OSOBNOSTI VOJENSKÝCH DEJÍN SLOVENSKA

Na vojenskú prezenčnú službu nastúpil 13. 7. 1933 ako vojak hraničiarskeho práporu 9. Dňa 17. 10. 1933 mu bolo zrušené priznania charakteru frekventanta. 12. 11. 1933 prepustený na trvalú dovolenku z dôvodu povoleného odkladu nastúpenia prezenčnej služby do júla 1937. 16. 7. 1934 prezentovaný k vykonaniu prezenčnej služby a priznaný názov „ašpirant“. V rokoch 1934 – 1935 absolvoval Školu pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Mukačeve. Počas štúdia povýšený na slobodníka ašpiranta (28. 10. 1934), desiatnika ašpiranta (1. 3. 1935) a čatára ašpiranta (1. 6. 1935). 1. 12. 1935 menovaný podporučíkom pechoty prezenčnej služby. 31. 1. 1936 premiestnený k horskému pešiemu pluku 4. Dňom 15. 3. 1936 ponechaný v činnej vojenskej službe a prijatý do dobrovoľnej ďalšej činnej služby na 6 mesiacov. 30. 9. 1936 premiestnený k Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, s určením za vojenského akademika. 29. 8. 1937 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Týmto dňom bol menovaný poručíkom pechoty v pešom pluku 43 v Brne. Od 29. 9. 1937 vtelený k 1. rote pešieho pluku 43. Do rozbitia Československa v marci 1939 zastával v rámci pešieho pluku 43 nižšie veliteské funkcie na stupni čata a rota.
Po návrate na Slovensko zaradený do slovenskej brannej moci. 15. 5. 1939 premiestnený k pešiemu pluku 3, kde bol ustanovený za veliteľa 12. roty. Od 15. 12. 1939 premiestnený k 2. stotnine pešieho pluku 3 a zároveň ustanovený za jej veliteľa. Od 1. 1. 1940 povýšený na npor. pech. Dňom 30. 9. 1940 premiestnený k Veliteľstvu pozemného vojska. Od 11. 7. 1941 do 31. marca 1942 v poli. Od 7. 4. 1942 do 24. 7. 1944 frekventant Vysokej vojennej školy v Bratislave. Počas štúdia odoslaný do vojenských škôl v Nemecku (Berlín, Döberitz, Jüterbog). 1. 1. 1943 povýšený na stot. pech. Od 16. 6. 1943 do X./1943 odoslaný k Veliteľstvu Rýchlej divízie. Po skončení služby návrat do zázemia, kde absolvoval liečenie. Od 1. 4. 1944, podľa iných prameňov až 6. 5. 1944, premiestnený k veliteľstvu 1. divízie Východoslovenskej armády, s určením za prednostu 4. oddelenia divízie. Počas odzbrojenia Východoslovenskej armády prešiel na povstalecké územie, kde bol prijatý do 1. čs. armády na Slovensku a zaradený na funkciu náčelníka štábu I. taktickej skupiny. Po prechode na partizánsky spôsob boja sa skrýval. 1. 3. 1945 prijatý do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR v hodnosti kpt. pech.
Po oslobodení pokračoval v aktívnej službe v čs. armáde. 1. 6. 1945 povýšený na škpt. pech. Od VI./1945 do X./1945 prednosta operačného a výcvikového oddelenia veliteľstva 4. oblasti. Od X./1945 do VIII./1946 frekventant 3. ročníka Vysokej školy válečnej v Prahe. Počas štúdia povýšený na mjr. pech. (1. 4. 1946). Po absolvovaní Vysokej školy válečnej v Prahe vykonával funkciu prednostu operačného a výcvikového oddelenia 8. zboru. Od 31. 10. 1946 náčelník štábu veliteľstva 9. divízie, kde zotrval do 30. 9. 1949, keď mu bola nariadená dovolenka s čakaním. Dňom 1. 4. 1950 bol v hodnosti mjr. gšt. prepustený do zálohy.
Po skončení vojenskej služby pracoval v rôznych pracovných pozíciach.
Rehabilitovaný v roku 1991 v hodnosti plk. v. v.
Dátum a miesto smrti neznáme.
Text: Ing. Milan ONDRUŠ, VHÚ – VHA Bratislava (redakčne upravené a doplnené).
Foto: VA-CR MO SR Trnava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 39. ISBN 978-80-89523-20-7.

Narodil sa 14. júna 1901 v Slovenskej Ľupči, okres Banská Bystrica. Po skončení gymnázia pokračoval v štúdiu na Učiteľskom ústave v Lučenci, ktoré úspešne ukončil v roku 1921. Následne učil dva roky v Národnej škole v Slovenskej Ľupči. V rokoch 1923 – 1924 absolvoval počas prezenčnej vojenskej služby Školu pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Košiciach. Po jej skončení bol učiteľom a veliteľom pešej čaty negramotných vojakov v Podolínci. Po skončení prezenčnej vojenskej služby až do septembrovej mobilizácie v roku 1938 učil v Ľudovej škole v Hiadeli, Čiernom Balogu, Banskej Bystrici, Sásovej a Rudlovej. Počas mobilizácie čs. armády zastával v hodnosti kpt. pech. v zál. veliteľskú funkciu v rámci 3. horskéhou pluku v Poprade.
Po vzniku Slovenského štátu velil ako dôstojník v zálohe posádke v Podolínci (marec – máj 1939). Po návrate z výkonu vojenskej služby bol až do augusta 1944 riaditeľom Ľudovej školy v Rudlovej. Od júna 1944 organizoval v Rudlovej skupinu vysokoškolských študentov z okolia Banskej Bystrice, ktorá tvorila základ neskoršieho Vysokoškolského strážneho oddielu veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Počas Slovenského národného povstania velil v hodnosti škpt. pech. v zál. Vysokoškolskému strážnemu oddielu. 2. novembra 1944 ho pod Prašivou zajali Nemci. 18. novembra 1944, po väznení v Banskej Bystrici, ho ako vojnového zajatca odtransportovali do vtedajšieho Nemecka. Oslobodenia sa dočkal 15. apríla 1945, keď ho americkí vojaci oslobodili v nemeckom zajateckom tábore Stalag IV F/Z Altenburg, ktorý bol určený pre dôstojníkov.
Po skončení druhej svetovej vojny sa až do konca života venoval pedagogickej práci. Najskôr zastával riaditeľskú pozíciu v obci Rudlová, kde aj žil. Neskôr pracoval v Národnej škole pri Pedagogickej škole pre národné školy v Banskej Bystrici. Zomrel 4. 11. 1958 v Banskej Bystrici.
Text: Mgr. Mária STANOVÁ, VHÚ – OVHV Bratislava (redakčne upravené)
Foto: Múzeum SNP, VÚA Praha
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 33. ISBN 978-80-89523-20-7.
Po vzniku Slovenského štátu velil ako dôstojník v zálohe posádke v Podolínci (marec – máj 1939). Po návrate z výkonu vojenskej služby bol až do augusta 1944 riaditeľom Ľudovej školy v Rudlovej. Od júna 1944 organizoval v Rudlovej skupinu vysokoškolských študentov z okolia Banskej Bystrice, ktorá tvorila základ neskoršieho Vysokoškolského strážneho oddielu veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Počas Slovenského národného povstania velil v hodnosti škpt. pech. v zál. Vysokoškolskému strážnemu oddielu. 2. novembra 1944 ho pod Prašivou zajali Nemci. 18. novembra 1944, po väznení v Banskej Bystrici, ho ako vojnového zajatca odtransportovali do vtedajšieho Nemecka. Oslobodenia sa dočkal 15. apríla 1945, keď ho americkí vojaci oslobodili v nemeckom zajateckom tábore Stalag IV F/Z Altenburg, ktorý bol určený pre dôstojníkov.
Po skončení druhej svetovej vojny sa až do konca života venoval pedagogickej práci. Najskôr zastával riaditeľskú pozíciu v obci Rudlová, kde aj žil. Neskôr pracoval v Národnej škole pri Pedagogickej škole pre národné školy v Banskej Bystrici. Zomrel 4. 11. 1958 v Banskej Bystrici.
Text: Mgr. Mária STANOVÁ, VHÚ – OVHV Bratislava (redakčne upravené)
Foto: Múzeum SNP, VÚA Praha
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 33. ISBN 978-80-89523-20-7.
Fotogaléria

23. mája 1903 sa vo Zvolene narodil genmjr. in mem. MIRKO VESEL
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Od roku 1923 slúžil ako dôstojník v československej, neskôr slovenskej armáde. V odboji bol blízkym spolupracovníkom občianskej odbojovej skupiny Flóra.
Spolu so svojím bratom Milanom bol hlavným iniciátorom obsadenia budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici 29. augusta 1944. Koncipoval aj proklamácie k vypuknutiu SNP. Prvú z nich, „proklamáciu vojenského revolučného vedenia", sám prečítal v Slobodnom slovenskom vysielači. Bol súčasťou delegácií počas rokovaní v Londýne a Moskve.
Po vojne v armáde pôsobil len do roku 1947. Po februári 1948, ako odporca komunistického režimu a zo strachu pred istým prenasledovaním emigroval do Nemecka, kde pracoval v rôznych povolaniach. Zomrel 6. júna 1976 v meste Weil der Stadt na juhozápade Nemecka.
Text: VHÚ Bratislava
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, neskôr na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Od roku 1923 slúžil ako dôstojník v československej, neskôr slovenskej armáde. V odboji bol blízkym spolupracovníkom občianskej odbojovej skupiny Flóra.
Spolu so svojím bratom Milanom bol hlavným iniciátorom obsadenia budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici 29. augusta 1944. Koncipoval aj proklamácie k vypuknutiu SNP. Prvú z nich, „proklamáciu vojenského revolučného vedenia", sám prečítal v Slobodnom slovenskom vysielači. Bol súčasťou delegácií počas rokovaní v Londýne a Moskve.
Po vojne v armáde pôsobil len do roku 1947. Po februári 1948, ako odporca komunistického režimu a zo strachu pred istým prenasledovaním emigroval do Nemecka, kde pracoval v rôznych povolaniach. Zomrel 6. júna 1976 v meste Weil der Stadt na juhozápade Nemecka.
Text: VHÚ Bratislava
Foto: VHÚ-VHA Bratislava

14. 3. 1939 premiestnený k 3. divízii v Prešove a ustanovený do funkcie prednostu duch. služby divízie. 1. 7. 1940 povýšený na pplk. duch. 1. 10. 1940 premiestnený k VPV v Banskej Bystrici a ustanovený za prednostu katolíckej duchovnej správy. Od roku 1941 zmena priezviska z Andor na Andrejkovič. Od 27. 6. 1941 – 22. 9. 1941 v poli, prednosta katolíckej duchovnej správy veliteľstva armády. Po návrate z poľa vykonával pôvodnú funkciu. Od 1. 4. 1942 pridelený k VS – duchovenstvo. MNO SR. Od 21. 12. 1943 – 28. 8. 1944 prednosta katolíckej duchovnej správy VPV v Banskej Bystrici. Od začiatku Slovenského národného povstania príslušník 1. čs. armády – správca duchovnej správy katolíckej pri 1. čs. armáde. Od 2. 10. 1944 – 25. 10.1 944 zaistený v internačnom tábore v Ľubietovej. Osudy po návrate z hôr hodnoverne nepodložené. 4. 4. 1945 sa prihlásil do čs. arm. u prijímacej komisie v Košiciach. 11. 7. 1945 prijatý do čs. armády s návrhom na preloženie do výslužby. 1. 1. 1947 povolaný do činnej služby a ustanovený za duchovného správcu rím. kat. a gr. kat. vyznania veliteľstva 2. divízie v Banskej Bystrici. 1. 5. 1948 daný na dovolenku s čakaním. 1. 11. 1948 preložený do výslužby.
V civile najskôr mimo pastorácie, neskôr správca farnosti Tŕnie. Potom na odpočinku v Banskej Bystrici. Zomrel 11. 6. 1974 v Banskej Bystrici.
Text: pplk. v. v. PhDr. Peter ŠUMICHRAST, PhD., VHÚ – OVHV Bratislava (redakčne upravené)
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 12. ISBN 978-80-89523-20-7.

V povojnovomn období vykonával veliteľské funkcie na stupni rota – prápor. V rokoch 1949 – 1951 zástupca MNO pri preverovacej komisii. Do zálohy prepustený v roku 1953 v hodnosti mjr. tank. V rokoch 1953 – 1955 pracoval ako úradník Východoslovenského rudného prieskumu v Rožňave, neskôr ako baník v Handlovej až do roku 1967, keď odišiel do dôchodku. Zomrel 16. 2. 1970 v Rožňave.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ – OVHV Bratislava (redakčne upravené)
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 10-11. ISBN 978-80-89523-20-7.

Text: doc. PhDr. Jozef BYSTRICKÝ, CSc., VHÚ-OVHV Bratislava (redakčne upravené)
Foto: VÚA-VHA Praha
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 30. ISBN 978-80-89523-20-7.

Text: Mgr. Peter KRALČÁK, PhD., VHÚ-VHA Bratislava (redakčne upravené)
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 31. ISBN 978-80-89523-20-7.

Text: Ing. Milan ONDRUŠ, VHÚ-VHA Bratislava (redakčne upravené)
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 29-30. ISBN 978-80-89523-20-7.

Po vzniku Slovenského štátu bol ustanovený za veliteľa III. práporu pešieho pluku 9, s ktorým sa zúčastnil bojov v Malej vojne, ako aj útoku po boku Nemecka na Poľsko. Od konca novembra 1939 pôsobil ako vel. 2. roty Pluku útočnej vozby a k 1. 1. 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty. V októbri 1940 bol prevedený zo stavovskej skupiny pechoty k skupine dôstojníkov útočnej vozby. V období júna až augusta 1941 velil na východnom fronte v rámci Rýchlej brigády rote kanónov proti útočnej vozbe, pričom bol účastníkom bojov pri Vojtkovej, Záluži a Lipovci. Po návrate do zázemia prevzal velenie 6. roty Pluku útočnej vozby. V januári 1942 bol ustanovený za I. plukovného pobočníka a obranného referenta veliteľa pluku a k 1. 7. 1942 povýšený na stotníka útočnej vozby. Súčasne začal v Bratislave študovať na Vysokej vojennej škole, ktorú úspešne ukončil v júli 1944. Medzitým v priebehu septembra až novembra 1942 absolvoval v Berlíne kurz pre dôstojníkov generálneho štábu. V rozpätí decembra 1942 až februára 1943 pôsobil v poli ako kuriér a v čase od júna až novembra 1943 ako prednosta Ia oddelenia Zaisťovacej divízie, resp. 2. pešej divízie. V prestávke medzi pobytmi v ZSSR vykonával funkciu prednostu výcvikového oddelenia Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Po absolutóriu na Vysokej vojennej škole bol pridelený na MNO, najskôr ako prednosta výcvikovej skupiny, resp. od 2. septembra 1944 ako prednosta 4. oddelenia (služieb). 1. februára 1945 bol odoslaný do Talianska k 2. technickej divízii.
1. mája 1945, po zapojení sa divízie do protinemeckého povstania, bol ustanovený za náčelníka štábu 1. čs. divízie v Taliansku.
Po skončení 2. svetovej vojny bol prijatý do čs. armády v hodnosti kapitána tankového vojska. V októbri 1945 bol odoslaný ako frekventant do III. ročníka Vysokej školy válečnej v Prahe, ktorú úspešne zakončil v júli 1946. Po povýšení na štábneho kapitána bol 5. októbra 1946 ustanovený za dočasného náčelníka štábu 9. divízie a následným dňom preložený do stavovskej skupiny dôstojníkov generálneho štábu. Koncom roka 1946 absolvoval železničný kurz pri Železničnom traťovom veliteľstve Praha a koncom júna 1947 promoval na Univerzite Komenského v Bratislave. 15. októbra 1947 bol ustanovený za železničného traťového veliteľa v Košiciach, avšak vzhľadom na jeho službu v slovenskej armáde v čase 2. svetovej vojny bol koncom apríla 1948 daný na zvláštnu dovolenku, začiatkom júna 1948 odoslaný na tzv. dovolenku s čakaním a mesiac nato preložený do zálohy. V júni 1950 mu bola odňatá vojenská hodnosť a koncom novembra bol premiestnený k Pracovnému technickému práporu 54. O jeho ďalších osudoch nie je nič známe. Zomrel 11. decembra 1989.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ Bratislava (redakčne upravené)
Foto: zbierka JUDr. Jaroslava KOZOLKU, LL.M., MBA, VHÚ-VHA Bratislava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 22-23. ISBN 978-80-89523-20-7.

Po vzniku Slovenského štátu bol prijatý do slovenskej armády. 15. 5. 1939 preložený do skupiny dôstojníkov pechoty z povolania v hodnosti poručíka pechoty. Na konci novembra 1939 bol ustanovený do funkcie dočasného veliteľa roty. Do hodnosti nadporučíka pechoty bol povýšený 1. 8. 1940. O dva mesiace ho premiestnili do pešieho pluku 5 v Levoči ako veliteľa roty. Na začiatku marca 1941 bol premiestnený do štábnej roty pešieho pluku 1. V apríli 1941 ho ustanovili za veliteľa čaty. V polovici júna 1941 sa stal veliteľom kanónovej batérie. Po vstupe SR do vojny proti ZSSR odišiel do poľa ako veliteľ 4. roty pešieho pluku 1. Z východného frontu sa vrátil na konci druhej dekády augusta 1941 a prevzal funkciu dočasného veliteľa horskej kanónovej batérie, potom predsedu správy budov v kasárňach na Mlynských Nivách v Bratislave. Pred koncom novembra 1941 bol pridelený do pešieho pluku 4 na cvičenie záložníkov ako veliteľ kurzu. Vo februári 1942 sa stal veliteľom 4. guľometnej roty strážneho práporu a veliteľom kasární Mlynské Nivy. Druhýkrát odišiel do poľa v marci 1942, tentoraz k Zaisťovacej divízii na okupované územie Ukrajiny, kde bol ustanovený za veliteľa 8. roty pešieho pluku 101. Dňom 1. 1. 1943 ho povýšili do hodnosti stotníka pechoty. Po návrate na Slovensko sa vo februári 1943 stal veliteľom 4. roty strážneho práporu a veliteľom kasární Mlynské Nivy v Bratislave. O necelý mesiac neskoršie prevzal funkciu telovýchovného dôstojníka pluku a na začiatku júna sa stal dočasným veliteľom náhradného práporu pešieho pluku 1 a veliteľom posádky v Trnave. V tejto posádke sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. V spolupráci s povstaleckým veliteľom posádky, za ktorého ilegálne Vojenské ústredie určilo npor. pech. K. Fraňa, sa podieľal na zorganizovaní jej prechodu do SNP. V zmysle nariadenia slovenskej vlády č. 215/1944 za účasť v SNP bol dňom 20. 10. 1944 prepustený zo zboru dôstojníkov z povolania a súčasne mu bola odňatá vojenská hodnosť. Nasledujúcim dňom bol preložený do I. zálohy ako strelník v zálohe.
V 1. čs. armáde na Slovensku pôsobil od 9. 9. do 10. 10. 1944 vo funkcii veliteľa 23. pešieho práporu „Dunaj“ III. taktickej skupiny. Zúčastnil sa bojov pri Hronskom Beňadiku, Horných Hámroch, Žarnovici, Kremnici, Hronskej Dúbrave a Dobrej Nive. S účinnosťou od 28. 10. 1944 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Na začiatku novembra 1944 padol do nemeckého zajatia a dostal sa do zajateckého tábora v Lamsdorfe. Oslobodený bol 8. 5. 1945.
Po návrate do vlasti bol prijatý do čs. armády a na začiatku augusta 1945 ustanovený za veliteľa náhradného práporu pešieho pluku 23 v Trnave. Tu ho 6. 2. 1947 povýšili do hodnosti majora pechoty. Na konci septembra 1947 bol premiestnený do pešieho pluku 39 v Bratislave a ustanovený za mobilizačného dôstojníka pluku. V júni 1948 sa stal veliteľom náhradného práporu tohto pluku. V r. 1950 absolvoval v Prahe kurz veliteľov vojskových telies. V r. 1950 – 1952 vykonával funkciu zástupcu veliteľa a neskoršie veliteľa 36. pešieho (od 1951 mechanizovaného) pluku v Šumperku. Jeho ďalšia profesionálna kariéra v rokoch 1952 – 1958 bola spojená s vykonávaním funkcie učiteľa na katedre tankových a mechanizovaných vojsk vo Vojenskej akadémii (od mája 1953 Vojenská akadémia Klementa Gotwalda) v Prahe. Hodnosť podplukovníka získal v roku 1954. V r. 1958 – 1961 pôsobil vo funkcii pomocníka náčelníka oddelenia pre bojovú prípravu na Krajskej vojenskej správe v Hradci Králové a Bratislave. V roku 1961 bol v hodnosti plukovníka preradený do zálohy.
V civile sa zamestnal ako organizačný pracovník, vedúci sekretariátu Laboratória pôdoznalectva v Bratislave.
Pri príležitosti 50. výročia SNP ho prezident SR dňa 25. 8. 1994 vymenoval do hodnosti generálmajor vo výslužbe. Zomrel 25. 2. 2002 v Bratislave.
Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef BYSTRICKÝ, CSc., VHÚ Bratislava (redakčne upravené)
Foto: VHÚ – VHA Bratislava
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 21-22. ISBN 978-80-89523-20-7.