Špaginova balalajka

7,62 mm sovietsky samopal PPŠ-41
24.02.2021
V zbierke Vojenského historického ústavu – múzejného oddelenia Vojenského historického múzea Svidník je aj 7,62-mm sovietsky samopal PPŠ-41. Zbraň ako pozostalosť po niekdajšom ministrovi národnej obrany ČSSR, armádnom generálovi Martinovi Dzúrovi, darovala 15. mája 1985 jeho manželka.

Lisovaná a zváraná

Túto nevýhodu sa koncom roka 1940 podarilo odstrániť konštruktérovi Georgijovi Semjonovičovi Špaginovi. Jeho samopal sa vzhľadovo a konštrukčne od samopalu PPD-40 líšil prakticky iba v detailoch, no podstatná zmena nastala v technológii výroby. Náročný a zdĺhavý proces sústruženia a frézovania nahradilo jednoduché a časovo nenáročné lisovanie a zváranie dielcov (celkovo tvorí samopal 87 dielcov). Používal sa lacný materiál v podobe oceľových výliskov, ale aj hlavne vyradených pechotných pušiek Mosin model 1891 (jedna hlaveň stačila na dva samopaly).

Špaginov samopal bol do výzbroje sovietskej Červenej armády oficiálne zavedený 21. decembra 1940 pod označením Pistolet – pulemjot Špagina obrazca 1941 goda. Jeho sériová výroba sa naplno rozbehla až začiatkom roka 1942 v Tule, Iževsku a Sestrorecku, ktoré boli popri viacerých ďalších závodoch hlavnými dodávateľmi týchto samopalov. Do roku 1947 ich bolo v Sovietskom zväze vyprodukovaných vyše 5 miliónov, pričom približne 10 000 kusov bolo vyrobených aj v iránskom guľometnom závode v Teheráne.

Osvedčil sa v Povstaní

Hlavnou výhodou týchto samopalov bola ich pomerne jednoduchá, no do detailov premyslená konštrukcia. Medzi sovietskymi vojakmi sa stala táto zbraň veľmi obľúbenou (nazývali ju Papáša alebo Špaginova balalajka), a to najmä pre nízky nárok na obsluhu a údržbu, značne vysokú kadenciu (teoretická až 900 výstrelov za minútu), presnosť (jednotlivými výstrelmi sa dal presne zasiahnuť cieľ na vzdialenosť 100 m) a kapacitu jej bubnového zásobníka (71 nábojov). Hlavnou nevýhodou bol však práve bubnový zásobník. Jeho bezporuchový chod si vyžadoval na rozdiel od iných súčastí zbrane nadpriemernú starostlivosť. Zaujímavosťou je, že tento samopal bol obľúbenou korisťou príslušníkov nemeckého Wehrmachtu, do ktorého výzbroje bol zavedený pod označením MP 717(r). V priebehu druhej svetovej vojny sa tieto samopaly dostali aj do výzbroje 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Niekoľko tisíc kusov bolo dodaných aj jednotkám bojujúcim v Slovenskom národnom povstaní a taktiež aj partizánskym skupinám pôsobiacim na východnom Slovensku.

Po skončení vojny si našiel tento samopal široké uplatnenie aj v konfliktoch v Kórei a vo Vietname. V rámci čs. armády slúžili tieto samopaly až do začiatku 60. rokov 20. storočia, keď boli nahradené novým samopalom vzor 58. Okrem toho sa licenčne vyrábali v Číne (Type 50), v Severnej Kórei (Type 49), v Poľsku (wz. 41) a v Maďarsku (Typ 48), pričom na konštrukčnom základe bol vyvinutý vietnamsky samopal K-50M a jihoslovanský samopal M49/57.

Technicko-taktické údaje

Kaliber: 7,62 mm
Náboj: 7,62 × 25 mm Tokarev
Dĺžka: 840 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 265 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 3,5 kg
Hmotnosť s plným bubnovým zásobníkom: 5,4 kg
Hmotnosť s plným segmentovým zásobníkom: 4,1 kg
Kapacita bubnového zásobníka: 71 nábojov
Kapacita segmentového zásobníka: 35 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 485 m/s
Kadencia streľby: 900 výstrelov za minútu
Dostrel: 750 metrov (účinný 200 m)

Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2020