Brigádny generál in memoriam Jozef Martin Kristín
Ľudovú školu navštevoval v rokoch 1904 – 1909 v Nemšovej, v rokoch 1909 – 1911 pokračoval v štúdiu na tamojšej hospodárskej škole. Vysťahoval sa do USA, kde v rokoch 1913 – 1917 pracoval ako robotník.
V polovici októbra 1917, v hodnosti strelca, vstúpil v New Yorku do čs. zahraničného vojska. Od 12. 6. do 17. 11. 1918 pôsobil ako veliteľ polčaty 22. čs. streleckého pluku na francúzskom fronte. V druhej polovici októbra 1918 sa v jeho zostave zúčastnil ťažkých bojov v oblasti Vouziers. 18. 11. 1918 bol pridelený Čs. národnej rade v Paríži a 1. 12. povýšený na čat. Ako člen čs. vojenskej misie sa 4. 12. 1918 vrátil do vlasti.
Od 10. 12. 1918 do 3. 6. 1919 bol pridelený vojenskému referátu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline, od 4. 2. v Bratislave, kde zabezpečoval informačnú činnosť a preberanie štátneho majetku. 10. 1. 1919 bol povýšený na dôstojníckeho zástupcu II. triedy. Od 4. 6. do 12. 10. 1919 bol ako inštruktor pridelený útočnému práporu Jánošíkovských družín v Ružomberku. 1. 9. 1919 bol povýšený na ppor. pech. Od 13. 10. preložený do zálohy. Absolvoval notársky kurz v Turčianskom Sv. Martine a do konca októbra 1920 pracoval v tamojšom Notárskom úrade. 1. 9. 1920 bol povýšený na por. pech. v zálohe a od novembra 1920 opätovne aktivovaný do čs. armády. 16. 12. 1921 bol povýšený na npor. pech. V apríli 1922 bol premiestnený do pešieho pluku 2 „Jiřího z Poděbrad“ v Terezíne a neskôr v Litoměřiciach, kde zostal slúžiť až do polovice januára 1928. Najskôr vo funkcii veliteľa čaty, ďalej ako inštruktor v poddôstojníckej škole a napokon ako veliteľ 10. poľnej roty. 28. 10. 1924 bol menovaný na kpt. pech. s poradím od 1. 2. 1920. Od 15. 1. 1928 do 30. 1. 1935 slúžil v pešom pluku 17 v Trenčíne vo funkcii veliteľa roty. 1. 10. 1928 bol povýšený na škpt. pech. Od 30. 1. 1935 do konca septembra 1936 bol pridelený 2. sprav. odd. štábu ZVV Bratislava. 30. 9. 1936 pridelený 2. sprav. odd. štábu VII. zboru v Bratislave a exponovaný ako styčný dôstojník pri Generálnom finančnom riaditeľstve v Bratislave. Od 15. 1. do 13. 3. 1939 bol ako inštruktor BV (náčelník výcviku) a zároveň zástupca čs. vojenskej správy pridelený Hlavnému veliteľstvu HG v Bratislave. V priebehu služby v medzivojnovej čs. armáde absolvoval viacero vojenských kurzov. Od septembra 1922 do júla 1923 kurz pre mladších dôstojníkov pechoty v Miloviciach, 1924 pre výcvik inštruktorov s ľahkým guľometom, 1924 – 1925 ekvitačný kurz pre dôstojníkov v delostreleckom pluku 3 v Litoměřiciach. Patril k tým desiatim bývalým legionárom, ktorí na čele s div. gen. R. Viestom a pplk. gšt. A. Malárom sa 14. marca 1939 obrátili na Snem Slovenskej krajiny a žiadali o zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov.
V deň vzniku Slovenského štátu bol ako splnomocnenec Slovenskej vlády pridelený Veliteľstvu 15. divízie v Trenčíne a 15. 3. 1939 prevzal jej velenie. 15. 5. 1939 v premenovanej hodnosti stot. pech. bol premiestnený na MNO do Bratislavy. 17. 5. 1939 ho povýšili na mjr. pech. Od 20. 8. do polovice septembra 1939 veliteľ VDO 1 v Trenčíne a na čas mimoriadnych vojenských opatrení od 16. 9. do 4. 10. 1939 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 46 v Kremnici. 5. 10. 1939 sa opätovne vrátil na MNO a 20. 10. bol pridelený Inšpektorátu brannej moci pre veci telovýchovy. 23. 1. 1940 bol ustanovený za prednostu Pracovnej služby MNO a zároveň aj za veliteľa vojenských táborov na Slovensku.
Už v tom čase bol zapojený do občianskeho ilegálneho odboja, spolupracoval s odbojovou skupinou bývalého príslušníka čs. légií J. Lichnera a Obranou národa. Jeho hlavné poslanie spočívalo v pomoci pri organizovaní útekov českých vlastencov cez Slovensko do Maďarska a Juhoslávie. Odbojovému hnutiu poskytoval takisto závažné informácie o slovenskej armáde. Napríklad bratislavskému mestskému úradníkovi a bývalému legionárovi Jozefovi Kujanovi, začiatkom decembra 1939, údaje o organizácii MNO, mená a funkčné zaradenie mnohých slovenských dôstojníkov, ako aj dislokáciu útvarov slovenskej armády. Za pomoci agentiek nemeckej spravodajskej služby Dr. J. Papežovej a jej pomocníčky E. Žákovej, vystupujúcich ako kuriérky medzi domácim a zahraničným odbojom, jeho ilegálnu činnosť odhalili a v máji 1940 Kristína slovenské vojenské orgány zatkli. Hlavný vojenský súd v Bratislave ho 13. 8. 1940 odsúdil na doživotný žalár a 17. 10. 1940 mu bola na základe rozsudku odňatá hodnosť mjr. pech. Takmer celých päť vojnových rokov strávil vo väzení, najskôr v Bratislave a potom Leopoldove, kde sa 2. 4. 1945 dočkal oslobodenia sovietskou armádou.
Po skončení druhej svetovej vojny sa zasadzoval za budovanie povojnovej čs. armády na demokratických a nadstraníckych princípoch. V apríli 1945 nastúpil do vojenskej činnej služby pri Veliteľstve západnej oblasti čs. armády v Nitre. Od januára 1946 bol zástupcom prednostu I./2. odd. na MNO v Prahe a od júna 1946 už pôsobil vo funkcii predsedu „Prijímacej komisie pre dôstojníkov a rotmajstrov z povolania, slovenskej národnosti pri MNO“ v Bratislave. 26. 10. 1946 bol renominovaný do hodnosti mjr. pech., s účinnosťou od 28. 10. 1938, ďalej pplk. pech., s účinnosťou od 28. 10. 1941 a napokon aj plk. pech., s účinnosťou od 28. 10. 1944. Vo funkcii predsedu „Prijímacej komisie...“ bol 20. 2. 1947 povýšený na brig. gen., s účinnosťou od 1. 10. 1946. Po komunistickom februárovom prevrate 1948 v ČSR bol 3. 3. 1948 postavený mimo vojenskú službu a 1. 11. 1948 preložený do výslužby bez akýchkoľvek nárokov na dôchodok. Od 6. 6. 1951 vo väzbe. Štátny súd v Bratislave ho 16. 9. 1952 odsúdil na štyri a pol roka väzenia so zaradením do pracovného tábora. Z väzenia sa dostal na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Zápotockého zo 4. 5. 1953. Potom až do odchodu do dôchodku, v roku 1964, pracoval ako skladník Pozemných stavieb v Trenčíne. V roku 1969 Vyšším vojenským súdom v Trenčíne rehabilitovaný. 26. 10. 1990 mu bola vrátená hodnosť brig. gen. in memoriam. J. M. Kristín bol nositeľom viacerých čs., slov. a zahraničných vyznamenaní.
V roku 2007 bol na základe rozkazu prezidenta Slovenskej republiky Multifunkčnej zásobovacej základni Západ Nemšová zapožičaný čestný názov Multifunkčná zásobovacia základňa Západ brigádneho generála Jozefa Martina Kristína.
V polovici októbra 1917, v hodnosti strelca, vstúpil v New Yorku do čs. zahraničného vojska. Od 12. 6. do 17. 11. 1918 pôsobil ako veliteľ polčaty 22. čs. streleckého pluku na francúzskom fronte. V druhej polovici októbra 1918 sa v jeho zostave zúčastnil ťažkých bojov v oblasti Vouziers. 18. 11. 1918 bol pridelený Čs. národnej rade v Paríži a 1. 12. povýšený na čat. Ako člen čs. vojenskej misie sa 4. 12. 1918 vrátil do vlasti.
Od 10. 12. 1918 do 3. 6. 1919 bol pridelený vojenskému referátu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline, od 4. 2. v Bratislave, kde zabezpečoval informačnú činnosť a preberanie štátneho majetku. 10. 1. 1919 bol povýšený na dôstojníckeho zástupcu II. triedy. Od 4. 6. do 12. 10. 1919 bol ako inštruktor pridelený útočnému práporu Jánošíkovských družín v Ružomberku. 1. 9. 1919 bol povýšený na ppor. pech. Od 13. 10. preložený do zálohy. Absolvoval notársky kurz v Turčianskom Sv. Martine a do konca októbra 1920 pracoval v tamojšom Notárskom úrade. 1. 9. 1920 bol povýšený na por. pech. v zálohe a od novembra 1920 opätovne aktivovaný do čs. armády. 16. 12. 1921 bol povýšený na npor. pech. V apríli 1922 bol premiestnený do pešieho pluku 2 „Jiřího z Poděbrad“ v Terezíne a neskôr v Litoměřiciach, kde zostal slúžiť až do polovice januára 1928. Najskôr vo funkcii veliteľa čaty, ďalej ako inštruktor v poddôstojníckej škole a napokon ako veliteľ 10. poľnej roty. 28. 10. 1924 bol menovaný na kpt. pech. s poradím od 1. 2. 1920. Od 15. 1. 1928 do 30. 1. 1935 slúžil v pešom pluku 17 v Trenčíne vo funkcii veliteľa roty. 1. 10. 1928 bol povýšený na škpt. pech. Od 30. 1. 1935 do konca septembra 1936 bol pridelený 2. sprav. odd. štábu ZVV Bratislava. 30. 9. 1936 pridelený 2. sprav. odd. štábu VII. zboru v Bratislave a exponovaný ako styčný dôstojník pri Generálnom finančnom riaditeľstve v Bratislave. Od 15. 1. do 13. 3. 1939 bol ako inštruktor BV (náčelník výcviku) a zároveň zástupca čs. vojenskej správy pridelený Hlavnému veliteľstvu HG v Bratislave. V priebehu služby v medzivojnovej čs. armáde absolvoval viacero vojenských kurzov. Od septembra 1922 do júla 1923 kurz pre mladších dôstojníkov pechoty v Miloviciach, 1924 pre výcvik inštruktorov s ľahkým guľometom, 1924 – 1925 ekvitačný kurz pre dôstojníkov v delostreleckom pluku 3 v Litoměřiciach. Patril k tým desiatim bývalým legionárom, ktorí na čele s div. gen. R. Viestom a pplk. gšt. A. Malárom sa 14. marca 1939 obrátili na Snem Slovenskej krajiny a žiadali o zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov.
V deň vzniku Slovenského štátu bol ako splnomocnenec Slovenskej vlády pridelený Veliteľstvu 15. divízie v Trenčíne a 15. 3. 1939 prevzal jej velenie. 15. 5. 1939 v premenovanej hodnosti stot. pech. bol premiestnený na MNO do Bratislavy. 17. 5. 1939 ho povýšili na mjr. pech. Od 20. 8. do polovice septembra 1939 veliteľ VDO 1 v Trenčíne a na čas mimoriadnych vojenských opatrení od 16. 9. do 4. 10. 1939 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 46 v Kremnici. 5. 10. 1939 sa opätovne vrátil na MNO a 20. 10. bol pridelený Inšpektorátu brannej moci pre veci telovýchovy. 23. 1. 1940 bol ustanovený za prednostu Pracovnej služby MNO a zároveň aj za veliteľa vojenských táborov na Slovensku.
Už v tom čase bol zapojený do občianskeho ilegálneho odboja, spolupracoval s odbojovou skupinou bývalého príslušníka čs. légií J. Lichnera a Obranou národa. Jeho hlavné poslanie spočívalo v pomoci pri organizovaní útekov českých vlastencov cez Slovensko do Maďarska a Juhoslávie. Odbojovému hnutiu poskytoval takisto závažné informácie o slovenskej armáde. Napríklad bratislavskému mestskému úradníkovi a bývalému legionárovi Jozefovi Kujanovi, začiatkom decembra 1939, údaje o organizácii MNO, mená a funkčné zaradenie mnohých slovenských dôstojníkov, ako aj dislokáciu útvarov slovenskej armády. Za pomoci agentiek nemeckej spravodajskej služby Dr. J. Papežovej a jej pomocníčky E. Žákovej, vystupujúcich ako kuriérky medzi domácim a zahraničným odbojom, jeho ilegálnu činnosť odhalili a v máji 1940 Kristína slovenské vojenské orgány zatkli. Hlavný vojenský súd v Bratislave ho 13. 8. 1940 odsúdil na doživotný žalár a 17. 10. 1940 mu bola na základe rozsudku odňatá hodnosť mjr. pech. Takmer celých päť vojnových rokov strávil vo väzení, najskôr v Bratislave a potom Leopoldove, kde sa 2. 4. 1945 dočkal oslobodenia sovietskou armádou.
Po skončení druhej svetovej vojny sa zasadzoval za budovanie povojnovej čs. armády na demokratických a nadstraníckych princípoch. V apríli 1945 nastúpil do vojenskej činnej služby pri Veliteľstve západnej oblasti čs. armády v Nitre. Od januára 1946 bol zástupcom prednostu I./2. odd. na MNO v Prahe a od júna 1946 už pôsobil vo funkcii predsedu „Prijímacej komisie pre dôstojníkov a rotmajstrov z povolania, slovenskej národnosti pri MNO“ v Bratislave. 26. 10. 1946 bol renominovaný do hodnosti mjr. pech., s účinnosťou od 28. 10. 1938, ďalej pplk. pech., s účinnosťou od 28. 10. 1941 a napokon aj plk. pech., s účinnosťou od 28. 10. 1944. Vo funkcii predsedu „Prijímacej komisie...“ bol 20. 2. 1947 povýšený na brig. gen., s účinnosťou od 1. 10. 1946. Po komunistickom februárovom prevrate 1948 v ČSR bol 3. 3. 1948 postavený mimo vojenskú službu a 1. 11. 1948 preložený do výslužby bez akýchkoľvek nárokov na dôchodok. Od 6. 6. 1951 vo väzbe. Štátny súd v Bratislave ho 16. 9. 1952 odsúdil na štyri a pol roka väzenia so zaradením do pracovného tábora. Z väzenia sa dostal na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Zápotockého zo 4. 5. 1953. Potom až do odchodu do dôchodku, v roku 1964, pracoval ako skladník Pozemných stavieb v Trenčíne. V roku 1969 Vyšším vojenským súdom v Trenčíne rehabilitovaný. 26. 10. 1990 mu bola vrátená hodnosť brig. gen. in memoriam. J. M. Kristín bol nositeľom viacerých čs., slov. a zahraničných vyznamenaní.
V roku 2007 bol na základe rozkazu prezidenta Slovenskej republiky Multifunkčnej zásobovacej základni Západ Nemšová zapožičaný čestný názov Multifunkčná zásobovacia základňa Západ brigádneho generála Jozefa Martina Kristína.
Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
Foto: VHÚ
