plk. pech. Jaroslav KMICIKIEVIČ

Narodil sa 30. 7. 1894 v Dnistryk-Dubovyi (dnes Ukrajina). V r. 1905 – 1913 absolvoval gymnázium s maturitou v Przemyśli, 1919 – 1920 Právnickú fakultu vo Ľvove a Prahe. Do vojenskej služby nastúpil 5. 8. 1914 ako jednoročný dobrovoľník v 11. delostreleckej jazdeckej divízii. 15. 8. 1914 bol ako politicky nespoľahlivý uväznený v Terezíne, a potom od mája do začiatku novembra 1915 v Thalerhofe pri Grazi (Štajerský Hradec). Od 10. 11. 1915 do začiatku februára 1916 slúžil v 19. domobraneckom pluku a od začiatku februára 1916 v 36. domobraneckom pluku. Od začiatku druhej polovice februára bojoval v rámci 6. domobraneckého pluku na talianskom bojisku a v polovici mája padol do zajatia pri Monfalcone. Od apríla 1918 sa stal príslušníkom čs. légií v 1. rote pešieho pluku 39 „Výzvedný“. Po návrate do ČSR sa zúčastnil bojov proti maďarskej armáde pri Bratislave a Šali. Od konca mája do júla 1919 sa vo funkcii veliteľa čaty a roty zúčastnil bojov na Slovensku proti maďarskej Červenej armáde. 31. 7. 1920 bol vymenovaný za poručíka. Od 10. 8. do 26. 9. 1920 slúžil v pešom pluku 39 v Starej Boleslavi. Dňa 18. 9. 1920 bol preložený do kategórie dôstojníkov z povolania. Od konca septembra do konca októbra 1920 pôsobil vo funkcii veliteľa čaty v jazdeckom pluku 7 v Hodoníne, od začiatku novembra do 7. 3. 1921 pôsobil na Podkarpatskej Rusi pri Užhorode a od 8. marca do konca októbra 1921 opäť v Hodoníne. 1. 11. 1921 bol premiestnený do náhradnej eskadróny jazdeckého pluku 10 v Sečovciach. Od konca prvej dekády januára do konca prvej dekády októbra 1922 absolvoval zákopnícky kurz v Komárne a po jeho skončení nastúpil ako veliteľ čaty technickej eskadróny jazdeckého pluku 10 v Berehove na Podkarpatskej Rusi. 1. 1. 1922 ho povýšili na nadporučíka jazdectva a 10. 1. 1925 na kapitána jazdectva. Dňa 1. 4. 1925 bol odvelený do Aplikačnej školy jazdectva v Pardubiciach. Po jej absolvovaní sa ako veliteľ čaty 1. 8. 1925 vrátil do Berehova, kde na začiatku októbra 1925 na krátky čas prevzal funkciu veliteľa guľometnej eskadróny. Už 20. októbra ho však ustanovili do funkcie veliteľa cyklistickej eskadróny v Nových Zámkoch. Od novembra 1925 do januára 1926 absolvoval guľometný kurz v Prostějove. Po návrate do Nových Zámkov opäť prevzal velenie 3. cyklistickej eskadróny. Od začiatku marca 1926 až do konca mája 1928 vykonával nižšie veliteľské funkcie v rámci 3. jazdeckej brigády. Počas tohto funkčného zaradenia  bol určený za inšpektora výcviku zákopníkov a inštruktora ženijného výcviku 3. jazdeckej brigády v Komárne. Od  1. 7. 1926 bol povýšený na štábneho kapitána jazdectva. 

Po absolvovaní stáže v leteckom pluku 3 v Piešťanoch (júl – september 1929) prevzal funkciu veliteľa 6. eskadróny v Komárne. Počas vykonávania tejto funkcie absolvoval kurz pre veliteľov eskadrón v Pardubiciach. V polovici marca 1931 sa stal veliteľom eskadróny. Ďalším jeho pôsobiskom sa stal Olomouc, kde od polovice novembra 1936 do konca druhej dekády septembra 1937 velil remontnej eskadróne jazdeckého pluku 2. Potom ho odoslali do kurzu pre veliteľom oddielov v Miloviciach a  Prahe, ktorý absolvoval v období od septembra 1937 do januára 1938. Od polovice januára 1938 do začiatku februára 1939 slúžil v Hodoníne vo funkciách veliteľa II. poľnej koruhvy, správcu vojenského zátišia a veliteľ remontnej eskadróny dragúnskeho pluku 7. Počas mobilizácie (od 24. 9. do 12. 11. 1938) velil zmiešanému priezvednému oddielu 37 Hraničnej oblasti 37. 

Po rozpade ČSR vstúpil do slovenskej armády a 18. 3. 1939 bol poverený velením náhradnej koruhvy dragúnskeho pluku 10 v Prešove. Zúčastnil sa bojov proti maďarským vojskám na východnom Slovensku. Od 10. 5. 1939 vykonával funkciu veliteľa remontného strediska v Seredi a Liptovskom Mikuláši. Ťaženia proti Poľsku v septembri 1939 sa nezúčastnil. Od začiatku októbra 1940 bol pridelený na MNO v Bratislave a na začiatku januára 1941 sa stal zástupcom veliteľa (ZV) Jazdeckého priezvedného oddielu I (JPO) majora jazdectva J. Veselého. 28. 6. 1941 odišiel na východný front k Zaisťovacej divízii (ZD) vo funkcii zástupcu veliteľa JPO I., na začiatku októbra ho odoslali k Rýchlej divízii (RD), v rámci ktorej zastával funkciu veliteľa priezvedného oddielu 11 až do začiatku druhej polovice januára 1942. Po návrate na Slovensko dostal dovolenku a na začiatku druhej polovice marca znovu odišiel do poľa k ZD, kde ako veliteľ zmiešaného priezvedného oddielu zotrval do 18. 9. 1942. Počas pôsobenia na okupovanom území nadväzoval kontakty s partizánmi a otvorene kritizoval zásahy jednotiek pešieho pluku 102 proti civilnému obyvateľstvu. Na Slovensko sa vrátil 18. 9. 1942, absolvoval kúpeľnú liečbu a zdravotnú dovolenku a na začiatku decembra 1942 odišiel znova do poľa, tentoraz ako slovenský posádkový veliteľ v Dnepropetrovsku (počas dovolenky pplk. J. Smutného). Tu pôsobil do konca februára 1943. Po príchode na Slovensko bol až do konca apríla na liečení a zdravotnej dovolenke. 30. 4. 1943 nastúpil do služby ako ZV JPO I v Bratislave a 30. 6. 1943 sa stal jeho veliteľom. Vo februári 1944 ho veliteľ Veliteľstva pozemného vojska generál II. triedy J. Turanec zbavil velenia a bol odoslaný na dovolenku. V ilegálnej odbojovej činnosti spolupracoval s pplk. vet. MVDr. M. Ferjenčíkom, plk. duch. D. Kiššom (Kalinom), pplk. gšt. F. Urbanom, mjr. gšt. E. Polkom a mjr. del. A. Kordom. Dňa 6. 6. 1944 bol odoslaný do Talianska s určením za veliteľa pešieho pluku 101 slovenskej 2. technickej divízie. Velenie pluku prevzal 25. 6. 1944. Po prechode veliteľa 2. technickej divízie plk. pech. J. Imra k Spojencom, v období od 3. 8. do 23. 8., čiže do príchodu nového veliteľa divízie plk. jazd. J. Veselého, vykonával dočasne popri svojej funkcii aj funkciu veliteľa divízie. So skupinou antifašisticky orientovaných slovenských dôstojníkov pripravoval prechod k talianskym partizánom. Prvé kontakty s talianskymi partizánmi a spoluprácu s nimi nadviazal v júli 1944. Dňa 13. 4. 1945 bol Nemcami zaistený a väznený v Miláne, 26.4. ho oslobodili talianski povstalci. 27. 4. 1945 prevzal velenie nad 2. technickou divíziou (28. 4. premenovaná na 1. čs. divíziu v Taliansku) a vyhlásil ju za súčasť čs. zahraničnej armády. V tomto čase už približne 700 príslušníkov divízie bojovalo v partizánskych jednotkách a 1 160 sa podieľalo na akciách talianskych povstalcov severne od rieky Pád. 29. 4. 1945 veliteľ talianskych povstaleckých síl gen. Cadorna vymenoval Kmicikieviča za veliteľa všetkých čs. jednotiek v severnom Taliansku. 

Po návrate do ČSR bol 6. 8. 1945 komisiou SNR prijatý do čs. armády. 24. 9. sa stal veliteľom 4. pešej brigády v Žiline. Od apríla 1946 do januára 1947 sa zúčastnil bojov proti banderovcom ako veliteľ podskupiny „Hliník“ (21. 4. – 1. 5. 1946), veliteľ podskupiny „Jaroslav“ (2. 5. – 31. 5. 1946), veliteľ skupiny „Zlato“ (1. 6. – 28. 7.). 29. júla prevzal velenie skupiny „Oceľ“ a od 1. 10. 1946 do 5. 1. 1947 bol nasadený proti banderovcom vo funkcii veliteľa podskupiny „Jakub“. 6. 1. 1947 ho ustanovili za ZV 4. divízie v Žiline, 1. 2. 1947 za veliteľa žilinskej posádky a 20. 2. povýšili do hodnosti plukovníka pechoty. Od 29. 8. 1947 vykonával funkciu ZV 2. divízie v Nitre. Na začiatku decembra 1947 sa stal dočasným posádkovým veliteľom v Olomouci, v polovici marca 1948 dočasným veliteľom 2. brigády v Banskej Bystrici (od začiatku júna 1948 v Písku) a od konca augusta 1948 posádkovým veliteľom v Bratislave. 1. 8. 1949 bol preložený do výslužby. Zomrel 3. 3. 1984 v Bratislave.

Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – OVHV 
Foto: VHÚ – VHA

Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 119-120. ISBN 978-80-89523-20-7