Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Plukovník Štefan Čáni

Aktualizované:
Plukovník Štefan Čáni
Plukovník Štefan Čáni
Plukovník Štefan Čáni sa narodil 12. februára 1900 v Báčskom Petrovci, okres Nový Sad (Srbsko), v rodine bankového podúradníka Samuela a Ľudmily, rodenej Migrovej. Od roku 1906 navštevoval Ľudovú školu v Ružomberku a v rokoch 1912 – 1917 študoval v tomto meste na Klasickom piaristickom gymnáziu.
Posledný ročník ukončil v roku 1918 na Štátnom klasickom gymnáziu v Novom Sade.

V poslednom roku prvej svetovej vojny bol ako jednoročný dobrovoľník začiatkom marca 1918 prezentovaný v 16. pešom pluku cisárskej a kráľovskej armády v Apatine, neďaleko Somboru. Tam do 25. augusta 1918 absolvoval Školu pre dôstojníkov v zálohe a bol povýšený do hodnosti desiatnika. Následne ho 26. augusta vo funkcii veliteľa družstva odvelili do Pécsa a 12. októbra 1918 vymenovali na šikovateľa. Od 13. októbra do prvej polovice novembra 1918 pôsobil vo funkcii veliteľa čaty 16. pešieho pluku na južnom fronte v Albánsku. Po skončení svetovej vojny a vzniku Československa sa v decembri 1918 vrátil do vlasti.

Dobrovoľnícka jednotka

Dňa 1. januára 1919 sa prihlásil do prvej slovenskej dobrovoľníckej jednotky čs. domáceho vojska – 1. pluku Slovenskej slobody v Ružomberku. V tejto jednotke zotrval vo funkcii veliteľa čaty až do jej rozpustenia koncom marca 1919. Od apríla do júla 1919 sa zúčastnil bojov o Slovensko proti jednotkám maďarskej Červenej armády. Ako veliteľ čaty hraničiarskeho práporu 8 v Šahách bol Štefan Čáni 1. augusta 1919 vymenovaný za podporučíka. V máji 1921 ho povýšili na poručíka pechoty (pech.) a premiestnili do pešieho pluku 28 Tyrša a Fügnera v Prahe, kde zotrval do 31. júla 1924. Začiatkom augusta 1924 bol premiestnený do práporu útočnej vozby (ÚV) v Miloviciach a ustanovený za mladšieho dôstojníka cvičnej roty. Na npor. pech. ho povýšili 28. októbra 1925. Od roku 1926 do konca marca 1931 zastával v Miloviciach funkciu veliteľa čaty Obrnených automobilov (O.A.) 1. roty O.A. Medzitým bol 28. októbra 1930 povýšený na kpt. pech. V apríli 1931 nasledovalo premiestnenie do náhradnej roty práporu ÚV v Miloviciach a ustanovenie za technického pobočníka jeho veliteľa. Zároveň pôsobil vo funkcii veliteľa technických dielní a plynového dôstojníka práporu ÚV, ktorý bol dňom 15. septembra 1933 reorganizovaný na pluk útočnej vozby (PÚV). Od januára do polovice mája 1932 Čáni úspešne absolvoval Školu pre veliteľov rôt pešieho vojska v Miloviciach. V pluku útočnej vozby 1 zotrval až do 19. septembra 1937, kde postupne zastával viaceré veliteľské funkcie. Medzitým bol dňom 30. septembra 1936 povýšený na štábneho kapitána pech.
V septembri 1937 bol trvalo pridelený do PÚV 2 vo Vyškove a ustanovený za veliteľa 11. roty. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci a stavu brannej pohotovosti štátu od 26. septembra do 4. novembra 1938 pôsobil ako veliteľ technických dielní náhradného práporu PÚV 2 v mierovej posádke vo Vyškove. Od 5. novembra 1938 do 31. januára 1939 bol prevelený k Zemskému vojenskému veliteľstvu v Bratislave, s pridelením do štábu 3. rýchlej divízie, ktorá po Viedenskej arbitráži (2. 11. 1938) operačne pôsobila na novej južnej hranici Slovenska v priestore Trnava – Galanta – Nové Zámky. Dňom 15. februára 1939 ho premiestnili do PÚV 3 dislokovaného v Turčianskom Svätom Martine, kde až do rozbitia ČSR v polovici marca 1939 zastával funkciu technického pobočníka veliteľa pluku.

Slovenský štát

Po vzniku Slovenského štátu prevzal štábny kapitán Čáni 16. marca 1939 velenie PÚV 3 v Turčianskom Sv. Martine, a v polovici mája bol ustanovený za veliteľa práporu ÚV. Dňa 17. mája 1939 ho povýšili na majora pech. V čase od februára 1940 do 26. júna 1941 zastával v martinskej posádke funkciu veliteľa PÚV. Medzitým k 1. júlu 1940 bol povýšený na podplukovníka pech. (1. 10. 1940 zmenený prívlastok na pplk. útv.).

Po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom v júni 1941 sa ako pridelený styčný dôstojník Veliteľstva armády Lipa zúčastnil od 27. júna do 14. augusta 1941 ťaženia slovenskej armády na východnom fronte. Po svojom návrate na Slovensko opätovne prevzal velenie mierového PÚV v Turčianskom Sv. Martine. Dňom 10. decembra 1942 odišiel znovu do poľa, na východný front k Zaisťovacej divízii, kde velil pešiemu pluku 101, ktorý v tom čase operoval v priestore Jeľsk – Bujnoviči – Kozinky. V druhej polovici júna 1943 sa vrátil do zázemia. Po absolvovaní zdravotnej dovolenky bol začiatkom augusta 1943 pridelený k Vojenskej správe v Bratislave a určený za dočasného veliteľa Civilnej protileteckej obrany (CPO). 1. októbra 1943 bol ustanovený za šéfa CPO a 1. januára 1944 povýšený na plukovníka útv. V marci 1944 odišiel na zdravotnú dovolenku, v ktorej zotrval až do konca augusta 1944.

Povstalecké roky

Bezprostredne pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa plukovník Čáni 28. augusta 1944 hlásil v Turčianskom Sv. Martine v skupine pplk. del. Emila Perka. Následne odišiel do Banskej Bystrice, kde bol ako referent útočnej vozby pridelený na Veliteľstvo 1. čs. armády (1. ČSA) na Slovensku. Z titulu svojej funkcie organizoval v priebehu Povstania tankové a KPÚV jednotky z dôstojníkov a mužstva, ktorým sa podarilo dostať z východného Slovenska na povstalecké územie. Taktiež v železničných dielňach vo Zvolene viedol práce na stavbe troch improvizovaných pancierových vlakov Štefánik, Hurban a Masaryk, ďalej zabezpečoval doplňovanie bojujúcich tankových a KPÚV jednotiek personálom, materiálom a muníciou a zároveň si plnil úlohy vyplývajúce z titulu materiálneho a tankového poradcu v 3. operačnom oddelení štábu Veliteľstva 1. ČSA.

Po potlačení Povstania sa Čáni spolu s ďalšími predstaviteľmi Veliteľstva povstaleckej armády presunul na Donovaly. Odtiaľ prešiel s malou skupinou dôstojníkov a vojakov cez Hiadeľské sedlo pod Prašivou, ďalej po hrebeni Prašivej do priestoru Magurky, kde sa 11. novembra 1944 dostal do nemeckého zajatia. Najskôr ho internovali v Ružomberku, odkiaľ bol 15. novembra premiestnený do Vojenskej väznice v Bratislave, kde zotrval v samoväzbe do 16. decembra. V druhej polovici decembra 1944 ho spolu s veľkou skupinou dôstojníkov Nemci odvliekli do zajateckého tábora Kaisersteinbruch (Stalag-XVII-A) v Rakúsku. Následne, 25. januára 1945, bol odtransportovaný do zajateckého tábora Altenburg-Thüringia (Stalag IV-F) v Nemecku, v ktorom zotrval až do oslobodenia tábora americkou armádou v polovici apríla 1945.

Po návrate do vlasti nastúpil Štefan Čáni na zdravotnú dovolenku a 28. októbra 1945 bol ustanovený do funkcie technického zástupcu veliteľa tankových vojsk na MNO – Hlavnom štábe v Prahe. Medzitým ho 1. októbra v hodnosti plk. preložili do skupiny dôstojníkov tankového vojska. Dňom 1. decembra 1947 bol ustanovený za dočasného veliteľa tankového vojska Vojenskej oblasti 4 v Bratislave a od 1. februára 1948 zastával tento veliteľský post už plnohodnotne.

V máji 1949 bol Čáni s okamžitou platnosťou pozbavený veliteľskej funkcie a k 1. júlu 1949 nastúpil na nútenú dovolenku. Do výslužby ho definitívne preložili 1. januára 1950. Od júna 1949 do októbra 1951 pracoval ako úradník reprezentácie ARMA – výrobné družstvo v Bratislave. Od 1. novembra 1951 bol na invalidnom dôchodku. Zomrel 20. mája 1968 v Bratislave.


Text: pplk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2010
 
Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky