79. výročie druhej svetovej vojny v Európe
Dňa 8. mája 2024 si pripomíname 79. výročie druhej svetovej vojny v Európe, ktorá výrazným spôsobom poznamenala životy stovkám miliónov občanov štátov sveta na oboch stranách frontu.
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939 útokom vojsk nacistického Nemecka na Poľsko. Postupne sa do nej zapojilo 62 štátov, v ktorých žilo 80 % vtedajšej svetovej populácie. Priama bojová činnosť zasiahla územie 40 štátov. Bojovalo sa v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a v juhovýchodnej Ázii. Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí. Podľa najnovších údajov v nej zahynulo asi 60 miliónov ľudí (približne 20 miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov). Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 % na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 % obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov. Najväčšie straty, takmer 27 miliónov vojakov a civilistov, utrpel vtedajší Sovietsky zväz.
V Európe sa vojna skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945. Napriek tomu aj po tomto dni dochádzalo k bojovým akciám, ktoré sa na území dnešnej Českej republiky skončili v podstate až 11. mája, resp. 14. mája, keď si bojová skupina nemeckej 16. tankovej divízie prebojovala cestu do americkej zóny. V severnej časti Juhoslávie bojovali nemecké vojská ustupujúce do Rakúska ešte aj 15. mája. Definitívny koniec druhej svetovej vojny nastal podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej vojnovej lodi v Tokijskom zálive dňa 2. septembra 1945.
V tejto vojne sa fakticky zmazal rozdiel medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie bombardovacieho letectva, ktoré útočilo nielen na nepriateľské továrne, komunikačné uzly, priehrady, elektrárne či iné objekty vojenského významu, ale aj na domovy robotníkov, ktorí v nich pracovali. Aj z tohto dôvodu znášalo civilné obyvateľstvo v porovnaní s predchádzajúcou svetovou vojnou častokrát oveľa väčšie utrpenie. Okrem toho okupačná moc prenasledovala civilné obyvateľstva aj z rasových dôvodov, resp. z dôvodu jeho zapojenia sa do hnutia odporu.
Kapitulácia bola pôvodne podpísaná už 7. mája 1945 vo francúzskom meste Remeš. V mene nemeckého velenia ju podpísal gen. A. Jodl, za hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl gen. W. B. Smith a za sovietske najvyššie velenie, ale bez jeho poverenia, gen. I. Susloparov, a ako svedok francúzsky generál F. Sevez. K jej podpisu došlo až po splnení podmienky gen. D. D. Eisenhowera, že nemecká delegácia zároveň podpíše záväzok, že najvyšší predstavitelia nemeckých ozbrojených síl sa dostavia „na miesto a v čase určenom najvyšším veliteľom spojeneckých expedičných síl a sovietskym najvyšším velením pripravení s plnými mocami vykonať formálnu ratifikáciu kapitulácie nemeckých ozbrojených síl v mene nemeckého najvyššieho velenia“. Stalo sa tak v noci z 8. na 9. mája 1945 v Berlíne. Za Nemecko definitívny kapitulačný akt podpísal W. Keitel, H. G. von Freiburg, H. J. Stumpff a za víťaznú protifašistickú koalíciu G. Žukov (ZSSR), C. A. Spaatz (USA), A. Tedder (Spojené kráľovstvo) a J. M. de Lattre de Tassigny (Francúzsko).
V Európe sa vojna skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945 o 23.01 h.
Víťazstvo protifašistickej koalície si na strane bývalého Československa vyžiadalo množstvo obetí, utrpenia a bolesti. Podľa prezentovaných údajov predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 obyvateľov. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, pričom drvivá väčšina, asi 149 000 ľudí bolo židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Dovedna však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych) a pre Slovensko cca 109 000 deportovaných ľudí. Pri represáliách a prenasledovaní partizánov bolo na Slovensku vypálených viac než 100 obcí.
Účasť Slovákov a ďalších národov či národností žijúcich na území Slovenskej republiky v čs. protifašistickom odboji v rokoch druhej svetovej vojny má svoje osobitné a nezastupiteľné miesto v novodobej histórii Slovenska. Národnooslobodzovací boj v rokoch druhej svetovej vojny výrazne sformoval charakter, myslenie a konanie jeho účastníkov a ovplyvnil život nasledujúcich generácií, pre ktoré sa stal trvalým zdrojom poučenia, hrdosti a vlastenectva.
Pripomínaním si tejto významnej historickej udalosti vzdávame česť tisícom Slovákov a príslušníkom národností žijúcich na území Slovenska, ktorí sa počas druhej svetovej vojny zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku a jeho satelitom, a to nielen v československých vojenských jednotkách v zahraničí, v povstaleckej 1. čs. armáde na Slovensku a v domácom partizánskom hnutí, ale aj v armádach iných štátov protifašistickej koalície či v hnutiach odporu na území okupovaných krajín.
Text: plk. v. v. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ-OVHV
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939 útokom vojsk nacistického Nemecka na Poľsko. Postupne sa do nej zapojilo 62 štátov, v ktorých žilo 80 % vtedajšej svetovej populácie. Priama bojová činnosť zasiahla územie 40 štátov. Bojovalo sa v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a v juhovýchodnej Ázii. Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí. Podľa najnovších údajov v nej zahynulo asi 60 miliónov ľudí (približne 20 miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov). Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 % na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 % obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov. Najväčšie straty, takmer 27 miliónov vojakov a civilistov, utrpel vtedajší Sovietsky zväz.
V Európe sa vojna skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945. Napriek tomu aj po tomto dni dochádzalo k bojovým akciám, ktoré sa na území dnešnej Českej republiky skončili v podstate až 11. mája, resp. 14. mája, keď si bojová skupina nemeckej 16. tankovej divízie prebojovala cestu do americkej zóny. V severnej časti Juhoslávie bojovali nemecké vojská ustupujúce do Rakúska ešte aj 15. mája. Definitívny koniec druhej svetovej vojny nastal podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej vojnovej lodi v Tokijskom zálive dňa 2. septembra 1945.
V tejto vojne sa fakticky zmazal rozdiel medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie bombardovacieho letectva, ktoré útočilo nielen na nepriateľské továrne, komunikačné uzly, priehrady, elektrárne či iné objekty vojenského významu, ale aj na domovy robotníkov, ktorí v nich pracovali. Aj z tohto dôvodu znášalo civilné obyvateľstvo v porovnaní s predchádzajúcou svetovou vojnou častokrát oveľa väčšie utrpenie. Okrem toho okupačná moc prenasledovala civilné obyvateľstva aj z rasových dôvodov, resp. z dôvodu jeho zapojenia sa do hnutia odporu.
Kapitulácia bola pôvodne podpísaná už 7. mája 1945 vo francúzskom meste Remeš. V mene nemeckého velenia ju podpísal gen. A. Jodl, za hlavného veliteľa spojeneckých expedičných síl gen. W. B. Smith a za sovietske najvyššie velenie, ale bez jeho poverenia, gen. I. Susloparov, a ako svedok francúzsky generál F. Sevez. K jej podpisu došlo až po splnení podmienky gen. D. D. Eisenhowera, že nemecká delegácia zároveň podpíše záväzok, že najvyšší predstavitelia nemeckých ozbrojených síl sa dostavia „na miesto a v čase určenom najvyšším veliteľom spojeneckých expedičných síl a sovietskym najvyšším velením pripravení s plnými mocami vykonať formálnu ratifikáciu kapitulácie nemeckých ozbrojených síl v mene nemeckého najvyššieho velenia“. Stalo sa tak v noci z 8. na 9. mája 1945 v Berlíne. Za Nemecko definitívny kapitulačný akt podpísal W. Keitel, H. G. von Freiburg, H. J. Stumpff a za víťaznú protifašistickú koalíciu G. Žukov (ZSSR), C. A. Spaatz (USA), A. Tedder (Spojené kráľovstvo) a J. M. de Lattre de Tassigny (Francúzsko).
V Európe sa vojna skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945 o 23.01 h.
Víťazstvo protifašistickej koalície si na strane bývalého Československa vyžiadalo množstvo obetí, utrpenia a bolesti. Podľa prezentovaných údajov predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 obyvateľov. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, pričom drvivá väčšina, asi 149 000 ľudí bolo židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Dovedna však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych) a pre Slovensko cca 109 000 deportovaných ľudí. Pri represáliách a prenasledovaní partizánov bolo na Slovensku vypálených viac než 100 obcí.
Účasť Slovákov a ďalších národov či národností žijúcich na území Slovenskej republiky v čs. protifašistickom odboji v rokoch druhej svetovej vojny má svoje osobitné a nezastupiteľné miesto v novodobej histórii Slovenska. Národnooslobodzovací boj v rokoch druhej svetovej vojny výrazne sformoval charakter, myslenie a konanie jeho účastníkov a ovplyvnil život nasledujúcich generácií, pre ktoré sa stal trvalým zdrojom poučenia, hrdosti a vlastenectva.
Pripomínaním si tejto významnej historickej udalosti vzdávame česť tisícom Slovákov a príslušníkom národností žijúcich na území Slovenska, ktorí sa počas druhej svetovej vojny zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku a jeho satelitom, a to nielen v československých vojenských jednotkách v zahraničí, v povstaleckej 1. čs. armáde na Slovensku a v domácom partizánskom hnutí, ale aj v armádach iných štátov protifašistickej koalície či v hnutiach odporu na území okupovaných krajín.
Text: plk. v. v. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ-OVHV
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
