ZO ZBIEROK VHM
Jednou z ciest, ktorou sa vojaci mohli dostať do čs. dobrovoľníckych jednotiek zahraničného odboja, bola trasa cez Maďarsko a Balkán na Stredný východ. Tu sa dobrovoľníci sústreďovali v Sýrii a Libanone.
Po porážke Francúzska koncom júna 1940 odišlo 206 dobrovoľníkov do Sýrie a Palestíny, ktorá bola britským mandátnym územím.
Po porážke Francúzska koncom júna 1940 odišlo 206 dobrovoľníkov do Sýrie a Palestíny, ktorá bola britským mandátnym územím.
Z Palestíny do Sýrie
Tu sa v tábore As-Sumayriyya (v Palestíne) začal formovať 4. československý peší pluk, ktorý sa začiatkom júla presunul do tábora Gedera, kde v novembri 1940 vznikla československá vojenská skupina, ktorej súčasťou bolo čs. výcvikové stredisko a 11. československý peší prápor Východný s veliteľom pplk. Karlom Klapálkom.
Najprv plnil úlohy výcviku, koncom februára 1941 bol premiestnený do Sidi Bishr v Egypte, neskôr do Agami, kde mal za úlohu strážiť zajatých talianskych zajatcov a prístav v Alexandrii, potom sa podieľal aj na strážení poľných letísk pri Marsa Matruh. Koncom júna 1941 bol odoslaný do Sýrie, kde sa zúčastnil na bojoch anglických vojsk proti francúzskej Cudzineckej légii, ktorá zostala lojálna vichystickej vláde, jeho príslušníci vykonávali aj strážnu službu v sýrsko-tureckom pohraničí.
Najprv plnil úlohy výcviku, koncom februára 1941 bol premiestnený do Sidi Bishr v Egypte, neskôr do Agami, kde mal za úlohu strážiť zajatých talianskych zajatcov a prístav v Alexandrii, potom sa podieľal aj na strážení poľných letísk pri Marsa Matruh. Koncom júna 1941 bol odoslaný do Sýrie, kde sa zúčastnil na bojoch anglických vojsk proti francúzskej Cudzineckej légii, ktorá zostala lojálna vichystickej vláde, jeho príslušníci vykonávali aj strážnu službu v sýrsko-tureckom pohraničí.
Obrana Tobruku
V októbri 1941 sa prápor presunul k Tobruku (v dnešnej Lýbii), kde bol podriadený poľskej brigáde karpatských strelcov, s ktorou sa podieľal na obrane západného sektora prístavu. Neskôr sa presunul pod velenie anglickej pešej divízie, od roku 1942 bol začlenený do zostavy indickej pešej divízie.
V apríli 1942 bol prápor presunutý do Palestíny, kde bol reorganizovaný na 200. ľahký protilietadlový pluk, ktorý sa neskôr podieľal na protilietadlovej ochrane prístavu v Haife, letiska v Bejrúte a Alexandrii. Od roku 1943 sa podieľal aj na protilietadlovej ochrane prístavu v Tobruku a neďalekých letísk. V júli 1943 bola jeho úloha ukončená a jednotka sa presunula do Veľkej Británie, kde bol pluk 26. augusta rozpustený a jeho vojaci boli začlenení do Československej samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británii.
V apríli 1942 bol prápor presunutý do Palestíny, kde bol reorganizovaný na 200. ľahký protilietadlový pluk, ktorý sa neskôr podieľal na protilietadlovej ochrane prístavu v Haife, letiska v Bejrúte a Alexandrii. Od roku 1943 sa podieľal aj na protilietadlovej ochrane prístavu v Tobruku a neďalekých letísk. V júli 1943 bola jeho úloha ukončená a jednotka sa presunula do Veľkej Británie, kde bol pluk 26. augusta rozpustený a jeho vojaci boli začlenení do Československej samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británii.
Súčasť obrnenej brigády
Bojovú zástavu jednotke venoval Československý Červený kríž v Palestíne pravdepodobne v roku 1942. Po reorganizácii a začlenení práporu do Československej samostatnej obrnenej brigády prevzal na základe nariadenia Ministerstva národnej obrany 1. septembra 1943 bojovú zástavu 3. tankový prápor Československej samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británii. Po návrate do Československa zástavu odovzdali do VHÚ Praha. Replika, ktorá bola vyrobená na múzejné účely firmou Velebný & Fam, s. r. o., v Ústí nad Orlicí, sa nachádza v zbierkach VHM Piešťany od roku 2009. Príležitostne je možné zástavu vidieť pri slávnostných udalostiach organizovaných MO SR alebo v rámci výstav, na ktorých sa autorsky podieľa VHÚ Bratislava.
Zástava, aj keď formálne zodpovedala usmerneniu Ministerstva národnej obrany v Londýne o bojových zástavách, je celá biela. Na lícnej strane je umiestnený lev zo štátneho znaku, pod ním nápis PRAVDA VÍTĚZÍ. Po obvode na oboch stranách je umiestnený lem vo farbách trikolóry. Na rubovej strane v strede poľa je umiestnený zhora otvorený veniec zo zlatých ratolestí, uprostred ktorého je strieborné číslo 11. Nad ním je nápis ZA SVOBODU VLASTI / A LIDSKÁ PRÁVA / VPŘED!, pod ním nápis ČESKOSLOVENSKÝ ČERVENÝ KŘÍŽ / V PALESTINĚ. Hrot je v tvare leva.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2020
Zástava, aj keď formálne zodpovedala usmerneniu Ministerstva národnej obrany v Londýne o bojových zástavách, je celá biela. Na lícnej strane je umiestnený lev zo štátneho znaku, pod ním nápis PRAVDA VÍTĚZÍ. Po obvode na oboch stranách je umiestnený lem vo farbách trikolóry. Na rubovej strane v strede poľa je umiestnený zhora otvorený veniec zo zlatých ratolestí, uprostred ktorého je strieborné číslo 11. Nad ním je nápis ZA SVOBODU VLASTI / A LIDSKÁ PRÁVA / VPŘED!, pod ním nápis ČESKOSLOVENSKÝ ČERVENÝ KŘÍŽ / V PALESTINĚ. Hrot je v tvare leva.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2020
Fotogaléria
Vypuknutie druhej svetovej vojny a udalosti, ktoré výrazne zasiahli do politickej mapy strednej Európy, boli hlavnými príčinami vzniku protifašistického odboja nielen v českom a slovenskom prostredí, ale aj v zahraničných politických centrách.
Jedným z takýchto centier bolo Francúzsko, kde ako veľvyslanec pôsobil Dr. Štefan Osuský, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o vznik čs. vojenských jednotiek vo Francúzsku.
Jedným z takýchto centier bolo Francúzsko, kde ako veľvyslanec pôsobil Dr. Štefan Osuský, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o vznik čs. vojenských jednotiek vo Francúzsku.
Na juhu Francúzska
Od apríla 1939 vykonával diplomatické rokovania s predstaviteľmi francúzskej vlády smerujúce k výstavbe čs. vojska, ktoré umožnili presun čs. dobrovoľníkov z Poľska do Francúzska a ich vstup do francúzskej cudzineckej légie.
Š. Osuský dňa 28. augusta 1939 odovzdal francúzskej vláde nótu, v ktorej žiadal o možnosť vytvorenia jednotiek, ktoré by boli považované za integrálnu súčasť národnej československej armády, neskôr doplnenú o požiadavku zriadenia československého vojenského tábora v Cognacu, o uvoľnenie čs. vojakov z francúzskych ozbrojených síl a o ich materiálne vybavenie. Dohoda o obnovení čs. armády vo Francúzsku bola medzi Š. Osuským a E. Daladierom podpísaná 2. októbra 1939. Čs. armáda sa mala doplňovať povolávaním podľa čs. zákonov alebo dobrovoľným vstupom čs. občanov žijúcich vo Francúzsku. Realizáciu dohody mal zabezpečovať Československý národný výbor. Ten aj vydal 17. novembra 1939 mobilizačný rozkaz, podľa ktorého mali do čs. armády vstúpiť krajania žijúci nielen vo Francúzsku, ale aj v krajinách pod jeho správou.
V polovici septembra 1939 francúzska vláda pridelila československej vojenskej správe výcvikové stredisko v mestečku Agde. Už počas druhej polovice septembra tam prišli prvé stovky dobrovoľníkov, pozostávajúce prevažne z československých príslušníkov francúzskej cudzineckej légie a dobrovoľníkov nachádzajúcich sa na území Francúzska. To umožnilo, aby 28. septembra vznikol 1. čs. náhradný prápor a 29. septembra 1. čs. peší prápor. O niečo neskoršie, 16. októbra, bol zriadený 1. čs. peší pluk. 15. novembra sa rámcovo sformoval 2. čs. peší pluk. Zároveň boli položené základy pre výstavbu ďalších jednotiek, ktoré sa mali vytvoriť po všeobecnej mobilizácii. Mobilizácia, ktorá sa vzťahovala nielen na krajanov žijúcich vo Francúzsku, ale aj na tých, ktorí žili v krajinách pod francúzskou správou, umožnila, aby 15. januára 1940 vznikla 1. čs. pešia divízia pod velením Slováka div. gen. Rudolfa Viesta, od 14. júna 1940 brig. gen. Bedřicha Neumanna (krycie meno Bohuš Miroslav). Veliteľstvo divízie bolo umiestnené v Béziers, 1. peší pluk bol dislokovaný v Pézans.
Do začiatku júna 1940 počet jej príslušníkov spolu s príslušníkmi náhradného telesa a vojenskej správy narástol na približne 11 400 osôb (3 236 dobrovoľníkov a 8 169 mobilizovaných krajanov). Slováci spolu s príslušníkmi iných národností pochádzajúcimi zo Slovenska boli zastúpení počtom 4 641, čo predstavovalo 40,7 percenta z celkového počtu prezentovaných osôb.
Prípravu divízie na bojové nasadenie sťažoval nedostatok výzbroje, v dôsledku čoho na front mohli odísť len dva pešie pluky v zostave tzv. divíznej pechoty pod velením brig. gen. Jaroslava Čiháka (krycie meno Znamenáček). Ich presun na front sa začal 6. júna. Odtiaľ sa počas 11. a 12. júna presunuli na úsek frontu vzdialený 40 až 50 km východne od hlavnéhoho mesta Francúzska a potom od 12. do 19. júna bojovali v zostavách francúzskych vojsk pri riekach Marna, Grand Morin, Seina, Loira a Cher. Dňa 19. júna sa oba pluky na rozkaz francúzskeho velenia odpútali od nepriateľa a začali sa presúvať na juh Francúzska. O tri dni neskoršie Francúzsko kapitulovalo. To viedlo veliteľa divízie k tomu, aby 23. júna vydal rozkaz na prepravu do Veľkej Británie, ktorý umožňoval, aby vo Francúzsku zostali vojaci, ktorí sa tak rozhodli z rodinných alebo iných dôvodov. Popritom však boli z evakuácie vylúčení „politicky nespoľahliví vojaci, ako aj vojaci, o ktorých velitelia rozhodli, že si nezasluhujú zostať v radoch československého vojska. Následkom toho do Veľkej Británie odišlo len 4 309 vojakov, medzi nimi aj 660 Slovákov.
Š. Osuský dňa 28. augusta 1939 odovzdal francúzskej vláde nótu, v ktorej žiadal o možnosť vytvorenia jednotiek, ktoré by boli považované za integrálnu súčasť národnej československej armády, neskôr doplnenú o požiadavku zriadenia československého vojenského tábora v Cognacu, o uvoľnenie čs. vojakov z francúzskych ozbrojených síl a o ich materiálne vybavenie. Dohoda o obnovení čs. armády vo Francúzsku bola medzi Š. Osuským a E. Daladierom podpísaná 2. októbra 1939. Čs. armáda sa mala doplňovať povolávaním podľa čs. zákonov alebo dobrovoľným vstupom čs. občanov žijúcich vo Francúzsku. Realizáciu dohody mal zabezpečovať Československý národný výbor. Ten aj vydal 17. novembra 1939 mobilizačný rozkaz, podľa ktorého mali do čs. armády vstúpiť krajania žijúci nielen vo Francúzsku, ale aj v krajinách pod jeho správou.
V polovici septembra 1939 francúzska vláda pridelila československej vojenskej správe výcvikové stredisko v mestečku Agde. Už počas druhej polovice septembra tam prišli prvé stovky dobrovoľníkov, pozostávajúce prevažne z československých príslušníkov francúzskej cudzineckej légie a dobrovoľníkov nachádzajúcich sa na území Francúzska. To umožnilo, aby 28. septembra vznikol 1. čs. náhradný prápor a 29. septembra 1. čs. peší prápor. O niečo neskoršie, 16. októbra, bol zriadený 1. čs. peší pluk. 15. novembra sa rámcovo sformoval 2. čs. peší pluk. Zároveň boli položené základy pre výstavbu ďalších jednotiek, ktoré sa mali vytvoriť po všeobecnej mobilizácii. Mobilizácia, ktorá sa vzťahovala nielen na krajanov žijúcich vo Francúzsku, ale aj na tých, ktorí žili v krajinách pod francúzskou správou, umožnila, aby 15. januára 1940 vznikla 1. čs. pešia divízia pod velením Slováka div. gen. Rudolfa Viesta, od 14. júna 1940 brig. gen. Bedřicha Neumanna (krycie meno Bohuš Miroslav). Veliteľstvo divízie bolo umiestnené v Béziers, 1. peší pluk bol dislokovaný v Pézans.
Do začiatku júna 1940 počet jej príslušníkov spolu s príslušníkmi náhradného telesa a vojenskej správy narástol na približne 11 400 osôb (3 236 dobrovoľníkov a 8 169 mobilizovaných krajanov). Slováci spolu s príslušníkmi iných národností pochádzajúcimi zo Slovenska boli zastúpení počtom 4 641, čo predstavovalo 40,7 percenta z celkového počtu prezentovaných osôb.
Prípravu divízie na bojové nasadenie sťažoval nedostatok výzbroje, v dôsledku čoho na front mohli odísť len dva pešie pluky v zostave tzv. divíznej pechoty pod velením brig. gen. Jaroslava Čiháka (krycie meno Znamenáček). Ich presun na front sa začal 6. júna. Odtiaľ sa počas 11. a 12. júna presunuli na úsek frontu vzdialený 40 až 50 km východne od hlavnéhoho mesta Francúzska a potom od 12. do 19. júna bojovali v zostavách francúzskych vojsk pri riekach Marna, Grand Morin, Seina, Loira a Cher. Dňa 19. júna sa oba pluky na rozkaz francúzskeho velenia odpútali od nepriateľa a začali sa presúvať na juh Francúzska. O tri dni neskoršie Francúzsko kapitulovalo. To viedlo veliteľa divízie k tomu, aby 23. júna vydal rozkaz na prepravu do Veľkej Británie, ktorý umožňoval, aby vo Francúzsku zostali vojaci, ktorí sa tak rozhodli z rodinných alebo iných dôvodov. Popritom však boli z evakuácie vylúčení „politicky nespoľahliví vojaci, ako aj vojaci, o ktorých velitelia rozhodli, že si nezasluhujú zostať v radoch československého vojska. Následkom toho do Veľkej Británie odišlo len 4 309 vojakov, medzi nimi aj 660 Slovákov.
Odchod do Veľkej Británie
Po evakuácii čs. jednotiek z Francúzska do Veľkej Británie bola značná časť príslušíkov bývalej 1. čs. divízie vo Francúsku zaradená do 1. československej zmiešanej brigády.
Bojové zástavy mali aj v tomto prípade veľký význam ako symbol bojovej slávy, vojenskej cti a statočnosti. Všetky vychádzali z jednotného vzoru, ktorý bol stanovený usmernením ministerstva národnej obrany v Londýne. Pôvodný návrh zástavy 1. pešieho pluku vyhotovil český maliar František Kupka. Bola vyrobená a venovaná mestom Arras, a pluk ju slávnostne prevzal 8. mája 1940. Neskôr zástavu prevzali jednotky pozemných útvarov čs. zahraničného vojska vo Veľkej Británii. Po návrate do Československa sa zástava používala až do roku 1953, keď ju odovzdali do VHÚ Praha, kde je dodnes aj s kópiou zo šesťdesiatych rokov.
Replika, ktorá bola vyrobená na múzejné účely českou firmou Velebný & Fam, s. r. o., v Ústí nad Orlicí, sa nachádza v zbierkach VHM Piešťany od roku 2009. Príležitostne možno zástavu vidieť pri slávnostných udalostiach organizovaných MO SR alebo v rámci výstav, na ktorých sa autorsky podieľa VHÚ Bratislava.
Bojové zástavy mali aj v tomto prípade veľký význam ako symbol bojovej slávy, vojenskej cti a statočnosti. Všetky vychádzali z jednotného vzoru, ktorý bol stanovený usmernením ministerstva národnej obrany v Londýne. Pôvodný návrh zástavy 1. pešieho pluku vyhotovil český maliar František Kupka. Bola vyrobená a venovaná mestom Arras, a pluk ju slávnostne prevzal 8. mája 1940. Neskôr zástavu prevzali jednotky pozemných útvarov čs. zahraničného vojska vo Veľkej Británii. Po návrate do Československa sa zástava používala až do roku 1953, keď ju odovzdali do VHÚ Praha, kde je dodnes aj s kópiou zo šesťdesiatych rokov.
Replika, ktorá bola vyrobená na múzejné účely českou firmou Velebný & Fam, s. r. o., v Ústí nad Orlicí, sa nachádza v zbierkach VHM Piešťany od roku 2009. Príležitostne možno zástavu vidieť pri slávnostných udalostiach organizovaných MO SR alebo v rámci výstav, na ktorých sa autorsky podieľa VHÚ Bratislava.
Strieborná jednotka
Zástava vychádza z jednotného vzoru. Lícna strana má štandardnú podobu – na zlatožltom poli je umiestnená plastická výšivka malého štátneho znaku, lemovaná pásom z modro-bielo-červených trojuholníkov. Rubová strana obsahuje československú zástavu orámovanú rovnakým pásom, v strede poľa sú zlaté lipové ratolesti uložené do tvaru otvoreného venca, uprostred ktorého je veľké strieborné číslo 1. Pod vencom je vyšitý modrý nápis RESURGAM (lat. „opäť povstanem“). V rohoch sú umiestnené štyri vence z dubových a olivových vetvičiek s rôznymi symbolmi, ktoré vyjadrujú spojitosť jednotky s regiónom a poukazujú aj na historický odkaz čs. jednotky počas prvej svetovej vojny.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2020 (upravené)
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2020 (upravené)
Fotogaléria
Po porážke Francúzska v máji 1940 sa politické a vojenské centrum čs. zahraničného odboja presunulo do Veľkej Británie, ktorá jediná v západnej Európe odolávala nemeckému tlaku. Ale aj Kráľovské vzdušné sily Veľkej Británie (Royal Air Force) boli po predchádzajúcich bojoch vo Francúzsku značne poškodené, potrebovali predovšetkým pilotov.
V zbernom tábore Innsworth sa z čs. letcov evakuovaných z Francúzska začala vytvárať bombardovacia skupina, ktorá bola v júli 1940 premiestnená do Cosfordu a doplnená o letcov evakuovaných zo severnej Afriky.
311. bombardovacia peruť
Z tejto skupiny sa na prelome júla a augusta 1940 sformovala 311. bombardovacia peruť RAF (No 311th (Czechoslovak) Bomber Squadron), 27. júna bolo vymenované zdvojené velenie (veliteľ W/C John Francis Griffi ths, DFC a pplk. let. Karel Mareš) a 2. augusta sa jednotka presunula na výcvik na leteckú základňu Honington, neskôr na poľné letisko East Wretham v Norfolku. Peruť bola rozdelená na dve operačné letky a disponovala tiež vlastnou výcvikovou letkou.Čs. piloti lietali na dvojmotorových lietadlách typu Vickers Wellington, od mája 1943 boli prezbrojení na nový typ lietadiel – Consolidated Liberator GR.Mk.V. Operačnú posádku tvorilo šesť mužov – dvaja piloti, dvaja palubní strelci obsluhujúci guľomety Browning, navigátor a rádiotelegrafista. Od svojho založenia vykonávala peruť aktívnu bojovú činnosť a postupne vystriedala niekoľko základní (Honington, East Wretham, Aldergrove, Talbenny, Beaulieu, Predannack, Tain, Manston/Ruzyně, Pershore/Ruzyně, Blackbushe/Ruzyně) a patrila pod niekoľko veliteľstiev RAF (bombardovacie, pobrežné, transportné).
Nad Nemeckom, Francúzskom i morom
Spolu s 310. a 312. čs. stíhacou peruťou sa v lete 1940 zapojila 311. bombardovacia peruť do bitky o Britániu, ktorá bola jednou z najvýznamnejších bojových akcií čs. letcov počas druhej svetovej vojny. V ďalšom období vojny sa zúčastňovali na leteckých bojoch nad okupovanou Európou, pričom medzi hlavné ciele bombardovacích náletov patrili najmä veľké nemecké priemyselné centrá ako Essen, Hannover, Eden, Kolín či veľké továrne ako Krupp, I. G. Farben, Humboldt-Deutz, Goldberg Werke, ale aj oblasti na okupovanom francúzskom území pri Dunkerque, La Havre, Boulogne a Calais.Vzhľadom na veľké personálne straty a súvisiace problémy s dopĺňaním vycvičeného leteckého personálu bola 311. čs. bombardovacia peruť koncom apríla 1942 prevelená do podriadenosti pobrežného veliteľstva. Novým priestorom operačného nasadenia sa stal Biskajský záliv a jednotka sa významným spôsobom zapojila do bitky o Atlantik. Tiež sa zúčastnila na operácii Overlord.
311. čs. bombardovacia peruť bola jedinou jednotkou spomedzi našich perutí, ktorá mala vlastnú bojovú zástavu. Dostala ju od zahraničného československého Sokola. V súčasnosti je originál bojovej zástavy uložený vo VHÚ Praha. Jej replika, ktorú vyrobila firma Velebný & Fam, s. r. o., v Ústí nad Orlicí, sa nachádza v zbierkach VHM Piešťany od roku 2009.
Zástava od Sokola
Replika zástavy 311. čs. bombardovacej perute má rozmery 102 × 85 cm. Jej lícna strana vychádzala z jednotného vzoru, ktorý bol stanovený usmernením Ministerstva národnej obrany v Londýne – uprostred žltého poľa, rámovaného pásom z bielo-modro-červených trojuholníkov, je umiestnený štátny znak, pod ním nápis PRAVDA VÍTĚZÍ.Rubová strana zástavy je lemovaná oblúkmi vo farbách trikolóry, pole je vodorovne rozdelené na tri nepravidelné pásy – fialový, sivý a krémový. Uprostred je umiestnený rozkrídlený orol, ktorý v pazúroch drží lipový veniec a nápis SOKOLSKÁ ŽUPA ZAHRANIČNÍ BOMBARDOVACÍ PERUTI 311. Nad orlom je umiestnený zlatý nápis ZA VOLNOST, ROVNOST, BRATRSTVÍ. V dolných rohoch zástavy sú umiestnené letopočty 1940 a 1944. Hrot žrde je ukončený prepleteným štvorkružím, ktoré symbolizuje jednotu Čiech, Slovenska, Moravy a Sliezska.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2020
Fotogaléria
7,92 mm československá pechotná puška vzor 24 predstavovala vo svojom čase bezpochyby jeden z najvýraznejších symbolov vojaka armády prvej Československej republiky.
Išlo však o československú adaptáciu konštrukcie Petra Paula von Mausera, ktorej medzivojnová výroba sa v Československu realizovala vo veľkých sériách nielen pre potreby domácej armády, ale aj pre zahraničných zákazníkov. Priamymi predchodcami pušky vzor 24, ktoré sa vyrábali v zbrojovke v Brne, boli pušky vzor 98/22, 23 a 23a, ktoré boli vo svojej podstate československými adaptáciami nemeckej pušky Mauser model 1898.
Išlo však o československú adaptáciu konštrukcie Petra Paula von Mausera, ktorej medzivojnová výroba sa v Československu realizovala vo veľkých sériách nielen pre potreby domácej armády, ale aj pre zahraničných zákazníkov. Priamymi predchodcami pušky vzor 24, ktoré sa vyrábali v zbrojovke v Brne, boli pušky vzor 98/22, 23 a 23a, ktoré boli vo svojej podstate československými adaptáciami nemeckej pušky Mauser model 1898.
Brno a Považská Bystrica
Problémom týchto pušiek bola nemožnosť vzájomnej substitúcie jednotlivých súčiastok, a to nielen medzi puškami jednotlivých vzorov navzájom, ale aj medzi jednotlivými puškami rovnakého vzoru. Bolo to preto, lebo aj napriek zavedenej strojovej výrobe sa ešte stále pomerne veľa najmä menších súčiastok vyrábalo ručne. A tak, pochopiteľne, nespĺňali presnú toleranciu umožňujúcu ich úplnú zameniteľnosť. Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť na zasadaní výzbrojnej komisie čs. armády 7. februára1924, keď bola definitívne stanovená jednotná podoba novej pechotnej pušky. Samozrejme, že sa už počítalo s úplnou zameniteľnosťou jednotlivých súčiastok.
Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch. Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925. Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Cena jednej pušky predstavovala 507 Kč za kus (bez bodáka). Do 15. marca 1939 bolo celkovo pre potreby armády vyrobených 762-tisíc pušiek vzor 24. Od roku 1937 sa ich produkcia rozbehla aj v novovybudovanom závode v Považskej Bystrici. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov. Uvedenou zbraňou disponovala logicky aj Slovenská armáda v rokoch 1939 – 1945 a v roku 1944 povstalecká armáda počas SNP.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. S ďalšou výrobou týchto pušiek sa však v povojnovom období nepočítalo, keďže predstavitelia armády hľadali už nový typ štandardnej pechotnej pušky, ktorá by bola jednotná pre celú armádu. Pre pušky vzor 24 systému Mauser, ktoré po vojne ostali vo výzbroji armády, sa vyrábali len bodáky vzor 24 a nevyhnutne potrebné náhradné dielce.
Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch. Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925. Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Cena jednej pušky predstavovala 507 Kč za kus (bez bodáka). Do 15. marca 1939 bolo celkovo pre potreby armády vyrobených 762-tisíc pušiek vzor 24. Od roku 1937 sa ich produkcia rozbehla aj v novovybudovanom závode v Považskej Bystrici. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov. Uvedenou zbraňou disponovala logicky aj Slovenská armáda v rokoch 1939 – 1945 a v roku 1944 povstalecká armáda počas SNP.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. S ďalšou výrobou týchto pušiek sa však v povojnovom období nepočítalo, keďže predstavitelia armády hľadali už nový typ štandardnej pechotnej pušky, ktorá by bola jednotná pre celú armádu. Pre pušky vzor 24 systému Mauser, ktoré po vojne ostali vo výzbroji armády, sa vyrábali len bodáky vzor 24 a nevyhnutne potrebné náhradné dielce.
Do celého sveta
Zaujímavosťou je, že hoci hlavným odberateľom pušky vzor 24 systému Mauser bola, prirodzene, československá armáda, tak celkový súhrn produkcie na export výrazne prevýšil objednávky MNO. Sumárny počet pušiek vzor 24 systému Mauser v rôznych prevedeniach podľa požiadaviek jednotlivých zahraničných zákazníkov totiž podľa firemného súhrnu z roka 1942 dosiahol počet 1 290 300 kusov. Pušky vzor 24 systému Mauser sa pritom vyvážali do Rumunska (750 000), do Číny (195 000), do Bolívie (101 000), do Turecka, Japonska a Španielska po 40 000, do Juhoslávie a Kolumbie v počte 10 000, do Iránu a Ekvádoru v počte 30 000, do Brazílie a Litvy po 15 000 kusov, do Peru 5 000 kusov, do Uruguaja a Guatemaly po 4 000 kusov, do Nikaraguy v počte 1 000 kusov a napokon aj do Venezuely v počte 300 kusov.
Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou. Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898. V medzivojnovom období išlo v rámci československej armády o najrozšírenejšiu zbraň zavedenú do výzbroje. Jediným nedostatkom bola jej pomerne veľká hmotnosť (4,08 kg) pri celkovej dĺžke iba 1 100 mm.
Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou. Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898. V medzivojnovom období išlo v rámci československej armády o najrozšírenejšiu zbraň zavedenú do výzbroje. Jediným nedostatkom bola jej pomerne veľká hmotnosť (4,08 kg) pri celkovej dĺžke iba 1 100 mm.
Technicko-taktické údaje:
Kaliber: 7,92 mm
Náboj: 7,92 × 57 mm Mauser
Dĺžka bez bodáka: 1 100 mm
Dĺžka s bodákom: 1 400 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 590 mm
Hmotnosť bez bodáka: 4,08 kg
Hmotnosť s bodákom: 4,48 kg
Kapacita nábojovej schránky: 5 nábojov
Počet drážok vývrtu hlavne: 4 (pravotočivé)
Úsťová rýchlosť strely: 860 m/s
Teoretická kadencia streľby: 10 – 15 výstrelov za min.
Maximálny dostrel: 2 000 metrov
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 1/2020
Náboj: 7,92 × 57 mm Mauser
Dĺžka bez bodáka: 1 100 mm
Dĺžka s bodákom: 1 400 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 590 mm
Hmotnosť bez bodáka: 4,08 kg
Hmotnosť s bodákom: 4,48 kg
Kapacita nábojovej schránky: 5 nábojov
Počet drážok vývrtu hlavne: 4 (pravotočivé)
Úsťová rýchlosť strely: 860 m/s
Teoretická kadencia streľby: 10 – 15 výstrelov za min.
Maximálny dostrel: 2 000 metrov
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 1/2020
Fotogaléria
Nemecká protitanková zbraň Raketenpanzerbüchse 43 (skrátene RPzB) je raketová zbraň, ktorá používala protitankové strelivo kalibru 88 mm. Vyvinutá bola v priebehu druhej svetovej vojny.
Jej vývoj nadväzoval na jednoduchúručnú protitankovú zbraň – Panzerfaust (30M klein, 30M, 60M), zavedenúdo výzbroje nemeckej armády v roku 1942. Stala sa obávanou protitankovou zbraňou. Jej náboj dokázal na vzdialenosť 30 metrov preraziť až 150 mm silný pancier. Zbraň mala dva podstatné nedostatky.
Jej vývoj nadväzoval na jednoduchúručnú protitankovú zbraň – Panzerfaust (30M klein, 30M, 60M), zavedenúdo výzbroje nemeckej armády v roku 1942. Stala sa obávanou protitankovou zbraňou. Jej náboj dokázal na vzdialenosť 30 metrov preraziť až 150 mm silný pancier. Zbraň mala dva podstatné nedostatky.
Pokračovateľ Panzerfaustu
Prvým bol jej pomerne malý dostrel (účinný 30 – 60 metrov). Druhým, že išlo o zbraň na jedno použitie. Začiatkom roka 1943 nemecká armáda ukoristila v Tunisku niekoľko amerických ručných protitankových zbraní Bazooka, ktoré sa stali predlohou pre Raketenpanzerbüchse. Prvým modelom, ktorý bol zavedený do výzbroje v polovici roka 1943, bol Raketenpanzerbüchse 43.
Hlavným konštrukčným prvkom tejto zbrane bola 164 cm dlhá kovová rúra – odpaľovacia trubica s vnútorným priemerom 88 mm, do ktorej bol inštalovaný spúšťový mechanizmus so spôsobom odpaľovania využívajúcim elektrické impulzy. Hmotnosť celej zbrane predstavovala 9,25 kg. Na streľbu sa používal raketový protitankový náboj kalibru 88 mm so špeciálne tvarovanou nábojovou hlavicou, zakončenou stabilizačnými letkami, pod skráteným označením RKpB Gr. 4322. Hmotnosť celého náboja dosahovala 3,3 kg, pričom hmotnosť samotnej nálože činila 0,6 kg. Po vystrelení dosahoval náboj úsťovú rýchlosť 105 km/h.
Hlavným konštrukčným prvkom tejto zbrane bola 164 cm dlhá kovová rúra – odpaľovacia trubica s vnútorným priemerom 88 mm, do ktorej bol inštalovaný spúšťový mechanizmus so spôsobom odpaľovania využívajúcim elektrické impulzy. Hmotnosť celej zbrane predstavovala 9,25 kg. Na streľbu sa používal raketový protitankový náboj kalibru 88 mm so špeciálne tvarovanou nábojovou hlavicou, zakončenou stabilizačnými letkami, pod skráteným označením RKpB Gr. 4322. Hmotnosť celého náboja dosahovala 3,3 kg, pričom hmotnosť samotnej nálože činila 0,6 kg. Po vystrelení dosahoval náboj úsťovú rýchlosť 105 km/h.
Piecka
Zbraň dosahovala vysokú prieraznosť panciera (až 180 mm) na pomerne veľkú vzdialenosť (až 150 metrov). Obsluhu tvorili dvojčlenné družstvá – strelec a nabíjač. Odpaľovacia trubica vydržala vyše 200 výstrelov. Vojaci si ju však veľmi neobľúbili. Jej hlavnou nevýhodou bolo, že pri výstrele vyvíjala silný plameň, sprevádzaný hustým čiernym dymom so splodinami, ktorý nebezpečne ohrozoval jej obsluhu a zároveň rýchlo prezrádzal pozíciu. Práve pre hustý čierny dym dostala zbraň medzi vojakmi prezývku Ofenrohr – piecka. Strelci museli byť chránení ohňovzdornou pláštenkou a plynovou maskou. Tým sa však výrazne zhoršila ich pohyblivosť a schopnosť účinne zamerať cieľ. Navyše pre dym bolo veľmi obmedzujúce použitie zbrane v zastavaných územiach. Preto už v novembri 1943 zbraň modifi kovali pridaním vypuklého ochranného štítu, ktorý účinne chránil obsluhu zbrane pred plameňom a dymom. Strelec už nemusel nosiť ohňovzdornú pláštenku a plynovú masku. Zbraň dostala označenie Raketenpanzerbüchse 54. Hmotnosť modifi kovanej zbrane vzrástla síce na 11 kg, no bolo pre ňu vyvinuté nové strelivo pod označením RKpB Gr. 4992 so zvýšeným obsahom nálože. Tým sa zvýšila prieraznosť panciera (až na 230 mm) na ešte väčšiu vzdialenosť (až 180 metrov).
Pôvodne malo byť vyrobených 382 000 kusov Raketenpanzerbüchse 54, ale najmä pre spojenecké nálety sa produkcia zastavila v júli 1944 na čísle 289 151 kusov. Vtedy bol už ukončený vývoj tretieho modelu tejto zbrane pod označením Raketenpanzerbüchse 54/1. Vojakom prekážala pri presunoch a manévrovaní dĺžka zbrane a jej vysoká hmotnosť. Preto bola odpaľovacia trubica skrátená na 135 cm a celková hmotnosť zbrane aj s ochranným štítom sa znížila na 9,5 kg. Bonusom boli zdokonalené mieridlá. Nový model bol do výzbroje nemeckej armády zavedený v decembri 1944. Do konca vojny bolo napokon dodaných 25 750 kusov. Celkovo tak bolo všetkých verzií zbrane vyrobených približne 315-tisíc kusov. Aj napriek niektorým nedostatkom bola zbraň považovaná za veľmi účinnú. Už pri prvom, dobre mierenom výstrele sa strelcovi podarilo zničiť nepriateľský tank. Na bojisku si preto vyslúžila prezývku Panzerschreck – postrach tankov.
Pôvodne malo byť vyrobených 382 000 kusov Raketenpanzerbüchse 54, ale najmä pre spojenecké nálety sa produkcia zastavila v júli 1944 na čísle 289 151 kusov. Vtedy bol už ukončený vývoj tretieho modelu tejto zbrane pod označením Raketenpanzerbüchse 54/1. Vojakom prekážala pri presunoch a manévrovaní dĺžka zbrane a jej vysoká hmotnosť. Preto bola odpaľovacia trubica skrátená na 135 cm a celková hmotnosť zbrane aj s ochranným štítom sa znížila na 9,5 kg. Bonusom boli zdokonalené mieridlá. Nový model bol do výzbroje nemeckej armády zavedený v decembri 1944. Do konca vojny bolo napokon dodaných 25 750 kusov. Celkovo tak bolo všetkých verzií zbrane vyrobených približne 315-tisíc kusov. Aj napriek niektorým nedostatkom bola zbraň považovaná za veľmi účinnú. Už pri prvom, dobre mierenom výstrele sa strelcovi podarilo zničiť nepriateľský tank. Na bojisku si preto vyslúžila prezývku Panzerschreck – postrach tankov.
Aj pre Fínov
Zaujímavosťou je, že Nemci vyvíjali taktiež protilietadlovú verziu Raketenpanzerbüchse pod označením Fliegerschreck. Jej odpaľovacia trubica bola dlhá 174 cm. Vyrobených bolo 500 kusov v skúšobnej sérii. Do bojov už nezasiahli. Nemci vyvíjali aj zbraň kalibru 105 mm, z dôvodu veľkej hmotnosti (18 kg) bola nakoniec odmietnutá.
Okrem Nemecka využívali Raketenpanzerbüchse v priebehu druhej svetovej vojny v menšej miere aj jeho spojenci. Najmä Fínsko, kde zbraň dostala pomenovanie Panssarinkauhu a po vojne bola na jej základe vyvinutá nová fínska zbraň (55 S), ale aj Maďarsko, Taliansko a Rumunsko.
Okrem Nemecka využívali Raketenpanzerbüchse v priebehu druhej svetovej vojny v menšej miere aj jeho spojenci. Najmä Fínsko, kde zbraň dostala pomenovanie Panssarinkauhu a po vojne bola na jej základe vyvinutá nová fínska zbraň (55 S), ale aj Maďarsko, Taliansko a Rumunsko.
Takticko-technické údaje
Kaliber: 88 mm
Náboj (strelivo): RKpB Gr. 4322
Dĺžka: 1 640 mm
Hmotnosť: 9,25 kg
Hmotnosť náboja (streliva): 3,3 kg
Hmotnosť nálože náboja (streliva): 0,6 kg
Úsťová rýchlosť strely: 105 km/h
Účinný dostrel: 150 metrov
Prieraznosť panciera: 180 mm
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2018
Náboj (strelivo): RKpB Gr. 4322
Dĺžka: 1 640 mm
Hmotnosť: 9,25 kg
Hmotnosť náboja (streliva): 3,3 kg
Hmotnosť nálože náboja (streliva): 0,6 kg
Úsťová rýchlosť strely: 105 km/h
Účinný dostrel: 150 metrov
Prieraznosť panciera: 180 mm
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2018
Fotogaléria
V Centrálnej expozícii Vojenského historického múzea – múzejného oddelenia Svidník môžu návštevníci obdivovať rovnošatu Slováka Jozefa Kudláča, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne v československých légiách v Taliansku a zaslúžil sa o vznik Československa.
Legionár z Považia
Rovnošatu, pozostávajúcu z klobúka, blúzy a nohavíc, ktorá je súčasťou zbierkového fondu Vojenského historického múzea - MO Svidník, získalo vtedajšie Dukelské múzeum vo Svidníku kúpou z pozostalosti Jozefa Kudláča v roku 1976.Jozef Kudláč sa narodil v roku 1896 vo Svätom Kríži nad Váhom (v súčasnosti Považany, okres Nové Mesto nad Váhom). Bol roľníkom. Do služby c. a k. armády nastúpil v júli 1915 v Bratislave ako pešiak k 72. pešiemu pluku. Dňa 3. decembra 1915 bol zajatý na talianskom fronte. Od 24. mája 1918 pôsobil v 33. pluku československého vojska v Taliansku. Bol členom čestnej stráže pri pohrebe generála Milana Rastislava Štefánika 11. mája 1919.
Jozef Kudláč sa v legionárskej rovnošate, spolu s ostatnými legionármi, zúčastňoval každoročne aj na ďalších pietnych aktoch na mohyle v Brezovej pod Bradlom. V medzivojnovom období pracoval sedem rokov v obci Dlhoňa, nachádzajúcej sa neďaleko Svidníka, ako financ. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, ktorá pochádzala z vedľajšej dediny Havranec. Narodili sa im traja synovia. Po siedmich rokoch v Dlhoni sa rodina presťahovala do obce Sokolovce (okres Piešťany). Obyvatelia Sokoloviec si spomínali, ako sa každú nedeľu obliekol do svojej legionárskej rovnošaty, v ktorej sa prechádzal po obci, vyhrávajúc pri tom na heligónke.
Alpský klobúk
Rovnošata vzor M 1909 pre útočné jednotky československých légií, tzv. arditov, bola zavedená do výstroja československého zahraničného vojska v Taliansku v roku 1918. Československí legionári sa od príslušníkov talianskej armády odlišovali v detailoch. Išlo najmä o rozlišovacie označenie, bielo-červenú bikolóru a pozmenené hodnostné označenie na rukáve. Rovnošata čs. legionára Jozefa Kudláča pozostáva z klobúka, blúzy a nohavíc a je ušitá z vlneného materiálu šedo-zelenej farby.Tzv. alpský klobúk má na prednej strane našitého čierneho sokola a na boku má osadené kohútie pero, ako aj legionársky odznak na čiapke. Odznak pozostáva zo štyroch samostatných štítov – nad erbom Čiech (dvojchvostý lev) erb Slovenska (trojvršie s dvojkrížom), po stranách erb Moravy (moravská orlica) a erb Sliezska (sliezska čierna orlica), ktoré spájal do jedného celku veniec z lipového lístia. Charakteristickou črtou legionárskeho znaku je jeho výrazná zovretá forma štyroch štítov, v ktorých heraldické figúrky sú bez koruniek, čím sa vyjadruje zmysel odboja revolúcie proti monarchizmu Rakúsko-Uhorska.
Legionársky poddôstojník
Znak čs. odboja bol v čase prvej svetovej vojny najrozšírenejší a najpoužívanejší symbol vyjadrujúci myšlienku budúceho Československa. Na golieri sú vpredu našité výložky bielo-červenej farby s modrým lemovaním v tvare nepravidelného päťuholníka. Blúza je zošitá z dvoch predných dielov, dvoch chrbtových, dvoch rukávov a goliera. Na ľavom rukáve nad lakťom je našité hodnostné označenie – nad sebou päť hodnostných pásikov bielej farby (obšitých niťou zlatej farby) v tvare „V“. Nad ním je našitý, fialovou látkou lemovaný, heraldický štítok, v ktorom je fialovou niťou vyšité číslo pluku 33 a nad ním ČS. Ide teda o poddôstojníka 33. československého streleckého pluku československého zahraničného vojska v Taliansku.Blúza je jednoradová so zapínaním na tri rovnošatové gombíky, s otvoreným golierom. Rukávy sú rovné, hladké, dolu bez manžety a vzadu s prišitým malým rovnošatovým gombíkom. V ramenných švíkoch sú všité náplecníky pozdĺžneho tvaru, v hornej časti so špicatým zakončením a zapínané na malý rovnošatový gombík pri golieri. Náplecníky sú bez označenia. Nohavice sú jazdeckého strihu (v stehennej časti rozšírené, od kolien dolu zúžené).
Text: Gabriel BLAŠKO (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2018
Fotogaléria
Československá pištoľ 7,65 mm Praga 1919 je vôbec prvou sériovo vyrábanou pištoľou, ktorú po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky postupne zavádzali do výzbroje novobudovanej čs. armády.
Práce na vývoji tejto pištole sú spojené s menom jedného z najvýznamnejších čs. zbrojných konštruktérov Václava Holeka (1886 – 1954), ktorý od začiatku januára 1918 (po odchode z pražskej puškárskej firmy Ján Novotný) do konca marca 1925 (keď odišiel do Československej zbrojovky v Brne) pôsobil v konštruktérskej dielni Zbrojovky Praga v Prahe-Vršoviciach.
Práce na vývoji tejto pištole sú spojené s menom jedného z najvýznamnejších čs. zbrojných konštruktérov Václava Holeka (1886 – 1954), ktorý od začiatku januára 1918 (po odchode z pražskej puškárskej firmy Ján Novotný) do konca marca 1925 (keď odišiel do Československej zbrojovky v Brne) pôsobil v konštruktérskej dielni Zbrojovky Praga v Prahe-Vršoviciach.
Východisko z núdze
Krátko po vzniku Československa pociťovala československá armáda okrem iného aj akútny nedostatok pištolí. Na jej území sa síce nachádzal istý počet prevažne 9-mm rakúsko-uhorských armádnych pištolí Steyr M1912, tie však ani zďaleka nemohli pokryť potreby. Ako krátkodobé východisko sa ponúkali nákupy pištolí od zahraničných zbrojoviek, lenže z dlhodobého hľadiska by išlo o neefektívne a ekonomicky nie veľmi výhodné riešenie. Preto sa dala šanca miestnym zbrojovkám. Ako prvá sa ozvala Zbrojovka Praga, ktorá už v priebehu jari 1919 ponúkla armáde pištoľ Praga kalibru 7,65 mm, ktorá bola pôvodne navrhnutá a vyrábala sa pre civilný trh.
Pištoľ predstavovala z konštrukčného hľadiska poloautomatickú samonabíjaciu zbraň s dynamickým záverom, ktorý pozostával z dvoch základných súčastí, a vratnou pružinou navlečenou na hlavni. Spúšťový mechanizmus pištole bol tvorený kladivkom a úderníkom usadeným do bloku záveru. Na vyhadzovanie prázdnych nábojníc najskôr slúžil zápalník, ktorý mal dvojitú funkciu, ale pri neskoršom prevedení už na vyhadzovanie prázdnych nábojníc slúžil samostatný vyhadzovač tvorený dvoma ramenami. Pištoľ bola skonštruovaná na použitie náboja 7,65 mm Browning. Celkovú konštrukciu pištole Praga však technici zo zbrojného odboru čs. armády nepovažovali za veľmi vydarenú. Aj z dôvodu slabšieho technologického vybavenia továrenskej dielne Zbrojovky Praga bola väčšina jednotlivých dielov opracovaná iba nahrubo. Navyše, pištoľ bola veľmi citlivá na prach a nečistoty, dochádzalo k jej zasekávaniu. Predstavitelia Ministerstva národnej obrany (MNO) zastávali názor, že zbraň je možné aj napriek spomínaným nedostatkom dočasne prevziať do výzbroje jednotlivých zložiek armády. Najmä z dôvodu vtedajšieho absolútneho nedostatku pištolí. Navyše, zbrojovka Praga mala v sklade hotových viac ako 4 500 kusov tejto zbrane. V júni 1919 MNO zadalo Zbrojovke Praga objednávku na päťtisíc kusov pištolí. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu, najmä na pokus o druhý návrat excisára Karola Habsburského do Maďarska 21. októbra 1921, keď Československo vzápätí vyhlásilo mobilizáciu a stav krajnej núdze, bola objednávka pištolí rozšírená.
Pištoľ predstavovala z konštrukčného hľadiska poloautomatickú samonabíjaciu zbraň s dynamickým záverom, ktorý pozostával z dvoch základných súčastí, a vratnou pružinou navlečenou na hlavni. Spúšťový mechanizmus pištole bol tvorený kladivkom a úderníkom usadeným do bloku záveru. Na vyhadzovanie prázdnych nábojníc najskôr slúžil zápalník, ktorý mal dvojitú funkciu, ale pri neskoršom prevedení už na vyhadzovanie prázdnych nábojníc slúžil samostatný vyhadzovač tvorený dvoma ramenami. Pištoľ bola skonštruovaná na použitie náboja 7,65 mm Browning. Celkovú konštrukciu pištole Praga však technici zo zbrojného odboru čs. armády nepovažovali za veľmi vydarenú. Aj z dôvodu slabšieho technologického vybavenia továrenskej dielne Zbrojovky Praga bola väčšina jednotlivých dielov opracovaná iba nahrubo. Navyše, pištoľ bola veľmi citlivá na prach a nečistoty, dochádzalo k jej zasekávaniu. Predstavitelia Ministerstva národnej obrany (MNO) zastávali názor, že zbraň je možné aj napriek spomínaným nedostatkom dočasne prevziať do výzbroje jednotlivých zložiek armády. Najmä z dôvodu vtedajšieho absolútneho nedostatku pištolí. Navyše, zbrojovka Praga mala v sklade hotových viac ako 4 500 kusov tejto zbrane. V júni 1919 MNO zadalo Zbrojovke Praga objednávku na päťtisíc kusov pištolí. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu, najmä na pokus o druhý návrat excisára Karola Habsburského do Maďarska 21. októbra 1921, keď Československo vzápätí vyhlásilo mobilizáciu a stav krajnej núdze, bola objednávka pištolí rozšírená.
Konštruktér sa poučil
Na prevzaté pištole boli po splnení preberacích podmienok vyrazené značky Hlavnej zbrojnice MNO v podobe štvorca podloženého dvoma úsečkami, pričom tieto zbrane boli potom odosielané k jednotlivým útvarom a jednotkám. Praktické skúsenosti s pištoľami Praga 1919, ktoré čs. armáda postupne preberala, boli však stále skôr negatívne ako pozitívne. Svedčí o tom veľké množstvo doložených hlásení o najrozličnejších nedostatkoch pištolí od jednotlivých útvarov. Poukazovalo to na technicky nie veľmi kvalitné prevedenie zbrane a nižšiu úroveň kvality jej výroby.
Dovedna bolo napokon vo februári 1924 odovzdaných Zbrojovke Praga na opravu 474 pištolí Praga 1919. Ani po ich oprave sa však situácia definitívne nevyriešila a problémy pokračovali. Až kým nebola do výzbroje armády oficiálne zavedená omnoho kvalitnejšia 9-mm čs. pištoľ vzor 24.
Okrem armády pištole Praga 1919 využívali aj policajné zložky. Do konca roka 1921 sa tak do policajnej výzbroje dostalo 900 pištolí Praga 1919. Zbrojovka Praga do roku 1923 vyrobila 11 200 pištolí. Jej konštruktér Václav Holek v nasledujúcom období navrhol a skonštruoval mnoho vydarenejších zbraní. Napríklad ľahký guľomet Praga vzor 24, ktorý bol do výzbroje čs. armády prijatý ako ľahký guľomet vzor 26. Neskôr sa stal asi najvýznamnejším vývozným artiklom Zbrojovky Brno (BREN) a inšpiráciou pre ďalší vývoj zbraní podobného typu vo svete.
Dovedna bolo napokon vo februári 1924 odovzdaných Zbrojovke Praga na opravu 474 pištolí Praga 1919. Ani po ich oprave sa však situácia definitívne nevyriešila a problémy pokračovali. Až kým nebola do výzbroje armády oficiálne zavedená omnoho kvalitnejšia 9-mm čs. pištoľ vzor 24.
Okrem armády pištole Praga 1919 využívali aj policajné zložky. Do konca roka 1921 sa tak do policajnej výzbroje dostalo 900 pištolí Praga 1919. Zbrojovka Praga do roku 1923 vyrobila 11 200 pištolí. Jej konštruktér Václav Holek v nasledujúcom období navrhol a skonštruoval mnoho vydarenejších zbraní. Napríklad ľahký guľomet Praga vzor 24, ktorý bol do výzbroje čs. armády prijatý ako ľahký guľomet vzor 26. Neskôr sa stal asi najvýznamnejším vývozným artiklom Zbrojovky Brno (BREN) a inšpiráciou pre ďalší vývoj zbraní podobného typu vo svete.
Takticko-technické údaje
Kaliber: 7,65 mm
Náboj: 7,65 mm Browning
Dĺžka: 165 mm
Dĺžka hlavne: 95 mm
Šírka: 29,1 mm
Výška: 108 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 0,635 kg
Hmotnosť s prázdnym zásobníkom: 0,645 kg
Kapacita zásobníka: 7 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 300 m/s
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2018
Náboj: 7,65 mm Browning
Dĺžka: 165 mm
Dĺžka hlavne: 95 mm
Šírka: 29,1 mm
Výška: 108 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 0,635 kg
Hmotnosť s prázdnym zásobníkom: 0,645 kg
Kapacita zásobníka: 7 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 300 m/s
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2018
Fotogaléria
Stredné vojenské transportné turbovrtuľové lietadlo An-26B je modifikáciou lietadla An-24 na krátke a stredné trate. Je určené na dopravu materiálu a vojakov do blízkosti frontu, prepravu a zhadzovanie výsadkov, nákladov a bojovej techniky na padákoch s maximálnou hmotnosťou nákladu do 5 500 kg, alebo na prepravu 38 až 40 pasažierov (výsadkárov) na sklápacích sedadlách pozdĺž paluby vo výškach letu do 6 000 metrov.
Môže byť upravené aj na prevoz chorých či ranených, a ako pomocný bombardér je určené na ničenie veľkoplošných pozemných cieľov na fronte aj v tyle nepriateľa bombardovaním z horizontálneho letu za priamej viditeľnosti cieľa.
Môže byť upravené aj na prevoz chorých či ranených, a ako pomocný bombardér je určené na ničenie veľkoplošných pozemných cieľov na fronte aj v tyle nepriateľa bombardovaním z horizontálneho letu za priamej viditeľnosti cieľa.
Pristáva aj na tráve
Vzhľadom na jeho vybavenie lietadlo je určené na denné aj nočné operácie a na operácie vedené za sťažených poveternostných podmienok. Pre dobré vzletové a pristávacie vlastnosti, masívnu konštrukciu podvozka a nízky tlak v pneumatikách, môže lietať z trávnatých letísk. Vyznačuje sa veľkou stabilitou, ľahkosťou riadenia a jednoduchou technikou pilotovania.
Práce na An-26 sa začali v konštrukčnej kancelárii Olega Antonova v roku 1964. Lietadlo konštrukčne vychádza z typu An-24, s dôrazom na možnosti vojenského využitia. Oproti svojmu predchodcovi má zmenenú zadnú časť trupu s veľkou nákladovou rampou a je vybavené motormi s vyšším výkonom.
Prvý let An-26 sa uskutočnil 21. mája 1969 z továrenského letiska v Kyjeve. V roku 1969 na 27. leteckej prehliadke v Le Bourget v Paríži lietadlo An-26 predstavili širokej verejnosti. Prvý sériovo vyrobený stroj opustil brány továrne 29. augusta 1969. Do výzbroje vzdušných síl ZSSR bol An-26 oficiálne zaradený 26. mája 1975. Aeroflot začal An-26 prevádzkovať v roku 1973. Výroba bola ukončená v roku 1986. Od roku 1969 do roku 1986 ich vyrobili 1 398, z toho 420 pre zahraničie. Čína vyrábala kópie An-26 pod označením Y-14 (Y-7).
Práce na An-26 sa začali v konštrukčnej kancelárii Olega Antonova v roku 1964. Lietadlo konštrukčne vychádza z typu An-24, s dôrazom na možnosti vojenského využitia. Oproti svojmu predchodcovi má zmenenú zadnú časť trupu s veľkou nákladovou rampou a je vybavené motormi s vyšším výkonom.
Prvý let An-26 sa uskutočnil 21. mája 1969 z továrenského letiska v Kyjeve. V roku 1969 na 27. leteckej prehliadke v Le Bourget v Paríži lietadlo An-26 predstavili širokej verejnosti. Prvý sériovo vyrobený stroj opustil brány továrne 29. augusta 1969. Do výzbroje vzdušných síl ZSSR bol An-26 oficiálne zaradený 26. mája 1975. Aeroflot začal An-26 prevádzkovať v roku 1973. Výroba bola ukončená v roku 1986. Od roku 1969 do roku 1986 ich vyrobili 1 398, z toho 420 pre zahraničie. Čína vyrábala kópie An-26 pod označením Y-14 (Y-7).
Mošnov, Piešťany, Kuchyňa
Lietadlo Antonov An-26B (An-26B-100), výrobné číslo 12506, s trupovým číslom 2506, bolo vyrobené 6. októbra 1982. V októbri 1982 preletelo do Československa na letisko Mošnov. Bolo zaradené do 1. dopravného výsadkového leteckého pluku. Útvar bol 1. novembra 1986 premenovaný na 1. zmiešaný dopravný letecký pluk. V rámci delenia federálnej armády lietadlo 17. decembra 1992 preletelo na letisko Piešťany. Bolo zaradené do zostavy novovznikajúcej 2. leteckej základne (LZ), neskôr 32. LZ Piešťany, a po reorganizáciách od 1. júla 2009 pod dopravné krídlo na letisku Kuchyňa. V roku 2005 bola dokončená úprava nákladného priestoru na zdravotnú (MEDEVAC), s možnosťou úpravy na salónnu verziu. Vzápätí boli na lietadle modernizované rádionavigačné, rádiokomunikačné, identifikačné systémy na vyššiu verziu, a zdokonalené lietadlo bolo 30. júna 2009 zaradené ns používanie. Dodatočne bolo upravené na prepravu do desať cestujúcich (sprevádzajúcich chorých a zdravotnícky personál) a šesť ležiacich chorých, na prepravu cestujúcich a nákladnú prepravu. Počas jeho prevádzky od roku 1982 do roku 2016 uskutočnilo 9 556 vzletov a nalietalo 6 690,55 letových hodín. Na lietadle boli urobené štyri generálne opravy a dve modernizácie.
V roku 2016 bola prevádzka lietadla ukončená. Posledný let uskutočnilo 4. marca z letiska Malacky na letisko Piešťany, kde bolo odovzdané do Vojenského historického múzea. Vystavené lietadlo An-26B, ev. č. 2506, vo VHM Piešťany, je vo variante usporiadania kabíny: sedem pasažierov v kreslách – salónik, plus dvadsať pasažierov (výsadkárov) na sklápacích sedadlách v nákladnom priestore kabíny. Po modernizácii bolo lietadlo označované aj ako An-26B-100.
V roku 2016 bola prevádzka lietadla ukončená. Posledný let uskutočnilo 4. marca z letiska Malacky na letisko Piešťany, kde bolo odovzdané do Vojenského historického múzea. Vystavené lietadlo An-26B, ev. č. 2506, vo VHM Piešťany, je vo variante usporiadania kabíny: sedem pasažierov v kreslách – salónik, plus dvadsať pasažierov (výsadkárov) na sklápacích sedadlách v nákladnom priestore kabíny. Po modernizácii bolo lietadlo označované aj ako An-26B-100.
Takticko-technické údaje
Maximálna vzletová hmotnosť: 25 000 kg
Maximálna hmotnosť nákladu: 5 500 kg
Hlavné motory: AI-24T (turbovrtuľový)
Pomocný motor: RU19a-300 (prúdový)
Vrtuľa: AV-72, štvorlistá
Maximálna rýchlosť: 540 km/h
Priemer vrtule: 3,9 m
Dĺžka: 23,8 m
Rozpätie: 29,20 m
Výška: 8,575 m
Dolet:
s max. nákladom 1 100 km
s max. množstvom paliva 2 550 km
Text: Peter KADLEC (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2018
Maximálna hmotnosť nákladu: 5 500 kg
Hlavné motory: AI-24T (turbovrtuľový)
Pomocný motor: RU19a-300 (prúdový)
Vrtuľa: AV-72, štvorlistá
Maximálna rýchlosť: 540 km/h
Priemer vrtule: 3,9 m
Dĺžka: 23,8 m
Rozpätie: 29,20 m
Výška: 8,575 m
Dolet:
s max. nákladom 1 100 km
s max. množstvom paliva 2 550 km
Text: Peter KADLEC (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2018
Fotogaléria
Prvé dva vzorové kusy boli vyrobené v ZŤS Dubnica nad Váhom v roku 1982. Do roku 1985 sa konali vojskové skúšky. Potom v rokoch 1985 – 1990 bolo v ZŤS Dubnica nad Váhom vyrobených dovedna 12 kusov, ktoré boli zavedené do výzbroje Československej armády pod označením 120- mm samohybný mínomet vz. 85 PRAM-S, skrátene 120-mm ShM PRAM-S.
Výroba ďalej nepokračovala po dohodách o znížení počtu konvenčných zbraní. 120-mm ShM PRAM-S je bojové, pásové, plávajúce obrnené vozidlo, vyzbrojené 120-mm mínometom a 12,7- mm guľometom NSV, postavené na predĺženom podvozku BVP-1.
Do minúty strieľa
Samohybný mínomet je určený na zvýšenie palebnej sily a ochrany mechanizovaných alebo motorizovaných jednotiek pri vedení útočného alebo obranného boja, na ničenie a umlčanie živej sily, na ničenie protitankových palebných prostriedkov a zoskupenej slabo obrnenej bojovej techniky nepriamou paľbou, vedenou hornou skupinou uhlov.Vyznačuje sa vysokou priechodnosťou a manévrovacou schopnosťou na ceste aj v teréne. Vodné toky prekonáva aj v prípade maximálneho zaťaženia plávaním. Pancierovanie vozidla dostatočne chráni posádku proti účinkom pechotných zbraní a proti črepinám granátov. Vozidlo umožňuje jazdu a streľbu mínometu vo dne aj v noci. Prechod zbrane z pochodovej do bojovej polohy je do jednej minúty. Korba vozidla sa delí na motorový priestor, priestor vodiča a bojový priestor. Motorový priestor je oddelený od ostatných izolovaných a hermeticky uzatvorených priestorov.
Posádka je rozmiestnená na viacerých pracoviskách. Veliteľ vozidla má pracovisko vo vežičke v strede korby na pravej strane. Pracovisko vodiča je v ľavej prednej časti vozidla, pracovisko mieriča je v ľavej strednej časti korby a nabíjač je v zadnej časti. Pohon vozidla zabezpečuje vpredu uložený, kvapalinou chladený, šesťvalcový, štvordobý, vznetový motor UTD-20, s priamym vstrekovaním paliva, s objemom valcov 15 900 cm3 a maximálnym výkonom 220 kW.
PRAM-S má upravený podvozok BVP-1, na ktorý bolo pridané na každú stranu jedno pojazdné koleso. Vozidlo pri svojej bojovej hmotnosti cca 16 ton sa po cestách pohybuje rýchlosťou asi 60 km/h, v teréne okolo 30 km/h a na vodnej hladine pláva rýchlosťou 7 km/h. Priemerná spotreba paliva je udávaná 92 l/100 km, dojazd po cestnej komunikácii 550 km.
Zozadu nabíjaný
Zbraňový systém tvorí v bojovom priestore umiestnený automatický, zozadu nabíjaný 120-mm mínomet. Ide o automaticky zozadu nabíjanú zbraň kalibru 120 mm s monoblokovou hladkou hlavňou. Mínomet ničí ciele na vzdialenosť od 504 m do 8 036 m. Režim paľby zabezpečuje 18 až 20 výstrelov za minútu, alebo 40 výstrelov za 5 minútu a 70 – 80 výstrelov za hodinu. Pomocnú výzbroj tvorí 12,7-mm protilietadlový guľomet NSV a protitankový raketový komplet 9K113 Konkurz. Ďalšiu výbavu vozidla tvorí zariadenie na ochranu osádky proti účinkom zbraní hromadného ničenia, protipožiarne zariadenie a tepelné naftové zadymovacie zariadenie.Pri rozdelení Československa sa 12 mínometov delilo v pomere 2:1. Armáda Českej republiky tak získala osem mínometov, ktoré sú v súčasnosti v jej výzbroji. Slovenskej armáde pripadli zvyšné štyri kusy. V zbierke VHM Piešťany sa momentálne nachádzajú dva kusy, prevzaté na základe zmluvy o bezodplatnom prevode z VTSÚ Záhorie.
Takticko-technické údaje
Osádka: 4 osobyHmotnosť: 15 970 kg
Šírka: 2 940 mm
Dĺžka: 7 470 mm
Výška: 2 250 mm
Motor: vznetový UTD-20
Objem motora: 15 900 cm3
Výkon motora: 20 kW
Max. rýchlosť: na ceste 63 km/h v teréne 33 km/h
Rýchlosť plavby: 7,4 km/h
120 mm mínomet, automatický, zozadu nabíjaný
Dostrel: minimálny 504 m maximálny 8 036 m
Rýchlosť streľby: maximálna 20 mín/min-1
Počet mín pre mínomet: 80 ks
12,7 mm guľomet NSV montovaný, protilietadlový
Počet nábojov: 300 ks
PTRS 9K113 Konkurz
Počet striel: 3 ks
Text: Martin MIKLAN (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2018
Fotogaléria
Guľomet je konštrukciou P. M. Gorjunova, M. M. Gorjunova a V. E. Voronkova z Kovrovského guľometného závodu. V októbri 1942 prešiel továrenskými skúškami a potom vyrobili prvé kusy. Guľomety postupne prešli aj štátnymi skúškami.
Osvedčil sa vo vojne
Guľomet bol 14. mája 1943 oficiálne zavedený do výzbroje Červenej armády spolu s podstavcom systému Degťarev-Garanin ako SG-43. K prvému hromadnému nasadeniu na fronte došlo začiatkom októbra 1943. Osvedčili sa. Už na začiatku roka 1944 si ich zvýšená potreba vyžiadala produkciu aj v Zlatouste a v Iževsku. Počas vojny len v Kovrovskom závode vyrobili vyše 128-tisíc kusov.Koncom vojny vznikla modernizovaná verzia pod označením SGM (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj). Od svojho predchodcu sa líšil výrazným drážkovaním povrchu hlavne, drážky slúžili na odľahčenie zbrane a zvýšenie účinnosti chladenia hlavne. Napínacia páka sa presunula zo spodnej strany zbrane na jej pravú stranu. Došlo aj k zmene podstavca guľometu. Z kolesovej lafety systému Degťarev-Garanin najskôr úplne odstránili ochranný štít, lebo poskytoval obsluhe len minimálnu ochranu a zbytočne zvyšoval celkovú hmotnosť. Neskôr boli guľomety vo veľkej miere inštalované aj na modernejšie a najmä ľahšie trojnožky. V polovici 50. rokov 20. storočia bola vyvinutá aj tanková verzia tohto guľometu s elektromagnetickým spúšťovým mechanizmom spojeným s kanónom a s kanelovanou (žliabkovanou) hlavňou s vyššou tepelnou odolnosťou, ktorá dostala označenie SGMT (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj tankovyj), a tiež verzia pre obrnené vozidlá, označovaná ako SGMB (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj bronirovannyj). V týchto modifikáciách sa guľomet vo výzbroji Sovietskej armády používal až do polovice 60. rokov 20. storočia, keď ho postupne nahradili univerzálne guľomety PK (Pulemjot Kalašnikova).
Okrem Sovietskeho zväzu boli guľomety SG-43, SGM, SGMT a SGMB po druhej svetovej vojne zaradené do výzbroje armád štátov Varšavskej zmluvy a vyvážané aj do ďalších krajín. Licenčná výroba guľometov SG-43 a SGM prebiehala v Poľsku, Maďarsku a Československu. Kópie týchto guľometov sa vo veľkom množstve vyrábali aj v Číne, a to pod označením Typ 53 (SG-43) a Typ 57 (SGM).
Vyrábali sa aj v Brne
Z konštrukčného hľadiska predstavoval guľomet SG-43 plne automatickú zbraň so vzduchom chladenou, jemne radiálne drážkovanou hlavňou, ktorú bolo možné po dlhotrvajúcej streľbe rýchlo vymeniť. Mechanizmus zbrane pracoval na princípe odberu spalných plynov vznikajúcich pri výstrele z hlavne prostredníctvom plynovej trubice, nachádzajúcej sa priamo pod hlavňou. Tlak plynov odvedených z hlavne plynovou trubicou vzápätí pôsobil na plynový piest spojený priamo s nosičom záveru. Záver zbrane bol sklopný a uzamknutý, pričom jeho napínacia páka sa nachádzala na spodnej strane jeho puzdra. Využívali sa nábojové pásy s 250 nábojmi kalibru 7,62 × 54 mm R s ľahkou alebo ťažkou strelou. Podstavec umožňoval pozemné a protilietadlové použitie zbrane. Prechod z pozemnej do protilietadlovej polohy zbrane bol pomerne jednoduchý.Guľometmi SG-43 bola vyzbrojená aj československá armáda, pričom po zakúpení licencie na ich výrobu začala zbraň v Československu od roku 1952 vyrábať Zbrojovka Brno. Guľomet nahradil vo výzbroji čs. armády ťažký guľomet vzor 37. V rámci ČSĽA sa používala aj verzia SGMT, ktorá bola lafetovaná ako spriahnutý guľomet v tankoch T-54 a T-55. Okrem toho sa guľomety SG-43 využívali aj v reaktivovaných objektoch ľahkého opevnenia na južnej Morave, kde boli montované na lafetu UL 1. Guľomety slúžili v československej armáde do polovice 60. rokov 20. storočia, keď ich nahradzovali čs. univerzálne guľomety vzor 59. Po vyradení z výzbroje bolo niekoľko stoviek guľometov SG-43 vyvezených z Československa do Vietnamu, kde boli použité v bojoch vietnamskej vojny.
Takticko-technické údaje
Kaliber: 7,62 × 54 mm RDĺžka: 1 140 mm
Hmotnosť guľometu: 13,8 kg
Hmotnosť guľometu s lafetou: 40,4 kg
Kapacita nábojového pása: 250 nábojov
Praktická kadencia streľby:
200 - 250 výstrelov za minútu
Maximálny dostrel: 3 800 metrov
(účinný 1 000 m)
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2018
