Kapitán in memoriam Štefan Fajnor
Vojenská dráha Štefana Fajnora sa začala písať v lete 1914, keď ho na základe mobilizačnej vyhlášky v súvislosti s rozpútaným vojnovým konfliktom povolali do aktívnej vojenskej služby v uhorskom vlastibraneckom 16. pešom pluku v Banskej Bystrici. Následne bol v hodnosti práporčíka so svojím kmeňovým plukom v zostave rakúsko-uhorskej armády odvelený na ruský front. Tam sa 10. júla 1915 v priestore Haliča pri rieke Dnester dostal do ruského zajatia. Posledným miestom pobytu v zajatí bol zajatecký tábor Birjuč vo Voronežskej gubernii v Rusku. Patril k jedným z prvých slovenských zajatcov, ktorý sa prihlásil do dobrovoľníckej jednotky Českej Družiny v cárskej armáde. Dňa 24. apríla 1916 sa stal v hodnosti strelec príslušníkom 1. čs. streleckého pluku Majstra Jana Husa. O štyri dni neskôr bol v hodnosti strelec prevedený do 3. roty kmeňového pluku formujúcich sa čs. légií v Rusku. Ako dôstojníckeho čakateľa ho 10. novembra 1916 prevelili do 6. roty 1. čs. streleckého pluku a o deň neskôr povýšili na desiatnika. V čase útoku ruských vojsk na východnom fronte v lete 1916 (Brusilovova protiofenzíva) velil Štefan Fajnor výzvednému oddielu 113. divízie 8. ruskej armády. Od 15. novembra 1916 pôsobil už ako mladší dôstojník 6. roty 1. čs. streleckého pluku. V máji 1917 bol pridelený ako emisár k Odbočke Česko-Slovenskej národnej rady v Rusku, s určením na nábor českých a slovenských dobrovoľníkov z radov zajatcov. Vo funkcii veliteľa 6. roty 1. čs. streleckého pluku sa v júli 1917 vyznamenal v bitke pri Zborove, počas Kerenského ofenzívy. Od 8. do 26. mája 1918 bol pridelený k štábu 1. čs. streleckej divízie čs. légií v Rusku ako sudca poľného súdu. V máji 1918 sa vrátil do 1. čs. streleckého pluku, kde opätovne prevzal velenie 6. roty a súčasne zastával funkciu zástupcu veliteľa II. práporu. So svojou jednotkou sa zúčastnil bojov proti sovietskej moci v priestore mesta Penza (28. – 29. mája 1918) a Bezenčuku v Povolží (5. júna 1918).
Štefan Fajnor padol hrdinskou smrťou 27. júna 1918 v bojoch čs. légií proti boľševikom o mesto Buzuluk, pri pokuse vojensky obsadiť stredné Povolžie. Pochovali ho na tamojšom cintoríne. Posmrtne bol povýšený na kapitána in memoriam československej armády a 8. marca 1920 vyznamenaný Československým vojnovým krížom. Básnik slovenskej literárnej moderny, Vladimír Roy, venoval Štefanovi Fajnorovi vo svojej bohatej publikačnej tvorbe pietnu spomienku.
Text: pplk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: Vojenský ústredný archív Praha
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2010
