ZO ZBIEROK VHM
Rad Slovenského národného povstania (SNP) bol založený nariadením Slovenskej národnej rady (SNR) č. 102/1945 Zbierky nariadení SNR zo dňa 23. augusta 1945. Na základe tohto nariadenia bol určený československým občanom, ktorí sa významným spôsobom zúčastnili odboja proti nemeckým okupantom počas SNP a preukázali v ňom vynikajúce bojové, veliteľské a organizačné schopnosti, a to aj za cenu ohrozenia, resp. straty vlastného života. Konkrétne ustanovenia Radu SNP boli definitívne schválené uznesením predsedníctva SNR zo dňa 29. januára 1946 a následne boli zverejnené vyhláškou predsedu SNR č. 912 zo dňa 16. marca 1946. Rad SNP bol jeho držiteľom najskôr udeľovaný predsedníctvom SNR, a to na návrh jej predsedu, resp. členov Zboru povereníkov. Avšak od 15. apríla 1948 bol na základe zákona č. 55/1948 Zbierky prezidenta republiky tento rad jeho držiteľom prepožičiavaný výlučne prezidentom Československej republiky, a teda na základe tohto zákonného opatrenia sa stal vysokým štátnym radom Československej republiky. Dňa 18. januára 1949 bolo pôvodné nariadenie SNR zo dňa 23. augusta 1945 doplnené vládnym nariadením č. 30/1949 Zb., na základe ktorého bolo možné Rad SNP po splnení ustanovených podmienok udeliť aj cudzím štátnym príslušníkom, a tým vojenským útvarom, resp. ich jednotkám, ktoré boli nositeľmi historických názvov a bojových tradícií jednotiek a útvarov bojujúcich v SNP. Dňa 12. júla 1949 bolo na základe uznesenia vlády Československej republiky udeľovanie Radu SNP ukončené, pričom pravdepodobnou príčinou prijatia tohto uznesenia bola skutočnosť, že od zriadenia tohto radu v auguste 1945 uplynul dostatok času potrebného k tomu, aby bol udelený osobám, ktoré spĺňali ustanovené podmienky, a tým pádom mali naň nárok. Avšak pri príležitosti osláv 20. výročia SNP bol tento rad prepožičaný aj niektorým obciam ako ocenenie ich zásluh v priebehu SNP. Rad SNP sa držiteľom udeľoval bezplatne, pričom po ich smrti sa nevracal prezidentskej kancelárii, ale ponechával sa v pietnej úschove pozostalým. V súčasnosti spravuje záležitosti týkajúce sa Radu SNP Slovenský národný archív v Bratislave.
Rad SNP bol rozdelený na I. a II. triedu a na pamätnú medailu. Výtvarný návrh jednotlivých medailí spracoval akademický sochár a medailér Josef Kostka. Pamätná medaila Radu SNP sa razila z bronzu a mala kruhovitý tvar s priemerom 36 mm. Motív jej averznej strany bol pritom tvorený reliéfnym spôsobom zobrazenou postavou kráčajúcej ženy odetej v antickom plášti a zvierajúcej vo svojej vztýčenej pravici rukoväť meča. Okolo postavy ženy bol uvedený nápis: „SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE“, pričom od neho bol dvoma päťramennými hviezdičkami oddelený nápis: „29. VIII. 1944“ nachádzajúci sa priamo pod postavou ženy. Zaujímavosťou je, že na niektorých medailách bola nad rímskou číslicou VIII vyrazená aj iniciála medailéra v tvare písmena K. Na reverznej strane tejto medaile bol v troch riadkoch uvedený nápis: NA PAMÄŤ-ZA ÚČASŤ-V POVSTANÍ, pričom nad a pod týmto nápisom bol umiestnený lipový list. Medaila sa nosila na látkovej stuhe, ktorú tvorili tri rovnako široké zvislé pruhy v poradí farieb biela, červená a modrá. Celkovo bolo ňou vyznamenaných 31 356 osôb.
Pamätná medaila Radu SNP znázornená na obrázku predstavuje jednu z viacerých pozostalostí po niekdajšom poslancovi Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR za volebný obvod č. 198 – Svidník, Východoslovenský kraj (1971 – 1973), plukovníkovi Michalovi Kudzejovi (7. 3. 1923 – 28. 2. 1973), ktorý tragicky zahynul dňa 28. februára 1973 pri havárií vojenského lietadla An-24 v okolí poľského letiska Szczecin-Goleniów.
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM, múz. oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2021
Fotogaléria
Rád Slovenského národného povstania (SNP) bol založený nariadením Slovenskej národnej rady (SNR) č. 102/1945 Zbierky nariadení SNR zo dňa 23. augusta 1945. Na základe tohto nariadenia bol určený tým československým občanom, ktorí sa významným spôsobom zúčastnili odboja proti nemeckým okupantom počas SNP a preukázali v ňom vynikajúce bojové, veliteľské a organizačné schopnosti, a to aj za cenu ohrozenia, resp. straty vlastného života. Konkrétne ustanovenia Rádu SNP boli definitívne schválené uznesením predsedníctva SNR zo dňa 29. januára 1946 a následne boli zverejnené vyhláškou predsedu SNR č. 912 zo dňa 16. marca 1946. Rád SNP bol jeho držiteľom najskôr udeľovaný predsedníctvom SNR, a to na návrh jej predsedu, resp. členov jej Zboru povereníkov. Avšak od 15. apríla 1948 bol na základe zákona č. 55/1948 Zbierky prezidenta republiky tento rád jeho držiteľom prepožičiavaný výlučne prezidentom Československej republiky, a teda na základe tohto zákonného opatrenia sa stal vysokým štátnym rádom Československej republiky. Dňa 18. januára 1949 bolo pôvodné nariadenie SNR zo dňa 23. augusta 1945 doplnené vládnym nariadením č. 30/1949 Zb., na základe ktorého bolo možné Rád SNP po splnení ustanovených podmienok udeliť aj cudzím štátnym príslušníkom, a tým vojenským útvarom, resp. ich jednotkám, ktoré boli nositeľmi historických názvov a bojových tradícií jednotiek a útvarov bojujúcich v SNP. Dňa 12. júla 1949 bolo na základe uznesenia vlády Československej republiky udeľovanie Rádu SNP ukončené, pričom pravdepodobnou príčinou prijatia tohto uznesenia bola tá skutočnosť, že od zriadenia tohto rádu v auguste 1945 uplynul dostatok času potrebného k tomu, aby bol udelený tým osobám, ktoré spĺňali ustanovené podmienky, a tým pádom mali na neho nárok. Avšak pri príležitosti osláv 20. výročia SNP bol tento rád prepožičaný aj niektorým obciam ako ocenenie ich zásluh v priebehu SNP. Rád SNP sa držiteľom udeľoval bezplatne, pričom po ich smrti sa nevracal prezidentskej kancelárii, ale ponechával sa v pietnej úschove pozostalým. V súčasnosti spravuje záležitosti týkajúce sa Rádu SNP Slovenský národný archív v Bratislave.
Rád SNP bol rozdelený na I. a II. triedu a na pamätnú medailu. Výtvarný návrh jednotlivých medailí spracoval akademický sochár a medailér Josef Kostka. Rád SNP II. triedy bol tvorený striebornou medailou kruhového tvaru s priemerom 36 mm. Motív jej averznej strany bol pritom tvorený reliéfnym spôsobom zobrazenou postavou kráčajúcej ženy odetej v antickom plášti a zvierajúcej vo svojej vztýčenej pravici rukoväť meča. Okolo postavy ženy bol uvedený nápis: „SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE“, pričom od neho bol dvoma päťramennými hviezdičkami oddelený nápis: „29. VIII. 1944“ nachádzajúci sa priamo pod postavou ženy. Zaujímavosťou je, že na niektorých medailách bola nad rímskou číslicou VIII vyrazená aj iniciála medailéra v tvare písmena K. Na reverznej strane tejto medaile bol v piatich riadkoch uvedený nápis: „RÁD-SLOVENSKÉHO-NÁRODNÉHO-POVSTANIA-II. TRIEDA, avšak na rozdiel od medailí I. triedy tu už nebolo vyrazené matričné číslo. Medaila bola nosená na látkovej stuhe modrej farby s úzkym zvislým stredovým bielym pruhom s červenými prúžkami po oboch jeho stranách. Zaujímavosťou je, že okrem československých občanov bol udelený aj 130 Francúzom, 225 občanom Sovietskeho zväzu, 31 občanom USA, 84 Bulharom, 16 Poliakom, 5 Rumunom a 3 občanom Juhoslávie.
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM múz. oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2021
Fotogaléria
Rád SNP bol rozdelený na I. a II. triedu a na pamätnú medailu. Výtvarný návrh jednotlivých medailí spracoval akademický sochár a medailér Josef Kostka. Rád SNP I. triedy bol tvorený striebornou pozlátenou medailou kruhového tvaru s priemerom 36 mm. Motív jej averznej strany bol pritom tvorený reliéfnym spôsobom zobrazenou postavou kráčajúcej ženy odetej v antickom plášti a zvierajúcej vo svojej vztýčenej pravici rukoväť meča. Okolo postavy ženy bol uvedený nápis: „SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE“, pričom od neho bol dvoma päťramennými hviezdičkami oddelený nápis: „29. VIII. 1944“ nachádzajúci sa priamo pod postavou ženy. Zaujímavosťou je, že na niektorých medailách bola nad rímskou číslicou VIII vyrazená aj iniciála medailéra v tvare písmena K. Na reverznej strane tejto medaile bol v piatich riadkoch uvedený nápis: „RÁD-SLOVENSKÉHO-NÁRODNÉHO-POVSTANIA-I. TRIEDA, pričom pod ním bolo vyrazené matričné číslo. Medaila bola nosená na látkovej stuhe červenej farby s úzkym zvislým stredovým bielym pruhom s modrými prúžkami po oboch jeho stranách. Celkovo bola medaila Rádu SNP I. triedy udelená 1236 osobám, avšak zaujímavosťou je, že pôvodne sa počítalo s tým, že bude udelených iba 1000 kusov, ktoré aj boli vyrobené v štátnej mincovni Kremnica. Keďže došlo k navýšeniu počtu potrebných kusov nad 1000, tak mincovňa na výrobu ďalších použila rády SNP II. triedy, z ktorých odstránila jedno „I“ a pozlátila ich.
Medaila Rádu SNP I. triedy znázornená na obrázku bola pod číslom matriky 167 udelená dňa 23. februára 1948 predsedom SNR Karolom Šmidkem (21.1.1897 – 15.12.1952) nadporučíkovi Vasiľovi Mohoritovi.
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM múz. oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2021
Fotogaléria
V roku 1954 sa objavil na majstrovstvách sveta v streľbe z veľkokalibrovej pištole v Caracase vo Venezuele terčový revolver kalibru .38 Special. Revolver od firmy Smith & Wesson s mikrometrickým cieľnikom, dvojčinným mechanizmom a výklopným valcom s centrálnym vyhadzovačom spôsobil u streleckej verejnosti veľké nadšenie a našiel odozvu aj za železnou oponou.
Už v roku 1958 získali diela československých zbrojných konštruktérov zlatú medailu na svetovej výstave v Bruseli. Medzi nimi aj revolver ZKR 551 (Zbrojovka-Koucký-Revolver) kalibru .38 Special, určený predovšetkým pre náboj s olovenou strelou typu wadcutter. Ešte v tom roku skončilo čs. strelecké družstvo Dukly Praha na majstrovstvách sveta v Moskve na prvom mieste, pričom zároveň vytvorili svetový rekord. Medzi jednotlivcami vtedy skončil strelec Vladimír Kudrna na druhom mieste. Kvalita a presnosť technického vyhotovenia uvedeného revolvera sa premietla aj neskôr do výsledkov československých reprezentantov na ďalších majstrovstvách sveta a Európy. Výrazné boli roky 1966 – Wiesbaden, 1970 – Phoenix, 1974 – Thun/Bern, 1959 – Rím, 1963 – Štokholm, 1965 – Bukurešť a 1969 – Plzeň, kde sa umiestňovali čs. strelci v družstve či jednotlivo na prvom mieste alebo v prvej trojke. Športovú zbraň vyrábali Závody Jana Švermu, n. p. Brno, ktoré v tom čase predstavovali predtým známu Zbrojovku v Brne.
Hlavná časť výroby prebiehala v rokoch 1957 – 1963 a niekoľko desiatok kusov bolo vyrobených nepravidelne v nasledujúcom období do začiatku 70. rokov 20. storočia. Dovedna vyrobili 2 596 kusov. Po rozdelení Československa pribudli ďalšie kusy, keď na základe dopytu zo zahraničia v roku 1994 obnovila Zbrojovka Brno, a. s., kusovú výrobu. Pri opätovnej výrobe vyhoveli požiadavke aj na ďalšie kalibre ako .32 S&W Long a .22 LR. Revolver má pevný rám, šesťpalcovú hlaveň a valec s kapacitou šesť nábojov. Má výškovo i stranovo nastaviteľný mikrometrický cieľnik a vymeniteľnú mušku. Je vybavený ručným vyhadzovačom vystrelených nábojníc a má jednočinný bicí mechanizmus. Hmotnosť revolvera predstavuje 1 010 gramov.
Zaujímavé bolo riešenie spúšťového mechanizmu. Umožňoval regulovať prepad spúšte i dráhu jej chodu. Pre Československo bola charakteristická a perspektívnejšia tradičná výroba samonabíjacích pištolí, preto je revolver tejto proveniencie skôr výnimkou. Zato je však hmotným dokladom vysokých schopností a prispôsobivosti čs. konštruktérov i jeho výrobcov. V spojení s majstrovskou zručnosťou domácich športových reprezentantov sa vo svojom čase dostal do povedomia svetovej streleckej verejnosti.
Revolver bol začlenený aj vo výzbroji ČSĽA a neskôr v nástupníckych armádach. Vedený bol ako materiál v podskupine medzi výcvikovými a športovými zbraňami v rámci učebných (výcvikových) zariadení a pomôcok. Využívali ho predovšetkým strelci v armádnych športových družstvách Dukly. Svedčí o tom aj označenie, ktoré sa pri uvedenom type občas vyskytuje. Spomenuté zbrane nesú vyrazené preberacie značky československej armády zavedené po roku 1948 – symbol dvoch prekrížených mečov. Môžeme sa stretnúť aj s upravenými kusmi vybavenými individuálnou ortopedickou rukoväťou.
Revolvery ZKR 551 získalo do svojich zbierok i Vojenské historické múzeum v Piešťanoch bezodplatným prevodom v roku 2017 z Akadémie ozbrojených síl generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši.
Text a foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ-VHM Piešťany
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2021
Fotogaléria
S jej formovaním sa začalo už začiatkom januára 1944. Jadro tvorili bývalí príslušníci slovenskej 1. pešej divízie, ktorí boli na konci roka 1943 pri Melitopole zajatí a sústredení v zajateckom tábore v Usmani. Tu sa vyhlásili za Pluk slovenských dobrovoľníkov a prezidentovi Benešovi adresovali žiadosť o prijatie do čs. zahraničnej armády. Koncom decembra 1943 bolo v Moskve rozhodnuté, že z tohto pluku vznikne doplnením spomedzi príslušníkov čs. náhradného práporu z Buzuluku 2. československá paradesantná brigáda, čo sa stalo realitou už v polovici januára 1944. Jednotka bola vzápätí presunutá do výcvikového strediska v Jefremove a bola doplnená dôstojníkmi českého pôvodu. Národnostne bola brigáda na 70% slovenská, 15% tvorili Karpatskí Ukrajinci, 14% Česi, dôstojnícky zbor bol zložený zo 47 Slovákov a 24 Čechov.
Čs. parabrigáda bola vybudovaná podľa vzoru sovietskych výsadkových vojsk. Mala dva prápory, delostrelecký, protitankový, protilietadlový a priezvedný oddiel, štábnu, ženijnú a spojovaciu rotu a ďalšie zabezpečovacie jednotky. Výsadkový výcvik prebiehal do polovice apríla 1944, záverečné cvičenia sa uskutočnili 22. – 23. apríla 1944, potom sa jednotka presunula bližšie k Proskurovu, kde výcvik pokračoval. Veliteľom sa stal podplukovník Vladimír Přikryl.
Do bojov bola sovietskym velením nasadená v polovici septembra 1944, výrazným spôsobom sa zapojila do vývoja bojov o prístupy k Duklianskemu priesmyku na ľavom krídle 38. armády. Koncom septembra sa začala jej letecká preprava na Slovensko. Od 8. októbra 1944 bola nasadená do bojov na rôznych smeroch povstaleckého frontu, čím zohrala nezastupiteľnú úlohu v Slovenskom národnom povstaní.
Bojová zástava 2. čs. samostatnej brigády bola jednotke prepožičaná v júli 1944 v Jefremove, kde im ju slávnostne odovzdal v mene prezidenta republiky E. Beneša generál H. Píka v prítomnosti viacerých zástupcov čs. vlády a predstaviteľov sovietskeho velenia. Úsilia o udelenie bojovej zástavy tejto jednotke prichádzali z viacerých strán. Záujem o jej venovanie prejavilo už vo februári 1944 Československé americké národné združenie, no z technických príčin nemohol byť tento návrh realizovaný. Druhým impulzom bola iniciatíva samotných dôstojníkov zo stredu brigády, ich ideový návrh však nespĺňal predpísanú normu, a preto bol Čs. vojenskou misiou v Moskve zamietnutý. Udelená zástava vychádzala z jednotného vzoru, ktorý bol predpísaný MNO v Londýne z roku 1942 pre vojenské zástavy jednotiek československej armády v zahraničí. Zhotovil ju Artiel chudožestvennych znamen v Moskve.
2. československá paradesantná brigáda v ZSSR mala svoju zástavu so sebou počas bojov v SNP i po vojenskej porážke Povstania a ústupe príslušníkov brigády do hôr. V decembri 1944 sa bojová zástava stratila. Aj napriek mnohým úsiliam jej strata nie je dodnes objasnená a spája sa s ňou viacero príbehov. Je nespochybniteľné, že chýbala medzi bojovými zástavami i počas prehliadky čs. armády v Prahe v máji 1945. Jej replika, vyrobená na múzejné účely firmou Velebný & Fam, s. r. o., v Ústí nad Orlicí, bola do zbierok VHM Piešťany zaradená v roku 2009. V súčasnosti je umiestnená v centrálnej expozícii Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1945 vo Svidníku, kde dokumentuje významné postavenie a úlohu brigády v bojoch o oslobodenie nášho územia.
Autor: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM Piešťany
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2021
Fotogaléria
Do zbierok niekdajšieho Dukelského múzea bol odznak Československý partizán získaný 15. novembra 1972 darom od Petra Stebilu, ktorý bol členom sovietskeho partizánskeho oddielu Sergej, pôsobiaceho na území východného Slovenska v okolí Sniny, Humenného a Medzilaboriec od 1. augusta 1944.
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM múz. oddelenie Svidník
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2021
Fotogaléria
Pamätný odznak Za ťaženie proti ZSSR bol vládou Slovenskej republiky (1939 – 1945) oficiálne zriadený vládnym nariadením č. 220 o vojenských vyznamenaniach a pamätných odznakoch z 18. novembra 1942, pričom jeho udeľovanie bolo do definitívnej podoby upravené vládnym nariadením č. 164 z 20. decembra 1943.
Odznak bol zriadený ako pamätný a primárne bol určený na ocenenie zásluh príslušníkov armády Slovenskej republiky (1939 – 1945) a taktiež aj civilných osôb, ktoré sa zúčastnili na ťažení proti Sovietskemu zväzu. Rozdelený bol pritom na tri stupne s tým, že I. stupeň sa udeľoval za najmenej mesačnú príslušnosť pri bojovej jednotke počas ťaženia proti ZSSR, II. stupeň sa udeľoval za najmenej mesačnú príslušnosť v poli bez účasti na bojoch počas ťaženia proti ZSSR a III. stupeň sa udeľoval za najmenej trojmesačnú službu alebo práce v zázemí v prospech poľného ťaženia proti ZSSR.
Autorom odznaku bol nadporučík Šipoš, pričom jeho návrh do finálnej podoby upravil významný slovenský rytec a medailér Anton Hám. Odznak sa vyrábal z bronzu, mal oválny tvar s výškou 45 mm a celý okraj jeho averznej strany tvoril motív vavrínového venca, ktorý bol na svojom širšom spodnom okraji ovinutý riasenými stuhami. Stuhy ovíjali spodný okraj vavrínového venca do tvaru obráteného písmena V, na každej strane ovinutia sa nachádzali tri stuhy. Užšie horné okraje venca sa dotýkali rukoväti skloneného meča s čepeľou kosoštvorcového prierezu a jednoduchou širokou záštitnou priečkou, v ktorej strede bol plastickým spôsobom vyobrazený jednoduchý rovnoramenný kríž.
Meč bol umiestnený vertikálne cez stred odznaku, pričom tesne pod záštitnou priečkou bola jeho čepeľ prekrytá slovenskou prilbou vzor 32 so zvýrazneným spodným okrajom. V strednej časti prilby bol hneď nad jej spodným okrajom plastickým spôsobom vyobrazený slovenský dvojkríž, pričom priamo pod ním bol už v rámci spodného okraja prilby uvedený nápis: 22. VI. 1941, ktorý symbolizoval deň útoku armády Slovenskej republiky (1939 – 1945) na ZSSR po boku nacistického Nemecka. Hrot meča v spodnej časti odznaku stredom prerážal na zemi položenú päťramennú hviezdu, pričom po pravej strane rozbitej hviezdy ležal na zemi zlomený kosák a po jej ľavej strane kladivo so zlomenou násadkou. Od spodnej časti čepele meča rozbíjajúceho symboly ZSSR vybiehali zo zeme po oboch stranách odznaku tri zhluky obsahujúce po štyri lúče svetla smerujúce šikmo na vnútorný okraj vavrínového venca. Vnútorný priestor medzi vavrínovým vencom, zemou, mečom, prilbou a zhlukmi lúčov nebol vyplnený. Reverzná strana odznaku bola hladká, pričom na nej bola upevnená jednoduchá zvislá spona, ktorou sa odznak pripevňoval na odev. Odznak sa pritom nosil na pravom náprsnom vrecku odevu z pohľadu jeho nositeľa. Odznak I. stupňa bol celý postriebrený a meč bol celý leštený, odznak II. stupňa mal postriebrený vavrínový veniec a meč, pričom ostatné časti odznaku boli bronzové a meč bol celý leštený, a napokon odznak III. stupňa bol celý bronzový a meč bol taktiež celý leštený.
Zaujímavosťou je, že vodičom bojových a nebojových vozidiel, slúžiacim v radoch armády Slovenskej republiky (1939 – 1945) v priebehu ťaženia proti ZSSR, bol za ich službu udeľovaný osobitný Pamätný odznak Za ťaženie proti ZSSR. Ten im udeľovali, podobne ako klasický odznak, v troch stupňoch a za rovnakých podmienok, ale na averznej strane pod záštitnou priečkou meča mal namiesto slovenskej prilby vzor 32 umiestnené koleso s nápisom „22. VI. 1941“, pričom odznak I. stupňa bol celý postriebrený a koleso bolo celé leštené, odznak pre II. stupeň mal postriebrený vavrínový veniec a koleso, pričom ostatné časti odznaku boli bronzové a koleso bolo celé leštené, a napokon odznak pre III. stupeň bol celý bronzový a koleso bolo taktiež celé leštené.
Text: Mgr. Peter Holík, VHÚ – VHM, múz. oddelenie Svidník
Foto: VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2021
Fotogaléria
Hodrušská dolina, nachádzajúca sa západne od Banskej Štiavnice, sa stala koncom 19. storočia domovom značky Sandrik. Podnik zaoberajúci sa kovovýrobou vznikol na pozemku Jána Sandrika v roku 1895.
Zakladateľom bola Gerambovská banská únia, ktorá vlastnila časť banských pozemkov severne od Štiavnice. Továreň mala slúžiť predovšetkým na spracovanie striebra, preto oficiálny názov znel Sandrik Silber und Metallwarenfabrik, Aktiengesellschaft.
Pôvodne podnik sídlil v obci Dolné Hámre a neskôr sa rozrástol do susednej obce Banská Hodruša (ktoré časom splynuli). Sortiment podniku spočiatku tvorili umelecké a úžitkové predmety vyrobené zo striebra. Začiatkom 20. storočia začal podnik vyrábať príbory z alpaky, ktorými sa preslávil doma i v zahraničí. Krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny sa sortiment výrazne rozšíril o nádoby využiteľné v nemocniciach, vývarovniach a v potravinárstve. Rok 1939 bol pre množstvo podnikov na našom území kritický. Po rozpade Československa a vzniku Slovenskej republiky v marci 1939 nebolo možné vyvážať tovar do viacerých krajín Európy. Dokonca zanikli podnikové predajne Sandrik v Prahe a v Brne. V roku 1940 začínal byť citeľný nedostatok surovín, najmä niklu. Z tohto dôvodu sa výroba musela preorientovať na výrobu reštauračných nádob a príborov z nehrdzavejúcej ocele. V roku 1942 sa navyše zastavili dodávky tejto ocele z Kladna. Napriek tomu sa spoločnosť Sandrik počas druhej svetovej vojny pohybovala v kladných číslach. V ťažkej situácii pomohlo povolenie ministerstva hospodárstva, ktoré umožňovalo export tovaru do Protektorátu Čechy a Morava. Najväčším plusom bola úprava výrobných kapacít v prospech vojenského spotrebného materiálu.
Práve v tomto období boli kapacity fabriky preorientované na lisovanie palivových kanistrov, ale aj rôzneho vojenského proviantného vybavenia. Charakteristickým výrobkom bol kanister nemeckého typu s obsahom 20 litrov. Tento druh prepravnej nádoby na tekutiny sa objavil v druhej polovici 30. rokov minulého storočia v nacistickom Nemecku. Kanister bol praktickou odpoveďou na zdokonalenie prepravy pohonných hmôt a manipulácie s nimi. Prvý model vznikol na základe tendra z roku 1935 pre Wehrmacht. V roku 1936 ho vyrobili kovozávody Müller & Co. vo westfalskom meste Schwelm. Vedúcim inžinierom vývoja kanistra bol Vincenz Grünvogel. Testovacia séria 5 000 kusov bola zaslaná vojsku v roku 1936. Nádoba s názvom Einheitsbehälter für 20 l bola zavedená do nemeckého výstroja všeobecným vojenským výnosom č. 324 z 8. júla 1937. Tento raný typ kanistra sa vyznačoval jednoduchým prelisom v tvare „X“ na bočných stenách. Od roku 1937 sa vyrábal v závode Ambi-Budd Presswerk Berlin. Približne v roku 1939 sa objavila novšia, zdokonalená verzia s modifikovaným tvarom bočného prelisu (so štvorcovým stredom). Novší typ kanistra vyrábalo na Nemcami okupovanom území do roku 1945 dovedna devätnásť fabrík – medzi nimi aj Sandrik Hodruša-Hámre. Firma Sandrik na začiatku 40. rokov plnila dodávky pre slovenskú brannú moc. Výrobky boli špecifické v tom, že na stredovej ploche sa nachádzal vylisovaný slovenský znak – na stene dielu s plniacim hrdlom nádoby. Vo vrchnej časti sa štandardne nachádzalo označenie „HORĽAVINA“ (v slovenskom jazyku) a objem 20 l. Vďaka tomuto prvku sú kanistre určené pre slovenský štát zberateľsky najhodnotnejšie.
Zaujímavosťou je, že podnik Sandrik nevyrábal kanistre s označením Wehrmacht. V druhej polovici vojny boli produkované kanistre výlučne pre jednotky SS. Znak jednotiek SS sa razil rovnako ako slovenský znak na stredový panel nádoby. Po potlačení SNP obsadili továreň Nemci. Počas ich správcovstva odviezli všetko hodnotné vybavenie. Stroje, materiál a hotové výrobky v hodnote približne 35 miliónov korún evakuovali do Považskej Bystrice a Prahy, kde mali slúžiť na výrobu zbraní. Po skončení vojny v roku 1945 bola dekrétom prezidenta republiky č. 100/45 firma vyhlásená za národný majetok a národný podnik so sídlom v Prahe. Patrili pod ňu tri výrobné závody: Dolné Hámre, Česká Lípa a Moravská Třebová. Fabrika Sandrik s produkciou kanistrov pokračovala v nasledujúcich desaťročiach aj pre potreby čs. armády, aj pre Ozbrojené sily SR.
Text: Mgr. Jerguš Váry, VHM – múzejné oddelenie Piešťany
Foto: VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2021
Fotogaléria
Vo februári 1927 bol prijatý do výzbroje Červenej armády ľahký guľomet konštruktéra Vasilija Aleksejeviča Degťareva pod označením DP-27 Degťarev pechotný vzor 1927. Na jeho základe skonštruovali aj letecké guľomety DA a DA-2 a tiež tankový guľomet DT, označovaný aj ako DT-29.
Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom. V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v /vojensky-historicky-ustav/rovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi. Vyrábala sa v zbrojných závodoch v Kovrove a v Tule.
Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka – 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania. Zbraň významne prispela ku skvalitneniu výzbroje Červenej armády.
V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných sú/vojensky-historicky-ustav/čiastok. Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala. V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou – pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane. Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53. Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM. Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov. Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo. Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky. Guľomet DP si práve pre výrazný vzhľad diskového zásobníka, ktorého vrchný kryt sa počas streľby otáčal, vyslúžil prezývku „smrtonosný gramofón“.
Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády. Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR. Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armá/vojensky-historicky-ustav/neho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník. Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa. Dodnes sa tieto guľomety stále nachádzajú aj na ďalších bývalých bojiskách druhej svetovej vojny, najmä v oblastiach na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie. V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji. S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda zí/vojensky-historicky-ustav/la modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA. Tanková verzia sa na rozdiel od pechotnej vo výzbroji udržala až do definitívneho vyradenia tridsaťštvoriek.
Text: Mgr. Tomáš Hanich Vojenský historický ústav – VHM, múzejné oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2021
Fotogaléria
Československý bodák vzor 24 pribudol do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea 12. decembra 1971 kúpou od súkromnej osoby. Zbierkový predmet pod číslom V 9370 vyrobili v roku 1924 v Zbrojovke Brno a potom pridelili Pešiemu pluku 20 so sídlom v Michalovciach, kde ho evidovali pod číslom 9209.
V súčasnosti je umiestnený v priestoroch centrálnej expozície múzejného oddelenia Svidník v časti, ktorá v podobe trojrozmerných predmetov, historických fotografi í a rôznych dobových písomností dokumentuje udalosti, ktoré sa odohrávali počas existencie prvej Československej republiky (1918 – 1939), s dôrazom na výstavbu československej brannej moci v rokoch 1919 – 1939.
Z konštrukčného hľadiska vychádzala táto zbraň zo svojho predchodcu, bodáka vzor 23, oproti ktorému boli čepeľ spolu s puzdrom skrátené o 100 mm. Takto upravená verzia sa používala k štandardnej československej armádnej puške vzor 24. Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa výrobou bodákov v Československu zaoberali tri firmy: Zbrojovka Praga v Prahe-Vršoviciach, Moravské oceliarne a železiarne v Olomouci-Řepčíne a Zbrojovka Brno. Pre firmy v Prahe a Olomouci to však bola len vedľajšia záležitosť, preto sa v krátkom čase Zbrojovka Brno stala monopolným výrobcom nielen pušiek, ale aj bodákov pre potreby československej armády a zároveň sa stala aj ich svetoznámym exportérom. Od roku 1937 sa časť výroby týchto zbraní presunula aj do novovybudovaného pobočného závodu Zbrojovky Brno v Považskej Bystrici.
Ich hlavným odberateľom bola, prirodzene, Československá armáda, no spočiatku boli zavedené aj do výzbroje žandárstva (četníctva) a finančnej stráže. Po rozbití Československa a zriadení Protektorátu Čechy a Morava bola výroba týchto zbraní v Brne ukončená. Ale v Považskej Bystrici ešte v prvých rokoch druhej svetovej vojny vyrobili obmedzené množstvo pre potreby armády novovzniknutej Slovenskej republiky.
Po 15. marci 1939 zaistil nemecký Wehrmacht na území protektorátu viac ako 850 000 kusov bodákov vzor 24. Veľké množstvo z nich bolo modifikovaných podľa nemeckých bodákov SG 84/98 odstránením záštitného krúžku. Takto modifikované zbrane dostali označenie SG 24 (t) a ich výroba sa naplno rozbehla v Brne. Ďalšie zo zaistených bodákov vzor 24, ktoré Nemci nemodifikovali, predali jednotlivým spojencom, najmä Rumunsku, ktoré už v medzivojnovom období vo veľkom nakupovalo od Zbrojovky Brno pušky vzor 24. Po skončení druhej svetovej vojny sa výroba týchto zbraní v Brne obnovila a trvala až do roku 1950. Zaujímavosťou je, že popri štandardných bodákoch sa v Zbrojovke Brno na reklamné a komerčné účely vyrábali aj ich miniatúry, a to v troch variantoch vo veľkostnom pomere 3 : 5. Ich výrobu zabezpečovali učni.
Na základe výnosu zbrojno-hospodárskeho oddelenia zbrojného odboru Ministerstva národnej obrany č. 536735 z júla 1922 na bodáky vzor 24 vojenskí zbrojári vyrážali popri štandardnom výrobnom a preberacom označení aj špeciálne označenie v tomto tvare: číslo útvaru, jedno- až štvorpísmenové označenie útvaru a evidenčné číslo zbrane. V neskorších rokoch bola povinnosť takto označovať zbrane zakotvená aj v predpise.
Tieto označenia razili na vrchnú časť hlavy rukoväte písmenami a číslami s veľkosťou 3 mm. Zhodné označenie bolo aj na okrúhlom štítku, ktorý sa pripevnil na pažbu pušky, ku ktorej bodák patril. Spôsob tohto značenia medzivojnové Československo prevzalo z bývalej rakúsko-uhorskej armády a mal dvojaký význam. Jednak tým bola zaistená precízna evidencia zbraní, čím sa možnosť ich zámen znížila na minimum, a tiež to umožnilo, aby bodáky mohli slúžiť ako jeden z osobných dokladov vojakov. Podľa predpisov ich totiž vojaci mohli odkladať len vo vojenských ubikáciách, v neverejných priestoroch, pri športe a pri tanci. V prípade kontroly na vychádzke ich museli povinne predložiť, pričom si kontrolný orgán mohol poznamenať ich značenie, aby bolo možné presne identifikovať prípadných previnilcov.
Text a foto: Mgr. Peter Holík, VHÚ-VHM Svidník
