Plukovník vo výslužbe Ján GONDA
Narodil sa 25. 4. 1913 v Lučatíne, okres Banská Bystrica. V r. 1925 – 1930 absolvoval štúdium na reálnom gymnáziu v Banskej Bystrici a v r. 1930 – 1934 na obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Na vojenskú prezenčnú službu nastúpil v pešom pluku 17 v Trenčíne 1. 10. 1935. Pridelený bol do Školy pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe pri 10. pešej divízii. Po jej absolvovaní ho 30. 9. 1936 premiestnili do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave ako vojenského akademika. Po jej absolvovaní a menovaní do hodnosti poručíka pechoty bol od 1. 9. 1937 zaradený do pešieho pluku 48 v Josefove vo funkcii veliteľa čaty. Od 1. marca do 1. septembra 1938 pôsobil v Náchode vo funkcii veliteľa strážneho oddeliu. Na začiatku septembra 1938 ho ustanovili za veliteľa 6/48 roty v Hraniciach.
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v službe v slovenskej armáde ako veliteľ pešieho pluku 25 vo výcvikovom tábore Lešť. Dňom 27. 8. 1939 bol ustanovený do funkcie I. plukovného pobočníka pešieho pluku 5 v Zlatých Moravciach. Na konci novembra 1939 ho premiestnili na MNO v Bratislave k železničnému traťovému veliteľstvu a s účinnosťou od 1. 1. 1940 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Na začiatku februára 1941 sa stal veliteľom štábneho oddelenia MNO a od začiatku júna 1941 bol pridelený na posádkové veliteľstvo v Bratislave ako posádkový dôstojník. Od polovice októbra 1941 zastával funkciu veliteľa roty v pešom pluku 1. Na východný front bol odoslaný 4. 11. 1941 s určením na funkciu prednostu 4. oddelenia Rýchlej divízie, ktorú vykonával do 1. 3. 1942. Od nasledujúceho dňa do 1. 6. 1943 tu pôsobil ako veliteľ roty, potom ako staničný a posádkový veliteľ a nakoniec od začiatku júna 1943 ako veliteľ guľometnej roty. S účinnosťou od 1. 1. 1943 bol povýšený na stotníka pech. Na Slovensko sa vrátil na konci augusta 1943. Od začiatku októbra 1943 do začiatku mája 1944 pôsobil v posádke Trnava ako veliteľ výcvikovej guľometnej roty. Dňom 2. 5. 1944 ho ustanovili za I. pobočníka veliteľa pešieho pluku 1 Východoslovenskej armády.
Slovenského národného povstania sa zúčastnil ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku vo funkcii veliteľa roty a veliteľa bojovej skupiny Gonda. Dňom 28. 10. 1944 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Po zániku 1. čs. armády na Slovensku pôsobil v partizánskom oddiele N. Kuznecova 1. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorej velil kpt. Červenej armády A. S. Jegorov. Dňa 12. 4. 1945 sa v Košiciach stal veliteľom štábnej roty MNO. Na začiatku októbra 1946 ho v hodnosti majora pechoty ustanovili za referenta VII/3. oddelenia MNO v Prahe a na konci apríla 1947 odvelili do automobilového práporu 7 v Nitre, kde absolvoval kurz pre dôstojníkov automobilového vojska. 1. 10. 1947 sa stal veliteľom náhradnej roty automobilového práporu 7. V polovici januára 1948 ho premiestnili do Automobilového učilišťa s určením za profesora takticky, neskoršie sa stal zástupcom náčelníka učilišťa. Službu v čs. armáde skončil v hodnosti podplukovníka v r. 1955. V r. 1991 bol rehabilitovaný v hodnosti plukovníka vo výslužbe.
Text: plk. V. v. doc. PhDr. Jozef BYSTRICKÝ, CSc., VHÚ - OVHV
Foto: VHÚ – VHA
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v službe v slovenskej armáde ako veliteľ pešieho pluku 25 vo výcvikovom tábore Lešť. Dňom 27. 8. 1939 bol ustanovený do funkcie I. plukovného pobočníka pešieho pluku 5 v Zlatých Moravciach. Na konci novembra 1939 ho premiestnili na MNO v Bratislave k železničnému traťovému veliteľstvu a s účinnosťou od 1. 1. 1940 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Na začiatku februára 1941 sa stal veliteľom štábneho oddelenia MNO a od začiatku júna 1941 bol pridelený na posádkové veliteľstvo v Bratislave ako posádkový dôstojník. Od polovice októbra 1941 zastával funkciu veliteľa roty v pešom pluku 1. Na východný front bol odoslaný 4. 11. 1941 s určením na funkciu prednostu 4. oddelenia Rýchlej divízie, ktorú vykonával do 1. 3. 1942. Od nasledujúceho dňa do 1. 6. 1943 tu pôsobil ako veliteľ roty, potom ako staničný a posádkový veliteľ a nakoniec od začiatku júna 1943 ako veliteľ guľometnej roty. S účinnosťou od 1. 1. 1943 bol povýšený na stotníka pech. Na Slovensko sa vrátil na konci augusta 1943. Od začiatku októbra 1943 do začiatku mája 1944 pôsobil v posádke Trnava ako veliteľ výcvikovej guľometnej roty. Dňom 2. 5. 1944 ho ustanovili za I. pobočníka veliteľa pešieho pluku 1 Východoslovenskej armády.
Slovenského národného povstania sa zúčastnil ako príslušník 1. čs. armády na Slovensku vo funkcii veliteľa roty a veliteľa bojovej skupiny Gonda. Dňom 28. 10. 1944 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Po zániku 1. čs. armády na Slovensku pôsobil v partizánskom oddiele N. Kuznecova 1. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorej velil kpt. Červenej armády A. S. Jegorov. Dňa 12. 4. 1945 sa v Košiciach stal veliteľom štábnej roty MNO. Na začiatku októbra 1946 ho v hodnosti majora pechoty ustanovili za referenta VII/3. oddelenia MNO v Prahe a na konci apríla 1947 odvelili do automobilového práporu 7 v Nitre, kde absolvoval kurz pre dôstojníkov automobilového vojska. 1. 10. 1947 sa stal veliteľom náhradnej roty automobilového práporu 7. V polovici januára 1948 ho premiestnili do Automobilového učilišťa s určením za profesora takticky, neskoršie sa stal zástupcom náčelníka učilišťa. Službu v čs. armáde skončil v hodnosti podplukovníka v r. 1955. V r. 1991 bol rehabilitovaný v hodnosti plukovníka vo výslužbe.
Text: plk. V. v. doc. PhDr. Jozef BYSTRICKÝ, CSc., VHÚ - OVHV
Foto: VHÚ – VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 76-77. ISBN 978-80-89523-20-7.
