9mm samopal 23 a samopal 25
9mm samopal 23 a samopal 25
Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal pre potreby čs. armády, ktorý by pochádzal z našich zbrojoviek, mal význam aj z toho dôvodu, že v tomto historickom období bol dôležitou súčasťou družstva „samopalník“ vyzbrojený ručnou automatickou zbraňou na pištoľové strelivo, ktorá popri iných druhoch zbraní (predovšetkým pušiek) predstavovala z najpočetnejších článkov výzbroje pešieho vojska.
Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 – 1948 v Českej zbrojovke Strakonice. Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar. Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov. V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka. Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane. Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp. so sklopnou opierkou ako ručná zbraň výsadkára.
Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948. Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“. Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes. Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená. Za povšimnutie však stojí, že v ZSSR prechádzali v tom čase na pištoľový náboj 9mm Makarov na úkor náboja 7,62 x 25 mm Tokarev. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 – 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov. K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 – 1953. Ten sa okrem ďalších konštrukčných drobností vizuálne odlišoval i tým, že pažbička s upravenou šachtou pre náboj 7,62 mm a zásobník na 32 nábojov mala mierny sklon smerom dopredu.
Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov. Na fotografiách sú prezentované obe verzie samopalu vo vyhotovení školských rezov určených na výučbu.
Text a foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal pre potreby čs. armády, ktorý by pochádzal z našich zbrojoviek, mal význam aj z toho dôvodu, že v tomto historickom období bol dôležitou súčasťou družstva „samopalník“ vyzbrojený ručnou automatickou zbraňou na pištoľové strelivo, ktorá popri iných druhoch zbraní (predovšetkým pušiek) predstavovala z najpočetnejších článkov výzbroje pešieho vojska.
Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 – 1948 v Českej zbrojovke Strakonice. Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar. Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov. V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka. Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane. Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp. so sklopnou opierkou ako ručná zbraň výsadkára.
Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948. Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“. Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes. Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená. Za povšimnutie však stojí, že v ZSSR prechádzali v tom čase na pištoľový náboj 9mm Makarov na úkor náboja 7,62 x 25 mm Tokarev. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 – 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov. K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 – 1953. Ten sa okrem ďalších konštrukčných drobností vizuálne odlišoval i tým, že pažbička s upravenou šachtou pre náboj 7,62 mm a zásobník na 32 nábojov mala mierny sklon smerom dopredu.
Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov. Na fotografiách sú prezentované obe verzie samopalu vo vyhotovení školských rezov určených na výučbu.
Text a foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Zdroje:
ČERMÁK, Jiří: Čtyřicet let konstruktérem zbraní 1946-1986 : Od samopalu ČZ 247 ke zbraňovému kompletu LADA. Brno : Ardent, 1999. ISBN 80-238-3397-9.
Číselník ručných zbraní. Praha : MNO, 1969,
DUBÁNEK, Martin et. al: Utajená obrana železné opony. Praha : Mladá fronta, 2008. ISBN 80-204-1758-3,
FENCL, Jiří: Samopaly 23/25 a 24/26 a jejich konstruktér Ing. Jaroslav Holeček. In Střelecká revue, č. 3, 2010,
FRANCEV, Vladimír: Československé zbraně ve světe. Bratislava : Grada, 2015. ISBN 978-80-247-5314-0,
JURKOVÁ Viera et. al.: Zo zbierok Vojenského historického múzea. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2020. ISBN 978-80-89523-69-6,
Mat děl-I-31. Nauka o materiálu. Samopal 23 samopal 25. Praha : MNO, 1951,
Pěch-III-61. Předpis pro výcvik ve střelbě Samopal 24 a 26. Praha : MNO, 1955,
ŠÁDA, Miroslav: Československé ruční palné zbraně a kulomety. Praha : Naše vojsko, 2004. ISBN 80-206-0745-5.
Sanna 77. In Střelecký magazín, č. 8, 1999, s. 8-9.
Číselník ručných zbraní. Praha : MNO, 1969,
DUBÁNEK, Martin et. al: Utajená obrana železné opony. Praha : Mladá fronta, 2008. ISBN 80-204-1758-3,
FENCL, Jiří: Samopaly 23/25 a 24/26 a jejich konstruktér Ing. Jaroslav Holeček. In Střelecká revue, č. 3, 2010,
FRANCEV, Vladimír: Československé zbraně ve světe. Bratislava : Grada, 2015. ISBN 978-80-247-5314-0,
JURKOVÁ Viera et. al.: Zo zbierok Vojenského historického múzea. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2020. ISBN 978-80-89523-69-6,
Mat děl-I-31. Nauka o materiálu. Samopal 23 samopal 25. Praha : MNO, 1951,
Pěch-III-61. Předpis pro výcvik ve střelbě Samopal 24 a 26. Praha : MNO, 1955,
ŠÁDA, Miroslav: Československé ruční palné zbraně a kulomety. Praha : Naše vojsko, 2004. ISBN 80-206-0745-5.
Sanna 77. In Střelecký magazín, č. 8, 1999, s. 8-9.
