Vojenské zástavy

1. Úvod – vojenské zástavy V deň vzniku Slovenského štátu boli štátna vlajka, štátna zástava, štátny znak a pečať schválené za oficiálne štátne symboly. Slovenská republika si účasťou v 2. svetovej vojne, ako vazal nacistického Nemecka, vyslúžila prívlastok „vojnový štát“, a de facto zaviedla aj vlastnú vojnovú vlajku (zástavu), ktorá sa odlišovala od oficiálnej štátnej vlajky (zástavy) zo 14. marca 1939. Na základe uvedených dôvodov, spôsobu vzniku a pomenovania, „vojnová vlajka (zástava)“ Slovenskej republiky sa stala jej vojenským symbolom. Vojenské útvary čs. armády, ktoré boli dislokované k 14. marcu 1939 na území Slovenska, sa stali základom pre vytvorenie organizačnej štruktúry branej moci Slovenskej republiky 1939 – 1945. Táto bola schválená slovenskou vládou 2. mája 1939 a následne po spolupráci s nemeckou stranou sa stala novou organizáciou armády v októbri 1940. Niektoré pešie a delostrelecké pluky, ako aj samostatné prápory v štruktúre slovenskej armády, si ponechali (po vlastnej úprave) vojenské zástavy alebo štandardy z čias čs. armády. Tieto v podstate vychádzali z jednotného vzoru zástav pre pešie pluky z roku 1925, jednotného vzoru zástav – „práporcov“ – pre samostatné hraničné prápory, ako aj jednotného vzoru štandárd pre delostrelecké pluky z roku 1929, vydaných v nariadeniach Ministerstvom národnej obrany Československej republiky. Vojenské zástavy, ktoré si ponechali vojenské útvary slovenskej armády, po vlastnej úprave lícnej strany a ponechaní rubovej strany v pôvodnom zobrazení (podľa nariadenia z rokov 1925 a 1929), boli Ministerstvom národnej obrany Slovenskej republiky (MNO SR) akceptované. Pravdou je, že podľa uvedených nariadení (1925 a 1929) zástavy udeľované čs. vojenským útvarom boli darované mestami a obcami, v ktorých boli rozmiestnené, a na území Slovenska ich texty boli v slovenskom jazyku.