Major pechoty Ján OŠKVAREK
Narodil sa 24. 8. 1912 v obci Piekielnik (Poľsko). Ľudovú školu navštevoval v Piekielniku a Slávikove. V r. 1926 – 1934 absolvoval Reálne gymnázium v Rimavskej Sobote. 16. 7. 1934 sa prezentoval v prezenčnej službe ako vojak pešieho pluku 19 a bol pridelený do Školy pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe. 16. 12. 1934 bol povýšený do hodnosti slobodníka ašpiranta. 1. 3. 1935 na desiatnika ašpiranta a premiestnený do cyklistického práporu 4. 15. 6. 1935 ho povýšili na čatára ašpiranta. 28. 9. 1935 ho prijali do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. 1. 2. 1936 bol povýšený do hodnosti podporučíka pechoty a 14. 8. 1937 ho vyradili ako poručíka pechoty. 1. 8. 1937 ho premiestnili do pešieho pluku 38 do Berouna.
Po vzniku Slovenského štátu ho 19. 3. 1939 preložili do VII. zboru, stal sa prednostom 4. oddelenia veliteľstva divízie v Banskej Bystrici. 1. 11. 1939 bol ustanovený za pobočníka veliteľa pešieho pluku 6. 10. 1. 1940 ho povýšili na nadporučíka pechoty. 27. 6. – 28. 8. 1941 sa zúčastnil poľného ťaženia v ZSSR ako I. pobočník veliteľa pešieho pluku 4. Po návrate na Slovensko ho ustanovili za I. pobočníka veliteľa pešieho pluku 4. 16. 1. – 17. 3. 1942 bol pridelený do sústreďovacej stanice v Spišskej Novej Vsi ako pobočník veliteľa pešieho pluku 17. 3. 1942 odišiel do poľa k Zaisťovacej divízii. 18. 7. 1942 ho povýšili na stotníka pechoty. 6. 11. 1942 sa vrátil na Slovensko a 20. 2. 1943 sa znovu vrátil k Zaisťovacej divízii. 18. 9. 1943 sa vrátil do vlasti a odoslali ho do Vojenskej nemocnice v Ružomberku. 15. 11. 1943 ho ustanovili za pobočníka veliteľa pešieho pluku 4. 12. 4. 1944 ho ustanovili za veliteľa II. práporu pešieho pluku 4. V lete 1944 na východnom Slovensku nadviazal styky s odbojom a s partizánskym oddielom A. D. Belova-Kovalenka.
Koncom augusta 1944 jeho prápor premiestnili na stredné Slovensko na boj proti partizánom. Od začiatku Slovenského národného povstania do 20. 9. 1944 bol veliteľom práporu „Oškvarek“. V bojoch o prístupy do Turca prápor pod jeho velením od 2. – 6. 9. 1944 zvádzal ťažké boje medzi Dubnou Skalou a Váhom. 6. 9. 1944 utrpel ťažké straty a stiahli ho do zálohy veliteľstva armády. Po reorganizácii práporu 10. 9. 1944 bol zaradený do V. taktickej skupiny. 14. 9. bol nasadený do bojov o Kraľovany. V týchto bojoch bol jeho prápor sčasti rozbitý, časť pod jeho velením prešla k Oravskej vojenskej skupine. 21. 9. – 4. 10. 1944 bol dôstojníkom veliteľstva Oravskej vojenskej skupiny. 3. 10. 1944 sa jeho skupina vrátila na povstalecké územie. 10. 10. – 28. 10. 1944 bol veliteľom 31. pešieho práporu Korund IV. taktickej skupiny, ktorá bránila priestor Flochovej až do rozpadu povstaleckého frontu. 31. 10. 1944 pri Liptovskej Revúcej padol do nemeckého zajatia. Do 16. 12. 1944 bol väznený v Bratislave, potom v zajateckom tábore v Kaisersteinbruchu a od 25. 1. 1945 v zajateckom tábore v Altenburgu.
Zo zajateckého tábora sa vrátil 25. 5. 1945. 1. 6. 1945 ho ustanovili za veliteľa pešieho pluku 14 v Poprade. 16. 8. 1945 ho premiestnili do Lučenca, kde zastával funkciu zástupcu veliteľa pešieho pluku 26. Od 22. 11. 1945 do apríla 1946 bol referentom v Úrade štátneho tajomníka MNO v Prahe. 6. 4. 1946 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty s účinnosťou od 28. 10. 1944, 6. 2. 1947 do hodnosti majora pechoty s účinnosťou od 1. 7. 1946. 30. 4. 1948 ho preložili do pešieho práporu 17 do Ružomberka ako jeho veliteľa a 15. 4. 1949 do Vojenského výcvikového tábora Lešť, kde sa stal náčelníkom štábu. Od júla 1952 do septembra 1953 bol zástupcom veliteľa pre zásobovanie v 386. strážnom prápore v Bohuslaviciach. 20. 11. 1953 ho zo zdravotných dôvodov prepustili do výslužby, potom pracoval v rôznych podnikoch. Zomrel 5. 9. 1971 v Ružomberku, pochovaný v Likavke, okres Liptovský Mikuláš.
Text: PhDr. František Cséfalvay, CSc., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ - VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 186. ISBN 978-80-89523-20-7.
