Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Zborový generál Michal ŠIRICA

Aktualizované:
Slávnostné vyradenie absolventov Leteckej školy v Trenčianskych Biskupiciach. Pplk. pech. Michal Širica víta ministra národnej obrany gen. I. triedy Ferdinanda Čatloša.
Slávnostné vyradenie absolventov Leteckej školy v Trenčianskych Biskupiciach. Pplk. pech. Michal Širica víta ministra národnej obrany gen. I. triedy Ferdinanda Čatloša.
(1894 – 1970)
 
                Narodil sa 1. februára 1894 v Smrečanoch, okres Liptovský Svätý Mikuláš, v rodine Michala a Márie, rod. Červeňovej. Mal 12 súrodencov, z ktorých 8 zomrelo v detskom veku. Ľudovú školu navštevoval v Smrečanoch, v rokoch 1911 – 1914 študoval v Nižšej hospodárskej škole v obci Široké pri Prešove. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol ako vojak cisárskej a kráľovskej armády prezentovaný v 67. pešom pluku v Prešove. V decembri 1914 bol zaradený do V. pochodového práporu, s ktorým ho 2. januára 1915 odvelili na ruský front do priestoru Piortkówa pod Lublinom. V marci 1915 sa pri Smolniku, neďaleko Lupkovského priesmyku v Karpatoch, dostal do ruského zajatia. Až do augusta 1917 sa nachádzal v zajateckom tábore Krasnoufimsk v Permskej gubernii a pracoval na stavbe železnice Kazaň – Sverdlovsk. Tam sa 6. augusta 1917 prihlásil do čs. vojska na Rusi a 20. augusta bol v hodnosti strelca zaradený do 12. roty 7. čs. streleckého pluku Tatranského v Berezani. Od júna do augusta 1918 sa Širica zúčastnil bojov čs. légií proti sovietskym boľševikom na Sibíri o Spasskoje a Kaul. V októbri 1918 prišiel do Čs. tábora pre Slovákov v Irkutsku. Od februára do konca mája 1919 velil čate jeho výzvednej roty. Následne absolvoval školu pre dôstojníkov pechoty v Sljudjanke pri Bajkalskom jazere. V októbri 1919 bol ustanovený za veliteľa čaty 11. roty 12. čs. streleckého pluku M. R. Štefánika, s ktorou sa zúčastnil ochrannej služby na Sibírskej magistrále od Krasnojarska po Filimovo. Dňa 8. novembra 1919 bol povýšený na podporučíka. Od decembra 1919 do mája 1920 sa podieľal na obrane 3. čs. streleckej divízie, ktorá tvorila zadný voj evakuovaných čs. jednotiek zo Sibíri cez Vladivostok.
 
NÁVRAT DO VLASTI
                Do vlasti sa vrátil v septembri 1920. Po absolvovaní repatriačnej dovolenky bol Širica prijatý do stavu dôstojníkov čs. brannej moci a vrátil sa k svojmu pešiemu pluku 12 s domovskou posádkou v Komárne. Tam pôsobil od polovice januára do decembra 1921 vo viacerých nižších veliteľských funkciách. V máji 1921 ho povýšili na nadporučíka pechoty (pech.). Začiatkom decembra 1921 bol preložený do pešieho pluku 44 v Liberci. V júni 1922 bol povýšený na kapitána pech. (s poradím od 1. 1. 1915) a 23. februára 1924 na štábneho kapitána pech. (s poradím od 1. 1. 1920). V polovici apríla 1927 ho prevelili do horského práporu 12 v Prešove a zaradili na funkciu veliteľa 4. roty, v ktorej zotrval do 30. septembra 1929. Následne bol premiestnený do horského práporu 11 v Bardejove a ustanovený za veliteľa 1. roty. V roku 1930 zastával postupne funkcie veliteľa 1. roty, zástupcu veliteľa II. práporu a súčasne veliteľa poddôstojníckej školy v pešom pluku 14 v Prešove. V rokoch 1931 – 1933 bol zástupcom veliteľa práporu v pešom pluku 36 v Užhorode. V septembri 1933 ho prevelili do 22. pešej brigády v Prešove, kde pôsobil do 30. decembra 1937 ako pobočník veliteľa. Následne bol trvalo pridelený pešiemu pluku 33 Doss Alto v Chebe, s ktorým sa vo februári 1938 premiestnil na Slovensko. Až do rozbitia ČSR v polovici marca 1939 bol zástupcom veliteľa I. práporu v Cerovom Lieskovom, od polovice decembra 1938 v Modre. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, od 24. septembra do 15. decembra 1938, velil I. práporu pešieho pluku 33, ktorý bol v zostave 15. divízie Jánošík so sídlom veliteľstva v Senici nad Myjavou.
                Po vzniku Slovenského štátu Širica prevzal velenie 17. divízie v Prešove. V tejto funkcii sa v druhej polovici marca 1939 podieľal na obrane východného Slovenska pred maďarským agresorom. Ako zásadový dôstojník a veliteľ sa vtedy dostal do otvoreného konfliktu s náčelníkom štábu Hlinkovej gardy Karolom Murgašom. 17. mája 1939 ho povýšili na podplukovníka pech. Od apríla 1939 pôsobil ako inštruktor v pešom pluku 2 v Prešove, od 26. júna bol ustanovený za posádkového veliteľa v Žiline.
 
PROTIFAŠISTICKÉ HNUTIE
                V čase svojho pôsobenia v Prešove nadviazal kontakt s organizátorom protifašistického hnutia na východnom Slovensku, advokátom Dr. Cyrilom Daxnerom. Od novembra 1939 velil pešiemu pluku 6 v Žiline, v septembri 1940 prevzal funkciu prednostu Všeobecného úradu Divíznej oblasti 1 (DO 1) v Trenčíne a od 26. júna 1941 do konca januára 1942 bol zástupcom veliteľa DO 1. Nasledovalo odvelenie k slovenskej Rýchlej divízii na východný front, kde od februára do júla 1942 velil pešiemu pluku 21 David, ktorý bol vtedy nasadený na rieke Mius v Donskej oblasti. Po návrate na Slovensko, 21. septembra 1942 opätovne prevzal funkciu zástupcu veliteľa DO 1. V januári 1943 ho povýšili na plukovníka pech. V Trenčíne nadviazal Širica užšie spojenie s podplukovníkom gšt. Jánom Golianom. Od marca 1944 velil pešiemu pluku 3 vo Zvolene a v máji odišiel s jeho štábnou rotou do Svidníka k jednotkám Východoslovenskej armády. Začiatkom júla 1944 ho hospitalizovali vo Vojenskej nemocnici v Prešove. Bezprostredne po vypuknutí SNP sa dal k dispozícii Veliteľstvu 1. ČSA na Slovensku. Po jej reorganizácii, 10. septembra 1944, bol menovaný za veliteľa II. taktickej skupiny (TS) Fatra s veliteľským stanoviskom v Brezne, ktoré ako najväčšie takticko-operačné zoskupenie bránilo 100 – 130 km dlhý frontový úsek vo východnej časti povstaleckého územia. Jemu podriadené jednotky uskutočnili v tretej dekáde septembra 1944 úspešné protiútoky na smere Telgárt – Hranovnica a Malužiná – Kráľová Lehota. V čase nemeckej generálnej ofenzívy v druhej polovici októbra 1944 a útoku bojovej skupiny Wittenmeyer bol Širica nútený spolu s veliteľstvom II. TS opustiť Brezno a ustúpiť cez Kozí Chrbát – Prašivú – Latiborskú hoľu a Hiadeľ. Po potlačení SNP si jeho zhoršený zdravotný stav vynútil prevezenie do nemocnice v Martine. Tam ho začiatkom januára 1945 zaistila pátracia skupina Ústrednej štátnej bezpečnosti a vyšetroval jej prednosta Dr. Pavol Denko. Nasledovalo jeho odovzdanie do kompetencie slovenských vojenských orgánov, Vojenskému poľnému súdu v Bratislave. Na základe obžaloby, ktorá obsahovala obvinenia z vojenskej zrady a i., bol do 2. apríla 1945 väznený v Bratislave. Po oslobodení sa Širica hlásil na MNO v Košiciach, kde ho 12. apríla 1945 určili do funkcie veliteľa východných oblastí Slovenska. 1. júna 1946 bol povýšený na brigádneho generála. Od júna do októbra 1945 zastával funkciu dočasného veliteľa VII. zboru v Trenčíne. 28. októbra bol plnohodnotne ustanovený za veliteľa Vojenskej oblasti (VO) 4 v Bratislave. V októbri 1946 ho povýšili na divízneho generála a v septembri 1947 na zborového generála. Vo funkcii veliteľa VO 4 zotrval Širica až do 20. septembra 1950, keď bol odoslaný na nútenú dovolenku. Na základe vykonštruovaného obvinenia v tragickom období začiatku päťdesiatych rokov bol 1. februára 1951 preložený do výslužby. Nasledovalo zbavenie vojenskej hodnosti a prenasledovanie. V rokoch 1954 – 1955 pre kritiku politiky KSČ aj nespravodlivé väznenie. Po prepustení z väzenia pracoval najskôr ako pracovník turistickej kancelárie „Turista“ v požičovni člnkov na bratislavskej Železnej studničke a v priebehu rokov 1957 – 1963 v jej nocľahárni na Bratislavskom hrade. Po rokoch poníženia a prenasledovania M. Širicu v roku 1964 Vyšší vojenský súd v Trenčíne občiansky i právne rehabilitoval. Zomrel 18. júla 1970 v Bratislave.
 
Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2008

Fotogaléria

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky