ZO ZBIEROK VHM

Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal pre potreby čs. armády, ktorý by pochádzal z našich zbrojoviek, mal význam aj z toho dôvodu, že v tomto historickom období bol dôležitou súčasťou družstva „samopalník“ vyzbrojený ručnou automatickou zbraňou na pištoľové strelivo, ktorá popri iných druhoch zbraní (predovšetkým pušiek) predstavovala z najpočetnejších článkov výzbroje pešieho vojska.
Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 – 1948 v Českej zbrojovke Strakonice. Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar. Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov. V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka. Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane. Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp. so sklopnou opierkou ako ručná zbraň výsadkára.
Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948. Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“. Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes. Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená. Za povšimnutie však stojí, že v ZSSR prechádzali v tom čase na pištoľový náboj 9mm Makarov na úkor náboja 7,62 x 25 mm Tokarev. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 – 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov. K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 – 1953. Ten sa okrem ďalších konštrukčných drobností vizuálne odlišoval i tým, že pažbička s upravenou šachtou pre náboj 7,62 mm a zásobník na 32 nábojov mala mierny sklon smerom dopredu.
Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov. Na fotografiách sú prezentované obe verzie samopalu vo vyhotovení školských rezov určených na výučbu.
Text a foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 – 1948 v Českej zbrojovke Strakonice. Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar. Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru. Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov. V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka. Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane. Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp. so sklopnou opierkou ako ručná zbraň výsadkára.
Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948. Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“. Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne. Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes. Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená. Za povšimnutie však stojí, že v ZSSR prechádzali v tom čase na pištoľový náboj 9mm Makarov na úkor náboja 7,62 x 25 mm Tokarev. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 – 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov. K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 – 1953. Ten sa okrem ďalších konštrukčných drobností vizuálne odlišoval i tým, že pažbička s upravenou šachtou pre náboj 7,62 mm a zásobník na 32 nábojov mala mierny sklon smerom dopredu.
Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov. Na fotografiách sú prezentované obe verzie samopalu vo vyhotovení školských rezov určených na výučbu.
Text a foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Zdroje:
ČERMÁK, Jiří: Čtyřicet let konstruktérem zbraní 1946-1986 : Od samopalu ČZ 247 ke zbraňovému kompletu LADA. Brno : Ardent, 1999. ISBN 80-238-3397-9.
Číselník ručných zbraní. Praha : MNO, 1969,
DUBÁNEK, Martin et. al: Utajená obrana železné opony. Praha : Mladá fronta, 2008. ISBN 80-204-1758-3,
FENCL, Jiří: Samopaly 23/25 a 24/26 a jejich konstruktér Ing. Jaroslav Holeček. In Střelecká revue, č. 3, 2010,
FRANCEV, Vladimír: Československé zbraně ve světe. Bratislava : Grada, 2015. ISBN 978-80-247-5314-0,
JURKOVÁ Viera et. al.: Zo zbierok Vojenského historického múzea. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2020. ISBN 978-80-89523-69-6,
Mat děl-I-31. Nauka o materiálu. Samopal 23 samopal 25. Praha : MNO, 1951,
Pěch-III-61. Předpis pro výcvik ve střelbě Samopal 24 a 26. Praha : MNO, 1955,
ŠÁDA, Miroslav: Československé ruční palné zbraně a kulomety. Praha : Naše vojsko, 2004. ISBN 80-206-0745-5.
Sanna 77. In Střelecký magazín, č. 8, 1999, s. 8-9.
Číselník ručných zbraní. Praha : MNO, 1969,
DUBÁNEK, Martin et. al: Utajená obrana železné opony. Praha : Mladá fronta, 2008. ISBN 80-204-1758-3,
FENCL, Jiří: Samopaly 23/25 a 24/26 a jejich konstruktér Ing. Jaroslav Holeček. In Střelecká revue, č. 3, 2010,
FRANCEV, Vladimír: Československé zbraně ve světe. Bratislava : Grada, 2015. ISBN 978-80-247-5314-0,
JURKOVÁ Viera et. al.: Zo zbierok Vojenského historického múzea. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2020. ISBN 978-80-89523-69-6,
Mat děl-I-31. Nauka o materiálu. Samopal 23 samopal 25. Praha : MNO, 1951,
Pěch-III-61. Předpis pro výcvik ve střelbě Samopal 24 a 26. Praha : MNO, 1955,
ŠÁDA, Miroslav: Československé ruční palné zbraně a kulomety. Praha : Naše vojsko, 2004. ISBN 80-206-0745-5.
Sanna 77. In Střelecký magazín, č. 8, 1999, s. 8-9.
Fotogaléria

Nová organizačná štruktúra brannej moci Republiky československej (dobový názov) po roku 1918 vznikla na základe unifikácie. Jedným z jej výsledkov bol aj vznik horských jednotiek, ktoré vznikli na začiatku roka 1920. Pre horské oblasti Slovenska boli určené štyri horské pešie pluky ako vojskové telesá pechoty, ktoré vznikli premenovaním domácich streleckých plukov. Horské pešie pluky patrili medzi elitné pechotné útvary čs. brannej moci predurčené na boj vo vysokohorskom teréne. Z toho dôvodu boli do nich prednostne vyberaní odvedenci, ktorí vyrastali v horách, boli zdatnými lyžiarmi a na drsnú klímu horského prostredia boli zvyknutí.
Horský peší pluk 2 vznikol 15. januára 1920 premenovaním 12. streleckého pluku domáceho vojska, v rámci unifikácie čs. brannej moci na základe výnosu MNO čj. 50.786-org.1919. Organizačnú štruktúru pluku tvorilo veliteľstvo pluku s hospodárskou správou a pomocnou rotou, tri horské prápory a náhradný prápor. Veliteľstvo sídlilo v Ružomberku v Štefánikových kasárňach, podliehalo veliteľstvu Prvej horskej brigády, od januára 1938 veliteľstvu 16. pešej divízie.
V októbri 1928 sa stretli v mestskom dome v Ružomberku z iniciatívy starostu Jána Jančeka zástupcovia všetkých miest, úradov, spolkov a podnikov v meste a uzniesli sa na vytvorení verejnej zbierky na zástavy, ktoré mali domácim útvarom venovať 7. marca 1931 v rámci osláv 81. narodenín prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka. Už v predvečer osláv, 6. marca, sa konal v budove Sokolovne slávnostný obrad pribíjania práporu a štandardy na žrď za účasti zástupcov mesta a armády a následne slávnostný sprievod mestom. Večer bol zakončený slávnostnou akadémiou. Oslavy vyvrcholili o desiatej hodine na miestnom ihrisku slávnostnou prehliadkou ružomberskej posádky a odovzdaním bojovej zástavy horskému pešiemu pluku 2 a štandardy delostreleckému pluku 201. Kultúrno-spoločenského podujatia sa zúčastnili predstavitelia úradov a verejného života v Ružomberku, predstavitelia velenia čs. brannej moci a dôstojnícky zbor oboch plukov.
Brig. gen. Vilém Plaček, veliteľ Druhej horskej brigády prevzal prápor a štandardu z rúk predstaviteľov mesta a odovzdal ju veliteľom oboch útvarov. Za horský peší pluk 2 zástavu prevzal plk. Lev Franzel. Bojovú zástavu jeho pluku venovali Jednota čs. obce legionárskej – odbočka Ružomberok, Jednota čs. strelcov v Ružomberku, Okresné zastupiteľstvo Ružomberok, Okresné živnostenské spoločenstvo Ružomberok, Spoločenský klub a Telocvičná jednota „Sokol“ v Ružomberku. Slávnosť bola zakončená defilovaním posádky. Oslavy pokračovali aj v nedeľu divadelným predstavením Medekovho „Plukovníka Šveca“ v miestnom kultúrnom dome, v ktorom hral hlavnú úlohu člen Národného divadla z Prahy Bedřich Karen.
Originál bojovej zástavy je uložený vo Vojenskom historickom ústave Praha. Vychádzal z jednotného vzoru plukovných zástav peších plukov čs. armády, ktorý bol stanovený nariadením MNO z roku 1925.
Repliku bojovej zástavy vyrobila pre múzejné účely firma Velebný & Fam, s. r. o. a do zbierkového fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch bola zaradená v roku 2010.
Text: PhDr. Viera Jurková (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: VHÚ - VHM Piešťany, Liptovské múzeum v Ružomberku
Horský peší pluk 2 vznikol 15. januára 1920 premenovaním 12. streleckého pluku domáceho vojska, v rámci unifikácie čs. brannej moci na základe výnosu MNO čj. 50.786-org.1919. Organizačnú štruktúru pluku tvorilo veliteľstvo pluku s hospodárskou správou a pomocnou rotou, tri horské prápory a náhradný prápor. Veliteľstvo sídlilo v Ružomberku v Štefánikových kasárňach, podliehalo veliteľstvu Prvej horskej brigády, od januára 1938 veliteľstvu 16. pešej divízie.
V októbri 1928 sa stretli v mestskom dome v Ružomberku z iniciatívy starostu Jána Jančeka zástupcovia všetkých miest, úradov, spolkov a podnikov v meste a uzniesli sa na vytvorení verejnej zbierky na zástavy, ktoré mali domácim útvarom venovať 7. marca 1931 v rámci osláv 81. narodenín prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka. Už v predvečer osláv, 6. marca, sa konal v budove Sokolovne slávnostný obrad pribíjania práporu a štandardy na žrď za účasti zástupcov mesta a armády a následne slávnostný sprievod mestom. Večer bol zakončený slávnostnou akadémiou. Oslavy vyvrcholili o desiatej hodine na miestnom ihrisku slávnostnou prehliadkou ružomberskej posádky a odovzdaním bojovej zástavy horskému pešiemu pluku 2 a štandardy delostreleckému pluku 201. Kultúrno-spoločenského podujatia sa zúčastnili predstavitelia úradov a verejného života v Ružomberku, predstavitelia velenia čs. brannej moci a dôstojnícky zbor oboch plukov.
Brig. gen. Vilém Plaček, veliteľ Druhej horskej brigády prevzal prápor a štandardu z rúk predstaviteľov mesta a odovzdal ju veliteľom oboch útvarov. Za horský peší pluk 2 zástavu prevzal plk. Lev Franzel. Bojovú zástavu jeho pluku venovali Jednota čs. obce legionárskej – odbočka Ružomberok, Jednota čs. strelcov v Ružomberku, Okresné zastupiteľstvo Ružomberok, Okresné živnostenské spoločenstvo Ružomberok, Spoločenský klub a Telocvičná jednota „Sokol“ v Ružomberku. Slávnosť bola zakončená defilovaním posádky. Oslavy pokračovali aj v nedeľu divadelným predstavením Medekovho „Plukovníka Šveca“ v miestnom kultúrnom dome, v ktorom hral hlavnú úlohu člen Národného divadla z Prahy Bedřich Karen.
Originál bojovej zástavy je uložený vo Vojenskom historickom ústave Praha. Vychádzal z jednotného vzoru plukovných zástav peších plukov čs. armády, ktorý bol stanovený nariadením MNO z roku 1925.
Repliku bojovej zástavy vyrobila pre múzejné účely firma Velebný & Fam, s. r. o. a do zbierkového fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch bola zaradená v roku 2010.
Text: PhDr. Viera Jurková (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: VHÚ - VHM Piešťany, Liptovské múzeum v Ružomberku
Použité pramene a literatúra
Liptovské múzeum v Ružomberku, Fond originálnych pohľadníc, OF 4966, OF 4967, OF 4968, OF 4976, OF 4978, OF 4982, OF 4983),
Ružomberským domácim plukom. In Republikán, roč. 12, 22.11.1930, č. 47, s. 5,
Slávne dni ružomberskej posádky. In Republikán, roč. 13, 14.3.1931, č. 11, s. 2,
FIDLER, Jiří – SLUKA, Václav. Encyklopedie branné moci Republiky Československé 1920-1938. Praha : Nakladatelství Libri, 2006. ISBN 80-7277-256-2,
PURDEK, Imrich. Československá a slovenská vojenská symbolika v priesečníku heraldiky, faleristiky a vexikológie (1914-1945). Bratislava : Vojenský historický ústav, 2015. ISBN 978-80-89523-31-3,
STRAKA, Karel – KYKAL, Tomáš. Československá armáda v letech budování a stabilizace 1918-1932. Praha : MO ČR – VHÚ, 2013. ISBN 978-80-7278-604-6.
Ružomberským domácim plukom. In Republikán, roč. 12, 22.11.1930, č. 47, s. 5,
Slávne dni ružomberskej posádky. In Republikán, roč. 13, 14.3.1931, č. 11, s. 2,
FIDLER, Jiří – SLUKA, Václav. Encyklopedie branné moci Republiky Československé 1920-1938. Praha : Nakladatelství Libri, 2006. ISBN 80-7277-256-2,
PURDEK, Imrich. Československá a slovenská vojenská symbolika v priesečníku heraldiky, faleristiky a vexikológie (1914-1945). Bratislava : Vojenský historický ústav, 2015. ISBN 978-80-89523-31-3,
STRAKA, Karel – KYKAL, Tomáš. Československá armáda v letech budování a stabilizace 1918-1932. Praha : MO ČR – VHÚ, 2013. ISBN 978-80-7278-604-6.
Fotogaléria

Nikon F sa v krátkom čase stal svetovým bestsellerom hlavne v kruhoch profesionálnych fotografov. Aparát používala väčšina fotografov aj počas Vietnamskej vojny. Verzia s adaptérom na 250 záberov poháňaná elektromotorčekom bola všeobecne v 60. rokoch 20. storočia veľmi rozšírená a využívaná tiež napríklad vo vesmíre pri dokumentácii letov Mercury, Apollo, Gemini. Za úspechom radu F stála robustná a spoľahlivá konštrukcia. Vymeniteľné hľadáčiky, matnice, revízne tlačidlo hĺbky záberu, blokovanie zrkadla, račňová páka transportu filmu, bayonet Nikon, ľahko vymeniteľné objektívy, titánový poťah na záclonovej uzávierke, veľký výber použiteľných zábleskových prístrojov, prevíjanie typu rapid - to všetko bolo veľkým plusom konštrukcie NIKON F. Zadný kryt filmového priestoru bolo možné nahradiť vyššie spomenutým - s motorickým posunom na 250 záberov. Titánový poťah na záclonke uzávierky zabraňoval poškodeniu priamym slnečným žiarením (ako u väčšiny podobných zrkadloviek) a vydržal bežne 100-tisíc „cvaknutí“. Uzávierka disponuje škálou od T+B; 1 - 1/1000s. Bežne dodávaný bol objektív Nikkor-S.
Precízne japonské zrkadlovky sa v bývalej ČSR vyskytovali veľmi zriedka. Jednalo sa o nedostupný tuzexový tovar. Fotoaparát používalo Duklianske múzeum Svidník od sedemdesiatych rokov minulého storočia do začiatku éry digitálnych fotoaparátov v deväťdesiatych rokoch ako profesionálnu techniku využívanú na dokumentačnú činnosť, hlavne pri vytváraní katalogizačných lístkov.
Text: Mgr. Jerguš Váry (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
NIKON Corporation. NIKON F - Instructions. Nippon Kōgaku, Shinagawa 1959, 35s.
NIKON Corporation. Debut of Nikon F. [online] [cit. 2019-11-06] Dostupné na internete: https://imaging.nikon.com/history/chronicle/history-f/
De STOUTZ, Richard. Nikon/Nikkor F Serial Numbers and Production Dates. [online] [cit. 2019-11-06] Dostupné na internete: https://www.destoutz.ch/typ_production_data_f.html
ECKMAN, Michael. Nikon F (1966). [online] [cit. 2019-11-29] Dostupné na internete: https://www.mikeeckman.com/2017/08/nikon-f-1966/ (29.11.2019)
Fotogaléria

Rádiostanica RF-10 bola prenosná veľmi krátkovlnná (ďalej „VKV“) rádiostanica s výkonom 1 Watt, ktorá bola určená najmä pre spojenie na stupni rota – čata. Do armády bola zavedená v roku 1973 a postupne nahrádzala staršie VKV rádiové stanice typu ASTRA.
RF-10, ktorá bola označovaná aj ako TAKT-1, prešla v tom období úspešne vojenskými skúškami. Vďaka nízkej hmotnosti, menším rozmerom a jednoduchému ovládaniu si rýchlo získavala priaznivcov. Vykonané boli aj porovnávacie skúšky so sovietskou rádiostanicou MALYŠ a bulharskou rádiostanicou NARCIS-M. Vojskové skúšky následne preukázali, že TAKT-1 (RF-10) spĺňa stanovené takticko-technické požiadavky. Následne bolo od roku 1976 začaté ich postupné zavádzanie do ČSĽA, čomu napomohol fakt, že v tomto roku bolo vyrobených až 2 500 súprav RF-10. Ich producent, štátny podnik Tesla Pardubice, vyprodukoval do ukončenia výroby viac ako 30 000 súprav.
Rádiostanica bola skonštruovaná ako prenosná jednou osobou – obsluhou, čo umožňovala jej nízka hmotnosť a malé rozmery. Vycvičený vojak zvládol jej obsluhu bez väčších problémov, predovšetkým pre jednoduchosť jej ovládania. Kvalita prenosu signálu závisela od poveternostných, bojových a terénoch podmienok.
Súprava pozostáva z rádiovej stanice RF-10, dvoch zdrojových skriniek vrátane akumulátorových článkov, mikrotelefónu, dvoch kusov prútovej antény (1,5 metra a 0,5 metra), závesnej antény s cievkou (3,3 metra), smerovej dlhej antény s cievkou (30 metrov), závesnej šnúry s cievkou (20 metrov), popruhu, priečneho popruhu, obalu pre rádiovú stanicu, obalu pre zdroj, záznamníka, technického listu, návodu na obsluhu, zoznamu predmetov súpravy, prepravného obalu, visiaceho zámku s kľúčmi a sady záložných súčiastok uložených v plechovej tabatierke.
Skrinka rádiovej stanice je zhotovená z hliníkového plechu. Na čelnej strane sú pokyny pre obsluhu prístroja s vizuálnym znázornením. Taktiež sa tu nachádzajú údaje o dosahu pri použití rôznych druhoch antén. Ochranný obal je zhotovený z polyamidovej plachtoviny s naneseným PVC, čo zabezpečuje jeho nepremokavosť a tým chráni samotné zariadenie. Hmotnosť celej súpravy v prepravnom obale je 8,1 kg. Samotná rádiová skrinka s batériou, anténou, akustickým meničom a popruhom váži približne 3,1 kg.
RF-10 tvoria štyri základné funkčné celky. Sú to prijímač, vysielač, napájacie a pomocné obvody, obvody tvorby frekvencie. Prevádzková teplota bola od -35 °C do +60 °C. Pri teplote -50 °C až + 70 °C bola taktiež schopná prevádzky, avšak so zníženými parametrami. Napájaná bola pomocou zdrojovej skrinky, ktorá pozostávala z piatich kusov článkov NiCd 4Ah zostavených do batérie s napätím 6V. Doba prevádzky bola pri plnom nabití pri pomere príjem: vysielanie (5:1) približne 10 hodín. Frekvenčný rozsah je 44,00 až 53,975 MHz. Dosah tejto VKV rádiostanice bol pri použití prútovej antény, dĺžky 0,5 metra, 1 kilometer (pri dĺžke 1,5 metra 5 kilometrov) až do 20 km pri smerovej anténe. Taktiež umožňovala spojenie s rádiovými stanicami R-105, R107, R-111, R-123, neskôr aj s R-173 a s RF-13. Pomocou osobitného príslušenstva bolo možné rádiostanicu inštalovať aj do vozidiel.
Rádiostanica RF-10 sa nachádzala nielen vo výbave ČSĽA, ale využívali ju aj zložky ministerstva vnútra. Dostala sa aj do výzbroje Ľudových milícií. Po rozdelení Československa ju dlhé roky používali aj obe nástupnícke armády. Dlho sa udržala i vo výzbroji Civilnej ochrany. Pre úplnosť treba uviesť, že existovala aj verzia s opismi na skrinke v ruskom jazyku, ktorá bola určená pre bývalý Sovietsky zväz. Medzi zberateľmi sa dochovala aj skrinka s anglickými opismi pre obsluhu.
V zbierkovom fonde Vojenského historického múzea v Piešťanoch sa nachádza niekoľko súprav, ktoré boli získané bezodplatným prevodom od Ozbrojených síl SR.
Text a foto: Mgr. Lukáš Danko (VHÚ-VHM Piešťany)
Zoznam použitej literatúry:
BURIAN, Michal – RÝC, Jiří. Historie spojovacího vojska. Praha : Ministerstvo obrany ČR – Agentúra vojenských informací a služeb, 2006, 247 s. ISBN 978-80-7278-411-1
HORNÍK, Miroslav. Spojovacia technika vyrábaná v Československu a používaná počas studenej vojny. Bratislava : vlastným nákladom, 2020, 130s. ISBN 978-80-570-2583-2
Spoj-21-57/1. Rádiová stanice RF-10. Technický popis I. díl. Praha : Ministerstvo národní obrany, 1977, 188 s.
Spoj-21-57/2. Rádiová stanice RF-10. Technický popis II. díl. Praha : Ministerstvo národní obrany, 1977, 53 s.
Rádiová stanice RF-10. Návod k obsluze. 1980, 61 s.
Zoznam internetových zdrojov:
<http://www.csla.cz/vyzbroj/spojovaciprostredky/rf10.htm>
<https://www.vu9967.cz/technika/radiove-stanice/radiova-stanice-rf-10>
<http://rf-10.nazory.cz/zajimavosti.htm>
<https://sptech.sk/clanok?id=mR6djeWlqMIchPx>
<https://www.minv.sk/swift_data/source/miestna_statna_sprava/okres_puchov/co/2014/posvp/Material_civilnej_ochrany.pps>
Ostatné zdroje:
Telefonická komunikácia s PaedDr. Miroslavom Horníkom (OM3CU) dňa 3. februára 2023.
Přísahám že budu věrně sloužit strane i lidu. Dokumentárny film venovaný 30. výročiu víťazného februára. Réžia: Miroslav Burger, Československo, 1973. Dostupné na: <https://www.youtube.com/watch?v=bSlGcmSJUTg>
Fotogaléria

Prášok KLIM sa začiatkom 20. storočia stal prevratným produktom na výrobu mlieka, ktoré by malo trvanlivosť aj v tropických podmienkach. Produkt sa rýchlo stal obľúbeným u výskumníkov, geológov, cestovateľov a vojakov – osôb, ktoré sa pohybovali ďaleko od civilizácie (kde by klasické mlieko nevydržalo). V roku 1907 spoločnosť zdokonalila spôsob sušenia rozprašovaním – patent Roberta Staufa z roku 1901. Rozdiel bol v tom, že sa sušilo nie klasické, ale kondenzované mlieko. Od roku 1920 bolo mlieko KLIM produktom Merell-Soule Company, Syracuse štát NY, a od roku 1927 prešlo pod firmu Borden. V tomto období sa produkt rozšíril do celého sveta. Počas vojny plechovky so sušeným mliekom boli distribuované vojskám, bojujúcim v tropických a subtropických klimatických pásmach. Pokiaľ nádoba nebola otvorená, sušina vydržala dlhé obdobie. Po otvorení a uschovaní vo vodotesnom obale bolo mlieko možné použiť ešte po týždni. Prášok KLIM bol ku koncu vojny expedovaný pracovníkmi Červeného kríža vojnovým zajatcom v zajateckých táboroch za účelom zvýšenia kalorického príjmu. Produkt používali aj spojeneckí vojaci na západnom fronte. Okrem prípravy nápoja plechovú nádobu využívali na rôzne účely. Napríklad z nich vyrábali svietniky. Z dôvodu, že plech z nádoby bol ľahko ohýbateľný, dal sa použiť aj na výrobu primitívnej lopaty. Je dokázané, že spojeneckí vojaci vo väzenskom tábore Stalag Luft. III. v poľskom Sagane využívali pri hĺbení tunelov práve tieto nádoby. Najväčšie uplatnenie mal prášok KLIM v Tichomorí. Bola to jediná možnosť ako pripraviť mlieko bez potreby uskladnenia v chlade.
Nádoba je na veku a dne riadne označená značkou výrobcu, inštrukciami na použitie a svojím určením – „For export only – Made exclusively for the Armed Forces – Not to be resold“(určené na export a výhradne pre ozbrojené sily – nepredajné). Na veku sa tiež uvádza, že obsah nie je nutné uchovať v chlade. Na dne nádoby sa nachádza označenie značkou: KLIM – plnotučné sušené mlieko, „spracovaných 5lbs. extra špeciál, vstrekovaný proces výroby“. Dno nádoby obsahuje opis prípravy mlieka pre jednotlivca a 1 galónu pre mužstvo. Navyše je tu opis prípravy masla z danej suroviny. Príprava bola veľmi jednoduchá. S ohľadom na množstvo pripravovaného mlieka bolo nutné prášok rozmiešať v správnom pomere s chladnou pitnou vodou. Odporúčalo sa najprv rozmiešať menšie množstvo vody s prípravkom KLIM a následne doliať zvyšok vody podľa požadovaného množstva nápoja. V prípade, že je k dispozícii chladiace zariadenie – bolo vhodné pripraviť mlieko deň vopred a nechať odstáť (ako sa uvádza na dne nádoby). Zo zarobeného mlieka KLIM bolo možné pripraviť maslo klasickým spôsobom – mútením.
Zbierkový predmet je súčasťou stálej expozície Slováci v rovnošatách 1848 – 2020. Návštevníci ho môžu obdivovať v stolovej presklenej vitríne medzi predmetmi z obdobia druhej svetovej vojny. Presný rok a dátum výroby zbierkového predmetu nie je možné určiť – na nádobe nie je značený. Pravdepodobne chýba papierová etiketa – tá sa nedochovala. Nádoba je vyrobená lisovaním. Vnútorná strana plechovej nádoby je pocínovaná. Dno a veko sú vo farbe US Army olive drab z obdobia druhej svetovej vojny.
Text/foto: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ-VHM Piešťany
Zdroje:
COUTLER, S.T. Dry Milk Manufacture. In Journal of Dairy Science, roč. 39, 1956, č. 6, s. 843-846.
Borden, Inc. History. [online]. [cit. 2019-12-29].
Dostupné na internete: http://www.fundinguniverse.com/company-histories/borden-inc-history/
Fotogaléria

Identity Card for Foreign Air Personnel – identifikačná karta pre zahraničný letecký personál – bola osobným dokladom príslušníkov zahraničného leteckého personálu britského Kráľovského letectva všetkých hodností, ktorý bol vydávaný na predpísanom tlačive (Form 1250 (F)). Štátna príslušnosť vojaka bola otlačená na prednej strane dokladu. Preukaz č. 14753 bol vydaný AC2 Mikulášovi Grofčíkovi (služobné číslo 788259) 16. apríla 1942. Predpísaný formulár na vnútornej strane uvádza okrem služobného čísla, hodnosti a mena vojaka aj jeho zaradenie, záznamy o povýšení, opis vojaka a dátum narodenia, osobnú fotografiu a podpis. Mikuláš Grofčík (podľa uvedených osobných údajov) sa narodil 31. mája 1917, mal 174 cm, bol strednej postavy, mal zelené oči a plavé vlasy.
Doklad je malého formátu 127 x 76 mm, tvorí ho list modrého tvrdého papiera zloženého na polovicu. Text je tlačený čiernou farbou, na prednej strane je červený rámik s nápisom „FOREIGN“, pod nápisom je ružovočervená pečiatka „CZECHOSLOVAKIAN“. Predtlačený text na vnútornej strane je čierny, údaje sú vpísané modrým a čiernym atramentom. Na pravej vnútornej časti je uprostred vlepená čiernobiela fotografia, na ktorej sú otlačené 3 suché pečate – veľká pečať Air Ministry a dve malé pečiatky Permit office RAF. Pod fotografiou je podpis držiteľa a podpis veliteľa úradu, ktorý doklad vydal. V dolnom rohu je pečiatka úradu, ktorý doklad vydal, s dátumom. Na zadnej strane sú umiestnené informácie o povinnostiach držiteľa.
Mikuláš Grofčík bol evakuovaný z Francúzska do Veľkej Británie, kde bol pre nedodržanie služobného záväzku vylúčený z čs. armády. Do čs. armády bol opäť prezentovaný až 1. 1. 1942, po vydaní abolície prezidenta Edvarda Beneša. Týmto dňom bol zaradený do náhradného telesa. Koncom februára bol prevelený k československému letectvu a bol prijatý do britského Kráľovského letectva v hodnosti Aircraftman 2 (AC 2). Po skončení výcviku pre príslušníkov pomocného družstva pre všeobecné služby (ACH/GD) nastúpil 17. júna k 312. československej stíhacej peruti RAF. 5. septembra 1942 bol zároveň povýšený do hodnosti slobodníka čs. armády. Začiatkom roka 1943 bol premiestnený k N° 7 Signal School a povýšený do čs. vojenskej hodnosti desiatnika. 20. júla 1943 bol premiestnený naspäť k 312. čs. stíhacej peruti. V septembri toho istého roka bol premiestnený k N°3131 Servicing Echelon (jednotka pre údržbu a obsluhu č. 3131) a absolvoval aj školenie v Anti Gas School v Ringway. 28. októbra bol povýšený do čs. hodnosti čatára. 1. decembra 1943 bol premiestnený k N°134 Cz. airfield (134. poľnej stíhacej skupine), kde bol ako príslušník pozemného personálu zaradený do Maintainance Wing (Operatívneho krídla), od 5. apríla 1944 zastával funkciu Wireless mechanic (W/mech). 15. mája 1944 bol premiestnený k N°6312 Servicing Echelon a 3. júla 1944 k N°3 M.T.Š (školiace a výcvikové stredisko č. 3). V septembri 1944 bol povýšený do hodnosti rotného čs. armády a 1. februára 1945 do britskej hodnosti Leading Aircraftman (LAC). Za svoju činnosť v československom zahraničnom odboji bol ešte v priebehu vojny a bezprostredne po nej vyznamenaný Československou vojenskou pamätnou medailou so štítkami F-VB (1944), Československou vojenskou medailou Za zásluhy II. stupňa (1945) a Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (1946).
Identifikačná karta pre zahraničný letecký personál britského Kráľovského letectva bola do zbierok VHM zaradená v roku 2022 ako súčasť jeho pozostalosti.
POUŽITÉ PRAMENE A LITERATÚRA
Vojenský ústredný archív Praha, Letecké karty čs. príslušníkov RAF, Karta evid. č. 788259, Mikuláš Grofčík,
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XXII - Písomnosti, P 336 The RAF Brief Statement of Service and Certificate of Discharge, katalogizačná karta,
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XXII - Písomnosti, P 326 Identity Card for Foreign Air Personnel (AC 2 Mikulas Grofcik), katalogizačná karta,
VHÚ – VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-2/2022 zo dňa 18. marca 2022,
BROWN, Alan. Flying for Freedom: The Allied Air Forces in the R.A.F. 1939-1945. Stroud : The History Press, 2000. ISBN 978-0_7524-6809-9,
JAKL, Tomáš – PLACHÝ, Jiří – RAJLICH, Jiří. Československá zahraniční armáda v roce 1940. Praha: MO ČR – VHÚ Praha, 2020. Dostupné na: 64-20_Čs-zahraniční-armáda-v-roce-1940_BROŽURA.pdf (vhu.cz),
ŠMOLDAS, Zdeněk. Českoslovenští letci v boji proti fašizmu. Praha : Naše vojsko, 1987,
ŠTAIGL, Jan a kol. GENERÁLI. Slovenská vojenská generalita 1918 – 2009. Bratislava : Magnet Press, 2009. ISBN 978 – 80 – 89169-17-7,
The King´s Regulations and Air Council Instruktions for the Royal Air Forces, 1943. Dostupné na:
https://www.forces-war-records.co.uk/documents/1503/the-kings-regulations-and-air-council-instructions-for-the-royal-air-force-1943/page-1/?filterPagesOnSearchQuery=False&filterPagesOnSearchQueryExact=False.
Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM Piešťany
Foto: VHM Piešťany
Fotogaléria

Hoci autoritatívny režim Slovenského štátu, resp. Slovenskej republiky z obdobia rokov 1939 – 1945, výrazným spôsobom obmedzil fungovanie všetkých telovýchovných organizácií na našom území, po vojne bola ich činnosť vo väčšine prípadov obnovená. Nástupom komunistickej strany k moci sa začala koncepcia športu a telovýchovy, podobne ako tomu bolo v iných oblastiach života, riadiť sovietskym modelom. Dôraz bol kladený na čo najvyššie športové výkony a prekonávanie rekordov, čo ruka v ruke s plnením ideologických a morálnych noriem malo pred svetom demonštrovať akúsi neporaziteľnosť nového „socialistického človeka“ a režim ako taký a zároveň takýto človek mal byť vzorom pre socialistickú mládež. Za týmto účelom a s cieľom zjednotiť československú telovýchovu zmenila komunistická strana svoj dovtedajší negatívny vzťah k Sokolovi. A práve táto organizácia po roku 1948 zohrávala na začiatku tohto procesu zjednotenia kľúčovú úlohu.
Jednou z koncepcií bol tzv. Tyršov odznak zdatnosti, ktorý vychádzal zo sovietskeho Gotov k trudu i oborone (GTO) a bol zriadený po patronátom Sokola v roku 1948 na povzbudenie telovýchovnej činnosti a na zvýšenie telesnej, pracovnej a brannej zdatnosti. Iniciátorom jeho vzniku bol Otokar Jandera, významný československý atlét a mnohonásobný rekordér v behu na 110 m s prekážkami. Podmienky na jeho udelenie boli normatívne, plnili sa formou skúšok vo viacerých disciplínach. Predpisy pre jeho udelenie vydal Štátny úrad pre telesnú výchovu a šport. Odznak bol určený pre všetky vekové kategórie od 13 rokov: mládež 13 – 14 rokov (odznak 18 mm), 15 – 16 rokov (odznak 19 mm), 17 – 18 rokov (odznak 26 mm), dospelí 19 – 29 rokov (odznak 33 mm – 3. stupeň bronzový), 30 – 39 rokov (odznak 33 mm – 2. stupeň strieborný) a 40 a viac rokov (odznak 33 mm – 1. stupeň pozlátený). Zaujímavosťou je, že súčasťou podmienok udelenia bola aj pracovná povinnosť a stanovené množstvo zberu druhotných surovín. V tejto podobe sa udeľoval do roku 1952, keď došlo nielen k reorganizácii telesnej výchovy a športu, ktorá zároveň ukončila aj dominantné postavenie Sokola, ale aj k úprave samotného odznaku.
Do zbierok Vojenského historického múzea v Piešťanoch bolo formou kúpy v rokoch 1998 – 2000 zaradených päť odznakov pre dospelých všetkých stupňov. Odznak má nepravidelný tvar, s priemerom 33 mm a výškou 49 mm. Ústredným motívom sú dve postavy – ženy s kyticou vo zdvihnutej ruke a muža, ktorý v ruke drží vejúcu zástavu, po obvode je umiestnené ozubené koleso (neskoršia verzia odznaku mala v hornej časti umiestnenú päťcípu hviezdu). V dolnej časti je štítok s nápisom TYRŠŮV ODZNAK ZDATNOSTI. Razba je jednostranná. Prvý a tretí stupeň je razený zo žltého kovu, druhý stupeň zo strieborného kovu. Prvý stupeň odznaku je pozlátený.
Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM Piešťany
Foto: VHÚ – VHM Piešťany
Použité pramene a literatúra:
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XV – Rady, vyznamenania, medaily, RVM 919 – RVM 922 Katalogizačné lístky,SNG, Kolekcia Umenie a šport, UP-P 839 Hahn: Tyršov odznak zdatnosti,
SNG, Kolekcia Utópia východného bloku, UP-P 704 Valký: TOZ - preukaz zdravia a sily,
Zákon č. 187/1949 Zb. o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport zo dňa 14. júla 1949,
Zákon č. 71/1952 Zb. o organizácii telesnej výchovy a športu zo dňa 12. decembra 1952,
HARASIMOWICZ, M. M. Československá spartakiáda jako příklad novodobého mýtu [diplomová práca]. Praha : Univerzita Karlova, 2017,
JANDERA, Otakar. TOZ na otevřených hřistích. Praha : Nakladatelství Československé obce sokolské, 1950,
UHLÍŘ, J. B. – WAIC, M. Sokol proti totalitě 1938 – 1952. Praha : Univerzita Karlova,
Fakulta tělesné výchovy a sportu, 2001, 175 s. ISBN:80-86317-11-0.
Fotogaléria

Príslušníci akrobatickej skupiny Biele Albatrosy, ktorá v dobe svojej existencie patrila medzi svetovú špičku akrobatických leteckých skupín, sa preslávili nielen doma, ale aj v zahraničí. Myšlienka sformovať leteckú akrobatickú skupinu vznikla koncom 80-tych rokov. Prakticky sa začala realizovať 27. novembra 1990, keď pplk. Ing. Marián Sakáč zhromaždil pilotov 2. leteckého školského pluku, ktorí mali záujem o skupinové akrobatické lietanie a mali aj pre takúto náročnú leteckú činnosť potrebné odborné predpoklady. Piloti pôvodne lietali pod hlavičkou Display Team československého vojenského letectva. Hlavnou snahou však bolo vytvorenie 6-člennej akrobatickej skupiny na československých viacúčelových lietadlách Aero L - 39 Albatros. Tejto neľahkej úlohy sa so cťou zhostili leteckí inštruktori – učitelia lietania vtedajšej Vysokej vojenskej leteckej školy SNP v Košiciach.
Dňa 3. augusta 1991 sa v rámci programu 9. majstrovstiev sveta v parašutizme uskutočnil prelet troch lietadiel typu L - 39C nad letiskom Boľkovce pri Lučenci. Zakladajúci členovia akrobatickej skupiny považujú tento deň za oficiálny začiatok sformovania a činnosti leteckej skupiny. Prvými pilotmi, ktorí uskutočnili prelet, boli pplk. Ing. Ivan Chvojka, pplk. Ing. Marián Sakáč, mjr. Ing. Jaroslav Baláž, mjr. Ing. Stanislav Rodziňák, mjr. Ing. Peter Fianta, mjr. Ing. Peter Lele a mjr. Ing. Luboš Novák. Akrobatická skupina pôsobila až do roku 2004, keď bola oficiálne rozpustená.
Neodmysliteľnou súčasťou leteckého výstroja príslušníka akrobatickej skupiny Biele Albatrosy bola modrá letecká kombinéza. Blúza má rovný strih a je zošitá z dvoch predných dielov a chrbtového dielu, dvoch rukávov a goliera. Golier je ležatý, zapínaný pri krku. Na predných dieloch sú šikmo prestrihnuté náprsné vrecká zapínané na zips. Nad ľavým náprsným vreckom je umiestnená podložka so suchým zipsom, na ktorej je pripnuté hodnostné označenie a menovka, na ktorej je vyšité veľkými písmenami zlatistej farby na čiernom podklade meno nositeľa P. FIANTA. Nad pravým náprsným vreckom je prišitý emblém Akrobatickej skupiny Biele Albatrosy. Rukávy sú dolu spracované do úzkej manžety zapínanej na gombík. Na pravom rukáve v jeho hornej časti sa nachádza rukávová nášivka s vlajkou SR veľkosti 40 x 20 mm a zlatistým nápisom SLOVAK AIR FORCE. Pod ňou je našité vrecko so zvislým zapínaním na zips. Na ľavom rukáve, taktiež v hornej časti, je všitá podložka so suchým zipsom, na ktorej sa nachádza nášivka s vlajkou SR a menovka s menom P. FIANTA, nápis je zlatistý, a je obšitá zlatistou niťou po celom obvode. Na ramenných švoch sú pripevnené náplecníky. Nohavice sú rovné, vyrobené z dvoch predných a dvoch zadných dielov. Na predných dieloch sú prestrihnuté bočné vrecká, na stehnách a dolu pri okraji prišité vrecká so zvislým zapínaním na zips. Na hornom okraji zadných dielov je našitá široká sťahujúca pruženka. Kombinéza modrej farby je zhotovená z tkaniny, ktorú tvorí 65 % polyester a 35 % bavlna. Veľkosť kombinézy je L (42-44). Blúza bola vyrobená kanadskou firmou Flight Line, ktorá sa špecializuje na výrobu odevov pre pilotov a pozemný letecký personál.
Súčasťou kombinézy je aj biely šál, na ktorom sú vyobrazené čierne miniatúry lietadla L-39 Albatros.
Text/foto: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ - VHM Piešťany
Zdroje:
Biele Albatrosy [online] [cit. 2023-01-04] Dostupné na internete:
http://www.bielealbatrosy.sk/bielealbatrosy/index.html;
PERICOLO, Alberto. Biele Albatrosy. Bratislava : Magnet-Press Slovakia, 1997. ISBN 9788096727278;
ŤUKOT, Manfréd. 3 000 pilotů, aneb, Křídla Košic 2. Cheb : Svět křídel, 2017. ISBN 9788075730114;
ŤUKOT, Manfréd. Biele Albatrosy – Rozchod – Teď. Banská Bystrica : Slovenská letecká agentúra, 2017. ISBN 9788097205522;
VYSTAVĚL, Stanislav. Králové vzduchu a jejich pokračovatelé : ohlédnutí do historie čs. letecké akrobacie - od pilotů Avií B-21 až po display piloty VzS AČR. Cheb : Svět křídel, 2009. ISBN 9788086808680.
Fotogaléria

Zbierku automatických zbraní vo Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch spestruje mohutný štvorhlavňový veľkokalibrový rotačný guľomet. Vychádza z konštrukcie P. G. Jakuševa a B. A. Borzova (JakB) a bol označovaný GRAU indexom aj ako 9-A-624. Vývojové práce začali počas 60. rokov 20. storočia, ale do výzbroje vrtuľníkov v sovietskej armáde bol prijatý v roku 1977. Určený bol na ničenie ľahko obrnených pozemných cieľov, živej sily a vzdušných cieľov z prednej polosféry vrtuľníka Mi-24D do vzdialenosti 2 000 metrov. Predstavoval náhradu za 12,7-mm letecký guľomet Afanasijeva, ktorý sa v priebehu svojej služby preukázal ako nedostatočný z hľadiska rýchlosti streľby, pre použitie vo vrtuľníkoch. Štvorhlavňový guľomet JakB predstavoval celkom originálny systém nového typu, ktorý v tom čase nemal obdobu nielen na domácej pôde, ale i v zahraničnej praxi. Išlo o zbraň s rotujúcim zväzkom hlavní, bez použitia elektrického pohonu. Pre rozbeh systému bola použitá pružina uložená v osi rotácie hlavňového zväzku, ktorá sa pred streľbou napla. Počiatočné otočenie hlavňového bloku zabezpečovalo spúšťacie ústrojenstvo tvorené touto pružinou a planétovým mechanizmom alebo pyro-spúšťačom. Pružina na začiatku streľby začala otáčať zväzkom a po streľbe sa opäť napla pôsobením kinetickej energie rotujúcich hlavní. Počas streľby bol pohon vykonávaný pomocou prachových plynov. Spúšťanie sa uskutočňovalo diaľkovo pomocou elektrospúšte, ktorá uvoľnením pružiny zabezpečila činnosť spúšťového mechanizmu. Zbraň využívala uzamknutý rotačný záver, pričom zásobovanie muníciou bolo zabezpečené kovovým rozpadávacím pásom. Na streľbu z guľometu bol vyvinutý špeciálny náboj 12,7 x 108 mm s dvoj-strelou (dve strely umiestnené za sebou), v ktorej bolo nalisované oceľové i olovené jadro so zápalnou zmesou. Nový náboj priniesol približne jedenapolkrát vyššiu efektívnosť guľometu. Išlo o priebojno-zápalný náboj (1SL) a druhý typ so svietiacou strelou (1SLT). Teoretická rýchlosť streľby guľometu JakB sa pohybovala od 4 000 do 4 500 výstrelov za minútu. Životnosť hlavní bola udávaná v rozsahu od 8 000 do 10 000 výstrelov. Guľomet sa upevňoval do unifikovaného streleckého pohyblivého stanoviska USPU-24, ktoré bolo umiestnené v prednej časti viacúčelového bojového vrtuľníka Mi-24. Ďalším spôsobom umiestnenia bolo upevnenie v podvesenom kontajneri GUV-8700 (9-A-669) spolu s dvomi 7,62-mm štvorhlavňovými guľometmi GŠG. V takom prípade niesol vrtuľník dva kontajnery a vypáliť mohol až 533 výstrelov za sekundu. Zaujímavosťou je, že v určitom období nebol v leteckej výzbroji prostriedok na efektívnu likvidáciu balónov. Strely s trhavým účinkom neboli dostatočne citlivé na aktiváciu pri kontakte s polyetylénovým plášťom balóna s hrúbkou 30 – 40 mikrónov. V období počas rokov 1959 – 1964 bol na riešenie problému v ZSSR vyvinutý originálny náboj 12,7 x 108 mm s projektilom, ktorý dokázal vytvoriť v plášti balóna trhliny s rozmermi 200 – 300 cm2. Súčasť tohto náboja tvorila zápalná strela s okamžitým účinkom veľkej citlivosti. Neskôr v roku 1972 bola strela modernizovaná zavedením mechanizmu samo-zničenia. Výroba v tom čase už ustala z dôvodu nahradenia balónov modernejšími kozmickými prostriedkami prieskumu. Avšak uvedený náboj bolo možné v neskoršom období využiť aj pre guľomet JakB. Do výzbroje československého letectva sa guľomety dostali v roku 1978. Po rozdelení Československa sa zbrane nachádzali naďalej vo výzbroji Armády Slovenskej republiky a neskôr v Ozbrojených silách SR, až do vyradenia viacúčelových bojových vrtuľníkov typu Mi-24 v roku 2011.
Text/foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Zdroje:
12,7-мм патроны [online]. Dostupné na internete:
<https://kk-combat.ucoz.ru/proekt1/Htm_boot/m_127.html>. [cit. 2019-12-25].
БОЛОТИН, Д. Н. История советского стрелкового оружия и патронов. Санкт-Петербург : Полигон, 1995, 303 s. ISBN: 5-85503-072-5.
FENCL, Jiří. Dva ruské Gatlingy. In Střelecká revue, 2016, roč. 48, č. 3, s. 48-49. ISSN 0322-7650.
Отечественньте крупнокалиберные пулеметы (часть II) [online]. Dostupné na internete: <http://www.xliby.ru/transport_i_aviacija/tehnika_i_vooruzhenie_1998_03/p2.php>. [cit. 2019-12-27].
LESKOVSKÝ Peter. VP-780. Štvorhlavňový rotačný guľomet 9-A-624. VLU-Prešov. 69 s.
Let-45-1/2, Vrtulník Mi-24D - popis - letecká výzbroj. Praha : MNO, 1978. 139 s.
Fotogaléria

V zbierkach Vojenského historického múzea v Piešťanoch sa nachádza dnes už skoro zabudnutá pištoľ kalibru 4,5 mm, ktorá svojím vzhľadom i rozmermi nápadne pripomína známu nemeckú pištoľ Luger P-08 Parabellum, ale svoj pôvod má v bývalom Československu. Pištoľ bola skonštruovaná ako automatická plynová pištoľ na bombičky s oxidom uhličitým (CO2). Za zmienku stojí, že pištoľ bola v dobe svojho vzniku zaradená do kategórie hračiek z dôvodu ľahšieho splnenia rôznych legislatívnych ustanovení. Ako výcvikovú športovú zbraň ju mohla používať aj mládež do 15 rokov pod dozorom dospelých osôb. Na úlohe pri vzniku pracovali konštruktéri Jiří Čermák, Bohuslav Novotný a Karel Vystrčil. Konštrukcia vzduchovej pištole prebiehala v období jej vzniku mimo rámec pracovných povinností jej tvorcov. V tom čase sa na domácom trhu objavili tiež sifónové fľaše, s čím súviselo aj rozšírenie CO2 bombičiek s obsahom náplne 8 gramov. Konštruktéri (medzi nimi aj tvorcovia „samopalu“ vz. 58) sa rozhodli navrhnúť jednoducho realizovateľnú konštrukciu izbovej športovej pištole na plynové bombičky. Inšpiráciou sa stali aj zahraničné katalógy ponúkajúce rôzne typy zbraní využívajúce oxid uhličitý a rovnako aj konštruktérsky útlm na začiatku 60. rokov 20. storočia. Predstava o základnom charaktere vlastností pištole spočívala v automatickej funkcii zbrane pre jednotlivé výstrely pri použití CO2 náplne a v atraktívnom vzhľade zbrane. Konštruktér si v danej dobe ako vzor vzhľadu zvolil siluetu stále populárnej pištole kalibru 9 mm Parabellum konštrukcie Lugera vz. 08. Ako strelivo v súvislosti s riešením systému podávania bol zvolený brok č. 11, ktorý v porovnaní so nábojom typu Diabolo značne uľahčil konštrukciu. Hlaveň kalibru 4,5 mm bola riešená s hladkým vývrtom. Praktickou nevyhnutnosťou bol aj odnímateľný zásobník, ktorý po vytiahnutí nenechal žiadnu strelu v zbrani. Kapacita zásobníka umožňovala vložiť 7 brokov a v závislosti od náplne bombičky bola pripravená na vystrelenie 40 – 80 brokov. Vzhľadom na veľkú kapacitu bombičky musela byť vybavená aj poistkou proti odpáleniu. Tvarovanie rukoväte bolo navrhnuté pre pravú a aj ľavú ruku. Pištoľ vyrábal závod Presné strojírenství, n. p. Uherský Brod. Na výrobu tela zbrane bola zvolená ľahká zliatina. Pištoľ bola aj v materiálnom vybavení armády v podskupine „Výcvikové a športové zbrane a strelivo“. Na svoju dobu išlo o atraktívnu športovú zbraň a v súčasnosti je zasa lákadlom pre zberateľov historických vzduchových zbraní, pripomínajúcu atmosféru detstva, alebo mladosti našich otcov i dedov.
Text/foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Zdroje:
ČERMÁK, Jiří. Čtyřicet let konstruktérem zbraní 1946-1986 : Od samopalu ČZ 247 ke zbraňovému kompletu LADA. Brno : Ardent, 1999, 122 s. ISBN 80-238-3397-9.
Technické pokyny. Číselník materiálu třídy 01. Praha : FMO, 1992, 100 s.
Automatická plynová pistole APP-61 - technický popis. Zbrojovka Brno.
Text/foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ - VHM Piešťany
Zdroje:
ČERMÁK, Jiří. Čtyřicet let konstruktérem zbraní 1946-1986 : Od samopalu ČZ 247 ke zbraňovému kompletu LADA. Brno : Ardent, 1999, 122 s. ISBN 80-238-3397-9.
Technické pokyny. Číselník materiálu třídy 01. Praha : FMO, 1992, 100 s.
Automatická plynová pistole APP-61 - technický popis. Zbrojovka Brno.