Prvá svetová vojna - III. časť
Územie dnešného Slovenska patrilo s drobnými odchýlkami do územnej kompetencie dvoch zborov rakúsko-uhorskej armády. Bol to V. zbor v Bratislave a VI. zbor v Košiciach. Všeobecná mobilizácia rakúsko-uhorskej armády vyhlásená 31. júla 1914 prebehla, vzhľadom na jej slovenskú účasť, bez väčších problémov. Po začatí bojových operácií boli väčšie „slovenské“ jednotky nasadené na ruský front, kde sa vyznamenali napr. v bitkách pri Krasniku či Komarowe. Počas bojov na východnom fronte sa stala aj severovýchodná časť dnešného Slovenska na určitý čas jedným z bojísk 1. svetovej vojny, keď sa na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu v Haliči im podarilo ruským vojskám preniknúť v novembri 1914 až za Karpaty. Dňa 20. novembra prekročili ruské vojská Lupkovský priesmyk a obsadili obce Ruské a Zvala, 22. novembra Sninu a nasledujúci deň Humenné. V tejto kritickej situácii sa rakúsko-uhorským vojskám podaril útok na ruské vojská z tyla ktoré postupne ustúpili. Súčasne sa však začal ruský útok v oblasti Dukelského, počas ktorého 30. novembra obsadili Zborov a nesledujúci deň Bardejov. Na jar 1915 pripravilo ruské velenie novú ofenzívu a sústredilo v Karpatoch všetky dostupné s cieľom preniknúť do centra monarchie, a tým vyradiť Rakúsko-Uhorsko z vojny. Počas bojov sa ruským jednotkám podarilo opäť prekročiť Karpaty a obsadiť Stropkov. Stanovený cieľ ruského velenia o prielom rakúsko-uhorskej obrany v priestore Medzilaborce – Humenné – Snina sa však nepodarilo naplniť. Začiatkom mája 1915 sa začala rozsiahla prielomová ofenzíva nemeckej a rakúsko-uhorskej armády pri Gorliciach počas ktorej boli do konca júla 1915 ruské vojská vytlačené takmer z celej Haliče a Bukoviny. Front sa potom takmer na celý rok ustálil a až začiatkom júna 1916 sa Rusko pokúsilo o ofenzívu (tzv. Brusilovova ofenzíva), počas ktorej sa mu podaril prielom na rakúsko-uhorskom úseku fronty. Tento úspech však ruské velenie nevyužilo na ďalší postup. Počas týchto bojov na východe Slovenska bola časť obyvateľov evakuovaná a dediny v blízkosti Duklianskeho priesmyku boli zničené rakúsko-uhorskou armádou, aby počas bojov nemohli poskytnúť úkryt ruským vojskám. Po ústupe vojsk tu zostala spustošená krajina a zničené budovy, cesty a železnica. Po tom, čo na v roku 1917 vypukla v Rusku revolúcia a zanikala monarchia, sa ruská dočasná vláda pokúsila ešte o jednu ofenzívu (tzv. Kerenského ofenzíva), ale po prevzatí moci boľševikmi bola 3. marca 1918 podpísaná mierová zmluva medzi Ruskom, Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom, čím tento front prestal existovať.
Ďalšie bojisko, na ktorom bojovali vojaci z radov Slovákov bolo na území dnešného Talianska a Slovinska. Ďalšie bojisko, na ktorom bojovali vojaci z radov Slovákov bolo v Taliansku. Dňa 23. mája 1915 vypovedalo dovtedy neutrálne Taliansko vojnu Rakúsko-uhorskej monarchii. Vznikol tak nový front, ktorý sa tiahol cez horské masívy Álp a pozdĺž rieky Soča až k moru. Na ňom bojovali aj tisícky Slovákov, predovšetkým v delostreleckých a horských jednotkách a práporoch poľných strelcov. V rámci 5. armády bol v 14. pešej divízii zaradený aj 71. peší pluk (trenčiansky) a 72. peší pluk (bratislavský),14. pluk poľného delostrelectva z Bratislavy a 16. pluk poľného delostrelectva z Lučenca.
Najurputnejšie boje prebiehali na rieke Soča (tal. Isonzo). Počas rokov 1915 – 1917 sa tu odohralo dovedna 11 bitiek (nemecko-rakúsko-uhorská ofenzíva pri Kobaride je niekedy nazývaná aj 12. bitkou na Soči). Po neúspešných talianskych pokusoch o ofenzívu rakúsko-uhorské velenie skonštatovalo, že už nie je možné naďalej sa brániť talianskym útokom, začalo pripravovať vlastnú ofenzívu. Rakúsko-uhorsko-nemecká ofenzíva bola zahájená 24. októbra 1917. V dňoch 1. a 2. novembra sa rakúsko-uhorským a nemeckým vojskám podarilo prekročiť rieku Tagliamento. Talianske jednotky postupovali ďalej do vnútrozemia a zastavili sa až za riekou Piava. Výsledkom rakúsko-uhorsko-nemeckej ofenzívy pri Kobaride tak bol úspešný prielom a posunutie fronty o 96 km smerom do vnútrozemia. Ďalšiu ofenzívu začalo Rakúsko-Uhorsko pripravovať na jar 1918. Začala sa 15. júna 1918 a už počas prvého dňa sa podarilo prvým rakúsko-uhorským jednotkám prekonať rieku. Situácia sa však zhoršila po tom, čo sa rieka rozvodnila a prívalová vlna zničila všetky vybudované mosty. Preto boli rakúsko-uhorské jednotky prinútené ustúpiť na východný breh. Poslednou fázou bitiek na tomto fronte bola úspešná ofenzíva dohodových vojsk v októbri 1918. Po tom, čo 24. októbra 1918 talianske a britské jednotky prekročili rieku Piavu a prelomili rakúsko-uhorské obranné línie sa rozhodla uhorská vláda stiahnuť svoje vojská stiahnuť za hranice a ochotné boli bojovať iba rakúske jednotky. V tejto zložitej situácii už fakticky neexistujúca Rakúsko-uhorská monarchia nakoniec podpísala dňa 3. novembra 1918 prímerie vo Villa Giusti pri Padove.
Slováci však nebojovali len v rakúsko-uhorskej armáde. Už na začiatku vojny na jeseň 1914 sa začali v zahraničí formovať samostatné vojenské jednotky z českých a slovenských krajanov (rota Nazdar vo Francúzsku a česká družina v Rusku). Po tom, čo sa v roku 1915 v Paríži sformovalo vedenie československého zahraničného odboja (T. G. Masaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik) sa jedným zo spôsobov, ako presadiť v štátoch Dohody ideu samostatného Československého štátu sa stalo vytvorenie samostatného česko-slovenského dobrovoľníckeho vojska, ktoré by sa zapojilo do bojov po boku vojsk Dohody. Postupne sa tak v Rusku, vo Francúzsku a Taliansku sformovali československé légie ktoré sa úspešne zapojili do vojnového diania. V ich radoch bojovalo celkovo 100 743 Čechov a Slovákov. Výsledkom činnosti Československej národnej rady v Paríži a vojenskej účasti československých légií v boji po boku štátov Dohody bol vznik samostatnej Československej republiky, ktorá sa zrodila na troskách rakúsko-uhorskej monarchie 28. októbra 1918.
Mapa - Európa v rokoch 1. svetovej vojny 1914 – 1918
Mapa - Taliansky front 1915 – 1917
Mapa - Slovensko v ČSR 1918 - 1919
Text: VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
