ZO ZBIEROK VHM
Počiatky učilišťa sú spájané so Zbrojným učilišťom, ktoré v rokoch 1945 – 1949 pôsobilo v Plzni. V rámci reorganizácie a redislokácie čs. armády bolo v októbri 1949 v Turčianskom sv. Martine založené Technické učilište, ktorého základ tvorilo práve Zbrojné učilište Plzeň.
Z Plzne do Martina
V nasledujúcich rokoch sa jeho názov niekoľkokrát zmenil. V roku 1953 na Delostreleckotechnické učilište, neskôr na Delostrelecké technické učilište (DTU). Od roku 1959 bolo DTU zlúčené s Učilišťom protivzdušnej obrany a sídlilo v Kasárňach 4. čs. brigády v Martine. V roku 1962 došlo k zlúčeniu DTU Martin s Delostreleckým učilišťom Hranice na Morave (DU), posádka Martin. Škola ďalej pôsobila pod názvom Vyššie delostrelecké učilište v Martine (VDU). Učilište bolo 31. augusta 1972 zrušené a nahradila ho Vysoká vojenská veliteľsko-technická škola v Martine (VVVTŠ).Škole bol Rozkazom prezidenta č. 021/74 zo dňa 1. októbra 1974 udelený čestný a historický názov: Vysoká vojenská veliteľsko-technická škola 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. V roku 1979 bola VVVTŠ zrušená. V Martine bolo vytvorené Vojenské učilište 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktoré 28. augusta1991 premenovali na Vojenskú strednú školu pozemného vojska. Pôsobilo do roku 1993. Vtedy na jej základe vzniklo Školiace a výcvikové stredisko pozemného vojska Armády SR. V roku 2001 bolo reorganizované na Výcvikovú základňu mechanizovaných a tankových vojsk, prieskumu a obrany. Od roku 2005 v jej priestoroch pôsobila Odborná výcviková škola pozemného vojska. A napokon 1. júla 2009 bol vytvorený na jej mieste Prápor výcviku, ktorý až do súčasnosti zastrešuje celkovú prípravu profesionálnych vojakov a poddôstojníkov.
Rady a medaily na zástave
Bojová zástava bola Delostreleckému učilišťu (v Hraniciach na Morave) prepožičaná dekrétom prezidenta ČSR zo dňa 4. mája 1952. Delostrelecko-technickému učilišťu bola bojová zástava prepožičaná Rozkazom prezidenta republiky a Rozkazom MNO č. 071 zo dňa 17. augusta 1953. Po zlúčení škôl používalo VDU na základe Rozkazu prezidenta a na základe Rozkazu MNO č. 06 zo dňa 30. júla 1962 zástavu bývalého DU s radmi a vyznamenaniami DU i DTU: Rad republiky (udelený DU na základe výnosu MNO-OMS čj.016847/53 zo dňa 30. apríla 1953 za vzornú výchovu kádrov); Vyznamenanie Za vynikajúcu prácu (udelené DTU dňa 30. apríla 1953 prezidentom ČSR); Pamätná medaila k 20. výročiu SNP (udelená VDU na pamäť boja proti fašizmu 6. októbra 1964, dochovala sa len stuha).Bojová zástava sa pôvodne skladala zo samotného listu zástavy, drevenej žrde s hrotom, troch šnúr so strapcami a ochranného puzdra. Zástava Delostreleckého učilišťa má obdĺžnikový tvar, vyrobená je z červeného hodvábneho grogrénu a obojstranne vyšívaná. Na lícnej strane je v strede umiestnený štátny znak ČSSR (pavéza s levom), pod znakom je v polkruhu zlatou niťou vyšitý nápis ZA VLAST ZA SOCIALISMUS. Na rubovej strane je v strede umiestnený majuskulný, zlatou niťou vyšitý názov DĚLOSTŘELECKÉ UČILIŠTĚ. Z troch strán zástavu lemujú zlaté strapce, štvrtou stranou je upevnená na drevenú rozoberateľnú žrď, ktorá je ukončená hrotom – päťcípou hviezdou zo žltého kovu s bielym, modrým a červeným strapcom. Po prijatí novej ústavy bol v roku 1962 vymenený predný list zástavy, kde pôvodnú päťcípu hviezdu nahradila pavéza s levom. Tieto opravy vykonával výhradne Vojenský historický ústav Praha.
K zástave prináležia aj dve smútočné stuhy, stuha „Za obetavú prácu DTU pri povodniach r. 1960“, dve stuhy na počesť spoločných bojov po boku Sovietskej armády, stuha „PRAPOR ÚV ČSM Nejlepšímu vojenskému učilišti” a pamätná medaila Zaslúžilý bojovník proti fašizmu (udelená v roku 1986).
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2016
Fotogaléria
Bojová zástava Spojovacieho učilišťa bola do zbierkového fondu Vojenského historického múzea Piešťany zaradená v roku 1996, vtedy sa stala súčasťou zbierky č. XVI – Bojové zástavy, štandardy, vlajky. Vojenský historický ústav Bratislava ju prevzal v roku 1995 od Novomestského rádioreléového strediska Podjavorinských partizánov v Novom Meste nad Váhom.
História samotného Spojovacieho učilišťa je komplikovaná a škola prešla počas svojej existencie rôznymi organizačnými zmenami. Učilište vzniklo na základe Rozkazu veliteľa 1. čs. armádneho zboru v ZSSR už 20. februára 1945 v Poprade.
História samotného Spojovacieho učilišťa je komplikovaná a škola prešla počas svojej existencie rôznymi organizačnými zmenami. Učilište vzniklo na základe Rozkazu veliteľa 1. čs. armádneho zboru v ZSSR už 20. februára 1945 v Poprade.
Od Tatier na Považie
Odtiaľ bolo koncom vojny premiestnené do Ružomberka a v júli 1945 do Nového Mesta nad Váhom. V roku 1946 putovalo na čas do Turnova vo Východných Čechách. V auguste 1946 sa učilište definitívne vrátilo do priestorov kasární v Novom Meste nad Váhom. V nasledujúcich rokoch prešla škola ďalšími organizačnými zmenami. Vo februári 1962 bol učilišťu udelený čestný názov Spojovacie učilište Podjavorinských partizánov. K ďalším zmenám v názve i v štruktúre došlo na základe Rozkazu prezidenta republiky č. 06 z 28. júna 1972 o zmenách vo vojenskom školstve a Rozkazu ministra národnej obrany č. 009/1972 o ich uskutočnení. Vtedy bol názov školy upravený na Vojenské učilište Podjavorinských partizánov. Po novembri 1989 sa názov opäť zmenil. Pod názvom Vojenská stredná škola spojovacieho vojska v Novom Meste nad Váhom fungovala až do svojho zrušenia v roku 1993.
Bojová zástava bola Spojovaciemu učilišťu prepožičaná na základe Rozkazu MNO č. 069 z 5. októbra 1952 a vydal ju Vojenský historický ústav Praha na základe „Stvrzenky“ zo dňa 20. augusta 1953. Zástava mu bola prepožičaná dekrétom prezidenta republiky zo 17. augusta 1953 ako symbol vojenskej cti, statočnosti a slávy.
Bojová zástava sa pôvodne skladala zo samotného listu zástavy, drevenej žrde s hrotom, troch šnúr so strapcami a ochranného puzdra. Zástava Spojovacieho učilišťa má obdĺžnikový tvar, vyrobená je z červeného hodvábneho grogrénu a obojstranne vyšívaná. Na lícnej strane je v strede umiestnený štátny znak ČSSR (pavéza s levom), pod znakom je v polkruhu zlatou niťou vyšitý nápis ZA VLAST ZA SOCIALISMUS. Na rubovej strane je v strede umiestnený majuskulný zlatou niťou vyšitý názov SPOJOVACÍ UČILIŠTĚ. Z troch strán zástavu lemujú zlaté strapce, štvrtou stranou je upevnená na drevenú rozoberateľnú žrď, ktorá je ukončená hrotom – päťcípou hviezdou zo žltého kovu s bielym, modrým a červeným strapcom.
Bojová zástava bola Spojovaciemu učilišťu prepožičaná na základe Rozkazu MNO č. 069 z 5. októbra 1952 a vydal ju Vojenský historický ústav Praha na základe „Stvrzenky“ zo dňa 20. augusta 1953. Zástava mu bola prepožičaná dekrétom prezidenta republiky zo 17. augusta 1953 ako symbol vojenskej cti, statočnosti a slávy.
Bojová zástava sa pôvodne skladala zo samotného listu zástavy, drevenej žrde s hrotom, troch šnúr so strapcami a ochranného puzdra. Zástava Spojovacieho učilišťa má obdĺžnikový tvar, vyrobená je z červeného hodvábneho grogrénu a obojstranne vyšívaná. Na lícnej strane je v strede umiestnený štátny znak ČSSR (pavéza s levom), pod znakom je v polkruhu zlatou niťou vyšitý nápis ZA VLAST ZA SOCIALISMUS. Na rubovej strane je v strede umiestnený majuskulný zlatou niťou vyšitý názov SPOJOVACÍ UČILIŠTĚ. Z troch strán zástavu lemujú zlaté strapce, štvrtou stranou je upevnená na drevenú rozoberateľnú žrď, ktorá je ukončená hrotom – päťcípou hviezdou zo žltého kovu s bielym, modrým a červeným strapcom.
Rady a vyznamenania na zástave
Počas existencie útvaru prešla zástava niekoľkými opravami, ktoré sa týkali predovšetkým výmeny hrotu, strapcov a žrde. Po prijatí novej ústavy v roku 1962 bol vymenený aj predný list zástavy, kde pôvodnú päťcípu hviezdu nahradila pavéza s levom. Tieto opravy robil výhradne Vojenský historický ústav Praha. Súčasťou zástavy je Kmeňový list zástavy evid. č. MNO 88, ktorý sa skladá z Dekrétu prezidenta republiky, zo Záznamov o prevzatí a odovzdaní zástavy, zo Záznamu o použití zástavy, z Príloh a zo Záznamu o prehliadke zástavy. Na bojovej zástave je pripnutý aj Rad červenej hviezdy č. 1192 so stuhou (získaný v roku 1960), Rad červenej zástavy č. 586 so stuhou (udelený v roku 1985), Rad práce č. 4004 so stuhou (udelený v roku 1970), Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu č. 1518 so stuhou (udelené v roku 1956) a Pamätná medaila k 20. výročiu Slovenského národného povstania so stuhou (udelená v roku 1964).
Ďalej k zástave patrí smútočná stuha, pamätná stuha ÚV ZPB (udelená v 1976) a pamätná stuha ÚV SPB (udelená v 1962), Pamätná medaila k 30. výročiu národno-oslobodzovacieho boja a oslobodenia Československa Sovietskou armádou (udelená v roku 1974), Vyznamenanie Za zásluhy o Ľudové milície I. stupňa so stuhou (udelené 6. mája 1978), Pamätná medaila k 40. výročiu vyvrcholenia národno-oslobodzovacieho boja československého ľudu a oslobodenia našej vlasti Sovietskou armádou (udelená v roku 1985), Pamätný odznak Za vernosť 1939 – 1945 (udelený 21. júna 1989) a Pamätná medaila Za zásluhy o ČSĽA II. stupňa.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2016
Ďalej k zástave patrí smútočná stuha, pamätná stuha ÚV ZPB (udelená v 1976) a pamätná stuha ÚV SPB (udelená v 1962), Pamätná medaila k 30. výročiu národno-oslobodzovacieho boja a oslobodenia Československa Sovietskou armádou (udelená v roku 1974), Vyznamenanie Za zásluhy o Ľudové milície I. stupňa so stuhou (udelené 6. mája 1978), Pamätná medaila k 40. výročiu vyvrcholenia národno-oslobodzovacieho boja československého ľudu a oslobodenia našej vlasti Sovietskou armádou (udelená v roku 1985), Pamätný odznak Za vernosť 1939 – 1945 (udelený 21. júna 1989) a Pamätná medaila Za zásluhy o ČSĽA II. stupňa.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2016
Fotogaléria
Rádiolokátor P-19 (1RL134 Dunaj) je pozemný mobilný prostriedok určený na sledovanie vzdušného priestoru, zisťovanie súradníc vzdušných cieľov v malých výškach a ich identifikáciu. Zistené údaje sa potom odovzdávajú stanovištiam PVO. Vývojovo vychádza z generačne staršieho rádiolokátora P-15.
V ZSSR bol 1RL134 zaradený do služby jednotiek PVO v polovici 70. rokov. Rovnako ako P-15 mal pracovať v súčinnosti s protilietadlovým raketovým systémom zem-vzduch S-125 Neva. Do PVO ČSĽA bol systém zaradený v prvej polovici 80. rokov. Modernizovaný rádiolokátor P-19 je stále v službe viacerých štátov. Výnimočnosť konštrukcie dosvedčuje fakt, že po technickej úprave RL dokáže systém zachytiť niektoré lietadlá s technológiou Stealth.
V ZSSR bol 1RL134 zaradený do služby jednotiek PVO v polovici 70. rokov. Rovnako ako P-15 mal pracovať v súčinnosti s protilietadlovým raketovým systémom zem-vzduch S-125 Neva. Do PVO ČSĽA bol systém zaradený v prvej polovici 80. rokov. Modernizovaný rádiolokátor P-19 je stále v službe viacerých štátov. Výnimočnosť konštrukcie dosvedčuje fakt, že po technickej úprave RL dokáže systém zachytiť niektoré lietadlá s technológiou Stealth.
Nadčasová konštrukcia
Komplex pozostáva z dvoch častí – anténnej a prístrojovej, na podvozkoch dvojice nákladných vozidiel typu ZIL 131. Rádiolokátor pracuje v decimetrovom vlnovom pásme. Impulzný výkon vysielača je 300 kW. Identifikácia cieľov prebieha na báze rádiolokačného odpovedača. Maximálna vzdialenosť zistenia vzdušného cieľa s odrážanou plochou na úrovni stíhacieho lietadla je 140 km vo výške 1 000 m, 33 km vo výške 100 m. S klesajúcou nadmorskou výškou letovej hladiny vzdušného cieľa klesá dosah rádiolokátora. Vrchná hranica zistenia objektov sa pohybuje v rozmedzí 3 až 6 kilometrov v závislosti od veľkosti odrazovej plochy daného cieľa. Optimálne podmienky na rozvinutie P-19 predstavuje rovinatá plocha. Terénne prekážky majú negatívny vplyv na diaľkový dosah rádiolokátora.
Princíp činnosti je založený na vzniku vysoko-frekvenčných kmitov (mikrovĺn) v magnetróne vplyvom prekríženia elektrických a magnetických polí. Tak vysielací systém vyrába výkonné impulzy, ktoré sú vyžarované do priestoru podľa požiadaviek určenej charakteristiky.
Anténne vozidlo zo systému P-19 je špeciálna nadstavba na podvozku sovietskeho nákladného automobilu ZIL 131 E s plošinovou zadnou časťou, na ktorej je inštalovaná anténa a dvojica elektrických generátorov. Samotná anténa sa skladá z dvoch žiaričov, zrkadiel a systému otáčania – pohonu, ktorý zabezpečuje 360-stupňovú rotáciu. V zadnej časti vozidla sa nachádza predlžovací diel hlavného anténneho pylóna. Pylón antény je rúrkovej konštrukcie, obdĺžnikového prierezu. Zrkadlá antény majú elipsovitý, konvexný tvar (podobne ako P-15). Za anténou sa nachádza dvojica elektrocentrál AB-16-T/230P-PM1 kapotovaných v štvorcových búdkach, nad ktorými je uložená manipulačná ochodza. Tá slúži ako rám, ktorý drží zloženú anténu počas presunu vozidla. Synchrónne generátory GSV-16-M1 sú poháňané benzínovými motormi typu GAZ-322. Výkon EkC je 16 kW, napätie 230 V, frekvencia 400 Hz.
Princíp činnosti je založený na vzniku vysoko-frekvenčných kmitov (mikrovĺn) v magnetróne vplyvom prekríženia elektrických a magnetických polí. Tak vysielací systém vyrába výkonné impulzy, ktoré sú vyžarované do priestoru podľa požiadaviek určenej charakteristiky.
Anténne vozidlo zo systému P-19 je špeciálna nadstavba na podvozku sovietskeho nákladného automobilu ZIL 131 E s plošinovou zadnou časťou, na ktorej je inštalovaná anténa a dvojica elektrických generátorov. Samotná anténa sa skladá z dvoch žiaričov, zrkadiel a systému otáčania – pohonu, ktorý zabezpečuje 360-stupňovú rotáciu. V zadnej časti vozidla sa nachádza predlžovací diel hlavného anténneho pylóna. Pylón antény je rúrkovej konštrukcie, obdĺžnikového prierezu. Zrkadlá antény majú elipsovitý, konvexný tvar (podobne ako P-15). Za anténou sa nachádza dvojica elektrocentrál AB-16-T/230P-PM1 kapotovaných v štvorcových búdkach, nad ktorými je uložená manipulačná ochodza. Tá slúži ako rám, ktorý drží zloženú anténu počas presunu vozidla. Synchrónne generátory GSV-16-M1 sú poháňané benzínovými motormi typu GAZ-322. Výkon EkC je 16 kW, napätie 230 V, frekvencia 400 Hz.
V Olomouci i na Liptove
Automobil s výrobným číslom 820437 bol vyrobený v Sovietskom zväze v roku 1988. Do ČSĽA bol zaradený začiatkom júna 1989. Prvým užívateľom sa stal VÚ 8189 Olomouc. Vozidlu priradili kmeňové číslo: 386-50-53. Po rozdelení ČSFR bol presunutý na územie SR a zaradený do stavu VÚ 1480, posádka Liptovský Mikuláš. Medzi rokmi 1996 – 1998 vozidlo slúžilo ako učebný model Vojenskej akadémie Liptovský Mikuláš. V roku 2007 bol komplex odovzdaný do VHM Piešťany. Vozidlo bolo v priebehu roka 2013 zapožičané na výskumné účely firme TESLA Pardubice, s. r. o. V Tesle okrem iného na ňom urobili základné ošetrenie a obnovenie náteru v pôvodnom odtieni sovietskej tmavozelenej. Dnes je ZIL 131 E AMU z komplexu P-19 súčasťou vonkajšej expozície VHM Piešťany.
Technické údaje:
Nákladný automobil ZIL 131 E:
Celková maximálna hmotnosť vozidla: 11 700 kg
Dĺžka vozidla: 7,3 m
Šírka vozidla: 2,5 m
Výška vozidla: 3,2 m
(uvedené údaje sú v pochodovej polohe)
Motor: ZiL-131 V8
Max. dovolená rýchlosť: 60 km/h
Typ paliva: benzín BA91
Osádka: 3 osoby
Objem motora: 6,28 l
Výkon: 110,5 kW
Zásoba paliva: 520 l
Dojazd: 850 km
Pneumatiky: 12,00 - 20
Rozchod: 1,82 m
Brodenie: do hĺbky 1,4 m
Nadstavba:
Označenie: P-19 AMU
Typ: anténna nadstavba P-19
Počet žiaričov: 2
Počet zrkadiel: 2
Elektrocentrály: AB-16-T/230P-PM1
Generátory: Typ GSV-16-M1
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2016
Celková maximálna hmotnosť vozidla: 11 700 kg
Dĺžka vozidla: 7,3 m
Šírka vozidla: 2,5 m
Výška vozidla: 3,2 m
(uvedené údaje sú v pochodovej polohe)
Motor: ZiL-131 V8
Max. dovolená rýchlosť: 60 km/h
Typ paliva: benzín BA91
Osádka: 3 osoby
Objem motora: 6,28 l
Výkon: 110,5 kW
Zásoba paliva: 520 l
Dojazd: 850 km
Pneumatiky: 12,00 - 20
Rozchod: 1,82 m
Brodenie: do hĺbky 1,4 m
Nadstavba:
Označenie: P-19 AMU
Typ: anténna nadstavba P-19
Počet žiaričov: 2
Počet zrkadiel: 2
Elektrocentrály: AB-16-T/230P-PM1
Generátory: Typ GSV-16-M1
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2016
Fotogaléria
Automobil UAZ-452 umožňuje jazdu v teréne, ale aj po cestných komunikáciách. Pohon zabezpečuje motor UM2-451 (modifikovaný z osobného automobilu GAZ-21 Volga). Podvozok je robustný s pevnými nápravami a pozdĺžnymi listovými pružinami. Bol prebratý zo známeho terénneho automobilu GAZ-69M.
Motor z Volgy
Chladenie motora je kvapalinové. Motor s objemom 2 445 cm3 dodáva vozidlu maximálny výkon 54 kW pri 4000 ot./min. Náhon vozidla je 4 x 4, brzdový systém hydraulický, spojka suchá – jednokotúčová. Mechanická prevodovka s redukciou do terénu má 4 stupne radenia smerom vpred a jeden vzad. Verzia AE sa vyznačuje zasklenou celokovovou karosériou, určenou predovšetkým na zabudovanie špeciálnych nadstavieb. Kabína je vybavená nezávislým kúrením. Na zadnej časti rámu je ťažné zariadenie s elektrickou zásuvkou, ktoré zabezpečuje možnosť ťahania prívesného vozidla.
UAZ-452 PP bol súčasťou zvukomerného delostreleckého komplexu 1B19M. Ide o pojazdný zvukomerný komplex, zabezpečujúci zisťovanie polohy pozemných delostreleckých prostriedkov na základe akustickej stopy výstrelu. Zvukomerný prieskum bol jednou z hlavných súčastí delostreleckého pozemného prieskumu, uskutočňovaného batériami či čatami pomocou tzv. zvukomerných staníc. Kvalita a efektivita akustického prieskumu boli dané teplotou vzduchu, smerom vetra v závislosti od nadmorskej výšky a členitosti terénu. Hlavnou výhodou bola nezávislosť od podmienok viditeľnosti. Umožňovalo to riešiť prieskumné úlohy v noci, hmle alebo pri zadymení. Zvukomerný mobilný komplex pozostával z dvoch vozidiel GAZ-66K (centrálne stanovište) a siedmich strojov UAZ-452 (tri zvukomerné stanovištia s tromi topografickými vozidlami verzie T2 a jedného UAZ-u-452 PP). Akustické načúvacie stanovištia úzko spolupracovali s topograficko-geodetickými jednotkami. Tie zabezpečovali určovanie súradníc – vzájomnú orientáciu pri rozvinutí.
Hralo vo filme
Špeciálna nadstavba s označením PP (post prevencie – ɩɨɫɬ ɩɪɟɞɭɩɪɟɠɞɟɧɢɹ
predstavuje mobilnú stanicu skorého varovania. V evidencii sa tiež uvádza ako návestné vozidlo. Medzi základné vybavenie tejto špeciálnej nadstavby patrila dvojica rádiostaníc: R-107M a KL-43 s príslušenstvom; 3,5 km dlhý spojovací kábel; orientačný periskop VOP a optika PAB-2A so statívom. Výsuvný panoramatický periskop VOP slúžil na sledovanie predného perimetra vozidla. Optika má zámernú osnovu na ohniskovej doštičke. Zorné pole pokrýva uhol 10 ° 25 ‘ s optickým priblížením 3,7 × (väčšinou sa udáva ako štvornásobné).
Podľa viacerých prameňov bola sovietska rádiostanica KL-43 prechodným vývojovým modelom medzi verziami R-107 a R-107M. Bolo ich vyrobených len niekoľko sto kusov. Slúžila ako prijímač a zároveň vysielač, pričom bola schopná vysielať varovné signály. Jej frekvenčný rozsah sa pohybuje v rozmedzí 57-61 MHz. Vysielací výkon je 2 W. Hmotnosť prístroja dosahuje 21 kg.
Vozidlo, vyrobené v roku 1983, bolo do Vojenského múzea Piešťany prevedené v októbri 2007 z VÚ 5728 Moldava. Na prelome augusta – septembra 2010 bolo čiastočne reštaurované pre potreby filmu režiséra Juraja Nvotu EŠteBák členmi Klubu priateľov VHM Piešťany. Automobil bol prestriekaný do sovietskeho sfarbenia s bielym inváznym pruhom. V polovici roka 2014 sa začali rozsiahlejšie práce na rekonštrukcii vozidla. Vozidlo bude po ukončení prác zaradené do stálej expozície VHM Piešťany v pôvodnom československom sfarbení.
Technicko-taktické údaje
dĺžka: 4 360 mm
šírka: 1 940 mm
výška: 2 090 mm
Rozchod kolies: 1 442 mm
Rázvor: 2 300 mm
Motor: karburátorový UM2 451 OHV
Chladenie: kvapalinové
Typ paliva: benzín
Objem: 2 445 cm3
Výkon: 54 kW
Brodenie: do 0,7m
Celková hmotnosť automobilu: 2 670 kg
maximálna rýchlosť: do 90 km za hodinu
priemerná udávaná spotreba: 25 l/100 km
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM,
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2016
Fotogaléria
Vyvinutá v ZSSR, vyrobená v Bulharsku
Vývojové práce na húfnici Gvozdika s otočnou vežou sa začali v ZSSR, v júni 1967. Riešiteľom úlohy pre podvozkovú časť sa stal Charkovský traktorový závod a pre húfnicu závod číslo 9 vo Sverdlovsku. Vývojové a konštrukčné práce boli ukončené v roku 1969 postavením štyroch prototypov. Na základe pozitívnych výsledkov bolo vydané povolenie na výrobu overovacej série. S vozidlami tejto série boli uskutočnené vojskové skúšky. Na ich základe bola v roku 1970 húfnica zavedená do výzbroje Sovietskej armády, pod označením 2S1 Gvozdika. Jej sériovú výrobu zabezpečoval Charkovský traktorový závod. Čs. vojenskej delegácii bola predvedená v roku 1972 pri stretnutí predstaviteľov armád vtedajšej Varšavskej zmluvy v Moskve. Na základe záverov minister obrany ČSSR súhlasil s prezbrojením časti delostrelectva vševojskových zväzkov 122-mm samohybnou húfnicou 2S1 Gvozdika. V máji 1974 Komisia obranného priemyslu RVHP rozhodla prideliť výrobu húfnice Bulharsku v kooperácii s Maďarskom. Okrem toho povolenie na výrobu dostalo aj Poľsko, na zabezpečenie potrieb vlastnej armády. V októbri 1974 sa uskutočnilo v Bulharsku rokovanie o rámcových počtoch pre čs. armádu. Podľa návrhu plánu dovozu na roky 1976 až 1980 požadoval GŠ – správa ústredného plánovania dovoz 108 húfnic. Prvých 13 kusov samohybných húfnic 2S1 Gvozdika zaistil GŠ ČSĽA cestou GŠ Sovietskej armády už na májovú prehliadku v Prahe v roku 1975. Po prehliadke sa samohybné húfnice využívali v rámci učebno-výcvikových základní a vo vojenských školách. Začiatkom leta 1975 bol na správe raketového vojska a delostrelectva za účasti zástupcov SBP a VS stanovený počet húfnic, potrebný na prezbrojenie armády, na 870 kusov. Najskôr mali byť prezbrojené motostrelecké pluky piatich motostreleckých divízií, piatich tankových divízií a delostrelecké pluky desiatich vševojskových divízií a vojenské školy, čo predstavovalo spolu 500 kusov. Potom malo byť 370 kusov určených na prezbrojenie vojnovo stavaných vševojskových divízií a na vytvorenie mobilizačnej zásoby. Začiatkom decembra 1975 bola uzatvorená s Bulharskom „Dlhodobá dohoda o vzájomných dodávkach samohybných húfnic 2S1 Gvozdika“.Gvozdiky na Slovensku
Po prehodnotení reálnych armádnych potrieb bol celkový dovoz stanovený na 340 kusov vrátane už dohodnutých 108 kusov z roku 1974. Do výzbroje čs. armády bola samohybná húfnica 2S1 Gvozdika oficiálne zavedená v máji 1977. V skutočnosti sa z Bulharska doviezlo dovedna 148 húfnic. Z nich 8 prebrali vojenské školy, 2 boli v zálohe a zostávajúcich 138 tvorilo výzbroj delostreleckých oddielov motostreleckých a tankových plukov. V roku 1993 prevzala 49 samohybných húfnic 2S1 Gvozdika do výzbroje i Armáda Slovenskej republiky. Z výzbroje Ozbrojených síl SR boli postupne vyraďované v rokoch 2001 až 2005.Hlavné technické údaje:
Hmotnosť 15 700 kgDĺžka 7,260 m
Šírka 2,850 m
Výška 2,700 m
Svetlá výška 0,415 m
Motor vznetový osemvalcový JAMZ 238H
Výkon motora 221 kW
Rýchlosť maximálna 61,5 km.h-1
Rýchlosť priemerná - terén 30 km.h-1
Akčný rádius – cesta 500 km
Rýchlosť plavby 4,5 km.h-1
Húfnica 2A31
Kaliber 122 mm
Počet vezených nábojov 40 kusov
Dostrel maximálny 15 200 m
Osádka 4 osoby
Text: Peter Turza (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Miroslav Mihálik (VHÚ – VHM Piešťany)
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2015
Fotogaléria
Karabína Mauser 98k (výrobné číslo 5240), vyrobená v roku 1939 je súčasťou zbierky Vojenského historického múzea vo Svidníku. Spoločne s ďalšími zbraňami ju múzeum získalo od Správy Verejnej bezpečnosti Košice v roku 1969. Zbraň pochádzala z ilegálnej držby a pôvodne bola určená do šrotu.
Karabína Mauser 98k vychádzala zo štandardnej nemeckej vojenskej pušky Gewehr 98 (Mauser model 98), ktorá sa používala v prvej svetovej vojne. Vzhľadom na svoju dĺžku (hlaveň 740 mm, celková dĺžka 1 250 mm) nebola určená na boj v zákopoch.
Karabína Mauser 98k vychádzala zo štandardnej nemeckej vojenskej pušky Gewehr 98 (Mauser model 98), ktorá sa používala v prvej svetovej vojne. Vzhľadom na svoju dĺžku (hlaveň 740 mm, celková dĺžka 1 250 mm) nebola určená na boj v zákopoch.
Karabína dvoch svetových vojen
Karabiner 98 bola prvá karabína „systému 98“. Mala hlaveň dlhú 435 mm a celkovú dĺžku 960 mm, s ohnutou kľukou záveru (smerom dole). Jej nevýhodou bolo, že v dôsledku krátkej hlavne (435 mm) bol hluk výstrelu veľmi silný a na ústí hlavne sa objavoval výrazný plameň. V roku 1905 výrobu karabíny zastavili, keďže bola potrebná zbraň s dlhšou hlavňou.
Preto bol zavedený druhý typ, tzv. Karabiner 98a (hlaveň 600 mm). V roku 1909 bola postupne zavedená do výzbroje jazdectva, pechotného delostrelectva, ženistov a technických oddielov nemeckej armády.
V rokoch 1908 až 1918 bolo vyrobených 1,5 milióna karabín tohto typu. Pôvodný náboj 7,92×52 mm S bol nahradený nábojom 7,92×57 mm S. Nový náboj bol aj po vystrelení z krátkej hlavne (600 mm) dostatočne presný a vhodný pre vtedajšie zákopové boje. Zmenená konštrukcia podávača už nedovolila, aby sa záver po vystrieľaní všetkých piatich nábojov zavrel.
V roku 1924 firma Mauser predstavila tzv. Standard Modell I a v roku 1933 Mauser Standard Modell II (puška pre nemeckú ríšsku poštu) s hlavňou dĺžky 600 mm. Ide o priameho predchodcu karabíny 98k. Dňa 21. júna 1935 zverejnili oficiálny armádny rozkaz o prijatí štandardnej pušky Mauser modelu Karabiner 98k (kurz) ako oficiálnej zbrane celého Wehrmachtu. Zbraň mala hlaveň dĺžky 600 mm.
Najskôr ju vyrábali len dvaja výrobcovia: Mauser Werke Ag (Mauser 1) a J. P. Sauer & Sohn Gewehrfabrik Suhl (Sauer). Postupne k nim pribudli ďalší. Zbrane vyrábané v prvých rokoch mali vysokú kvalitu celkového spracovania, ako aj povrchovej úpravy. Všetky súčiastky boli frézované, nie lisované. Pažba bola z orechového dreva, s kovovým terčíkom, otvorom na rozoberanie záveru a plochou pätkou pažby. Muška nemala tunelový kryt ani drážku preň. Cieľnik mal kalibráciu z obidvoch strán.
Preto bol zavedený druhý typ, tzv. Karabiner 98a (hlaveň 600 mm). V roku 1909 bola postupne zavedená do výzbroje jazdectva, pechotného delostrelectva, ženistov a technických oddielov nemeckej armády.
V rokoch 1908 až 1918 bolo vyrobených 1,5 milióna karabín tohto typu. Pôvodný náboj 7,92×52 mm S bol nahradený nábojom 7,92×57 mm S. Nový náboj bol aj po vystrelení z krátkej hlavne (600 mm) dostatočne presný a vhodný pre vtedajšie zákopové boje. Zmenená konštrukcia podávača už nedovolila, aby sa záver po vystrieľaní všetkých piatich nábojov zavrel.
V roku 1924 firma Mauser predstavila tzv. Standard Modell I a v roku 1933 Mauser Standard Modell II (puška pre nemeckú ríšsku poštu) s hlavňou dĺžky 600 mm. Ide o priameho predchodcu karabíny 98k. Dňa 21. júna 1935 zverejnili oficiálny armádny rozkaz o prijatí štandardnej pušky Mauser modelu Karabiner 98k (kurz) ako oficiálnej zbrane celého Wehrmachtu. Zbraň mala hlaveň dĺžky 600 mm.
Najskôr ju vyrábali len dvaja výrobcovia: Mauser Werke Ag (Mauser 1) a J. P. Sauer & Sohn Gewehrfabrik Suhl (Sauer). Postupne k nim pribudli ďalší. Zbrane vyrábané v prvých rokoch mali vysokú kvalitu celkového spracovania, ako aj povrchovej úpravy. Všetky súčiastky boli frézované, nie lisované. Pažba bola z orechového dreva, s kovovým terčíkom, otvorom na rozoberanie záveru a plochou pätkou pažby. Muška nemala tunelový kryt ani drážku preň. Cieľnik mal kalibráciu z obidvoch strán.
Vyrábali ju aj na Považí
Všetky kusy zbrane (do roku 1942), resp. ich súčiastky boli označované výrobnými číslami. Neskôr sa vinou tlaku na dodávku zbraní prejavila poruchovosť, praskanie hlavne, lámanie vytieraka… Dokonca sa pre nedostatok orechového dreva začali vyrábať pažby laminované (ťažšie o 200-300 gramov). V roku 1939 bol na zbrani zavedený tunelový kryt mušky a gumový kryt ústia hlavne. Ďalšou viditeľnou zmenou je výroba pätiek z lisovaného plechu pokrývajúcich aj bok pažby. V roku 1940 bola pôvodne plochá pätka pažby (kryjúca spodok pažby) nahradená hlbšou, miskovitou. Jej súčasťou je aj demontážny otvor s kovovým terčíkom na rozoberanie záveru.
Neskôr sa začalo objavovať čoraz viac karabín so zameriavacím ďalekohľadom ZF41. V posledných troch rokoch vojny (1942 – 1945) zbraň vyrábali aj v Považskej Bystrici. V roku 1943 sa prejavili ďalšie zmeny. Horná objímka už nemá klasický tvar písmena H. Mieridlá už nie sú kalibrované z obidvoch strán, iba zhora. Tieto zmeny mali skrátiť čas potrebný na výrobu karabín. V tom istom roku sa v niektorých zbrojovkách vyrábala lisovaná zostava lúčika s nábojovou schránkou (predtým frézovaná). Lisovaná bola aj horná a spodná objímka. Od roku 1944 sa znížila kvalita povrchovej úpravy, postupne pribudli lisované dielce. Začali sa používať guľometové hlavne z MG 34.
Takticko-technické údaje:
Hmotnosť: 3,7 až 4,1 kg
Kaliber: 7,92 mm
Typ náboja: 7,92×57 mm Mauser
Úsťová rýchlosť: 760 m/s
Kadencia: 15 rán/min.
Maximálny dostrel: 2 000 m
Kapacita zásobníka: 5 nábojov
Dĺžka hlavne: 600 mm
Text: Jozef Rodák (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2015
Neskôr sa začalo objavovať čoraz viac karabín so zameriavacím ďalekohľadom ZF41. V posledných troch rokoch vojny (1942 – 1945) zbraň vyrábali aj v Považskej Bystrici. V roku 1943 sa prejavili ďalšie zmeny. Horná objímka už nemá klasický tvar písmena H. Mieridlá už nie sú kalibrované z obidvoch strán, iba zhora. Tieto zmeny mali skrátiť čas potrebný na výrobu karabín. V tom istom roku sa v niektorých zbrojovkách vyrábala lisovaná zostava lúčika s nábojovou schránkou (predtým frézovaná). Lisovaná bola aj horná a spodná objímka. Od roku 1944 sa znížila kvalita povrchovej úpravy, postupne pribudli lisované dielce. Začali sa používať guľometové hlavne z MG 34.
Takticko-technické údaje:
Hmotnosť: 3,7 až 4,1 kg
Kaliber: 7,92 mm
Typ náboja: 7,92×57 mm Mauser
Úsťová rýchlosť: 760 m/s
Kadencia: 15 rán/min.
Maximálny dostrel: 2 000 m
Kapacita zásobníka: 5 nábojov
Dĺžka hlavne: 600 mm
Text: Jozef Rodák (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2015
Fotogaléria
MiG-19PM (v kódovom označení NATO Farmer) je frontové prepadové jednomiestne dvojmotorové prúdové nadzvukové záchytné stíhacie lietadlo sovietskej výroby celokovovej konštrukcie, strednoplošník so šípovým krídlom, plávajúcim stabilizátorom, so šípovou chvostovou plochou a s trojbodovým zaťahovacím podvozkom čelového typu.
Je poháňané dvoma, v strednej časti trupu vedľa seba umiestnenými, leteckými turbokompresorovými, jednoprúdovými, jednohriadeľovými leteckými motormi RD-9B, s prídavným spaľovaním a s trojpolohovou výstupnou dýzou.
Je poháňané dvoma, v strednej časti trupu vedľa seba umiestnenými, leteckými turbokompresorovými, jednoprúdovými, jednohriadeľovými leteckými motormi RD-9B, s prídavným spaľovaním a s trojpolohovou výstupnou dýzou.
Posledný kus
Vzhľadom na svoje vybavenie bolo lietadlo určené na denné aj nočné bojové operácie a na operácie, vedené za sťažených poveternostných podmienok. Výzbroj lietadla tvorili štyri riadené rakety RS-2U (RS-2US), podvesené na závesníkoch pod krídlami. Lietadlo nemalo zabudovanú kanónovú výzbroj ani možnosť podvesenia raketových blokov alebo leteckých bômb. Na krídlach boli štandardne podvesené dve prídavné nádrže, každá s objemom 760 litrov paliva.
MiG-19PM, výrobné číslo 651113, trupové ev. č. 1113, vyrobili v Gorkom (GAZ-č.21) koncom roka 1960 ako posledný kus MiG-19PM, vyrobený v ZSSR. Lietadlo prevzal 1. stíhací letecký pluk (slp) v Českých Budějoviciach vo februári 1961. Neskôr pôsobilo v leteckých plukoch v Pardubiciach a Líně. V roku 1972 bolo vyradené z prevádzky a vystavené v Karlových Varoch. Potom bolo odovzdané do VLU Prešov. Dnes patrí do zbierky VHM Piešťany, ktoré ho získalo zmluvou o bezodplatnom prevode v roku 1996 od VSLŠ Košice. Od roku 2004 do roku 2009 bolo lietadlo vystavené v spoločnej expozícii letectva v Technickom múzeu Košice. V roku 2009 sa z Košíc presťahovalo do expozície v Piešťanoch.
MiG-19PM, výrobné číslo 651113, trupové ev. č. 1113, vyrobili v Gorkom (GAZ-č.21) koncom roka 1960 ako posledný kus MiG-19PM, vyrobený v ZSSR. Lietadlo prevzal 1. stíhací letecký pluk (slp) v Českých Budějoviciach vo februári 1961. Neskôr pôsobilo v leteckých plukoch v Pardubiciach a Líně. V roku 1972 bolo vyradené z prevádzky a vystavené v Karlových Varoch. Potom bolo odovzdané do VLU Prešov. Dnes patrí do zbierky VHM Piešťany, ktoré ho získalo zmluvou o bezodplatnom prevode v roku 1996 od VSLŠ Košice. Od roku 2004 do roku 2009 bolo lietadlo vystavené v spoločnej expozícii letectva v Technickom múzeu Košice. V roku 2009 sa z Košíc presťahovalo do expozície v Piešťanoch.
Prvý nadzvukový stroj
História prvého nadzvukového sériovo vyrábaného lietadla v ZSSR sa začala písať na začiatku 50. rokov minulého storočia. Mikojanova konštrukčná kancelária si za základ vybrala drak lietadla MiG-17F, do ktorého zabudovala dva prúdové motory AM-5. Prototyp, označený ako I-340 (SM-1), absolvoval prvý let na jar 1952. Nasledoval prototyp I-360 (SM-2), ktorý sa od neho konštrukčne úplne odlišoval. Prototyp s radarovou verziou SM-7/1 prvýkrát vzlietol 28. augusta 1954. V predĺženej a rozšírenej prednej časti trupu bol zabudovaný radar RP-1 Izumrud-1. Do draka lietadla už boli zastavané letecké prúdové motory AM-9B, neskôr preznačené na RD-9B. Vo februári 1954 bolo lietadlo zavedené do výroby pod typovým označením MiG-19. Vývoj na radarovej verzii pokračoval ďalej. Sériová výroba lietadla MiG-19P bola spustená v roku 1955. V závere roka 1956 vyvrcholili skúšky prototypu SM-7/2M, v sériovej výrobe označeného MiG-19PM. Vyrábal sa v rokoch 1957 až 1960.
Velenie československých vzdušných síl v roku 1955 požadovalo lietadlo, ktoré by svojimi parametrami prevýšilo lietadlá MiG-15 a MiG-17. V roku 1956 bola podpísaná zmluva so ZSSR o dodávkach a licenčnej výrobe lietadiel MiG-19. Československé letectvo postupne prevádzkovalo 183 lietadiel MiG-19 troch modifikácií (103 MiG-19S čs. výroby, 13 MiG-19S, 24 MiG-19P a 43 MiG-19PM sovietskej výroby). Lietadlá MiG-19PM sa do Československa dodávali od roku 1959 do roku 1961. Z čs. leteckých útvarov boli lietadlá MiG-19 vyradené v roku 1972.
Velenie československých vzdušných síl v roku 1955 požadovalo lietadlo, ktoré by svojimi parametrami prevýšilo lietadlá MiG-15 a MiG-17. V roku 1956 bola podpísaná zmluva so ZSSR o dodávkach a licenčnej výrobe lietadiel MiG-19. Československé letectvo postupne prevádzkovalo 183 lietadiel MiG-19 troch modifikácií (103 MiG-19S čs. výroby, 13 MiG-19S, 24 MiG-19P a 43 MiG-19PM sovietskej výroby). Lietadlá MiG-19PM sa do Československa dodávali od roku 1959 do roku 1961. Z čs. leteckých útvarov boli lietadlá MiG-19 vyradené v roku 1972.
Hlavné technické údaje:
Hmotnosť vzletová maximálna 8 645 kg
Hmotnosť vzletová 7 880 kg
Hmotnosť prázdneho lietadla 5 660 kg
Dĺžka 13,020 m
Rozpätie 9,000 m
Výška 3,880 m
Nosná plocha 25 m2
Motor turbokompresorový
2x (MIKULIN) AM-9(RD-9B)
Ťah motora - forsáž 31,90 kN
Ťah motora - maximál 25,5 kN
Rýchlosť letu
maximálna H=10 km 1 445 km.h-1
Stúpavosť pri zemi 180 m.s-1
Dostup 16 800 m
Výzbroj 4x raketa RS-2US (K-5)
Rádiolokátor RP-2U
Osádka 1 pilot
Text: Miroslav Mihálik (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2015
Hmotnosť vzletová 7 880 kg
Hmotnosť prázdneho lietadla 5 660 kg
Dĺžka 13,020 m
Rozpätie 9,000 m
Výška 3,880 m
Nosná plocha 25 m2
Motor turbokompresorový
2x (MIKULIN) AM-9(RD-9B)
Ťah motora - forsáž 31,90 kN
Ťah motora - maximál 25,5 kN
Rýchlosť letu
maximálna H=10 km 1 445 km.h-1
Stúpavosť pri zemi 180 m.s-1
Dostup 16 800 m
Výzbroj 4x raketa RS-2US (K-5)
Rádiolokátor RP-2U
Osádka 1 pilot
Text: Miroslav Mihálik (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2015
Fotogaléria
45-mm protitankový kanón vzor 1942 (M-42) tvorí súčasť zbierky Vojenského historického múzea – Múzejného oddelenia Svidník. V súčasnosti sa nachádza v priestoroch Centrálnej expozície Múzejného oddelenia Svidník. Do vlastníctva múzea bol preradený z Východného vojenského okruhu Trenčín v roku 1964.
História vývoja kanóna siaha do roku 1931, keď bola do výzbroje Červenej armády prvýkrát prijatá zbraň, špeciálne určená na boj s tankmi. Išlo o štandardizovaný 37-mm protitankový kanón vzor 1930, ktorý sa licenčne vyrábal na základe nemeckého kanóna 3,7-cm PaK 35/36, skonštruovaného firmou Rheinmetall.
História vývoja kanóna siaha do roku 1931, keď bola do výzbroje Červenej armády prvýkrát prijatá zbraň, špeciálne určená na boj s tankmi. Išlo o štandardizovaný 37-mm protitankový kanón vzor 1930, ktorý sa licenčne vyrábal na základe nemeckého kanóna 3,7-cm PaK 35/36, skonštruovaného firmou Rheinmetall.
Nemecká inšpirácia
V tom čase armády ešte nedisponovali tankmi a obrnenou technikou, ktorých pancier by mohol tomuto kanónu odolať. Predpokladal sa však nárast hrúbky ich panciera. Preto súčasne s prijatím kanóna do výzbroje dostali vývojári úlohu vyvinúť ešte silnejšiu zbraň. K cieľu viedli dve cesty: buď zväčšiť objem nálože v strelive a zvýšiť hmotnosť samotnej strely alebo prejsť na nový kaliber 45-mm. Druhá možnosť bola perspektívnejšia. Koncom roka 1931 konštruktéri pod vedením G. Beringa na protitankovom kanóne zamenili pôvodnú hlaveň za hlaveň kalibru 45 mm, pričom zľahka posilnili lafetu. Tak vznikol nový, v tom čase na svete najsilnejší protitankový kanón vz. 1932 s továrenským označením 19K. Postupom času prešiel viacerými úpravami. Znížila sa jeho hmotnosť, zvýšila prieraznosť panciera pri vzdialenosti 1 000 až 1 300 m na 45 až 55 mm. Drevené kolesá boli nahradené kovovými. Zlepšil sa zameriavací systém, zvýšili sa ochranné parametre štítu, modernizovala sa spúšť a upravilo sa celkové vyváženie zbrane. Takto upravený kanón bol prijatý do výzbroje Červenej armády ako vz. 1937 a po vypuknutí druhej svetovej vojny tvoril základ sovietskeho protitankového delostrelectva.
Osvedčil sa v Stalingrade
Začiatok vojny však ukázal, že na úspešné odrazenie tankových útokov treba veľké množstvo ľahkých, no dostatočne silných protitankových kanónov. V auguste 1941 sa preto začalo s ďalšou modernizáciou kanóna. Cieľom bolo zdokonaliť jeho bojové vlastnosti. Predĺžila sa hlaveň – monoblok (namiesto pôvodných d/46 na d/68) s otvoreným záverom. Konštrukčne bola zjednodušená úsťová brzda, celkovo sa zlepšilo odpruženie a vyváženie zbrane. Okrem spomenutých zdokonalení bola na lepšiu ochranu obsluhy zväčšená i hrúbka štítu z pôvodných 4,5 mm na 7 mm. Vďaka predĺženiu hlavne sa pri streľbe protipancierovým granátom prieraznosť zvýšila 1,5-krát a pri podkalibernej strele dvakrát. 45-mm protitankový kanón vz.1942 vďaka svojim vlastnostiam umožňoval rýchlu a presnú streľbu, ale aj rýchle striedanie palebných postavení.
Napriek tomu však bolo už v tom čase jasné, že takýto kaliber protitankovej zbrane nemôže uspieť v boji s novými nemeckými strednými a ťažkými tankmi. Preto ho postupne nahrádzali kanóny kalibru 57 mm, 76,2 mm a 100 mm. Napríklad počas bitky o Stalingrad tvoril počet 45-mm kanónov ešte 43 % z celkového počtu protitankových kanónov v protitankových jednotkách, pri Kursku to bolo už len 10 %. Zbraň sa začala viac využívať na priamu delostreleckú podporu pechoty. V rokoch 1942 až 1945 bolo vyrobených dovedna 10 843 kusov PTK vz. 42.
Napriek tomu však bolo už v tom čase jasné, že takýto kaliber protitankovej zbrane nemôže uspieť v boji s novými nemeckými strednými a ťažkými tankmi. Preto ho postupne nahrádzali kanóny kalibru 57 mm, 76,2 mm a 100 mm. Napríklad počas bitky o Stalingrad tvoril počet 45-mm kanónov ešte 43 % z celkového počtu protitankových kanónov v protitankových jednotkách, pri Kursku to bolo už len 10 %. Zbraň sa začala viac využívať na priamu delostreleckú podporu pechoty. V rokoch 1942 až 1945 bolo vyrobených dovedna 10 843 kusov PTK vz. 42.
V SNP i v Karpatoch
45-mm protitankový kanón používali čs. jednotky v Sovietskom zväze od svojho vzniku. Už 1. čs. poľný prápor mal v čase bojov o Sokolovo v protitankovej rote dva kanóny vz. 37. V brigáde zostali v protitankových rotách všetkých peších práporov vždy po dva kanóny. Zväčša už vz. 42. Štyrmi kanónmi bola vyzbrojená 3. batéria 2. delostreleckého oddielu 1. čs. brigády. Avšak po stratách utrpených cestou na front pri Jachnovščine v októbri 1943, boli 45-mm protitankovými kanónmi posilnené aj pešie prápory a tankový prápor. Pred začatím bojov o Kyjev mala 1. čs. brigáda spolu 10 kanónov kalibru 45 mm. Osvedčili sa počas bojov v Karpatoch, alebo vo Veľkej a Malej Fatre. Spolu 16 kanónov mala 2. čs. paradesantná brigáda počas bojov v Karpatsko-duklianskej operácii a Slovenskom národnom povstaní. Tam tvorili jadro protitankovej povstaleckej výzbroje.
Základné technicko-taktické údaje:
Kaliber: 45 mm
Obsluha: 3 – 5 osôb
Rýchlosť streľby: 15 – 20 výstrelov/min
Úsťová rýchlosť: 870 m/s
Dĺžka hlavne: 3 087 mm
Celková dĺžka: 4 885 mm
Celková šírka: 1 634 mm
Hmotnosť v bojovej polohe: 625 kg
Rozsah námeru: od -8° do +25°
Rozsah odmeru: 60°
Maximálny dostrel: 4 550 m
Text: Peter Nastišin (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2015
Obsluha: 3 – 5 osôb
Rýchlosť streľby: 15 – 20 výstrelov/min
Úsťová rýchlosť: 870 m/s
Dĺžka hlavne: 3 087 mm
Celková dĺžka: 4 885 mm
Celková šírka: 1 634 mm
Hmotnosť v bojovej polohe: 625 kg
Rozsah námeru: od -8° do +25°
Rozsah odmeru: 60°
Maximálny dostrel: 4 550 m
Text: Peter Nastišin (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2015
Fotogaléria
V roku 1921 bolo predbežne rozhodnuté o tom, že rakúsko-uhorské opakovacie pušky Mannlicher kalibru 8 mm v československej armáde nahradia nemecké pušky Mauser. V tom istom roku bol schválený aj nákup vojenského materiálu nemeckej divízie odzbrojenej na holandskom území od nemeckej firmy IHAG.
Predmetný vojenský materiál zahŕňal približne 60-tisíc kusov pušiek a karabín Mauser vz. 98 s bodákmi. Zbrane sa v roku 1922 doviezli do Brna, kde ich v tunajšej zbrojovke opravili. Súčasne československé ministerstvo národnej obrany v roku 1922 objednalo prvých 1 000 kusov pušiek Mauser od Štátnej zbrojovky.
Predmetný vojenský materiál zahŕňal približne 60-tisíc kusov pušiek a karabín Mauser vz. 98 s bodákmi. Zbrane sa v roku 1922 doviezli do Brna, kde ich v tunajšej zbrojovke opravili. Súčasne československé ministerstvo národnej obrany v roku 1922 objednalo prvých 1 000 kusov pušiek Mauser od Štátnej zbrojovky.
Úprava nemeckého vzoru
V apríli 1922 bolo už definitívne rozhodnuté, že puška Mauser vz. 98 , kalibru 7,92 mm bude zavedená v československej armáde ako nosná zbraň, ktorá vystrieda pušku Mannlicher. Prvá veľká objednávka na výrobu pušky Mauser vz. 98 bola zadaná Štátnej zbrojovke v Brne v apríli roku 1922. Išlo o výrobu 40 000 kusov. Stále však nebolo presne špecifikované, ako konkrétne bude československá mauserovka s bodákom vyzerať.
V októbri 1922 formuloval náčelník Generálneho štábu čs. armády požiadavky na novú pušku: priebojnosť „obyčajnými ochrannými štítmi“ do 500 m, presnosť pre streľbu jednotlivca minimálne do 500 m, mieridlá do 2 000 metrov, dĺžka zbrane s bodákom 150 cm. Prvých 10 000 kusov pušiek vyrobených v zbrojovke v Brne disponovalo pôvodnými nemeckými mieridlami. Zvyšné pušky boli vybavené „mexickými“ mieridlami, ktoré boli príznačné pre československé mauserovky. Koncom roka 1922 dostala Zbrojovka Brno objednávku na 90-tisíc skrátených pušiek Mauser vz. 98. Stále však prebiehali skúšky zbrane. Vo februári 1923 zbrojný odbor konštatoval, že vzorkové pušky brnianskej zbrojovky predstavujú jednotné zbrane. Celkové prevedenie sa od normálnej nemeckej opakovačky systému Mauser líši dĺžkou mieridiel, upevnením remeňa, bodákom a upevnením bodáka.
Zbrojovka v Brne začala od júla 1923 dodávať nové skrátené pušky, ktoré boli najskôr označované ako krátke pušky vz. 98, potom ako vzor 98/23 a nakoniec ako československá puška vz. 23. Pušky s vymeniteľnou krivkou mieridiel sa označovali ako vz. 23a. Výroba však neodstránila problém, ktorý spočíval v jednotnom charaktere pušky. Puška mala byť rovnaká pre pechotu, ako aj jazdectvo. Až zasadanie výzbrojnej komisie z februára 1924 dalo novej puške definitívnu podobu. Čepeľ bodáka bola skrátená o 100 mm (na 300 mm). Od septembra 1924 sa nová puška označuje ako puška vz. 24.
V októbri 1922 formuloval náčelník Generálneho štábu čs. armády požiadavky na novú pušku: priebojnosť „obyčajnými ochrannými štítmi“ do 500 m, presnosť pre streľbu jednotlivca minimálne do 500 m, mieridlá do 2 000 metrov, dĺžka zbrane s bodákom 150 cm. Prvých 10 000 kusov pušiek vyrobených v zbrojovke v Brne disponovalo pôvodnými nemeckými mieridlami. Zvyšné pušky boli vybavené „mexickými“ mieridlami, ktoré boli príznačné pre československé mauserovky. Koncom roka 1922 dostala Zbrojovka Brno objednávku na 90-tisíc skrátených pušiek Mauser vz. 98. Stále však prebiehali skúšky zbrane. Vo februári 1923 zbrojný odbor konštatoval, že vzorkové pušky brnianskej zbrojovky predstavujú jednotné zbrane. Celkové prevedenie sa od normálnej nemeckej opakovačky systému Mauser líši dĺžkou mieridiel, upevnením remeňa, bodákom a upevnením bodáka.
Zbrojovka v Brne začala od júla 1923 dodávať nové skrátené pušky, ktoré boli najskôr označované ako krátke pušky vz. 98, potom ako vzor 98/23 a nakoniec ako československá puška vz. 23. Pušky s vymeniteľnou krivkou mieridiel sa označovali ako vz. 23a. Výroba však neodstránila problém, ktorý spočíval v jednotnom charaktere pušky. Puška mala byť rovnaká pre pechotu, ako aj jazdectvo. Až zasadanie výzbrojnej komisie z februára 1924 dalo novej puške definitívnu podobu. Čepeľ bodáka bola skrátená o 100 mm (na 300 mm). Od septembra 1924 sa nová puška označuje ako puška vz. 24.
Vyrábala sa aj na Považí
Zbrojovka v Brne musela investovať finančné prostriedky, aby boli jednotlivé súčiastky okrem pažby, záchytu bodáka a pätky úplne vymeniteľné. V roku 1925 sa ukončilo číslovanie všetkých súčastí na puške vz. 24. Výrobné číslo zostalo len na puzdre, na hlavni, na kľuke záveru a hlavišti pažby. Prvú fázu prezbrojenia puškami vz. 23 a 24 vyhlásili v októbri 1925 a týkala sa vojenských útvarov na
Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Do konca roka 1929 počet vyrobených pušiek vz.23 a 24 prekročil 460-tisíc kusov. Od roku 1937 sa puška vyrábala v Považskej Bystrici. Bola veľmi dobrým vývozným artiklom. Vyvážala sa do mnohých krajín. Napríklad aj do Bolívie, Rumunska, Číny a Japonska. Na jar 1939 mala čs. armáda približne 762 000 týchto pušiek. Po okupácii Čiech a Moravy sa puška ďalej vyrábala pre nemecký Wehrmacht.
Text: Jozef Rodák (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2015
Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Do konca roka 1929 počet vyrobených pušiek vz.23 a 24 prekročil 460-tisíc kusov. Od roku 1937 sa puška vyrábala v Považskej Bystrici. Bola veľmi dobrým vývozným artiklom. Vyvážala sa do mnohých krajín. Napríklad aj do Bolívie, Rumunska, Číny a Japonska. Na jar 1939 mala čs. armáda približne 762 000 týchto pušiek. Po okupácii Čiech a Moravy sa puška ďalej vyrábala pre nemecký Wehrmacht.
Text: Jozef Rodák (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2015
Fotogaléria
Deväťmilimetrový nemecký samopal MP 40 sa nachádza v zbierke Vojenského historického ústavu – Múzejného oddelenia Vojenského historického múzea Svidník), nazvanej Automatické zbrane. Samopal do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea zaradili v roku 1982 prevodom z Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici. Zbraň vyrobila v roku 1942 firma Steyr-DaimlerPuch, A. G., v Grazi.
Samopal MP 40 z konštrukčného hľadiska predstavoval zjednodušenú verziu samopalu MP 38, ktorý bol v lete 1938 zaradený do výzbroje nemeckej armády.
Samopal MP 40 z konštrukčného hľadiska predstavoval zjednodušenú verziu samopalu MP 38, ktorý bol v lete 1938 zaradený do výzbroje nemeckej armády.
Zjednodušená verzia samopalu
Ten predstavoval jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu a nemeckí vojaci ho prijali veľmi priaznivo. No stále išlo o zbraň, ktorá sa musela vyrábať zastaraným výrobným postupom. Najmä frézovaním. Znamenalo to veľkú spotrebu materiálu a dlhý výrobný čas. Bolo treba zjednodušiť, časovo skrátiť a aj zvýšiť produkciu samopalov MP 38, aby boli čo najrýchlejšie nahradené ich straty na frontoch. Výsledkom úsilia bol samopal MP 40. Zbraň v roku 1940 zaradili do výzbroje nemeckej armády. Na rozdiel od predchodcu sa už MP 40 nevyrábal z hliníkových odliatkov, ale z oceľových plechových výliskov. Tým sa náročný proces frézovania obmedzil na výrobu hlavne a niektorých ďalších menších častí zbrane. Pri výrobe samopalu MP 40 sa zaviedol nový systém produkcie, tzv. mozaiková výroba. Jednotlivé súčiastky si už výrobcovia nevyrábali samostatne, výroba bola rozdelená medzi viacero subdodávateľov. Výrobný závod zbrane len kompletizoval z dodaných dielcov. Čas potrebný na výrobu jedného samopalu sa podarilo skrátiť z 18 na 15 hodín. Len v roku 1942 sa tak podarilo ušetriť 675-tisíc hodín. Znamenalo to výrobu ďalších 45-tisíc samopalov navyše. Z konštrukčného hľadiska bol samopal MP 40 (podobne ako jeho predchodca MP 38) tvorený z rámu zbrane so spúšťovým mechanizmom, hlavne s poistnou maticou a ochrannou lištou, puzdra záveru s nalisovanou zásobníkovou šachtou, zo záveru s napínacou rukoväťou, teleskopického puzdra s vratnou pružinou a úderníkom, pištoľovej rukoväte s pažbou a zo sklopnej plecnej opierky a sústavy mieridiel. Strelivo bolo do zbrane dodávané zo schránkových zásobníkov s kapacitou 32 nábojov kalibru 9 mm Parabellum.
Najmä pre nemeckú armádu
Samopal MP 40 sa začal vyrábať od roku 1940 v troch zbrojovkách, ktoré patrili do vtedajšieho výrobného zbrojárskeho okruhu Thüringen (Durínsko) pokrývajúceho veľkú časť stredného Nemecka, časti území Rakúska a protektorátu Čechy a Morava. Výroba sa začala vo firme Steyr-Daimler-Puch, A. G., v Grazi, neskôr aj v Erfurte a Suhle. Výroba samopalov MP 40 sa skončila v roku 1944, lebo ich mala vo výzbroji Wehrmachtu nahradiť kvalitatívne nová zbraň, útočná puška Sturmgewehr StG 44. Dovedna sa v priebehu rokov 1940 – 1944 vyrobilo takmer 900-tisíc samopalov MP 40 vo všetkých variantoch. Takmer výhradne ich dostával nemecký Wehrmacht. Len 57 000 kusov bolo určených pre nemeckých spojencov – Fínsko a Rumunsko.
Aj keď MP 40 predstavoval z konštrukčného hľadiska jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu, v boji sa prejavili jeho nedostatky. MP 40, a najmä ich zásobníky boli pomerne nespoľahlivé a veľmi citlivé na prach a nečistoty, ktoré spôsobovali časté zasekávanie. Zbrane taktiež veľmi zle znášali nízke teploty, čo sa prejavilo najmä pri nemeckom ťažení do Sovietskeho zväzu, keď pri teplotách dosahujúcich – 30° Celzia začali v zbraniach mrznúť mazacie oleje, praskať úderníky a neskôr sa celkom zablokoval pohyb záveru. Nedostatkom bola aj nízka palebná kapacita samopalu so zásobníkom na 32 nábojov. Najmä v porovnaní so sovietskym samopalom PPŠ 41 s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov. Tento problém začala v polovici roka 1942 riešiť firma ERMA Erfurt úpravou zásobníkovej šachty samopalu MP 40 tak, aby mohla pojať dva zásobníky. Touto úpravou napokon vznikol nový model samopalu MP 40 s označením MP 40/1.
Text: Mgr. Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2015
Aj keď MP 40 predstavoval z konštrukčného hľadiska jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu, v boji sa prejavili jeho nedostatky. MP 40, a najmä ich zásobníky boli pomerne nespoľahlivé a veľmi citlivé na prach a nečistoty, ktoré spôsobovali časté zasekávanie. Zbrane taktiež veľmi zle znášali nízke teploty, čo sa prejavilo najmä pri nemeckom ťažení do Sovietskeho zväzu, keď pri teplotách dosahujúcich – 30° Celzia začali v zbraniach mrznúť mazacie oleje, praskať úderníky a neskôr sa celkom zablokoval pohyb záveru. Nedostatkom bola aj nízka palebná kapacita samopalu so zásobníkom na 32 nábojov. Najmä v porovnaní so sovietskym samopalom PPŠ 41 s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov. Tento problém začala v polovici roka 1942 riešiť firma ERMA Erfurt úpravou zásobníkovej šachty samopalu MP 40 tak, aby mohla pojať dva zásobníky. Touto úpravou napokon vznikol nový model samopalu MP 40 s označením MP 40/1.
Text: Mgr. Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2015
