Ručný vajcovitý granát vzor 39 – Eihandgranate 39
V prvej svetovej vojne sa objavilo množstvo typov ručných granátov. Niektoré konštrukcie sa ukázali ako nevhodné či dokonca nebezpečné, iné sa stali základom novších modernejších granátov. V nemeckej armáde sa osvedčil ručný granát vzor 1917, ktorý sa používal najmä počas zákopových bojov. V medzivojnovom období dochádzalo v armádach k zdokonaľovaniu osvedčených konštrukcií tohto typu munície, ktoré bolo spojené aj so zavádzaním nových výrobných technológií, materiálov a konštrukčných prvkov. Na základe osvedčenej konštrukcie vajcovitého tvaru bol v roku 1939 prijatý do výzbroje Wehrmachtu ručný útočný vajcovitý granát vzor 39 (Eihandgranate 39, Ei.Hgr.39). V rokoch 1940 – 1945 bolo dovedna vyrobených 90 miliónov kusov.
Vďaka malým rozmerom bol granát medzi vojakmi obľúbený. Neskôr však dochádzalo priamo na fronte k nehodám, často aj smrteľným. Vojaci si ho totiž prichytávali k uniforme o skrutku zapaľovača, čo malo za následok, že počas bojovej činnosti došlo k nechcenej iniciácii zapaľovacieho systému a následnému výbuchu munície. Z tohto dôvodu sa v máji 1942 objavil na spodnej strane tela granátu oceľový krúžok, ktorým sa zavesil na opasok alebo inú časť uniformy.
Granát bol jednoduchej konštrukcie vajcovitého tvaru, tvoreného dvomi plechovými polovicami zlisovanými dokopy, a plnený trinitrotoluénom (označovaný v Tretej ríši ako Füllpulver 02, resp. Füllpulver 1902, FP02), prípadne donaritom I alebo II. K telu sa so závitom M 10 × 1 skrutkoval trecí zapaľovač BZE 39, ktorý sa vyrábal v štyroch, farebne odlíšených variantoch. Každá z farieb označovala čas od iniciácie po samotný výbuch: pri červenej farbe to bola 1 s, pri modrej 4,5 s, žltej 7,5 s a pri šedej 10 s. K zapáleniu rozbušky došlo odskrutkovaním plechovej krytky zapaľovača a jej následným prudkým trhnutím smerom k sebe.
Granát pôsobil v mieste výbuchu ničivou tlakovou vlnou. Ničivý účinok vzniknutých črepín bol veľmi malý, pretože pri výbuchu nevznikali z plechového plášťa dostatočne veľké kusy. Tie mohli nepriateľa nanajvýš zraniť. Zvýšenie ničivého črepinového účinku sa dosiahlo pripevnením trieštivého plášťa (Splittermantel) skladajúceho sa z dvoch polovíc, ktoré sa k sebe skrutkovali. Zároveň bol plášť už z výroby predfragmentovaný, aby došlo k vzniku čo najväčšieho množstva črepín.
Pre potreby ženijných jednotiek sa granát zalieval do betónovej zmesi s kovovými črepinami a po umiestnení v teréne sa odpaľoval ťahovým zapaľovačom vzor 42 (Zugzünder 42). V mieste výbuchu pôsobila takto nastražená mína ničivou tlakovou vlnou, ale najmä vzniknutými črepinami z betónového obalu s kovovými plieškami. Míny zhotovené z útočného vajcovitého granátu vzor 39 sa používali v rokoch 1943 – 1944 pri zabezpečení pechotných a delostreleckých pozícií v rámci obrannej línie na pobreží Atlantického oceánu, tzv. Atlantikswall.
Tento typ pechotnej munície vo veľkom množstve používali vojaci Wehrmachtu aj počas Karpatsko-duklianskej operácie na jeseň 1944. V centrálnej expozícii VHM – Mo Svidník je v druhej sále, zameranej na obdobie druhej svetovej vojny, vystavený granát, ktorý bol nájdený v Údolí smrti. Granát bol kúpený od Andreja Kostika z Nižnej Pisanej. A. Kostik bol v kraji pod Duklou známy aj ako ľudový míner, ktorý sa zaslúžil o zničenie množstva nevybuchnutej munície. Časť sa mu podarilo delaborovať a následne odpredať múzeu. Granát v expozícii je natretý pôvodnou tmavožltou farbou, s delaborovaným zapaľovačom modrej farby, čiže oneskorením výbuchu o 4,5 s.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. IX – Strelivo a náloživo, SN 383 S, Granát ručný útočný vajcovitý vzor 39, katalogizačný záznam.
BENEŠ, Zděnek. Sovětské granáty 1920 – 1945. Praha : Naše vojsko, 2017, s. 208. ISBN 978-80-206-1666-1.
FLEISCHER, Wolfgang. Deutsche Landmine und Zunder bis 1945: Kampfmittel und Militärausrüstung. Stuttgar t: Motorbuch Verlag, 2016, 144 s. ISBN 978-3-613-03923-0.
PRCHAL, Josef. Ruční a puškové granáty. Rukověť pyrotechnika. Praha : Naše vojsko, 2010, 268 s. ISBN 978-80-206-1120-8.
RODÁK, Jozef. Pozabudnutí hrdinovia. Vojnové a povojnové príbehy. Prešov : Adin, 2012, 136 s. ISBN 978-80-89-540-19-8.
Text: Mgr. Ivan CUPER, VHÚ – Mo Svidník VHM Piešťany
Foto: VHÚ –- VHM, Digitalizačné centrum SNG
