Podplukovník generálneho štábu Štefan MURGAŠ (pôvodné meno Magyar)
Podplukovník generálneho štábu Štefan MURGAŠ (pôvodné meno Magyar)
Narodil sa 7. 3. 1911 vo Zvolene. Navštevoval reálne gymnázium s maturitou. Po absolvovaní Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave získal v júli 1934 hodnosť poručíka pechoty, nadporučíkom sa stal 1. 4. 1938. Slúžil ako veliteľ čaty a roty v Šumperku, Olomouci.
Po vzniku Slovenského štátu pôsobil na Vyššom veliteľstve 1 v Trenčíne ako prednosta 4. oddelenia. 1. 1. 1940 sa stal stotníkom pechoty. V rokoch 1940 – 1942 študoval na Vysokej vojennej škole v Bratislave. Následne pôsobil na stáži na nemeckých veliteľstvách na východnom fronte, od septembra 1942 do marca 1943 slúžil na veliteľstve Rýchlej divízie ako prednosta 3. oddelenia štábu, potom ako jeho náčelník. Dodnes je otázna miera jeho zaangažovania na prípravách organizovaného prechodu divízie k Červenej armáde v januári 1943. 1. 1. 1943 bol preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu („gšt.“). 21. 12. 1943 bol povýšený na majora gšt. V čase, keď sa na Slovensku schyľovalo k Slovenskému národnému povstaniu („SNP“), v auguste 1944, pôsobil ako prednosta operačného oddelenia MNO v Bratislave. Už v predchádzajúcom období sa angažoval v spravodajskej činnosti pre londýnske MNO. Vojenské ústredie v Banskej Bystrici s ním počítalo aj v prípade Povstania. 26. 8. 1944 sa v byte plk. V. Talského v Bratislave zúčastnil porady, kde sa zabezpečovali prípravy Povstania v hlavnom meste. S konkrétnou koordináciou jeho príprav však oboznámený nebol. Naopak, nadobudol presvedčenie, že v Povstaní sa počíta aj s ministrom národnej obrany gen. I. tr. F. Čatlošom. V osudný deň 29. 8. preto zostal dezorientovaný po jeho rozhlasovom prejave, v ktorom odsúdil Povstanie. Ani on, ani nikto iný z posádkového veliteľstva preto neurobil žiadne zásadné rozhodnutie v otázke účasti bratislavskej posádky v SNP. Nejasnosti panovali tiež v tom, kto má byť posádkovým veliteľom, či samotný Murgaš alebo mjr. J. Kovačovič. O jeho dezorientovanosti v danej situácii svedčí fakt, že spolu s vedúcim personálneho oddelenia MNO mjr. E. Kolenerom odišiel z Tisovho a Čatlošovho poverenia predpoludním 30. 8. do Trnavy, kde presviedčali povstaleckých dôstojníkov, aby zostali verní vláde a nepokúšali sa o boj proti Nemcom. Následne navštívil s podobným úmyslom aj posádku v Hlohovci. Pod Čatlošovým vplyvom sa snažil miestnych vojakov presvedčiť, že Povstanie vypuklo predčasne. Jeho vystúpenie našlo odozvu najmä v Hlohovci, kde sa miestna posádka ako celok nezapojila. Naďalej zostal nerozhodný, avšak určité impulzy na záchranu bratislavskej posádky urobil. 31. 8. sa snažil získať motorové vozidlá na jej organizovaný ústup, ako aj bližšie inštrukcie z Banskej Bystrice. K rozhodnému činu sa však ani on, ani nikto iný z jeho okolia, neodhodlal. Osud bratislavskej posádky bol tak spečatený. Po jej odzbrojení v noci z 1. na 2. 9. bol načas zadržaný na gestape. V druhej polovici septembra 1944 utiekol z Bratislavy a prihlásil sa na veliteľstve povstaleckej armády v Banskej Bystrici. Tu ho zatkli a štyri dni vyšetrovali. Nakoniec ho povstalecký veliteľ gen. J. Golian omilostil a dal mu príležitosť v boji odčiniť svoju predchádzajúcu nerozhodnosť. 25. 9. sa stal veliteľom podskupiny Volga v rámci III. taktickej skupiny, ktorej úlohou bolo ubrániť priestor Žarnovice. Podliehali mu jednotky práporov Dunaj a Topľa, jeden kombinovaný delostrelecký oddiel a samostatná rota. Po prekvapivom nemeckom útoku 27. 9. však takmer padol do zajatia a pred nepriateľom ušiel na poslednú chvíľu. Pod dojmom sklamania z tohto neúspechu požiadal náčelníka štábu povstaleckej armády mjr. J. Noska, aby ho zbavil velenia. Následne bol poverený obranou Banskej Štiavnice. Počas nemeckého útoku 30. 9. opäť až na poslednú chvíľu unikol z bojiska v Dolných Hámroch. V nasledujúcich dňoch sa na rozkaz veliteľa armády pokúšal o protiútoky, na trvalejší úspech však nemal dostatočný počet vojakov, tí boli okrem toho morálne a fyzicky vyčerpaní. Jeho žiadosť o posily bola zamietnutá. Aj preto 5. 10. upustil od prípravy ďalšieho útoku. Následne sa spolupodieľal na organizovaní úspešného protiútoku pri Jalnej a Dúbrave, ktorého cieľom bolo zastaviť postup nemeckých jednotiek do priestoru Zvolena a letiska Tri duby, teda na najkratšom prístupovom smere. 16. 10. 1944 sa pod jeho velením uskutočnil neúspešný útok na kruhovú obranu Nemcov v priestore horskej dedinky Močiar (južne od Jalnej). Po potlačení SNP ustúpil do hôr na Poľanu. 6. 4. 1945 nastúpil do činnej vojenskej služby v náhradnom pluku 1. čs. armádneho zboru v Poprade. 9. 4. sa stal náčelníkom štábu 4. čs. samostatnej brigády. 10. 5. 1945 bol povýšený na podplukovníka gšt. 26. 6. 1945 sa stal podnáčelníkom štábu veliteľstva Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. 1. 11. bol vymenovaný za náčelníka štábu veliteľstva pechoty na MNO v Prahe. Po nástupe komunistov k moci bol 1. 7. 1949 dočasne zbavený funkcie. 31. 12. 1949 bol prepustený z činnej služby ako „osoba nespoľahlivá pre ľudovodemokratický režim“. Vo februári 1951 mu bola odňatá vojenská hodnosť podplukovníka gšt. Zomrel 30. 6. 1960 v Bratislave.
Text: PhDr. Igor Baka, PhD., VHÚ – OVHV
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 173-174. ISBN 978-80-89523-20-7.
