ZO ZBIEROK VHM

Zdroje:

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Použité pramene a literatúra

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Prístroj fotografický NIKON F je klasická jednooká zrkadlovka profesionálneho typu, ktorá je tiež známa ako prvá zrkadlovka firmy NIKON. Firma (vtedy ešte Nippon Kōgaku) so sídlom v Shinagawe si už v roku 1955 uvedomila potenciál produkcie fotoaparátov na 35mm kinofilm so zabudovaným diaľkomerom a vymeniteľnými objektívmi. Modely NIKON S2 a S3/SP boli stimulom vývoja modernej zrkadlovky, ktorá by veľkosťou svojej komory dovoľovala použiť teleobjektívy s ohniskovou vzdialenosťou 135 a viac milimetrov. Vo februári 1957 sa začal vývoj fotoaparátu, ktorý mal spĺňať nasledovné požiadavky: zjednodušenie a zrýchlenie vyhotovenia záberu (zjednodušenie procesu ostrenia oproti diaľkomerom), technická vyspelosť a spoľahlivosť s vymeniteľnými objektívmi a množstvom príslušenstva ako napríklad vymeniteľný hľadáčik a mnoho iného. Inžinieri tieto požiadavky dokázali vyriešiť a fotoaparát sa začal predávať v apríli 1959. Zaraďoval sa medzi najvyspelejšiu fotografickú techniku tej doby. Výrobu ukončili v roku 1973. Prístroj vo svojej konštrukcii združoval všetky dovtedajšie poznatky o výrobe fototechniky a svojou konštrukciou pripomína dnešné moderné zrkadlovky. Dizajn verzie F si firma zachovala pri výrobe ďalších radov profesionálnych fotoaparátov. Písmeno „F“ bolo vyňaté z názvu re-F-lex (ako zrkadlovka), pričom sa vychádza z faktu, že „R“ sa v ázijských jazykoch nevyslovuje a tým pádom nenachádza. Označovanie verzie na vrchnej časti hľadáčika si NIKON ponechal až do nástupu digitálnych fotoaparátov ako napríklad modelu D1.

Nikon F sa v krátkom čase stal svetovým bestsellerom hlavne v kruhoch profesionálnych fotografov. Aparát používala väčšina fotografov aj počas Vietnamskej vojny. Verzia s adaptérom na 250 záberov poháňaná elektromotorčekom bola všeobecne v 60. rokoch 20. storočia veľmi rozšírená a využívaná tiež napríklad vo vesmíre pri dokumentácii letov Mercury, Apollo, Gemini. Za úspechom radu F stála robustná a spoľahlivá konštrukcia. Vymeniteľné hľadáčiky, matnice, revízne tlačidlo hĺbky záberu, blokovanie zrkadla, račňová páka transportu filmu, bayonet Nikon, ľahko vymeniteľné objektívy, titánový poťah na záclonovej uzávierke, veľký výber použiteľných zábleskových prístrojov, prevíjanie typu rapid - to všetko bolo veľkým plusom konštrukcie NIKON F. Zadný kryt filmového priestoru bolo možné nahradiť vyššie spomenutým - s motorickým posunom na 250 záberov. Titánový poťah na záclonke uzávierky zabraňoval poškodeniu priamym slnečným žiarením (ako u väčšiny podobných zrkadloviek) a vydržal bežne 100-tisíc „cvaknutí“. Uzávierka disponuje škálou od T+B; 1 - 1/1000s. Bežne dodávaný bol objektív Nikkor-S.

Precízne japonské zrkadlovky sa v bývalej ČSR vyskytovali veľmi zriedka. Jednalo sa o nedostupný tuzexový tovar. Fotoaparát používalo Duklianske múzeum Svidník od sedemdesiatych rokov minulého storočia do začiatku éry digitálnych fotoaparátov v deväťdesiatych rokoch ako profesionálnu techniku využívanú na dokumentačnú činnosť, hlavne pri vytváraní katalogizačných lístkov.

Text: Mgr. Jerguš Váry (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM


NIKON Corporation. NIKON F - Instructions. Nippon Kōgaku, Shinagawa 1959, 35s.
NIKON Corporation. Debut of Nikon F. [online] [cit. 2019-11-06] Dostupné na internete: https://imaging.nikon.com/history/chronicle/history-f/
De STOUTZ, Richard. Nikon/Nikkor F Serial Numbers and Production Dates. [online] [cit. 2019-11-06] Dostupné na internete: https://www.destoutz.ch/typ_production_data_f.html
ECKMAN, Michael. Nikon F (1966). [online] [cit. 2019-11-29] Dostupné na internete: https://www.mikeeckman.com/2017/08/nikon-f-1966/ (29.11.2019)

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 

V ČSĽA v sedemdesiatych rokoch 20. storočia medzi spojovacími prostriedkami dominovala sovietska technika. Postupne však dochádzalo k jej obmene modernejšími spojovacími prostriedkami, medzi ktorú patrila aj čs. rádiostanica RF-10.

Rádiostanica RF-10 bola prenosná veľmi krátkovlnná (ďalej „VKV“) rádiostanica s výkonom 1 Watt, ktorá bola určená najmä pre spojenie na stupni rota – čata. Do armády bola zavedená v roku 1973 a postupne nahrádzala staršie VKV rádiové stanice typu ASTRA.

RF-10, ktorá bola označovaná aj ako TAKT-1, prešla v tom období úspešne vojenskými skúškami. Vďaka nízkej hmotnosti, menším rozmerom a jednoduchému ovládaniu si rýchlo získavala priaznivcov. Vykonané boli aj porovnávacie skúšky so sovietskou rádiostanicou MALYŠ a bulharskou rádiostanicou NARCIS-M. Vojskové skúšky následne preukázali, že TAKT-1 (RF-10) spĺňa stanovené takticko-technické požiadavky. Následne bolo od roku 1976 začaté ich postupné zavádzanie do ČSĽA, čomu napomohol fakt, že v tomto roku bolo vyrobených až 2 500 súprav RF-10. Ich producent, štátny podnik Tesla Pardubice, vyprodukoval do ukončenia výroby viac ako 30 000 súprav.

Rádiostanica bola skonštruovaná ako prenosná jednou osobou – obsluhou, čo umožňovala jej nízka hmotnosť a malé rozmery. Vycvičený vojak zvládol jej obsluhu bez väčších problémov, predovšetkým pre jednoduchosť jej ovládania. Kvalita prenosu signálu závisela od poveternostných, bojových a terénoch podmienok.

Súprava pozostáva z rádiovej stanice RF-10, dvoch zdrojových skriniek vrátane akumulátorových článkov, mikrotelefónu, dvoch kusov prútovej antény (1,5 metra a 0,5 metra), závesnej antény s cievkou (3,3 metra), smerovej dlhej antény s cievkou (30 metrov), závesnej šnúry s cievkou (20 metrov), popruhu, priečneho popruhu, obalu pre rádiovú stanicu, obalu pre zdroj, záznamníka, technického listu, návodu na obsluhu, zoznamu predmetov súpravy, prepravného obalu, visiaceho zámku s kľúčmi a sady záložných súčiastok uložených v plechovej tabatierke.

Skrinka rádiovej stanice je zhotovená z hliníkového plechu. Na čelnej strane sú pokyny pre obsluhu prístroja s vizuálnym znázornením. Taktiež sa tu nachádzajú údaje o dosahu pri použití rôznych druhoch antén. Ochranný obal je zhotovený z polyamidovej plachtoviny s naneseným PVC, čo zabezpečuje jeho nepremokavosť a tým chráni samotné zariadenie. Hmotnosť celej súpravy v prepravnom obale je 8,1 kg. Samotná rádiová skrinka s batériou, anténou, akustickým meničom a popruhom váži približne 3,1 kg.

RF-10 tvoria štyri základné funkčné celky. Sú to prijímač, vysielač, napájacie a pomocné obvody, obvody tvorby frekvencie. Prevádzková teplota bola od -35 °C do +60 °C. Pri teplote -50 °C až + 70 °C bola taktiež schopná prevádzky, avšak so zníženými parametrami. Napájaná bola pomocou zdrojovej skrinky, ktorá pozostávala z piatich kusov článkov NiCd 4Ah zostavených do batérie s napätím 6V. Doba prevádzky bola pri plnom nabití pri pomere príjem: vysielanie (5:1) približne 10 hodín. Frekvenčný rozsah je 44,00 až 53,975 MHz. Dosah tejto VKV rádiostanice bol pri použití prútovej antény, dĺžky 0,5 metra, 1 kilometer (pri dĺžke 1,5 metra 5 kilometrov) až do 20 km pri smerovej anténe. Taktiež umožňovala spojenie s rádiovými stanicami R-105, R107, R-111, R-123, neskôr aj s R-173 a s RF-13. Pomocou osobitného príslušenstva bolo možné rádiostanicu inštalovať aj do vozidiel.
Rádiostanica RF-10 sa nachádzala nielen vo výbave ČSĽA, ale využívali ju aj zložky ministerstva vnútra. Dostala sa aj do výzbroje Ľudových milícií. Po rozdelení Československa ju dlhé roky používali aj obe nástupnícke armády. Dlho sa udržala i vo výzbroji Civilnej ochrany. Pre úplnosť treba uviesť, že existovala aj verzia s opismi na skrinke v ruskom jazyku, ktorá bola určená pre bývalý Sovietsky zväz. Medzi zberateľmi sa dochovala aj skrinka s anglickými opismi pre obsluhu.

V zbierkovom fonde Vojenského historického múzea v Piešťanoch sa nachádza niekoľko súprav, ktoré boli získané bezodplatným prevodom od Ozbrojených síl SR.

Text a foto: Mgr. Lukáš Danko (VHÚ-VHM Piešťany)


Zoznam použitej literatúry:
BURIAN, Michal – RÝC, Jiří. Historie spojovacího vojska. Praha : Ministerstvo obrany ČR – Agentúra vojenských informací a služeb, 2006, 247 s. ISBN 978-80-7278-411-1
HORNÍK, Miroslav. Spojovacia technika vyrábaná v Československu a používaná počas studenej vojny. Bratislava : vlastným nákladom, 2020, 130s. ISBN 978-80-570-2583-2
Spoj-21-57/1. Rádiová stanice RF-10. Technický popis I. díl. Praha : Ministerstvo národní obrany, 1977, 188 s.
Spoj-21-57/2. Rádiová stanice RF-10. Technický popis II. díl. Praha : Ministerstvo národní obrany, 1977, 53 s.
Rádiová stanice RF-10. Návod k obsluze. 1980, 61 s.
Zoznam internetových zdrojov:
<http://www.csla.cz/vyzbroj/spojovaciprostredky/rf10.htm>
<https://www.vu9967.cz/technika/radiove-stanice/radiova-stanice-rf-10>
<http://rf-10.nazory.cz/zajimavosti.htm>
<https://sptech.sk/clanok?id=mR6djeWlqMIchPx>
<https://www.minv.sk/swift_data/source/miestna_statna_sprava/okres_puchov/co/2014/posvp/Material_civilnej_ochrany.pps>
Ostatné zdroje:
Telefonická komunikácia s PaedDr. Miroslavom Horníkom (OM3CU) dňa 3. februára 2023.
Přísahám že budu věrně sloužit strane i lidu. Dokumentárny film venovaný 30. výročiu víťazného februára. Réžia: Miroslav Burger, Československo, 1973. Dostupné na: <https://www.youtube.com/watch?v=bSlGcmSJUTg>

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Plechová nádoba na maslo, resp. sušené plnotučné mlieko v prášku zn. KLIM – The Borden Company New York, z druhej svetovej vojny, bola určená na skladovanie, prepravu a následne prípravu mlieka, eventuálne masla, v poľných podmienkach.
 
Prášok KLIM sa začiatkom 20. storočia stal prevratným produktom na výrobu mlieka, ktoré by malo trvanlivosť aj v tropických podmienkach. Produkt sa rýchlo stal obľúbeným u výskumníkov, geológov, cestovateľov a vojakov – osôb, ktoré sa pohybovali ďaleko od civilizácie (kde by klasické mlieko nevydržalo). V roku 1907 spoločnosť zdokonalila spôsob sušenia rozprašovaním – patent Roberta Staufa z roku 1901. Rozdiel bol v tom, že sa sušilo nie klasické, ale kondenzované mlieko. Od roku 1920 bolo mlieko KLIM produktom Merell-Soule Company, Syracuse štát NY, a od roku 1927 prešlo pod firmu Borden. V tomto období sa produkt rozšíril do celého sveta. Počas vojny plechovky so sušeným mliekom boli distribuované vojskám, bojujúcim v tropických a subtropických klimatických pásmach. Pokiaľ nádoba nebola otvorená, sušina vydržala dlhé obdobie. Po otvorení a uschovaní vo vodotesnom obale bolo mlieko možné použiť ešte po týždni. Prášok KLIM bol ku koncu vojny expedovaný pracovníkmi Červeného kríža vojnovým zajatcom v zajateckých táboroch za účelom zvýšenia kalorického príjmu. Produkt používali aj spojeneckí vojaci na západnom fronte. Okrem prípravy nápoja plechovú nádobu využívali na rôzne účely. Napríklad z nich vyrábali svietniky. Z dôvodu, že plech z nádoby bol ľahko ohýbateľný, dal sa použiť aj na výrobu primitívnej lopaty. Je dokázané, že spojeneckí vojaci vo väzenskom tábore Stalag Luft. III. v poľskom Sagane využívali pri hĺbení tunelov práve tieto nádoby. Najväčšie uplatnenie mal prášok KLIM v Tichomorí. Bola to jediná možnosť ako pripraviť mlieko bez potreby uskladnenia v chlade.
 
Nádoba je na veku a dne riadne označená značkou výrobcu, inštrukciami na použitie a svojím určením – „For export only – Made exclusively for the Armed Forces – Not to be resold“(určené na export a výhradne pre ozbrojené sily – nepredajné). Na veku sa tiež uvádza, že obsah nie je nutné uchovať v chlade. Na dne nádoby sa nachádza označenie značkou: KLIM – plnotučné sušené mlieko, „spracovaných 5lbs. extra špeciál, vstrekovaný proces výroby“. Dno nádoby obsahuje opis prípravy mlieka pre jednotlivca a 1 galónu pre mužstvo. Navyše je tu opis prípravy masla z danej suroviny. Príprava bola veľmi jednoduchá. S ohľadom na množstvo pripravovaného mlieka bolo nutné prášok rozmiešať v správnom pomere s chladnou pitnou vodou. Odporúčalo sa najprv rozmiešať menšie množstvo vody s prípravkom KLIM a následne doliať zvyšok vody podľa požadovaného množstva nápoja. V prípade, že je k dispozícii chladiace zariadenie – bolo vhodné pripraviť mlieko deň vopred a nechať odstáť (ako sa uvádza na dne nádoby). Zo zarobeného mlieka KLIM bolo možné pripraviť maslo klasickým spôsobom – mútením.
 
Zbierkový predmet je súčasťou stálej expozície Slováci v rovnošatách 1848 – 2020. Návštevníci ho môžu obdivovať v stolovej presklenej vitríne medzi predmetmi z obdobia druhej svetovej vojny. Presný rok a dátum výroby zbierkového predmetu nie je možné určiť – na nádobe nie je značený. Pravdepodobne chýba papierová etiketa – tá sa nedochovala. Nádoba je vyrobená lisovaním. Vnútorná strana plechovej nádoby je pocínovaná. Dno a veko sú vo farbe US Army olive drab z obdobia druhej svetovej vojny.
 
Text/foto: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ-VHM Piešťany
 
Zdroje:
COUTLER, S.T. Dry Milk Manufacture. In Journal of Dairy Science, roč. 39, 1956, č. 6, s. 843-846.
Borden, Inc. History. [online]. [cit. 2019-12-29].
Dostupné na internete: http://www.fundinguniverse.com/company-histories/borden-inc-history/

Fotogaléria

• 
• 
• 

Významným momentom pri formovaní československej armády vo Veľkej Británii bolo prijatie Dohody medzi dočasnou československou vládou a vládou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska o československej brannej moci z 25. októbra 1940, ktorá vytvorila právny rámec pre pôsobenie československých vojakov na britskom území. Medzi nimi bolo vyše 900 letcov, ktorí mali tvoriť jadro československého letectva. Predstavy československého a britského vedenia sa však nezlučovali, výsledkom čoho bol kompromis - zaradenie československých letcov (a československý pozemný letecký personál) do štruktúr britského Kráľovského letectva. Československé jednotky však mohli na svojich základniach vztyčovať československú vlajku, na vojenskej rovnošate mohli nosiť československú domovenku a vlastné letecké odznaky, mať vlastné velenie a ich lietadlá mohli mať vlastné symbolické označenia československej štátnej príslušnosti. Po operačnej stránke boli jednotky podriadené príslušnému vyššiemu veliteľstvu britského Kráľovského letectva.

Identity Card for Foreign Air Personnel – identifikačná karta pre zahraničný letecký personál – bola osobným dokladom príslušníkov zahraničného leteckého personálu britského Kráľovského letectva všetkých hodností, ktorý bol vydávaný na predpísanom tlačive (Form 1250 (F)). Štátna príslušnosť vojaka bola otlačená na prednej strane dokladu. Preukaz č. 14753 bol vydaný AC2 Mikulášovi Grofčíkovi (služobné číslo 788259) 16. apríla 1942. Predpísaný formulár na vnútornej strane uvádza okrem služobného čísla, hodnosti a mena vojaka aj jeho zaradenie, záznamy o povýšení, opis vojaka a dátum narodenia, osobnú fotografiu a podpis. Mikuláš Grofčík (podľa uvedených osobných údajov) sa narodil 31. mája 1917, mal 174 cm, bol strednej postavy, mal zelené oči a plavé vlasy.

Doklad je malého formátu 127 x 76 mm, tvorí ho list modrého tvrdého papiera zloženého na polovicu. Text je tlačený čiernou farbou, na prednej strane je červený rámik s nápisom „FOREIGN“, pod nápisom je ružovočervená pečiatka „CZECHOSLOVAKIAN“. Predtlačený text na vnútornej strane je čierny, údaje sú vpísané modrým a čiernym atramentom. Na pravej vnútornej časti je uprostred vlepená čiernobiela fotografia, na ktorej sú otlačené 3 suché pečate – veľká pečať Air Ministry a dve malé pečiatky Permit office RAF. Pod fotografiou je podpis držiteľa a podpis veliteľa úradu, ktorý doklad vydal. V dolnom rohu je pečiatka úradu, ktorý doklad vydal, s dátumom. Na zadnej strane sú umiestnené informácie o povinnostiach držiteľa.

Mikuláš Grofčík bol evakuovaný z Francúzska do Veľkej Británie, kde bol pre nedodržanie služobného záväzku vylúčený z čs. armády. Do čs. armády bol opäť prezentovaný až 1. 1. 1942, po vydaní abolície prezidenta Edvarda Beneša. Týmto dňom bol zaradený do náhradného telesa. Koncom februára bol prevelený k československému letectvu a bol prijatý do britského Kráľovského letectva v hodnosti Aircraftman 2 (AC 2). Po skončení výcviku pre príslušníkov pomocného družstva pre všeobecné služby (ACH/GD) nastúpil 17. júna k 312. československej stíhacej peruti RAF. 5. septembra 1942 bol zároveň povýšený do hodnosti slobodníka čs. armády. Začiatkom roka 1943 bol premiestnený k N° 7 Signal School a povýšený do čs. vojenskej hodnosti desiatnika. 20. júla 1943 bol premiestnený naspäť k 312. čs. stíhacej peruti. V septembri toho istého roka bol premiestnený k N°3131 Servicing Echelon (jednotka pre údržbu a obsluhu č. 3131) a absolvoval aj školenie v Anti Gas School v Ringway. 28. októbra bol povýšený do čs. hodnosti čatára. 1. decembra 1943 bol premiestnený k N°134 Cz. airfield (134. poľnej stíhacej skupine), kde bol ako príslušník pozemného personálu zaradený do Maintainance Wing (Operatívneho krídla), od 5. apríla 1944 zastával funkciu Wireless mechanic (W/mech). 15. mája 1944 bol premiestnený k N°6312 Servicing Echelon a 3. júla 1944 k N°3 M.T.Š (školiace a výcvikové stredisko č. 3). V septembri 1944 bol povýšený do hodnosti rotného čs. armády a 1. februára 1945 do britskej hodnosti Leading Aircraftman (LAC). Za svoju činnosť v československom zahraničnom odboji bol ešte v priebehu vojny a bezprostredne po nej vyznamenaný Československou vojenskou pamätnou medailou so štítkami F-VB (1944), Československou vojenskou medailou Za zásluhy II. stupňa (1945) a Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (1946).

Identifikačná karta pre zahraničný letecký personál britského Kráľovského letectva bola do zbierok VHM zaradená v roku 2022 ako súčasť jeho pozostalosti.

POUŽITÉ PRAMENE A LITERATÚRA
Vojenský ústredný archív Praha, Letecké karty čs. príslušníkov RAF, Karta evid. č. 788259, Mikuláš Grofčík,
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XXII - Písomnosti, P 336 The RAF Brief Statement of Service and Certificate of Discharge, katalogizačná karta,
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XXII - Písomnosti, P 326 Identity Card for Foreign Air Personnel (AC 2 Mikulas Grofcik), katalogizačná karta,
VHÚ – VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-2/2022 zo dňa 18. marca 2022,
BROWN, Alan. Flying for Freedom: The Allied Air Forces in the R.A.F. 1939-1945. Stroud : The History Press, 2000. ISBN 978-0_7524-6809-9,
JAKL, Tomáš – PLACHÝ, Jiří – RAJLICH, Jiří. Československá zahraniční armáda v roce 1940. Praha: MO ČR – VHÚ Praha, 2020. Dostupné na: 64-20_Čs-zahraniční-armáda-v-roce-1940_BROŽURA.pdf (vhu.cz),
ŠMOLDAS, Zdeněk. Českoslovenští letci v boji proti fašizmu. Praha : Naše vojsko, 1987,
ŠTAIGL, Jan a kol. GENERÁLI. Slovenská vojenská generalita 1918 – 2009. Bratislava : Magnet Press, 2009. ISBN 978 – 80 – 89169-17-7,
The King´s Regulations and Air Council Instruktions for the Royal Air Forces, 1943. Dostupné na:
https://www.forces-war-records.co.uk/documents/1503/the-kings-regulations-and-air-council-instructions-for-the-royal-air-force-1943/page-1/?filterPagesOnSearchQuery=False&filterPagesOnSearchQueryExact=False.

Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM Piešťany
Foto: VHM Piešťany

Fotogaléria

• 

Telesná výchova a šport v Československu po roku 1945 nadviazali na činnosť tradičných telovýchovných organizácií z konca 19. a prvej polovice 20. storočia, predovšetkým na aktivity Československej obce Sokolskej (ďalej „Sokola“). Hlavnú myšlienku a koncepciu telovýchovy v rámci tejto organizácie rozvíjal predovšetkým jej zakladateľ, Miroslav Tyrš. Ústrednou úlohou bolo v jeho ponímaní nesúťaživé prepojenie telesných aktivít, s dôrazom na pravidelnosť, otvorenosť, kolektivitu a masovosť. Do popredia sa tak dostávali disciplíny, ktoré umožňovali prepojenie týchto prvkov v praxi, predovšetkým gymnastika. V tomto duchu boli organizované aj Všesokolské zjazdy, ktorých tradícia siahala do roku 1882.
 
Hoci autoritatívny režim Slovenského štátu, resp. Slovenskej republiky z obdobia rokov 1939 – 1945, výrazným spôsobom obmedzil fungovanie všetkých telovýchovných organizácií na našom území, po vojne bola ich činnosť vo väčšine prípadov obnovená. Nástupom komunistickej strany k moci sa začala koncepcia športu a telovýchovy, podobne ako tomu bolo v iných oblastiach života, riadiť sovietskym modelom. Dôraz bol kladený na čo najvyššie športové výkony a prekonávanie rekordov, čo ruka v ruke s plnením ideologických a morálnych noriem malo pred svetom demonštrovať akúsi neporaziteľnosť nového „socialistického človeka“ a režim ako taký a zároveň takýto človek mal byť vzorom pre socialistickú mládež. Za týmto účelom a s cieľom zjednotiť československú telovýchovu zmenila komunistická strana svoj dovtedajší negatívny vzťah k Sokolovi. A práve táto organizácia po roku 1948 zohrávala na začiatku tohto procesu zjednotenia kľúčovú úlohu.
 
Jednou z koncepcií bol tzv. Tyršov odznak zdatnosti, ktorý vychádzal zo sovietskeho Gotov k trudu i oborone (GTO) a bol zriadený po patronátom Sokola v roku 1948 na povzbudenie telovýchovnej činnosti a na zvýšenie telesnej, pracovnej a brannej zdatnosti. Iniciátorom jeho vzniku bol Otokar Jandera, významný československý atlét a mnohonásobný rekordér v behu na 110 m s prekážkami. Podmienky na jeho udelenie boli normatívne, plnili sa formou skúšok vo viacerých disciplínach. Predpisy pre jeho udelenie vydal Štátny úrad pre telesnú výchovu a šport. Odznak bol určený pre všetky vekové kategórie od 13 rokov: mládež 13 – 14 rokov (odznak 18 mm), 15 – 16 rokov (odznak 19 mm), 17 – 18 rokov (odznak 26 mm), dospelí 19 – 29 rokov (odznak 33 mm – 3. stupeň bronzový), 30 – 39 rokov (odznak 33 mm – 2. stupeň strieborný) a 40 a viac rokov (odznak 33 mm – 1. stupeň pozlátený). Zaujímavosťou je, že súčasťou podmienok udelenia bola aj pracovná povinnosť a stanovené množstvo zberu druhotných surovín. V tejto podobe sa udeľoval do roku 1952, keď došlo nielen k reorganizácii telesnej výchovy a športu, ktorá zároveň ukončila aj dominantné postavenie Sokola, ale aj k úprave samotného odznaku.
 
Do zbierok Vojenského historického múzea v Piešťanoch bolo formou kúpy v rokoch 1998 – 2000 zaradených päť odznakov pre dospelých všetkých stupňov. Odznak má nepravidelný tvar, s priemerom 33 mm a výškou 49 mm. Ústredným motívom sú dve postavy – ženy s kyticou vo zdvihnutej ruke a muža, ktorý v ruke drží vejúcu zástavu, po obvode je umiestnené ozubené koleso (neskoršia verzia odznaku mala v hornej časti umiestnenú päťcípu hviezdu). V dolnej časti je štítok s nápisom TYRŠŮV ODZNAK ZDATNOSTI. Razba je jednostranná. Prvý a tretí stupeň je razený zo žltého kovu, druhý stupeň zo strieborného kovu. Prvý stupeň odznaku je pozlátený.
 
Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM Piešťany
Foto: VHÚ – VHM Piešťany
 

Použité pramene a literatúra:

VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XV – Rady, vyznamenania, medaily, RVM 919 – RVM 922 Katalogizačné lístky,
SNG, Kolekcia Umenie a šport, UP-P 839 Hahn: Tyršov odznak zdatnosti,
SNG, Kolekcia Utópia východného bloku, UP-P 704 Valký: TOZ - preukaz zdravia a sily,
Zákon č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport zo dňa 14. júla 1949,
Zákon č. 71/1952 Zb. o organizácii telesnej výchovy a športu zo dňa 12. decembra 1952,
HARASIMOWICZ, M. M. Československá spartakiáda jako příklad novodobého mýtu [diplomová práca]. Praha : Univerzita Karlova, 2017,
JANDERA, Otakar. TOZ na otevřených hřistích. Praha : Nakladatelství Československé obce sokolské, 1950,
UHLÍŘ, J. B. – WAIC, M. Sokol proti totalitě 1938 – 1952. Praha : Univerzita Karlova,
Fakulta tělesné výchovy a sportu, 2001, 175 s. ISBN:80-86317-11-0.

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 

V roku 2016 bola do zbierky XIV - výstrojný materiál zbierkového fondu Vojenského historického múzea Piešťany zaradená aj letecká kombinéza príslušníka akrobatickej skupiny Biele Albatrosy - plk. Ing. Petru Fiantu. Vojenské historické múzeum Piešťany nadobudlo cenný zbierkový predmet viažuci sa k leteckej histórii Československa a Slovenska formou bezodplatného prevodu z Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši.
 
Príslušníci akrobatickej skupiny Biele Albatrosy, ktorá v dobe svojej existencie patrila medzi svetovú špičku akrobatických leteckých skupín, sa preslávili nielen doma, ale aj v zahraničí. Myšlienka sformovať leteckú akrobatickú skupinu vznikla koncom 80-tych rokov. Prakticky sa začala realizovať 27. novembra 1990, keď pplk. Ing. Marián Sakáč zhromaždil pilotov 2. leteckého školského pluku, ktorí mali záujem o skupinové akrobatické lietanie a mali aj pre takúto náročnú leteckú činnosť potrebné odborné predpoklady. Piloti pôvodne lietali pod hlavičkou Display Team československého vojenského letectva. Hlavnou snahou však bolo vytvorenie 6-člennej akrobatickej skupiny na československých viacúčelových lietadlách Aero L - 39 Albatros. Tejto neľahkej úlohy sa so cťou zhostili leteckí inštruktori – učitelia lietania vtedajšej Vysokej vojenskej leteckej školy SNP v Košiciach.
 
Dňa 3. augusta 1991 sa v rámci programu 9. majstrovstiev sveta v parašutizme uskutočnil prelet troch lietadiel typu L - 39C nad letiskom Boľkovce pri Lučenci. Zakladajúci členovia akrobatickej skupiny považujú tento deň za oficiálny začiatok sformovania a činnosti leteckej skupiny. Prvými pilotmi, ktorí uskutočnili prelet, boli pplk. Ing. Ivan Chvojka, pplk. Ing. Marián Sakáč, mjr. Ing. Jaroslav Baláž, mjr. Ing. Stanislav Rodziňák, mjr. Ing. Peter Fianta, mjr. Ing. Peter Lele a mjr. Ing. Luboš Novák. Akrobatická skupina pôsobila až do roku 2004, keď bola oficiálne rozpustená.
 
Neodmysliteľnou súčasťou leteckého výstroja príslušníka akrobatickej skupiny Biele Albatrosy bola modrá letecká kombinéza. Blúza má rovný strih a je zošitá z dvoch predných dielov a chrbtového dielu, dvoch rukávov a goliera. Golier je ležatý, zapínaný pri krku. Na predných dieloch sú šikmo prestrihnuté náprsné vrecká zapínané na zips. Nad ľavým náprsným vreckom je umiestnená podložka so suchým zipsom, na ktorej je pripnuté hodnostné označenie a menovka, na ktorej je vyšité veľkými písmenami zlatistej farby na čiernom podklade meno nositeľa P. FIANTA. Nad pravým náprsným vreckom je prišitý emblém Akrobatickej skupiny Biele Albatrosy. Rukávy sú dolu spracované do úzkej manžety zapínanej na gombík. Na pravom rukáve v jeho hornej časti sa nachádza rukávová nášivka s vlajkou SR veľkosti 40 x 20 mm a zlatistým nápisom SLOVAK AIR FORCE. Pod ňou je našité vrecko so zvislým zapínaním na zips. Na ľavom rukáve, taktiež v hornej časti, je všitá podložka so suchým zipsom, na ktorej sa nachádza nášivka s vlajkou SR a menovka s menom P. FIANTA, nápis je zlatistý, a je obšitá zlatistou niťou po celom obvode. Na ramenných švoch sú pripevnené náplecníky. Nohavice sú rovné, vyrobené z dvoch predných a dvoch zadných dielov. Na predných dieloch sú prestrihnuté bočné vrecká, na stehnách a dolu pri okraji prišité vrecká so zvislým zapínaním na zips. Na hornom okraji zadných dielov je našitá široká sťahujúca pruženka. Kombinéza modrej farby je zhotovená z tkaniny, ktorú tvorí 65 % polyester a 35 % bavlna. Veľkosť kombinézy je L (42-44). Blúza bola vyrobená kanadskou firmou Flight Line, ktorá sa špecializuje na výrobu odevov pre pilotov a pozemný letecký personál.
 
Súčasťou kombinézy je aj biely šál, na ktorom sú vyobrazené čierne miniatúry lietadla L-39 Albatros.
 
Text/foto: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ - VHM Piešťany
 
Zdroje:
Biele Albatrosy [online] [cit. 2023-01-04] Dostupné na internete:
http://www.bielealbatrosy.sk/bielealbatrosy/index.html;
PERICOLO, Alberto. Biele Albatrosy. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 1997. ISBN 9788096727278;
ŤUKOT, Manfréd. 3 000 pilotů, aneb, Křídla Košic 2. Cheb : Svět křídel, 2017. ISBN 9788075730114;
ŤUKOT, Manfréd. Biele Albatrosy – Rozchod – Teď. Banská Bystrica : Slovenská letecká agentúra, 2017. ISBN 9788097205522;
VYSTAVĚL, Stanislav. Králové vzduchu a jejich pokračovatelé : ohlédnutí do historie čs. letecké akrobacie - od pilotů Avií B-21 až po display piloty VzS AČR. Cheb : Svět křídel, 2009. ISBN 9788086808680.

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 

12,7-mm veľkokalibrový letecký guľomet JakB
Zbierku automatických zbraní vo Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch spestruje mohutný štvorhlavňový veľkokalibrový rotačný guľomet. Vychádza z konštrukcie P. G. Jakuševa a B. A. Borzova (JakB) a bol označovaný GRAU indexom aj ako 9-A-624. Vývojové práce začali počas 60. rokov 20. storočia, ale do výzbroje vrtuľníkov v sovietskej armáde bol prijatý v roku 1977. Určený bol na ničenie ľahko obrnených pozemných cieľov, živej sily a vzdušných cieľov z prednej polosféry vrtuľníka Mi-24D do vzdialenosti 2 000 metrov. Predstavoval náhradu za 12,7-mm letecký guľomet Afanasijeva, ktorý sa v priebehu svojej služby preukázal ako nedostatočný z hľadiska rýchlosti streľby, pre použitie vo vrtuľníkoch. Štvorhlavňový guľomet JakB predstavoval celkom originálny systém nového typu, ktorý v tom čase nemal obdobu nielen na domácej pôde, ale i v zahraničnej praxi. Išlo o zbraň s rotujúcim zväzkom hlavní, bez použitia elektrického pohonu. Pre rozbeh systému bola použitá pružina uložená v osi rotácie hlavňového zväzku, ktorá sa pred streľbou napla. Počiatočné otočenie hlavňového bloku zabezpečovalo spúšťacie ústrojenstvo tvorené touto pružinou a planétovým mechanizmom alebo pyro-spúšťačom. Pružina na začiatku streľby začala otáčať zväzkom a po streľbe sa opäť napla pôsobením kinetickej energie rotujúcich hlavní. Počas streľby bol pohon vykonávaný pomocou prachových plynov. Spúšťanie sa uskutočňovalo diaľkovo pomocou elektrospúšte, ktorá uvoľnením pružiny zabezpečila činnosť spúšťového mechanizmu. Zbraň využívala uzamknutý rotačný záver, pričom zásobovanie muníciou bolo zabezpečené kovovým rozpadávacím pásom. Na streľbu z guľometu bol vyvinutý špeciálny náboj 12,7 x 108 mm s dvoj-strelou (dve strely umiestnené za sebou), v ktorej bolo nalisované oceľové i olovené jadro so zápalnou zmesou. Nový náboj priniesol približne jedenapolkrát vyššiu efektívnosť guľometu. Išlo o priebojno-zápalný náboj (1SL) a druhý typ so svietiacou strelou (1SLT). Teoretická rýchlosť streľby guľometu JakB sa pohybovala od 4 000 do 4 500 výstrelov za minútu. Životnosť hlavní bola udávaná v rozsahu od 8 000 do 10 000 výstrelov. Guľomet sa upevňoval do unifikovaného streleckého pohyblivého stanoviska USPU-24, ktoré bolo umiestnené v prednej časti viacúčelového bojového vrtuľníka Mi-24. Ďalším spôsobom umiestnenia bolo upevnenie v podvesenom kontajneri GUV-8700 (9-A-669) spolu s dvomi 7,62-mm štvorhlavňovými guľometmi GŠG. V takom prípade niesol vrtuľník dva kontajnery a vypáliť mohol až 533 výstrelov za sekundu. Zaujímavosťou je, že v určitom období nebol v leteckej výzbroji prostriedok na efektívnu likvidáciu balónov. Strely s trhavým účinkom neboli dostatočne citlivé na aktiváciu pri kontakte s polyetylénovým plášťom balóna s hrúbkou 30 – 40 mikrónov. V období počas rokov 1959 – 1964 bol na riešenie problému v ZSSR vyvinutý originálny náboj 12,7 x 108 mm s projektilom, ktorý dokázal vytvoriť v plášti balóna trhliny s rozmermi 200 – 300 cm2. Súčasť tohto náboja tvorila zápalná strela s okamžitým účinkom veľkej citlivosti. Neskôr v roku 1972 bola strela modernizovaná zavedením mechanizmu samo-zničenia. Výroba v tom čase už ustala z dôvodu nahradenia balónov modernejšími kozmickými prostriedkami prieskumu. Avšak uvedený náboj bolo možné v neskoršom období využiť aj pre guľomet JakB. Do výzbroje československého letectva sa guľomety dostali v roku 1978. Po rozdelení Československa sa zbrane nachádzali naďalej vo výzbroji Armády Slovenskej republiky a neskôr v Ozbrojených silách SR, až do vyradenia viacúčelových bojových vrtuľníkov typu Mi-24 v roku 2011.

Text/foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany


Zdroje:
12,7-мм патроны [online]. Dostupné na internete:
<https://kk-combat.ucoz.ru/proekt1/Htm_boot/m_127.html>. [cit. 2019-12-25].
БОЛОТИН, Д. Н. История советского стрелкового оружия и патронов. Санкт-Петербург : Полигон, 1995, 303 s. ISBN: 5-85503-072-5.
FENCL, Jiří. Dva ruské Gatlingy. In Střelecká revue, 2016, roč. 48, č. 3, s. 48-49. ISSN 0322-7650.
Отечественньте крупнокалиберные пулеметы (часть II) [online]. Dostupné na internete: <http://www.xliby.ru/transport_i_aviacija/tehnika_i_vooruzhenie_1998_03/p2.php>. [cit. 2019-12-27].
LESKOVSKÝ Peter. VP-780. Štvorhlavňový rotačný guľomet 9-A-624. VLU-Prešov. 69 s.
Let-45-1/2, Vrtulník Mi-24D - popis - letecká výzbroj. Praha : MNO, 1978. 139 s.

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
•