OSOBNOSTI VOJENSKÝCH DEJÍN SLOVENSKA
Rod Beňovských patril medzi dávne šľachtické rody v Trenčianskej stolici. Predkami rodu boli bratia Benjamín a Urban, ktorí žili v období panovania Žigmunda Luxemburského. V roku 1423 získali donáciu na zem v Trenčianskej stolici, na ktorej založili obce Beňov a Urbanov. Od 17. storočia sa rod začal značne rozvetvovať, takže na sklonku feudalizmu žili Beňovskí až v šiestich stoliciach.
Do povedomia viacerých generácií širokej verejnosti sa rod zapísal predovšetkým vďaka grófovi Móricovi Beňovskému (1746 – 1786). Nemenej významným, ba z vojenského hľadiska nepochybne dôležitejším predstaviteľom rodu bol barón Ján Andrej Beňovský, používajúci predikát z Beňova a Urbanova. Zo základnej genealogickej tabuľky Beňovských, ktorú v monumentálnej viaczväzkovej práci o uhorských šľachtických rodoch a ich erboch uverejnil ešte v druhej polovici 19. storočia Ivan Nagy, vyplýva, že Ján Andrej a Móric boli prvostupňoví bratranci. O ich vzájomných kontaktoch však nie sú známe žiadne údaje.
Svedectvo vojenských spisov
Podľa dokumentov, ktoré sa zachovali vo Vojnovom archíve vo Viedni, Ján Andrej Beňovský sa narodil roku 1740. Ako miesto jeho narodenia sa viackrát uvádza Szerdahely, čiže Streda v Prešporskej stolici, čo môže byť buď dnešná Dunajská Streda, alebo Dolná Streda. Len v dobovej rukopisnej knihe (matrike) penzionovaných generálov sa ako jeho rodisko spomína Szakart, Pressburger Comitat, čo v prípade obce bude asi omyl alebo neidentifikovateľná skomolenina, pretože lokalita s takýmto názvom v Prešporskej stolici vtedy nejestvovala.Zakrátko po vypuknutí tzv. sedemročnej vojny sa 17-ročný Ján Andrej Beňovský prihlásil ako dobrovoľník do Hallerovho (neskôr 31.) pešieho pluku. Od marca 1757 bojoval ako radový pešiak v Čechách, kde sa jeho pluk v zostave zboru maršala Dauna významne podieľal na porážke pruského vojska v bitke pri Kolíne 18. júna. Bolo to však krvavé víťazstvo, lebo napríklad len straty Hallerovho pluku v tejto bitke predstavovali 29 dôstojníkov a 757 príslušníkov mužstva, z toho 86 bolo mŕtvych. Ešte v tom istom roku pluk nasadili do bojov v Sliezsku a Prusku, kde aj Beňovský zakúsil trpkú porážku pri Leuthene (dnes Lutynia), keď pruský kráľ Fridrich II. 5. decembra rozdrvil na čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu. Táto bitka vošla do vojenských učebníc ako ukážkový príklad uplatnenia a využitia kosého bojového šíku lineárnej bojovej zostavy.
Mladý Beňovský sa v bojoch nepochybne ukázal ako dobrý vojak, o čom svedčí skutočnosť, že 1. februára 1757 ho povýšili na podporučíka a 16. augusta 1760 na nadporučíka, takže sedemročnú vojnu zavŕšil vo funkcii veliteľa kompánie, čiže stotiny (roty). Veliteľom bataliónu, teda práporu, sa stal ako 27-ročný, keď bol povýšený na kapitána.
Štábny dôstojník a veliteľ granátnikov
Rok 1769 bol významným medzníkom v živote Beňovského, ktorý už v hodnosti majora prestúpil do 19. pešieho pluku Leopolda Pálfiho. Len mimochodom, v tomto pluku v rokoch 1756 – 1766 slúžil aj iný Ján Beňovský z Beňova. Začal ako zástavník a vystúpil zo služby v hodnosti nadporučíka. Bol to nielen menovec a príbuzný, ale aj rovesník Jána Andreja Beňovského. Uvedený rok 1769 bol medzníkom aj vo vývoji habsburskej armády. Práve vtedy jednotlivé pešie jazdecké pluky dostali poradové hodnostné čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do zániku monarchie roku 1918. Významnou organizačnou zmenou bola aj reorganizácia elitných pešiackych jednotiek – granátnikov. Dovtedy boli v každom pešom pluku dve granátnické kompánie. Z troch peších plukov vtedy vyňali vždy dve granátnické kompánie a sformovali ich do samostatných granátnických bataliónov, takže každý novopostavený samostatný batalión pozostával zo šiestich kompánií granátnikov.Major Beňovský sa roku 1771 stal veliteľom 3. uhorského granátnického bataliónu. O dva roky neskôr armádne velenie ocenilo jeho organizačné a veliteľské schopnosti tým, že ho povýšilo na podplukovníka. V rokoch 1773 – 1775 mal 3. granátnický batalión garnizónu vo Viedni, kde schopný veliteľ granátnikov mal možnosť výraznejšie sa zapísať do pozornosti armádneho velenia i panovníckeho dvora. A tak, keď sa v novembri 1777 uprázdnil post veliteľa 31. pešieho pluku, 37-ročného Beňovského vymenovali za plukovníka a veliteľa pluku, v ktorom zhodou okolností práve pred 20 rokmi nastúpil na vojenskú službu ako radový vojak. Pre mnohých iných by to zaiste mohlo znamenať úspešné zavŕšenie kariéry. Beňovský však naďalej postupoval po priečkach funkcií a hodností.
Po vypuknutí vojny o bavorské dedičstvo sa podstatná časť 31. pešieho pluku na čele s Beňovským presunula roku 1778 v priebehu jedného mesiaca (od 1. apríla do 1. mája) zo Sedmohradska do Čiech. Na českom bojisku Beňovského pešiaci zostali až do ukončenia vojny bez toho, aby sa zúčastnili na nejakých vážnejších vojnových akciách. Na spiatočnej ceste do Sedmohradska sa pluk zastavil vo Viedni a Laxenburgu, kde sa 8. júna 1779 zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke pred Máriou Teréziou a cisárom Jozefom II.
Člen cisárskej generality
V máji 1784 plukovníka Beňovského poverili velením 53. pešieho pluku, ktorý sídlil v Osijeku. O necelé dva roky, vo februári 1786, bol Beňovský vymenovaný za generálmajora a ustanovený do funkcie veliteľa brigády a posádky v sedmohradskom meste Alba Iulia. Ako veliteľ brigády si úspešne počínal vo vojne proti Osmanskej ríši v rokoch 1787 – 1791. Po jej skončení sa nakrátko opäť ujal svojej funkcie posádkového veliteľa v Alba Iulii. Dlho sa tam však nezdržal, lebo po vypuknutí prvej koaličnej vojny roku 1792 bol generál Beňovský na základe rozkazu cisára Františka II. prevelený na bojisko v Nizozemsku.Po víťaznej bitke pri Valme 20. septembra 1792 sa francúzskej armáde podarilo vytlačiť habsburské a pruské vojsko zo severného Francúzska. Vďaka použitiu novej taktiky kolón a rozptýlených strelcov proti lineárnej bojovej zostave Francúzi zvíťazili v novembri 1792 v bitke pri Jemmapes a otvorili si cestu do dnešného Belgicka a Porýnska. Francúzska armáda postupovala na všetkých smeroch. Zmocnila sa Nice a Savojska, takmer celého Porýnska, ako aj Mohuča a Frankfurtu nad Mohanom.
Francúzske úspechy pretrhla až bitka pri Neerwindene 18. marca 1793. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podieľali aj uhorské pluky: 33. a 34. peší pluk a Esterháziho (neskôr 3.) husársky pluk, V niekoľkohodinovom boji sa vyznamenali najmä husári, ale v bodákovom útoku aj pešiaci. Mužstvo týchto troch plukov, ktoré v bitke stratili takmer štvrtinu či pätinu mužov, tvorili prevažne Slováci. Tuhé boje však pokračovali aj nasledujúci deň, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Andreja Beňovského podarilo vytlačiť pozviechané francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený francúzsky generál Dumouríez bol obvinený zo zrady revolúcie a gilotíne sa vyhol len dezerciou k habsburskej armáde.
Veľká pocta
Roku 1794 sa podmaršal Ján Andrej Beňovský stal majiteľom 31. pešieho pluku. Bol to prejav veľkej cti zo strany panovníckeho dvora, akej sa dostalo len zopár slovenským rodákom. 1. mája 1795 bol Beňovský po 38 rokoch služby preložený do penzie. Väčšinu času potom žil v Bratislave a krátko aj v sedmohradskej Sibini (Sibiu). Podľa matriky o penzionovaných generáloch mu erár vyplácal ročne 2 000 zlatých spolu s príplatkom 3 478 zlatých a 24 grajciarov z titulu majiteľa 31. pešieho pluku, ktorým zostal až do svojej smrti. Podmaršal Ján Andrej Beňovský zomrel vo veku 82 rokov v Bratislave 1. septembra 1822. Nebol ženatý a nemal ani žiadnych potomkov.Text: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD., VHÚ Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.2/2010
Genmjr. v. v. Vladimír Přikryl sa narodil 3. 8. 1895 v Horních Studynkách, v rodine Josefa Přikryla a jeho manželky Josefy. Tak ako to bývalo zvykom, po otcovi dostal meno Josef, ktoré však používal len do svojich 33 rokov, keď v rámci prestupu na pravoslávie prijal meno Vladimír.
Po skončení obecnej a meštianskej školy študoval na štvorročnej Zemskej strednej hospodárskej škole v Olomouci, ktorú 30. 6. 1914 ukončil maturitou. Potom pokračoval v štúdiu na Kráľovskej českej akadémii hospodárskej v Tábore, kde však absolvoval len dva semestre. Dôvodom prerušenia štúdia bola už prebiehajúca prvá svetová vojna.
Druhý aprílový deň 1915 bol odvedený do c. k. rakúsko-uhorskej armády a následne zaradený ako jednoročný dobrovoľník c. k. vlastibraneckého pluku č. 13 v Olomouci. V rámci pluku absolvoval základný výcvik a následne aj školu pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Opave. S materským plukom odišiel 25. 8. 1915 na ruský front. Tu už v hodnosti kadeta ašpiranta prešiel 20. 7. 1916 do ruského zajatia. Postupne dôverne „spoznal“ zajatecké tábory v Tomsku, Omsku a Novonikolajevsku, kde sa 1. 12. 1916 prihlásil do čs. légií. Službu v čs. légiách však nastúpil až 28. 7. 1917, keď bol zaradený k 1. čs. záložnému práporu v Bobrujsku a následne vyslaný do dôstojníckej školy. Po jej absolvovaní v hodnosti práporčíka bol premiestnený k 1. čs. záložnému pluku v Žitomire. Tu najskôr vykonával funkciu veliteľa čaty 2. roty, neskôr velil plukovnej poddôstojníckej škole. S plukom aj organizovane ustúpil z Ukrajiny. Po ústupe postupne vykonával funkciu veliteľa plukovného štábneho vlaku, veliteľa telefónneho a telegrafického oddielu, dočasného plukovného hospodára, veliteľa Omského polpráporu a plukovného evidenčného dôstojníka. Aktívne sa zúčastnil na bojoch s boľševikmi a podieľal sa na ochrane sibírskej magistrály.
20. 9. 1918 bol povýšený na podkapitána a 27. 10. 1918 premenovaním pôvodnej hodnosti dosiahol hodnosť kapitána ruských légií. Do ČSR sa vrátil 5. 8. 1920.
Návrat domov
Po návrate do vlasti sa rozhodol ďalej pokračovať vo vojenskej službe, a to v rámci pešieho pluku 9, v ktorom pôsobil až do apríla 1933, keď postupne zastával funkcie veliteľa štábnej roty, dočasného posádkového veliteľa v Jáchymove, veliteľa plukovnej technickej roty, veliteľa poddôstojníckej školy, I. pobočníka veliteľa pluku. Počas výkonu vojenskej služby v rámci pešieho pluku 9 bol najskôr povýšený do hodnosti škpt. (30. 12. 1922), neskôr do hodnosti mjr. (29. 12. 1928). Svoje pôsobenie v rámci pluku 9 zavŕšil vo funkcii dočasného veliteľa III./9. pešieho práporu. V tomto období služby v čs. brannej moci si zvyšoval teoretické vedomosti a praktické poznatky v rôznych odborných kurzoch. Dňom 15. 5. 1933 nastúpil službu na 5. odd. MNO – HŠ v Prahe, kde pôsobil až do rozpadu ČSR. Najskôr ako referent školskej skupiny, od 1. 5. 1938 už v hodnosti pplk. pech. (1. 7. 1936) ako jej dočasný prednosta. Na jeseň 1938, za brannej pohotovosti štátu, pôsobil vo vojenskom oddelení Prezidiálneho odboru MNO vo funkčnom zaradení referenta pre telegrafický a telefonický styk v tuzemsku a zahraničí. MNO v likvidácii opustil 4. 7. 1939 a prešiel ako civilný zamestnanec do Najvyššieho úradu cenového ako riaditeľ 3. odd. VII. odboru. V. Přikryl sa od začiatku okupácie aktívne zapojil do domáceho odboja. Vzhľadom na skutočnosť, že jeho odbojová činnosť bola prezradená, bol 29. 3. 1940 prinútený ilegálne opustiť okupovanú vlasť. Cez Slovensko a Maďarsko sa 3. 4. 1940 dostal do Juhoslávie. V Belehrade bol určený za veliteľa XIX. transportu dobrovoľníkov. S nimi prešiel cez Grécko a Turecko do Francúzska, kde bol 27. 4. 1940 prezentovaný v čs. tábore v Agde. 10. 5. 1940 bol ustanovený za dočasného veliteľa I./2. pešieho práporu, s ktorým sa zúčastnil ústupových bojov. Napriek nedostatočnému vyzbrojeniu a vystrojeniu čs. jednotiek a nepriaznivej situácii, ktorá v tomto období vo Francúzsku panovala, čs. vojaci splnili svoju povinnosť. 28. 6. 1940 na lodi Rod el Farag opustil porazené Francúzsko. Po 15 dňoch strávených na palube sa šťastne dostal k brehom Veľkej Británie a vylodil sa v liverpoolskom prístave.
Veliteľ práporu
Po reorganizácii čs. peších jednotiek vo Veľkej Británii sa dňom 27. 9. 1940 stal zástupcom veliteľa pešieho práporu 2 a od 11. 7. 1941 aj jeho veliteľom. Funkciu veliteľa práporu vykonával do 31. 5. 1942. Od 1. 6. 1942 do 1. 7. 1943 vykonával funkciu predsedu disciplinárneho výboru 1. čs. samostatnej brigády. V jarných mesiacoch 1943 rozhodlo čs. MNO v Londýne o jeho premiestnení k čs. voj. jednotke v ZSSR, a to z dôvodu nedostatku dôstojníkov v tejto jednotke. Presun z Veľkej Británie do ZSSR sa udial za dramatických okolností. 2. 7. 1943 sa s ďalšími čs. dôstojníkmi nalodil v škótskom Glasgowe. Už 8 dní po vyplávaní z prístavu ich loď potopilo nemecké letectvo. V. Přikryla z morských vĺn zachránila ďalšia britská loď. Po dlhej ceste cez Casablanku, okolo pobrežia západnej Afriky, naprieč africkým kontinentom, Damask, Teherán, Baku, Astrachán a Saratov dorazil 9. 9. 1943 do Moskvy. Odtiaľ odcestoval do Novochoperska, kde bol 11. 9. 1943 ustanovený za zástupcu veliteľa 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR, s ktorou sa zúčastnil na bojoch o Kyjev. Ako zastupujúci veliteľ stál na čele brigády v bojoch o Bielu Cerkev, Fastov a Rudu. 5. 1. 1944 sa stal najskôr dočasným veliteľom 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR, od 22. 1. 1944 bol ustanovený za veliteľa tejto brigády. V septembri 1944 sa s brigádou zúčastnil na bojoch v Karpatoch, a to v priestore Sanoku. Po presune brigády na Slovensko sa s jednotkou zúčastnil ťažkých bojov v Slovenskom národnom povstaní (od 23. 9. – 27. 10. 1944). Po ústupe do hôr prešiel s členmi brigády na partizánsky spôsob boja, v ktorom zotrval až do 19. 2. 1945, keď sa spojil so sovietskou Červenou armádou. Následne prešiel k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR a v Kežmarku reorganizoval svoju brigádu.
Nešťastným okamihom vo vojenskej kariére je jeho vyšetrovanie pre stratu bojovej zástavy brigády, čo sa stalo za doposiaľ celkom nevyjasnených okolností počas ústupu do hôr. Do Prahy prišiel v polovici mája 1945. Krátko pôsobil na MNO, ale už 23. 7. 1945 ho premiestnili do výkonu služby vo vojenskom výcvikovom tábore v Miloviciach, kde vo funkcii veliteľa zotrval od 25. 7. 1945 až do polovice februára 1949. V období výkonu vojenskej služby v Miloviciach bol povýšený na brig. gen. (s účinnosťou od 1. 5. 1944). Zároveň v čase od 1. 3. – 31. 5. 1948 absolvoval Kurz pre vyšších veliteľov v Prahe. Dňa 15. 2. 1949 bol ustanovený za veliteľa posádkového vojenského veliteľstva v Brne. Lenže už 16. 5. 1949 ho zatkli a väznili. Na základe vykonštruovaných obvinení bol 30. 7. 1949 odsúdený na 4 roky ťažkého väzenia, degradáciu na vojaka a stratu všetkých čestných odznakov a vyznamenaní. 2. 12. 1949 bol v následnom súdnom procese odsúdený na ďalších 5 rokov väzenia. V novembri 1950 mu k trestom pridali ešte ďalších 5 mesiacov. Z výkonu trestu sa vrátil 5. 8. 1953 na základe amnestie prezidenta ČSR. Po návrate z väzenia pracoval v robotníckych profesiách. Rehabilitovaný bol 20. 10. 1964 a 1. 11. 1964 bol menovaný do hodnosti genmjr. v. v. Zomrel 13. 4. 1968 v Plzni.
Za výkon vojenskej služby bol vyznamenaný mnohými československými, ale aj zahraničnými vojenskými vyznamenaniami.
Text: pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: PhDr. Jiří Rajlich, VHÚ Praha
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2011
Nešťastným okamihom vo vojenskej kariére je jeho vyšetrovanie pre stratu bojovej zástavy brigády, čo sa stalo za doposiaľ celkom nevyjasnených okolností počas ústupu do hôr. Do Prahy prišiel v polovici mája 1945. Krátko pôsobil na MNO, ale už 23. 7. 1945 ho premiestnili do výkonu služby vo vojenskom výcvikovom tábore v Miloviciach, kde vo funkcii veliteľa zotrval od 25. 7. 1945 až do polovice februára 1949. V období výkonu vojenskej služby v Miloviciach bol povýšený na brig. gen. (s účinnosťou od 1. 5. 1944). Zároveň v čase od 1. 3. – 31. 5. 1948 absolvoval Kurz pre vyšších veliteľov v Prahe. Dňa 15. 2. 1949 bol ustanovený za veliteľa posádkového vojenského veliteľstva v Brne. Lenže už 16. 5. 1949 ho zatkli a väznili. Na základe vykonštruovaných obvinení bol 30. 7. 1949 odsúdený na 4 roky ťažkého väzenia, degradáciu na vojaka a stratu všetkých čestných odznakov a vyznamenaní. 2. 12. 1949 bol v následnom súdnom procese odsúdený na ďalších 5 rokov väzenia. V novembri 1950 mu k trestom pridali ešte ďalších 5 mesiacov. Z výkonu trestu sa vrátil 5. 8. 1953 na základe amnestie prezidenta ČSR. Po návrate z väzenia pracoval v robotníckych profesiách. Rehabilitovaný bol 20. 10. 1964 a 1. 11. 1964 bol menovaný do hodnosti genmjr. v. v. Zomrel 13. 4. 1968 v Plzni.
Za výkon vojenskej služby bol vyznamenaný mnohými československými, ale aj zahraničnými vojenskými vyznamenaniami.
Text: pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: PhDr. Jiří Rajlich, VHÚ Praha
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2011
Generálporučík v. v. Ing. František Fajtl, vojnový hrdina a neúnavný bojovník za vlasť, slobodu a demokraciu, sa narodil 20. 8. 1912 v Doníne, okres Louny. Po meštianskej škole študoval na obchodnej akadémii v Tepliciach - Šanove, kde 24. 6. 1932 aj maturoval. Bohatú vojenskú kariéru začal 1. októbra 1932. Počas základnej vojenskej služby absolvoval Školu pre dôstojníkov pechoty v zálohe. Po jej ukončení slúžil v rámci horského práporu 11 v Bardejove a horského pešieho pluku 4 v Sabinove.
Rozhodol sa pre kariéru vojaka z povolania. V rokoch 1933 až 1935 študoval vo Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Bol vyradený ako poručík letectva a menovaný za pilota letca. Najskôr bol zaradený na funkciu pobočníka veliteľa I/2 perute, neskôr 1. dôstojníka 5. pozorovacej letky leteckého pluku 2 v Olomouci. Vojenskú službu v čs. predvojnovej armáde skončil ako 1. dôstojník 63. zvednej letky.
Rozhodol sa pre kariéru vojaka z povolania. V rokoch 1933 až 1935 študoval vo Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Bol vyradený ako poručík letectva a menovaný za pilota letca. Najskôr bol zaradený na funkciu pobočníka veliteľa I/2 perute, neskôr 1. dôstojníka 5. pozorovacej letky leteckého pluku 2 v Olomouci. Vojenskú službu v čs. predvojnovej armáde skončil ako 1. dôstojník 63. zvednej letky.
Cez Poľsko do Francúzska
F. Fajtl sa nikdy nezmieril s rozbitím Československa a po vzniku protektorátu Čechy a Morava odišiel do od boja. Šiel známou poľskou cestou a po krátkom pobyte v Bronowiciach sa s ďalšími účastníkmi čs. zahraničného odboja presunul loďou Castelholm do Francúzska. Tu sa z bývalého čs. poručíka letectva stal seržant francúzskej Cudzineckej légie. V Chartres dokončil stíhací výcvik. Vrátili mu hodnosť poručíka letectva a prvého mája 1940 povýšili na nadporučíka letectva. Po prepadnutí Francúzska sa zapojil do bojových akcií ako príslušník 1. čs. stíhacej letky, ktorá pôsobila pri francúzskej GC I/6. Loďou sa dostal cez Afriku a Gibraltár do Veľkej Británie, kde ho druhého augusta 1940 prijali do britského Kráľovského letectva v britskej hodnosti P/O. Najskôr pôsobil v 310. čs. stíhacej peruti, neskôr absolvoval operačný výcvik, prešiel k 1. stíhacej peruti, potom k 17. stíhacej peruti. V rámci týchto britských stíhacích jednotiek dosiahol 2 víťazstvá v spolupráci a jedno nepriateľské lietadlo vážne poškodil. Koncom roka 1940 ho povýšili do hodnosti F/O. Po vzniku 313. čs. stíhacej perute (27. 5. 1941) sa stal jedným z jej zakladajúcich príslušníkov. Na svoje konto si pripísal ďalšie 2 víťazstvá v leteckom súboji. Uznaním všestranných kvalít bolo povýšenie do britskej hodnosti F/Lt a ustanovenie do funkcie veliteľa A - letky 313. čs. stíhacej perute. Najväčšieho uznania sa však dočkal 27. apríla 1942, keď ho ako prvého čs. letca ustanovili za veliteľa britskej leteckej jednotky – 122. stíhacej perute „City of Bombay“. Mal hodnosť britského S/L. Osudným sa mu však stal piaty máj 1942, keď ho zostrelil nemecký stíhač nad okupovaným Francúzskom. S pomocou miestnych vlastencov sa dostal cez hranice do Španielska. Tam ho zaistili a následne aj internovali. Na zásah britského konzula ho prepustili a následne z Gibraltáru letecky presunuli do Veľkej Británie.
Cesta do ZSSR
Už čoskoro sa vrátil do činnej služby. Najskôr pôsobil na Inšpektoráte čs. letectva v Londýne, ne skôr bol premiestnený k veliteľstvu 11. skupiny, potom 10. skupiny Fighter Command v Rudloe Maner. Svoju činnosť čs. styčného dôstojníka ukončil v štábe Fighter Command. Po výkone týchto funkcií ho ustanovili v hodnosti britského W/C do funkcie čs. spoluveliteľa čs. báz v Churchstantone, Skeabrae a Ibsley, 27. septembra 1943 ho menovali za veliteľa čs. 313. stíhacej perute. V tejto funkcii zotrval až do 31. 1. 1944, keď bol prepustený zo zväzku RAF VR. Bol ustanovený do funkcie „veliteľa stíhacej perute, ktorú vyslali do ZSSR“. Nasledovala strastiplná cesta loďou. Na leteckej základni Ivanovo 3. mája 1944 utvorili 128. čs. samostatnú stíhaciu leteckú peruť, ktorá bola 1. júna na letisku Kubinka reorganizovaná na 1. čs. samostatný stíhací pluk. V jeho čele zotrval František Fajtl až do konca vojny. Pluk pod jeho velením sa preslávil predovšetkým v bojoch počas SNP, neskôr o Moravskú bránu. V záverečnej fáze oslobodzovacích bojov Československa mal hodnosť majora letectva.
Za odmenu do väzenia
Po 2. svetovej vojne najskôr zastával štábnu funkciu na veliteľstve letectva Hlavného štábu, neskôr ho vyslali do Vysokej školy válečnej v Prahe. Po jej absolvovaní zastával funkciu dočasného zástupcu veliteľa 1. leteckej divízie v Prahe, neskôr sa stal profesorom stolice letectva na Vysokej škole válečnej v Prahe. Tam ho zastihli aj februárové udalosti roku 1948. Ako bývalý príslušník západného odboja bol najskôr poslaný na mimoriadnu dovolenku (1. 2. 1949), po ktorej nasledovala všetkým „nepriateľským živlom“ novej ľudovodemokratickej republiky známa dovolenka s čakaním (1. 5. 1949), ktorá vyvrcholila 1. novembra 1949 jeho prepustením do výslužby. Naj skôr pracoval ako pomocný archivár Národného technického múzea v Prahe-Karlíne. Desiateho januára 1950 ho zatkli, odviezli do tábora nútených prác v Mírově, kde strávil 16 mesiacov. Bol degradovaný na vojaka. Po prepustení vykonával najskôr manuálne práce, neskôr pôsobil aj v administratíve. V roku 1964 ho čiastočne rehabilitovali a vrátili mu nielen hodnosť pplk. gšt., ale ho povýšili do hodnosti plk. gšt. Bol prijatý do zamestnania v Štátnej leteckej inšpekcii. V tomto období sa opäť pustil do publikačnej činnosti. V roku 1968 sa postavil do vedenia hnutia čs. letcov, ktorí plánovali obnoviť Zväz letcov Republiky Československej. Ich spoločné úsilie prerušil vstup intervenčných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Po novembri 1989 zavŕšil úsilie na znovu obnovení Zväzu letcov a 31. 3. 1990 sa stal jeho čestným predsedom. Ešte v decembri 1989 ho zvolili za predsedu Združenia zahraničných letcov. V tejto funkcii zotrval do 22. 4. 1992, keď sa funkcie vzdal zo zdravotných dôvodov. F. Fajtla 1. 5. 1990 povýšili do hodnosti generálmajora vo výslužbe a 8. 5. 2002 aj do hodnosti generálporučíka vo výslužbe. Bohatou literárnou tvorbou vzdal hold príslušníkom odboja. Nikdy nezabudol na obete priateľov a spolubojovníkov, ktorí na oltár vlasti položili to najcennejšie – vlastné životy.
Text: pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: PhDr. Jiří Rajlich, VHÚ Praha
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2010
