Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci - 100. výročie

Aktualizované:
Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci - 100. výročie
Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci - 100. výročie
Keď v novembri 1918 zvony chrámov na celom svete oznamovali koniec prvej svetovej vojny, matere a blízki 44 slovenských vojakov zo 71. pešieho pluku (tzv. trenčianskeho drotárskeho) rakúsko-uhorskej armády, popravených 8. júna 1918, teda iba päť mesiacov pred podpísaním prímeria, spomínali a plakali. Popravili ich, pretože sa vzbúrili proti manierom veliteľov a národnostnému útlaku. V končiacej Veľkej vojne bojovali proti vojne, za život a ľudskú dôstojnosť. Táto vzbura zachvátila celý Kragujevac, ktorý mal vtedy 18-tisíc obyvateľov. Slovenskí vojaci formálne vzburu prehrali. Morálne a duchovne sa dostali na piedestál oslavujúci ľudskosť. Hoci od tejto tragickej udalosti uplynulo už 100 rokov, keď sa spomenie kragujevská vzbura, myslí sa predovšetkým na boj myšlienkou a motiváciou. Ani v súčasnosti Kragujevac nezabúda na týchto slovenských vojakov, ktorí sa postavili proti nezmyselnému za- bíjaniu medzi európskymi národmi. V spomienkovom parku v tomto meste sú pamätníky a cintoríny z viacerých tragických udalostí prvej a druhej svetovej vojny. Jedným z nich je aj pamätník venovaný 44 popraveným slovenským vojakom.

Vzbura

Od roku 1916 tvorila časť 71. pešieho pluku, presnejšie jeho náhradný prápor, posádku v srbskom Kragujevci. V ospalom mestečku, asi 140 kilometrov juhovýchodne od Belehradu. V priebehu jarných mesiacov  1918  sa  do  Kragujevca  vrátilo  okolo  2  400  slovenských  vojakov z ruského zajatia. Zostavili z nich sedem stotín (rôt) 41. pochodovej formácie, ktoré mali podľa plánu 10. júna 1918 vystriedať svojich spolubojovníkov na talianskom fronte.
Odpor proti vojne, únava zo živorenia a odhodlanie vzoprieť sa od- chodu na južný front vytvárali výbušnú atmosféru. V nedeľu 2. júna 1918 bolo v Kragujevci horúco. Poriadne horúco, doslovne i obrazne. Slnko pražilo, z miestnych krčmičiek a kaviarní, tzv. kafanov, sa ozýval spev. Medzi inými aj slovenské pesničky. V ten deň sa vyplácal žold.  Mimoriadne  o  10  dní  skôr  a  mimoriadne  aj  s  vyplatením  tzv. slúžneho za mesiace strávené v zajatí. Bolo viac peňazí, viac rakije, viac emócií. Večierka bola ako zvyčajne o 21. hodine. Väčšina ju dodržala. Výnimkou bol pešiak Martin Riljak, ktorý sa hlučne a so spevom vracal pol hodiny po večierke. Jeho príchod sa skončil konfliktom so šikovateľom (rotným) Antonom Bednárom, veliteľom izby, ktorý ho na druhý deň určil na raport. Práve v tom momente však okolo izby prechádzala početná skupina oneskorencov z iných rôt a Riljak začal na nich kričať. Bežná iskra zažala plameň. Bednár dostal poriadny vý- prask a oneskorenci nezostali len pri tom. Vylámali skrine s puškami a nábojmi. Spustili lavínu, ktorá sa už nedala zastaviť. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste. Kým vzbúrenci mobilizovali (zmocnili sa asi 500 pušiek a niekoľkých guľometov), prepadli železničnú stanicu a prerušili telefonické spojenie, pozabudli na zbitého Bednára, ktorému sa podarilo ujsť a informovať npor. Ervina Deutscha. Ten nechal nastúpiť pohotovosť, ktorú však povstalci odzbrojili a Deutsch skončil s ranou od bodáka a prestrelenými    pľúcami.    Vzbúrenci    vtrhli    do kancelárií,  zničili  štábne  dokumenty  a  získali  aj  pokladnicu  s  hodnotou 110 000 korún. Nenašli však ostrú muníciu, ale iba debničky s cvičnými ná- bojmi. Veliteľ náhradného práporu pplk. Marx zburcoval v posádke dragúnov 7. jazdeckého pluku a delostrelecké batérie. Hodinu a pol po polnoci už bol vyčistený od vzbúrencov stred mesta a začal sa útok na kasárne. O piatej hodine 3. júna 1918 boli kasárne obsadené a vzbura potlačená.
Vyšetrovanie udalostí sa začalo hneď 3. júna 1918 v ranných hodinách. Všetkým  vojakom  pluku  skontrolovali  zbrane,  aby  sa  zistilo,  či  sa  z  nich strieľalo,  alebo  nie.  Účastníkov  vzbury  mali  usvedčiť  aj  ukoristené  veci. U jedného z nich napríklad našli vo vreckách dôstojnícke výložky, ktoré boli postrhávané dôstojníkom. Okamžite bol označený za vinného. Ďalším dô- kazovým materiálom boli listy a napokon i svedectvá ostatných vojakov. Za vodcu vzbury bol nepriamo určený šikovateľ (rotný) Viktor Kolibík. A to na základe niekoľkých výpovedí či informácií od agentov ešte spred začiatku vzbury, ako aj na základe jeho hodnosti, autority v mužstve a niekoľkých vyznamenaní, ktoré mu dodávali vážnosť. A aj na základe toho, že u neho našli asi 30 000 korún, teda približne tretinu sumy z ukoristenej pokladnice.

Listy na rozlúčku

V sobotu 8. júna 1918 o 8. hodine rannej začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veliteľstva (Kreiskommanda) v Kragujevci zasadať mimoriadny vojenský (stanný) súd. Jeho princíp spočíval v tom, že vynášal len rozsudky smrti, alebo oslobodzoval. Zasadanie súdu prebiehalo v nemčine a bolo krát- ke. Obvineným prečítali obžalobu a vzápätí bol vyhlásený rozsudok. Podľa neho bolo za zločin vzbury na základe paragrafu 167 vojenského trestné- ho zákona (VTZ) a poriadkov stanného práva, okrem degradácie tých, ktorí mali nejakú hodnosť, a odňatia vyznamenaní, odsúdených na trest smrti 44 z 81 obžalovaných. Termín popravy bol určený na ten istý deň o 14. hodine. Odsúdenci mohli napísať len listy na rozlúčku, čo mnohí z nich ani nemohli využiť, keďže nevedeli písať.
„...Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou mi- lovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka  Ottka,  lebo  mňa  8.  júna  poobede  zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku  na  kostol  a  polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou. Zbohom!“(List na rozlúčku od Jána Pittnera). Miestom popravy bolo Stanovljanske pole, ktoré sa nachádzalo asi kilometer od mesta. Išlo o starú srbskú strelnicu s niekoľkými násypmi na zachytá- vanie striel. Na miesto popravy musel prísť celý náhradný prápor 71. pešieho pluku a preventívne tam prišla aj delostrelecká batéria. Vojakov obkolesil kordón dragúnov a Bosniakov. Problémom bola popravná čata. Dobrovoľne sa nehlásil nik, celý náhradný prápor 71. pluku niečo také striktne odmietol. Voľba  padla  na G.  prápor  1. bosenskohercegovinského pluku.  Vybrali 80 mužov, ktorí dostali bohatý prídel stravy, alkohol a zároveň ďalšie pokyny. Polovica čaty mala mieriť na hlavy, polovica na hrude odsúdených.
O 13.30 h boli na dvore Kreiskommanda pod dohľadom popravnej jednotky v radoch po štyroch vojakoch zhromaždení odsúdení. Popravná čata s bajonetmi na puškách sa rozdelila na dve skupiny. Polovica sa postavila za odsúdených, polovica pred nich. Na čele sprievodu na bielom koni bol pplk. Marx a ďalší dôstojníci, celkom vzadu išli bubeníci. Smutný sprievod sa po- hol mestom za zvukov bubnov. Lemoval ho po oboch stranách kordón domáceho obyvateľstva, ktoré so Slovákmi vychádzalo dobre. Ozývalo sa „sbogom“. Na mieste popravy rozdelili odsúdených do dvoch skupín po 22 mu- žov. Prvá stála, druhá si kľakla... Odsúdencom sa ešte raz prečítal rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn pplk. Marxa sa popravná čata priblížila k prvému kľačiacemu radu na 10 krokov. Druhá skupina dostala rozkaz pozerať sa. Na Stanovljanskom poli sa odohral krutý masaker.
Vzbura náhradného práporu 71. pešieho pluku na sklonku prvej svetovej vojny v Kragujevci, srbskom meste na brehu rieky Lepenec, bola najväčšou a najtragickejšou vzburou v rakúsko-uhorskej armáde. Spomínajme na nich a uctime si ich pamiatku.

Z histórie pamätníka

Idea vybudovania pamätníka slovenským vojakom v Kragujevci sa zrodila v júni 1922 po náhodnom stretnutí veliteľa vojenskej hudby Ni- kolu Stefanovića so svojím priateľom, vtedajším čs. vojenským atašé v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS –od roku 1929 Juhoslávia) pplk. Františkom Melicharom. Ten sa na pozvanie Stefanovića, v  spoločnosti  čs.  vyslanca  v  Kráľovstve  SHS  Antonína  Kalinu  a  po- slanca Národného zhromaždenia RČS, slovenského legionára Martina Oríška za Republikánsku (agrárnu) stranu, išiel pozrieť na hroby postrieľaných 44 Slovákov. Cintorín našli v žalostnom stave. Preto po návrate do kasární poslal jedného veliteľa invalida, aby s vojakmi ihneď opravili ohradu, kríž a zasadili kvety.
Po  troch  mesiacoch  sa  sformoval  Odbor  na  výstavbu  pamätníka. Členom odboru bol aj vtedajší plk. Teršibašić s manželkou, ktorý ne- skôr v hodnosti generála juhoslovanskej armády daroval v roku 1928 Trenčianskemu múzeu pamätný album s fotografiami a zúčastnil sa na  pietnej  spomienke  pri  príležitosti  10.  výročia  kragujevskej  vzbury v Trenčíne. Práce na definitívnej úprave pamätníka začali v máji 1923. Slávnostne ho odhalili a posvätili 28. septembra 1924 za prítomnosti mnohých oficiálne delegovaných hostí z ČSR. Posvätenie pamätníka a hrobov malo už vtedy ekumenický charakter. Prítomní boli slovenský  evanjelický  biskup  Samuel  Zoch,  pravoslávni kňazi a rímsko-katolícky biskup z Boky Kotorskej, z politických osobností Dr. Ivan Dérer. V mene dolnozemských Slovákov sa k účastníkom prihovoril aj ich zástupca. Počas slávnosti bola na hroby 44 popravených vysypaná hlina privezená z Trenčína.
Prezident Československej republiky prof. Tomáš Garrique Masaryk za vybudovanie a úpravu pamätníka postrieľaným Slovákom v Kragujevci udelil viacerým zainteresovaným štátne vyznamenanie, Rad Bieleho  leva. Kragujevské  pietne  slávnosti  sa  stali  významným  dňom  v  kalendári  vzťahov  medzi  Československom a Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhosláviou) v medzivojnovom období. Slovenská tlač napríklad medzi oficiálnymi hosťami z ČSR, ktorí zavítali do Belehradu a Kragujevca v roku 1928, spomínala aj vtedajšieho čs. ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy Dr. Jozefa Tisa, ktorý bol v roku 1914 poľným kurátom 71. pešieho pluku.
Na pietnej spomienke a sprievode sa 19. júna 1938 v Kragujevci zúčastnil aj divízny generál Rudolf Viest, neskorší veliteľ 1. čs. armády na Slovensku (SNP), ktorý v čase prvej svetovej vojny bojoval aj v radoch srbského vojska na solúnskom fronte. Po rozsiahlej rekonštrukcii bol začiatkom leta 2007 v Kragujevci opätovne sprístupnený pamätník štyridsiatim štyrom vojakom trenčianskeho 71. pešieho pluku, popraveným 8. júna 1918. Na rekonštrukcii areálu pamätníka sa podieľali príslušníci UN –Veteran Slovakia, Nadácia pre podporu občianskych aktivít Bratislava, mesto Trenčín, Spoločnosť Alexandra Dubčeka, páni Čapo a Pudelka.

Text: plk. Mgr. Miloslav ČAPLOVIČ, PhD.,
Vojenský historický ústav
Foto: VÚA –VHA Praha, VHÚ –VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2018

Fotogaléria

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky