aleksejeviča Degťareva pod označením DP-27 Degťarev pechotný vzor 1927. Na jeho základe skonštruovali aj letecké guľomety DA a DA-2 a tiež tankový guľomet DT, označovaný aj ako DT-29.
Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom. V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v porovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi. Vyrábala sa v zbrojných závodoch v Kovrove a v Tule.
Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka – 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania. Zbraň významne prispela ku skvalitneniu výzbroje Červenej armády.
V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných súčiastok. Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala. V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou – pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane. Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53. Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM. Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov. Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo. Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky. Guľomet DP si práve pre výrazný vzhľad diskového zásobníka, ktorého vrchný kryt sa počas streľby otáčal, vyslúžil prezývku „smrtonosný gramofón“.
Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády. Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR. Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armádneho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník. Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa. Dodnes sa tieto guľomety stále nachádzajú aj na ďalších bývalých bojiskách druhej svetovej vojny, najmä v oblastiach na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie. V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji. S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda získala modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA. Tanková verzia sa na rozdiel od pechotnej vo výzbroji udržala až do defi nitívneho vyradenia tridsaťštvoriek.
Text: Mgr. Tomáš Hanich Vojenský historický ústav – VHM, múzejné oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2021
Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom. V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v porovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi. Vyrábala sa v zbrojných závodoch v Kovrove a v Tule.
Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka – 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania. Zbraň významne prispela ku skvalitneniu výzbroje Červenej armády.
V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných súčiastok. Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala. V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou – pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane. Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53. Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM. Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov. Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo. Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky. Guľomet DP si práve pre výrazný vzhľad diskového zásobníka, ktorého vrchný kryt sa počas streľby otáčal, vyslúžil prezývku „smrtonosný gramofón“.
Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády. Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR. Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armádneho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník. Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa. Dodnes sa tieto guľomety stále nachádzajú aj na ďalších bývalých bojiskách druhej svetovej vojny, najmä v oblastiach na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie. V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji. S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda získala modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA. Tanková verzia sa na rozdiel od pechotnej vo výzbroji udržala až do defi nitívneho vyradenia tridsaťštvoriek.
Text: Mgr. Tomáš Hanich Vojenský historický ústav – VHM, múzejné oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2021
