Nárazový zemný vrták 59
Medzi dôležité prostriedky útvarov ženijného vojska bývalej Československej ľudovej armády patril aj nárazový zemný vrták 59, ktorý bol využívaný na vyhotovovanie vývrtov do zeme. Predovšetkým išlo o vývrty určené na ukladanie náloží pri ničení komunikácií, zriaďovaní protitankových zátarasov, ako aj pri zemných prácach s použitím trhavín. V súvislosti s trhacími prácami je potrebné zdôrazniť, že tieto patria k ženijným prácam na plnenie úloh ženijného zabezpečenia vojsk. Ich správne uplatnenie umožňuje najmä v bojovej situácii rýchlejšie splniť stanovené úlohy, šetriť sily a materiálne prostriedky.
Nárazový zemný vrták 59 bol určený na vŕtanie v ľahkej, strednej aj ťažkej pôde premiešanej kameňmi. Pri vŕtaní v ťažkej pôde sa odporúčalo vopred vrták vyskúšať. Zvlášť vhodný bol na vŕtanie do podkladových vrstiev vozovky tvorenej z väčších kameňov a drviny, v hlinito-prašných zeminách a na miestach, ktoré boli neprístupné pre strojné vrtáky (stráne, násypy ciest, železníc a pod.). Rovnako účelné bolo jeho použitie pri vŕtaní vodorovných vývrtov v cestných telesách pod vozovkou, pričom odpadla namáhavá práca spojená s vyhotovovaním výkopu a jeho následným zahrňovaním. Tento spôsob využitia mal aj ďalšie výhody, pretože neporušil vozovku a pri práci s ním nebolo potrebné prerušovať alebo obmedzovať prevádzku po cestnej komunikácii. Pri vytváraní prechodových otvorov pre nálože trhavín, pre vodovodné potrubie, elektrické a telefónne káble s pomocou nárazového zemného vrtáku 59 bolo nutné použiť niekoľko súprav prebíjacích trubiek a vyrobiť prípravok pre ich spojenie. Pracovný výkon nárazového zemného vrtáku 59 N závisel od druhu pôdy a na stupni vycvičenosti obsluhy vrtáka, ktorú tvorili 4 osoby. Súprava nárazového zemného vrtáku 59 sa skladala z 3 debien (1 debna s vlastnou súpravou, 2 debny s voľnými hrotmi po 50 ks), dvoch prebíjacích trubiek a barana.
Do Československej ľudovej armády bol nárazový zemný vrták 59 zavedený na konci 50. rokov minulého storočia. V jej výbave zotrval až do rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Potom bol prevzatý aj do výbavy ženijných jednotiek novovytvorenej Armády Slovenskej republiky.
Nárazový zemný vrták 59 je vo fonde piešťanského Vojenského historického múzea zaradený do Zbierky XII - Ženijný materiál. Podľa dostupných záznamov bol vyrobený v Slováckych strojárňach Uherský Brod v roku 1961. Vojenské historické múzeum v Piešťanoch ho získalo v roku 1996 bezodplatným prevodom z vojenského útvaru 2155 Nitra.
Nárazový zemný vrták 59 bol určený na vŕtanie v ľahkej, strednej aj ťažkej pôde premiešanej kameňmi. Pri vŕtaní v ťažkej pôde sa odporúčalo vopred vrták vyskúšať. Zvlášť vhodný bol na vŕtanie do podkladových vrstiev vozovky tvorenej z väčších kameňov a drviny, v hlinito-prašných zeminách a na miestach, ktoré boli neprístupné pre strojné vrtáky (stráne, násypy ciest, železníc a pod.). Rovnako účelné bolo jeho použitie pri vŕtaní vodorovných vývrtov v cestných telesách pod vozovkou, pričom odpadla namáhavá práca spojená s vyhotovovaním výkopu a jeho následným zahrňovaním. Tento spôsob využitia mal aj ďalšie výhody, pretože neporušil vozovku a pri práci s ním nebolo potrebné prerušovať alebo obmedzovať prevádzku po cestnej komunikácii. Pri vytváraní prechodových otvorov pre nálože trhavín, pre vodovodné potrubie, elektrické a telefónne káble s pomocou nárazového zemného vrtáku 59 bolo nutné použiť niekoľko súprav prebíjacích trubiek a vyrobiť prípravok pre ich spojenie. Pracovný výkon nárazového zemného vrtáku 59 N závisel od druhu pôdy a na stupni vycvičenosti obsluhy vrtáka, ktorú tvorili 4 osoby. Súprava nárazového zemného vrtáku 59 sa skladala z 3 debien (1 debna s vlastnou súpravou, 2 debny s voľnými hrotmi po 50 ks), dvoch prebíjacích trubiek a barana.
Do Československej ľudovej armády bol nárazový zemný vrták 59 zavedený na konci 50. rokov minulého storočia. V jej výbave zotrval až do rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Potom bol prevzatý aj do výbavy ženijných jednotiek novovytvorenej Armády Slovenskej republiky.
Nárazový zemný vrták 59 je vo fonde piešťanského Vojenského historického múzea zaradený do Zbierky XII - Ženijný materiál. Podľa dostupných záznamov bol vyrobený v Slováckych strojárňach Uherský Brod v roku 1961. Vojenské historické múzeum v Piešťanoch ho získalo v roku 1996 bezodplatným prevodom z vojenského útvaru 2155 Nitra.
Takticko-technické dáta:
Hmotnosť súpravy so 120 voľnými hrotmi – cca 343 kg
Debna so súpravou, rozmer 1045 x 525 x 315 – cca 117 kg
Debna s voľnými hrotmi, rozmer 720 x 280 x 270 – cca 79 kg
Maximálna hĺbka vrtu – 2,2 m
Priemer vrtu – 75 mm
Obsluha – 4 osoby
Výkon nárazového zemného vrtáku 59 – pri použití voľného prebíjacieho hrotu s hĺbkou vrtu 2,2 m s priemerom 75 mm
- v ľahkej pôde za – 2 až 3 minúty
- v strednej pôde za – 4 až 6 minút
- v ťažkej pôde čiastočne premiešanej kameňmi za – 5 až 8 minút
- v podkladovej vrstve vozovky tvorenej z väčších
kameňov a drviny – 6 až 12 minút
Poznámka: Pri použití pevného prebíjacieho hrotu sa potrebný čas na vývrt predĺžil o 3 až 7 minút z dôvodu, že bolo potrebné vytiahnuť prebíjaciu trubku.
Debna so súpravou, rozmer 1045 x 525 x 315 – cca 117 kg
Debna s voľnými hrotmi, rozmer 720 x 280 x 270 – cca 79 kg
Maximálna hĺbka vrtu – 2,2 m
Priemer vrtu – 75 mm
Obsluha – 4 osoby
Výkon nárazového zemného vrtáku 59 – pri použití voľného prebíjacieho hrotu s hĺbkou vrtu 2,2 m s priemerom 75 mm
- v ľahkej pôde za – 2 až 3 minúty
- v strednej pôde za – 4 až 6 minút
- v ťažkej pôde čiastočne premiešanej kameňmi za – 5 až 8 minút
- v podkladovej vrstve vozovky tvorenej z väčších
kameňov a drviny – 6 až 12 minút
Poznámka: Pri použití pevného prebíjacieho hrotu sa potrebný čas na vývrt predĺžil o 3 až 7 minút z dôvodu, že bolo potrebné vytiahnuť prebíjaciu trubku.
Zdroje:
Žen-21-2, Nárazový zemný vrták. Praha : MNO, 1961.
Žen-2-9, Ženijné práce všetkých druhov vojsk. Praha : MNO, 1981.
Žen-2-6, Trhaviny a ničenie. Praha : MNO, 1982.
Text a foto: Richard Hattala, VHÚ-VHM Piešťany
Žen-2-9, Ženijné práce všetkých druhov vojsk. Praha : MNO, 1981.
Žen-2-6, Trhaviny a ničenie. Praha : MNO, 1982.
Text a foto: Richard Hattala, VHÚ-VHM Piešťany
