Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Plukovník generálneho štábu Viliam TALSKÝ

Aktualizované:
plukovník generálneho štábu Viliam TALSKÝ
plukovník generálneho štábu Viliam TALSKÝ
Narodil sa 28. 9. 1904 vo Vígľaši. Po získaní základného a stredného vzdelania začal kariéru vojaka a v rokoch 1924 – 1926 študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po jej ukončení pôsobil v nižšej veliteľskej funkcii v Bratislave a absolvoval viacero zdokonaľovacích kurzov. Od roku 1933 už v hodnosti npor. študoval na Válečnej škole (od 1934 Vysoká válečná škola), ktorú ukončil v roku 1936. Po stážach v rôznych posádkach zastával od augusta 1936 funkciu prednostu 3. (operačného) oddelenia 9. divízie v Bratislave, potom bol prednostom 2. spravodajského oddelenia štábu 9. divízie v Bratislave. Dňa 1. 10. 1936 ho povýšili na kpt. a 31. 7. 1937 na kpt. gšt.
Po vzniku Slovenského štátu, keďže patril k dôstojníkom s najvyšším vojenským vzdelaním, zastával vysoké štábne funkcie, a po vzniku Vysokej vojennej školy bol menovaný za šéfa predmetu ženijné vojsko a riadneho profesora všeobecnej taktiky.
Vo vysokých štábnych funkciách pokračoval aj po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR. Bol prednostom 3. operačného oddelenia armády v poli a od 10. 8. do 27. 11. 1941 náčelníkom štábu Rýchlej divízie. Od júla 1943 zastával funkciu náčelníka štábu MNO.

Prípravy

Prvé odbojové kontakty nadväzoval v roku 1943 a spolupracoval aj so skupinou Jána Ursínyho. Na jar 1944 už ako plk. gšt. bol v kontakte s vojenským odbojom.
Od 10. 8. 1944 zastával funkciu zástupcu veliteľa na Armádnom veliteľstve v Prešove. V noci z 24. na 25. 8. 1944 sa v Banskej Bystrici stretol s pplk. gšt. Jánom Golianom, s ktorým sa dohodli, že v prípade nemeckej okupácie Slovenska sa treba postaviť na odpor a začať povstanie. Poverenie viesť Východoslovenskú armádu do Povstania však nedostal.
Po 30. 8. 1944 v hektických a chaotických pomeroch na Armádnom veliteľstve v Prešove, ktoré nastali po odlete gen. Augustína Malára do Bratislavy, plk. gšt. V. Talský zohral rozporuplnú rolu. Na jednej strane bol viazaný rozkazom gen. A. Malára do jeho návratu nič nepodniknúť, na druhej strane chcel reagovať na nervozitu najmä letcov a snažil sa o efektívne zosúladenie odbojovej akcie so záujmami ozbrojeného zápasu na Slovensku. Večer 30. 8. sa rozhodol odletieť s letcami s cieľom informovať priamo maršala ZSSR I. S. Koneva o situácii a dohodnúť s ním spoluprácu a koordináciu s ČA. Predpokladal, že ho zastúpi pplk. gšt. František Urban, ale nijako sa s ním nedohodol, žiadne inštrukcie mu nedal. Spolu s mjr. Júliusom Trnkom 31. 8. 1944 o 2.00 h odletel z letiska Nižný Šebeš do Ľvova. Okrem nich odletelo aj ďalších 27 lietadiel.

Povstanie

Ešte 1. 9. 1944 plk. gšt. V. Talského prijal maršal I. S. Konev a vypočul si od neho informácie o situácii a možnostiach ozbrojeného zápasu na východnom Slovensku, ktoré už vtedy nezodpovedali skutočnosti – Východoslovenská armáda neexistovala.
Dňa 16. 9. 1944 bol vysadený na východnom Slovensku, kde mal sústrediť vojakov Východoslovenskej armády. V tom čase však bola väčšina vojakov buď internovaná, roztrúsená, odišla domov, alebo k partizánom. Napriek tomu vyvinul úsilie plniť zverené úlohy, nadviazal kontakt s partizánskymi jednotkami a bol v rádiovom spojení aj s 1. čs. armádnym zborom. Od decembra 1944 sa stal príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, krátko dočasným veliteľom jeho 1. čs. brigády. Povstaleckí politici a vojaci už v čase SNP považovali jeho prelet do ZSSR za vojenskú zradu, preto SNR presadila jeho odvolanie zo všetkých veliteľských funkcií v rámci zboru.

Po vojne

Po roku 1945 ho do novej čs. armády neprijali. V roku 1947 vzniesli voči nemu obžalobu z trestných činov domácej zrady a zrady na Povstaní, ktorá vyústila do politického procesu pred Národným súdom, v ktorom sa debakel povstaleckej akcie na východnom Slovensku zvalil naňho. Bol obvinený z domácej zrady a zrady na Povstaní a 10. 12. 1947 odsúdený na 15 rokov straty slobody, na zbavenie občianskych práv, odňatie vojenskej hodnosti a zhabanie tretiny majetku. V rokoch 1947 – 1948 bol väznený v Ilave. V rámci obnovy procesu bolo zastavené trestné pokračovanie a 18. 2. 1948 bol výkon trestu prerušený. V auguste 1951 ho operovali. Dňa 13. 8. 1951 opäť nastúpil do väzenia v Ilave. Vo väzení sa mu výrazne podlomilo zdravie a v nevyliečiteľnom zdravotnom stave bol v roku 1953 prepustený na slobodu. Zomrel 3. 12. 1953 v Bratislavskej nemocnici na Bezručovej ulici.

Text: PhDr. František Cséfalvay, CSc.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.7/2013
Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky