ZO ZBIEROK VHM
Prototyp S-01 s motorom Rolls-Royce Nene I, ktorý koncepčne vychádzal z nemeckého Ta-183, prvýkrát vzlietol koncom júna 1947. V decembri toho istého roka predala britská vláda sovietskej strane niekoľko moderných turbínových motorov Rolls-Royce Nene II a súhlasila aj s licenčnou výrobou. Sovietsky letecký priemysel začal motor vyrábať pod typovým označením RD-45. Môžeme konštatovať, že práve labouristická vláda Clementa Attleho výrazným spôsobom predajom motora a súhlasom s jeho licenčnou výrobou pomohla pri vzniku úspešnej stíhačky MiG-15.
Legendárna „pätnástka“ zažila krst ohňom počas vojny v Kórei, kde bola úspešná predovšetkým v prvých fázach leteckej vojny, a to aj proti moderným americkým stíhačkám typu Lockheed F-80 Shooting Star, Republic F-84 Thunderjet a North American F-86A Sabre.
Úspešný projekt moderného stíhacieho lietadla podnietil ďalší vývoj nadzvukových stíhacích lietadiel, a to nielen v bývalom ZSSR, ale aj v Československu.
V období rokov 1953 - 1954 bolo za účelom modernizácie zastaraného leteckého parku československého vojenského letectva dodaných 25 strojov zdokonalenej verzie MiG-15bis (podľa iných prameňov 20 kusov lietadla tohto typu), u nás označovaných ako S-103. Slávna éra MiGu-15 trvala v československom letectve viac než tri desaťročia. Počas nej bolo do výzbroje nášho letectva zaradených cca 1 200 lietadiel rôznych verzií MiG-15.
Verzia „bis“ sa od prvej generácie líšila hlavne zlepšením ovládateľnosti a manévrovateľnosti stroja vďaka zabudovanému hydraulickému posilňovaču riadenia s reguláciou plynulého ovládania. Lietadlo poháňal motor Klimov VK-1, ktorý bol zdokonalenou verziou motora RD-45F. Navigačné zariadenie PRKO-10M bolo nahradené spoľahlivejším rádiokompasom ARK-5. Verzia bis bola vybavená odpovedačom SRO-1, prijímačom rádiomajáka MRP-45P a výškomerom RV-10. Podobne ako predchádzajúca verzia niesla stíhačka MiG-15bis aj kanónovú výzbroj, ktorú predstavovala dvojica 23-mm kanónov NR-23 a 37mm N-37. Palubná výzbroj MiG-15bis však mala oproti predošlej verzii vyššiu kadenciu paľby. Dolet lietadla bolo možné zvýšiť pomocou dvoch 400-litrových palivových nádrží.
Prvé „pätnástky“, dodané do Československa, boli štyri dvojmiestne cvičné verzie UTI MiG-15 (u nás označované ako CS-102), ktoré boli v júni 1951 pridelené Prúdovému výcvikovému stredisku letectva PVSL na letisku Mladá. Ďalšími, avšak už plnokrvnými bojovými „pätnástkami“, bola šestica lietadiel typu MiG-15 (S-102), ktoré do Mladej preleteli sovietski letci. Už od tohto roka sa rátalo s licenčnou výrobou. Na produkcii sa podieľali továrne Rudý Letov Praha, od roku 1953 Aero Vodochody a desiatky subdodávateľov. Motory M-05 (RD-45F) dodával Motorlet Jinonice. Len v roku 1953 zišlo z domácej výroby 225 lietadiel typu S-102, a zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných prvých 25 kusov verzie MiGu-15bis. Tie boli zmontované, zalietané a pridelené 15. LS na letisku Mladá. V rokoch 1954 až 1957 sa realizovala licenčná výroba týchto lietadiel v leteckom podniku Areo Vodochody pod označením S-103.
Lietadlo s trupovým číslom 3914 bolo zaradené do služby v januári 1957. Lietadlo slúžilo v rámci 9. stíhacieho leteckého pluku na letisku Bechyně. Z výzbroje československého vojenského letectva bolo vyradené pravdepodobne v roku 1973. Z dôvodu, že sa prevádzková dokumentácia stroja nedochovala, jeho konkrétny „život“ nie je známy. Po vyradení z výzbroje Československej ľudovej armády bolo umiestnené ako statický exponát v obci Veľké Zálužie, okres Nitra.
Vojenský historický ústav Bratislava získal stíhacie lietadlo MiG-15bis, trupové číslo 3914 do zbierok Vojenského historického múzea Piešťany v júni 2015. Začiatkom roka 2017 bolo s pomocou OZ AERO SLOVAKIA - AVIATIK KLUB prevezené do priestorov piešťanského Vojenského historického múzea, kde bolo v máji 2017 predstavené návštevníkom múzea počas akcie Noc múzeí a galérií. Dňa 5. mája 2021 bol cenný zbierkový predmet dokumentujúci históriu čs. povojnového vojenského letectva odovzdaný na komplexnú renováciu do Leteckých opravovní Trenčín, a. s.
IRRA, Miroslav. MiG-15 díl.1. Jakab, Nevojice: 2006. ISBN 80-903637-4-1.
IRRA, Miroslav. MiG-15 díl.2. Jakab, Nevojice: 2007. ISBN 80-903637-7-6.
NĚMĚČEK, Václav. Sovětská letadla. Praha : Naše vojsko, 1969.
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka VII - Letecká technika, LT 89 Lietadlo podzvukové prúdové jednomotorové jednomiestne stíhacie MiG-15 bis, katalogizačná karta
Text: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ - VHM
Foto: VHÚ - VHM; LOT, a. s.
Fotogaléria
V zbierkovom fonde múzejného oddelenia Svidník Vojenského historického múzea Piešťany sa nachádza aj cenný zbierkový predmet – károvaný oblek šedej farby, pozostávajúci zo saka a nohavíc. Oblek patril Andrejovi Stropkovskému, jednému z dvoch preživších obetí tokajíckeho masakra. V roku 1985 získalo oblek do svojich zbierok vtedajšie Dukelské múzeum a v súčasnosti je prezentovaný v Múzeu Tokajíckej tragédie v Tokajíku.
obleku Andrej Stropkovský sa narodil v roku 1924 v obci Tokajík a zomrel v roku 1989. Pracoval v lesoch, poznal veľmi dobre všetky chodníčky a možnosť voľného pohybu v miestnych lesoch využil v prospech partizánskeho hnutia ako spojka. Vďaka jeho odhodlaniu sa dôležité informácie dostávali do Stropkova k partizánovi Polončákovi a potom do Vyšnej Sitnice k Bohačovi. Správy prenášal zašité do podšívky čiapky. V nedeľu 19. novembra 1944 Nemci zhromaždili mužov z obce a evakuantov v záhrade pri miestnom kostole. Potom ich odviedli za dedinu, kde si vypočuli rozsudok smrti. Streľbe podľahlo 32 mužov, Andrej Stropkovský a Michal Medvedz prežili, avšak s ťažkými zraneniami. Michal Medvedz bol v bezvedomí, no Andrej Stropkovský, ktorý utrpel zranenia pravej nohy a boku, nestratil vedomie a vďaka jeho spomienkam sú známe podrobnosti tejto popravy. Zostal nehybne ležať, aby vrahovia nezistili, že je nažive. Videl, ako prechádzali medzi mŕtvolami a tých, čo ešte javili známky života, likvidovali. Aj do samotného Andreja Stropkovského jeden z Nemcov kopol, stupil mu na chrbát a poznamenal „kaput“. Pri poprave prišiel aj o svojho 23-ročného brata Juraja. Stropkovský s Medvedzom sa potom skrývali v lesnej drevenej kolibe až do oslobodenia Tokajíka koncom novembra 1944. Ženy, deti a starcov Nemci z obce vyhnali a Tokajík vypálili. Zachoval sa len kostol a jediný dom, v ktorom si obaja preživší našli po oslobodení dočasné útočisko.
Dňa 30. novembra 1944 sa Stropkovský a Medvedz prvýkrát streli s vojakmi sovietskej Červenej armády, ktorej lekári im poskytli lekársku pomoc. V oslobodenom Tokajíku prežívali obaja tie najťažšie chvíle svojho života, čakajúc na návrat svojich najbližších. Na prosbu Andreja Stropkovského a Michala Medvedza prišli 12. decembra 1944 občania zo susedných Piskoroviec a pomohli zakopať zavraždených do spoločného hrobu priamo na mieste tragédie. Po návrate z evakuácie požiadali príbuzní o exhumáciu obetí tokajíckeho masakra, aby ich mohli pochovať tradičným spôsobom. Na pohrebe, ktorý sa konal 4. apríla 1945 na obecnom cintoríne, sa zúčastnilo okrem pozostalých aj množstvo ľudí z okolitých obcí.
Použitá literatúra:
BYSTRICKÝ, Jozef. Vojenské dejiny Slovenska, obdobie 1939 – 1945 : Scenár k Centrálnej expozícii VHM MO Svidník, 2011. In ČAPLOVIČ, Miloslav – BYSTRICKÝ, Jozef. Vojenské dejiny Slovenska v rokoch 1914 – 1945 : Scenár k Centrálnej expozícii VHM MO Svidník, 2011.Fašistické represálie na Slovensku. PAŽUR, Štefan (zost.). Bratislava : Obzor, 1982, 124 s.
GAJDOŠ, Milan – MIKULA, Ctibor – SCHMIDT, Jozef – TÓTH, Ján Július (zost.). Pamätné miesta boja slovenského ľudu proti fašizmu. Bratislava : Obzor, 1965, 332 s.
CHOVANEC, Ján. Krvavá stopa fašizmu na Slovensku : Památná místa boje československého lidu proti fašismu. (Vydané ako separát publikácie Památná místa boje československého lidu proti fašismu). Praha : Naše vojsko – SPB, 1955, 44 s.
Památná místa boje československého lidu proti fašismu. HOLEČEK, Vojtěch (zost.). Praha : Naše vojsko – SPB, 1955, 407 s.
MINDOŠ, Ivan. Tokajík. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1982, 104 s.
PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1974, 204 s.
RODÁK, Jozef. Tokajík – minulosť a súčasnosť. Tokaik – prošloe i nastojaščee. Tokajík – past and present. Prešov : Adin , 2016, 40 s. ISBN 978-80-89540-80-8.
Internetové zdroje:
FECKOVÁ, Andrea. Obec Tokajík si pripomenula 75. výročie Tokajíckej tragédie a vypálenia obce, 6. 12. 2019 [online]. Cit. 29-1-2020. Dostupné na internete:http://espektrum.sk/index.php?text=12982-obec-tokajik-si-pripomenula-75-vyrocie-tokajickej-tragedie-a-vypalenia-obce
FECKOVÁ, Andrea. Krvavá nedeľa v obci Tokajík ako memento a zdvihnutá ruka, 30. 11. 2018 [online]. Cit. 29-1-2020. Dostupné na internete: http://www.espektrum.sk/index.php?text=12103-krvava-nedela-v-obci-tokajik-ako-memento-a-zdvihnuta-ruka
KASARDA, Juraj. Tokajícka tragédia I., 24.7.2015 [online]. Cit. 29-1-2020. Dostupné na internete: http://www.kvhbeskydy.sk/tokajicka-tragedia-i/
KASARDA, Juraj. Tokajícka tragédia II., 7.8.2015 [online]. Cit. 29-1-2020. Dostupné na internete: http://www.kvhbeskydy.sk/tokajicka-tragedia-ii/
OČKAYOVÁ, Gréta. Od krvavej nedele v Tokajíku uplynulo 73 rokov, 1. 12. 2017 [online]. Cit. 29-1-2020. Dostupné na internete: http://espektrum.sk/index.php?text=11225-od-krvavej-nedele-v-tokajiku-uplynulo-73-rokov
Stropkovský, Andrej, 1924 – 1989, Heslár SFÚ, SK CINEMA – Databázy Slovenského filmového ústavu [online, rev.27.08.2015]. Cit. 19-4-2020. Dostupné na internete:
http://www.skcinema.sk/arl-sfu/sk/detail-sfu_un_auth-0097444-Stropkovsky-Andrej-19241989/
TELIŠČÁKOVÁ, Dagmar. Po masovej vražde Tokajík ľahol popolom, Pravda 31. 7. 2016 [online]. Cit. 29-1-2020. Dostupné na internete: https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/400392-po-masovej-vrazde-tokajik-lahol-popolom/
Tokajík sa po vojne dlho spamätával, otriasla ním i tragédia, TASR 20.8.2019 [online]. Cit. 20-1-2020. Dostupné na internete:
https://www.teraz.sk/regiony/tokajik-sa-po-vojne-dlho-spamataval/413700-clanok.html
Text: Mgr. Gabriel Blaško, VHÚ – VHM Piešťany, Múzejné oddelenie Svidník
Fotogaléria
S rozdelením Českej a Slovenskej federatívnej republiky zanikli aj jej vyznamenania. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (ďalej SR) v roku 1993 stála pred legislatívou mladého štátu úloha zriadiť novú ucelenú sústavu štátnych vyznamenaní. Národná rada Slovenskej republiky tak prijala zákon č. 37/1994 o štátnych vyznamenaniach, ktorý s účinnosťou od 1. marca 1994 zrušil dovtedajšie vyznamenania ČSFR a zriadil tri nové rady a dva kríže. Vzhľadom na dôležitosť ocenenia ako občianskych tak i vojenských zásluh sa dva rady - najvyššie slovenské štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža a Rad Ľudovíta Štúra - rozdelili na dve rozdielne skupiny s mierne modifikovanými insígniami.
Rad Bieleho dvojkríža teda patrí medzi najvyššie slovenské štátne vyznamenania a bol zriadený v roku 1994. Zapožičiava sa občanom iných štátov, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku. Má dva druhy (skupiny) – občiansky a vojenský, pričom každý z nich má tri triedy, z ktorých najvyššia je I. trieda. Pri zapožičiavaní jednotlivých tried sa vychádza z miery zásluh toho, komu sa rad zapožičiava. Pri odovzdávaní vyznamenania dostane vyznamenaný aj listinu o zapožičaní vyznamenania. Návrhy na zapožičanie vyznamenania môže prezidentovi SR predložiť Národná rada SR alebo vláda SR, pričom správu vecí vyznamenaní vykonáva Kancelária prezidenta SR.
Insígnie občianskeho a vojenského druhu I. triedy tvorí radový kríž, veľká radová stuha, radová hviezda a radová stužka. Rad II. triedy oboch druhov tvorí radový kríž s náhrdelníkovou stuhou, radová hviezda a radová stužka. Rad III. triedy oboch druhov je tvorený radovým krížom s náhrdelníkovou stuhou a radová stužka.
Radový kríž III. triedy má priemer 60 mm, je razený zo striebra a je pozlátený. Lícna strana kríža je vyplnená bielym smaltom, ramená kríža sú lemované striebrom. Pod krížom je štít vyplnený červeným smaltom a olemovaný je pozláteným olivovým vencom, spod ktorého vybieha päť cípov polhviezdy. Cípy hviezdy tvoria pozlátené plastické lúče. Na rube kríža je v strede plastický štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis SLOVENSKÁ REPUBLIKA, a matričné číslo. Kríž visí na pozlátenom závese, ktorý má priemer 28 mm. Kríže občianskeho a vojenského druhu sa vzájomne líšia heraldickým stvárnením závesov. Kríž občianskeho druhu má pozlátený záves tvorený tromi plastickými lipovými listami na štylizovanej podložke. Kríž vojenského druhu má pozlátený záves tvorený tromi plastickými lipovými listami na štylizovanej podložke v strede s dvoma prekríženými mečmi. Závesom sa kríž upína na hodvábnu náhrdelníkovú stuhu, modro-červeno-modrú s pomerom farieb 3/8 : 2/8 : 3/8. Stuha je 50 cm dlhá a 38 mm široká. Radová stužka je hodvábna, modro-bielo-modrá, s pomerom farieb 3/8 : 2/8 : 3/8, dlhá 38 mm, široká 10 mm. V strede stužky je miniatúra bronzového olivového venca s priemerom 10 mm. Stužka je napnutá na pravouhlej lište, na rube s pripínacou ihlicou.
Generálmajor Mikuláš Grofčík bol vyznamenaný Radom bieleho dvojkríža III. triedy slovenským prezidentom SR Ivanom Gašparovičom dňa 8. mája 2005 za mimoriadne zásluhy v boji proti fašizmu počas 2. svetovej vojny a zásluhy o Slovenskú republiku. Toto vyznamenanie s matričným číslom 1V3005 spolu s dekrétom sa stalo súčasťou zbierkového fondu VHM Piešťany v roku 2022.
Text: PhDr. Viera Jurková, Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum Piešťany
Zdroj: Zákon NR SR č. 37/1994 o štátnych vyznamenaniach zo dňa 2. februára 1994. Dostupné na: 37/1994 Z.z. - Zákon Národnej rady Slovenskej repu... - SLOV-LEX
VHÚ – VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-2/2022 zo dňa 18. marca 2022
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XV - Rady, vyznamenania, medaily, RVM 1818 Rad bieleho dvojkríža III. triedy vojenský, katalogizačná karta
PURDEK, Imrich a kol. Vojenská symbolika Slovenskej republiky. Bratislava: Magnet Press, 2006, 182 s. ISBN 80-89169-09-0.
ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli. Slovenská vojenská generalita 1918 – 2009. Bratislava: Magnet Press, 2009, 222 s. ISBN 978 – 80 – 89169-17-7
Rad Bieleho dvojkríža teda patrí medzi najvyššie slovenské štátne vyznamenania a bol zriadený v roku 1994. Zapožičiava sa občanom iných štátov, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku. Má dva druhy (skupiny) – občiansky a vojenský, pričom každý z nich má tri triedy, z ktorých najvyššia je I. trieda. Pri zapožičiavaní jednotlivých tried sa vychádza z miery zásluh toho, komu sa rad zapožičiava. Pri odovzdávaní vyznamenania dostane vyznamenaný aj listinu o zapožičaní vyznamenania. Návrhy na zapožičanie vyznamenania môže prezidentovi SR predložiť Národná rada SR alebo vláda SR, pričom správu vecí vyznamenaní vykonáva Kancelária prezidenta SR.
Insígnie občianskeho a vojenského druhu I. triedy tvorí radový kríž, veľká radová stuha, radová hviezda a radová stužka. Rad II. triedy oboch druhov tvorí radový kríž s náhrdelníkovou stuhou, radová hviezda a radová stužka. Rad III. triedy oboch druhov je tvorený radovým krížom s náhrdelníkovou stuhou a radová stužka.
Radový kríž III. triedy má priemer 60 mm, je razený zo striebra a je pozlátený. Lícna strana kríža je vyplnená bielym smaltom, ramená kríža sú lemované striebrom. Pod krížom je štít vyplnený červeným smaltom a olemovaný je pozláteným olivovým vencom, spod ktorého vybieha päť cípov polhviezdy. Cípy hviezdy tvoria pozlátené plastické lúče. Na rube kríža je v strede plastický štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis SLOVENSKÁ REPUBLIKA, a matričné číslo. Kríž visí na pozlátenom závese, ktorý má priemer 28 mm. Kríže občianskeho a vojenského druhu sa vzájomne líšia heraldickým stvárnením závesov. Kríž občianskeho druhu má pozlátený záves tvorený tromi plastickými lipovými listami na štylizovanej podložke. Kríž vojenského druhu má pozlátený záves tvorený tromi plastickými lipovými listami na štylizovanej podložke v strede s dvoma prekríženými mečmi. Závesom sa kríž upína na hodvábnu náhrdelníkovú stuhu, modro-červeno-modrú s pomerom farieb 3/8 : 2/8 : 3/8. Stuha je 50 cm dlhá a 38 mm široká. Radová stužka je hodvábna, modro-bielo-modrá, s pomerom farieb 3/8 : 2/8 : 3/8, dlhá 38 mm, široká 10 mm. V strede stužky je miniatúra bronzového olivového venca s priemerom 10 mm. Stužka je napnutá na pravouhlej lište, na rube s pripínacou ihlicou.
Generálmajor Mikuláš Grofčík bol vyznamenaný Radom bieleho dvojkríža III. triedy slovenským prezidentom SR Ivanom Gašparovičom dňa 8. mája 2005 za mimoriadne zásluhy v boji proti fašizmu počas 2. svetovej vojny a zásluhy o Slovenskú republiku. Toto vyznamenanie s matričným číslom 1V3005 spolu s dekrétom sa stalo súčasťou zbierkového fondu VHM Piešťany v roku 2022.
Text: PhDr. Viera Jurková, Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum Piešťany
Zdroj: Zákon NR SR č. 37/1994 o štátnych vyznamenaniach zo dňa 2. februára 1994. Dostupné na: 37/1994 Z.z. - Zákon Národnej rady Slovenskej repu... - SLOV-LEX
VHÚ – VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-2/2022 zo dňa 18. marca 2022
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XV - Rady, vyznamenania, medaily, RVM 1818 Rad bieleho dvojkríža III. triedy vojenský, katalogizačná karta
PURDEK, Imrich a kol. Vojenská symbolika Slovenskej republiky. Bratislava: Magnet Press, 2006, 182 s. ISBN 80-89169-09-0.
ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli. Slovenská vojenská generalita 1918 – 2009. Bratislava: Magnet Press, 2009, 222 s. ISBN 978 – 80 – 89169-17-7
Fotogaléria
Automobily od podniku TATRA mali nenahraditeľné zastúpenie v armáde a v civilnom sektore pri budovaní infraštruktúry Československa. Pri vozidlách určených pre Československú ľudovú armádu boli kladené vysoké nároky na nenáročnosť údržby, životnosť a použitie v poľných podmienkach. Rad T-148 spĺňal všetky podmienky na to, aby automobily zvládli prejazd v náročnom teréne a disponoval dynamickými vlastnosťami a jednoduchosťou ovládania. Inak povedané, vojenský automobil musel byť použiteľný v krátkom čase v rôznych teplotných podmienkach (napríklad -30 °C). Vozidlá mali zvládnuť dokonca jazdu s prestrelenou pneumatikou a disponovať viacpalivovým motorom. Problém im nemal robiť mäkký podklad, akým bol sneh, bahno, taktiež rôzne nerovnosti (jamy, zákopy), prudké stúpanie a pod.
TATRA T-148 vychádzala z modelu T-138, ktorý postupne v službe nahrádzala. Aj vďaka využitým skúsenostiam boli do nového modelu zavedené dokonalejšie konštrukčné prvky. V roku 1966 bol postavený prvý prototyp TATRY T-148. Okrem zosilneného podvozku bol do konštrukcie vložený výkonnejší vzduchom chladený vznetový motor. Automobil mal lepšie perovanie a brzdnú sústavu, taktiež bolo zdokonalené aj prevodové ústrojenstvo. T-148 bol ťažký, terénny, trojnápravový automobil vyrábaný od roku 1972. Národný podnik v Kopřivnici konštruoval T-148 s rôznymi nadstavbami podľa potrieb užívateľov, čo sa v konečnom dôsledku premietlo aj do širokého uplatnenia tohto vozidla. Preto od 80. rokov 20. storočia bolo na cestách možné vidieť rôzne modifikácie v podobe valníka, sklápača, návesového ťahača, cisterny, autožeriavu, alebo špeciálne upravenej hasičskej verzie.
cisternovej verzie sa skladá z kabíny vodiča a cisterny o objeme oceľovej nádrže 11 000 litrov. Nadstavbu nádrže vyrábali Východoslovenské strojárne Košice (VSS, neskôr ZŤS). Vozidlo disponuje štandardnou trojnápravovou konfiguráciou 6 x 6, pričom trvalo poháňané sú iba dve zadné nápravy. Pohon na prednú nápravu sa dá zapnúť iba v prípade potreby. Automobil je vybavený vznetovým motorom T2-928-17. Vidlicový motor pozostáva z ôsmich valcov uložených v dvoch radách, chladených ventilátorom. Prúd vzduchu následne chladí valce a hlavy valcov. Nasatý vzduch prúdi olejovým chladičom, ktorý sa dá pri poškodení alebo pri nízkej teplote uzavrieť, a tým následne vyradiť z činnosti. Mazanie všetkých dielov motora zabezpečuje olejové čerpadlo poháňané od klinového remeňa. Brzdná sústava pozostáva z troch na seba nezávislých systémov, a to z prevádzkovej (pôsobí na všetky kolesá), núdzovej, respektíve parkovacej (pôsobí na kolesá hnacích náprav) a výfukovej brzdy. Automobil je konštrukčne uspôsobený na prekonávanie vodných tokov a zaplavených ciest. Prevodovka má päť rýchlostí a spätný chod. Zaujímavosťou je, že rýchlostný stupeň jedna sa radí úplne opačne, ako sme dnes zvyknutí. Konfigurácia pripomína radenie vo vozidlách britskej výroby! Automobil má v strešnej časti kabíny (nad miestom spolujazdca/veliteľa vozidla) kruhový stropný priehľad. Sedadlo vodiča je montované samostatne a je pneumaticky odpružené, čo oproti starším československým nákladným vozidlám zvyšovalo komfort vodiča. Kabína je čiastočne izolovaná voči hluku a úniku tepla. Okná sú zasklené bezpečnostným kaleným sklom. Po rozdelení republiky časť automobilov T- 148 CL 11 prevzala aj armáda SR.
Parametre vozidla:
Hmotnosť: 22 340kgDĺžka: 8,915m
Šírka: 2,5 m
Výška: 2,95m
Rýchlosť plnenia výdajnej pištole: 300l/min
Výkon motora: 148,6kW
Prípojná hmotnosť: 16 000kg
Rýchlosť na ceste max.: 70km/h
Dojazd vozidla: 650km
Text/foto: Mgr. Lukáš Danko, Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum (VHÚ-VHM)
Zdroje:
RICHTER, Miroslav – HEJL, Zdenĕk. Automobil v armádĕ. Praha : Naše vojstvo, 1980, 87 s.Moderní užitkové automobily Tatra. Praha : Naše vojsko, 1979, 285 s.
Made in Czechoslovakia II. časť – Východoslovenské strojárne Košice. Dostupné na: ˂https://modrydrak.blog.pravda.sk/2019/10/14/made-in-czechoslovakia-ii-cast-vychodoslovenske-strojarne-kosice/?print ˃.
Cisternový automobil Tatra T-148 CL 11. Dostupné na:
˂https://virtualna.info/cisternovy-automobil-tatra-t-148-cl-11 ˃.
Fotogaléria
Výroba prístroja prebiehala do roku 1962 v pražskej fabrike Chirana Vysočany. V tomto roku došlo k čiastočnému presunu produkcie zdravotníckej techniky z Prahy do závodu Presná mechanika Stará Turá, ktorá dlhodobo rozširovala výrobu zdravotníckej techniky ako časť svojho strojárskeho výrobného programu a spolupracovala s českou Chiranou a jej závodom v Piešťanoch. Podnik Presná mechanika (PREMA) bol pritom vedúcim národným podnikom s pridruženou výrobou v Chirana Praha a Chirana Brno. Od 1. januára 1963 boli tieto podniky zaoberajúce sa výrobou zdravotníckeho materiálu zlúčené do jednej výrobno-hospodárskej jednotky, do spoločného koncernu s českými závodmi Chirana, po ktorých podnik aj prevzal názov. Sídlo generálneho riaditeľstva Chirany bolo premiestnené z Prahy do Starej Turej a celoštátny koncern mal osem závodov po celom Československu.
Súprava kriesiaceho prístroja pozostáva zo skladaného mechu, automatického dýchacieho ventilu a tvárovej masky. Mech má užitočný obsah približne 1700 ml. Na koncoch je uzavretý hliníkovými stenami. Na spodnej ploche sa nachádza kolienko privádzajúce vzduch s jednosmerným vstupným ventilom. Môže slúžiť pre prípad napojenia prívodu kyslíku do dýchacej zmesi v mechu. Na spodnej doske je umiestnené hrdlo s kužeľovou vložkou určené na zavedenie automatického dýchacieho ventilu. Kolienko prívodu kyslíka do systému je ukončené štandardným závitom protiplynových a iných dýchacích filtrov - prístroj je teda možné použiť aj v zamorenom prostredí. Spodná časť mechu je prispôsobená aj na pripevnenie špeciálneho podstavca, vrchná časť je vybavená tvarovanou rukoväťou.
Súprava RK 32 V tiež obsahuje: elastickú hadicu, stojan - použiteľný ako úchyt na opasok, gumený hlavový úchyt, dve veľkosti ústnych vzduchovodov, klinovú svorku na ústa, dvojicu nosných vzduchovodov, náhradný vankúšik na masku a náhradnú membránu.
Súprava RK 32 V sa dodávala v plastovom vrecku. Príslušníci Československej ľudovej armády (ČSĽA) a Československého červeného kríža (ČSČK) prenášali zariadenie v príručnej plátennej brašne khaki farby, ktorá sa nosila rovnako ako chlebník. Kriesiaci prístroj RK 32 sa využíval ako výbava príslušníkov mobilných zdravotníckych jednotiek. Bol tiež vo výbave sanitných vozidiel (napr. aj UAZ-452 a Š1203), poľných nemocníc, ale aj rôznych provizórnych zdravotníckych pracovísk.
RK 32 V s evidenčným číslom 320 53 717 bol využívaný ako súčasť zdravotníckeho vybavenia vozidla UAZ-452 A vojenským útvarom VÚ 1540 Dolný Kubín. Súprava s výrobným číslom 3717 bola vyrobená v máji 1962 v závode Chirana Vysočany. Predmet je v zachovalom stave bez výrazného poškodenia. Súprava je kompletná, dokonca existuje predpoklad, že je funkčná. Do zbierok Vojenského historického múzea bol nadobudnutý v roku 2002 bezodplatným prevodom od VÚ 1540 Dolný Kubín.
Text/foto: Mgr. Jerguš Váry, Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum (VHÚ-VHM)
Zdroje:
Hospodársky rozvoj Starej Turej po II. svetovej vojne do r. 1989. Dostupné na:
https://www.staratura.sk/hospodarsky-rozvoj-starej-turej-po-ii-svetovej-vojne-do-r-1989/
HALLON, Ľudovít. Zubná technika z Piešťan. In Hospodárske noviny (online). Dostupné na: https://hnonline.sk/prakticke-hn/276360-zubna-technika-z-piestan
CHIRANA n. p.- Praha: Príbalový leták RK 32-V. Praha 1962
Zdrav-23-3, Takticko-technická data polního zdravotníckého materiálu a techniky útvarů a zařízení zdravotnícke služby Československé lidové armády, predpis ČSĽA, Praha, MNO 1986
VHÚ - VHM Piešťany, Mo Piešťany, Kniha prírastkov VHM Piešťany, Mo Piešťany za rok 2018.
Fotogaléria
Kordík typovo vychádzal z kordíka rovnakého vzoru určeného pre armádnych dôstojníkov, pričom z konštrukčného hľadiska predstavoval jednoduchú pobočnú chladnú zbraň, ktorá sa v prípade potreby dala použiť ako bodno-sečná zbraň. Tieto predpisové kordíky boli v rokoch 1940 – 1945 jednotnou súčasťou výstroja rotmajstrov všetkých druhov zbraní armády Slovenskej republiky, pričom výnimku tvorili iba príslušníci letectva, ktoré malo do výzbroje zavedený vlastný predpisový kordík vzor 1940, ktorý vznikol po úprave československého kordíka vzor 1927. Do výzbroje armády Slovenskej republiky bol tento kordík zavedený predpisom VV roč. II č.7 zo dňa 15. júla 1940. Podobne ako väčšina iných kordíkov sa aj tento kordík skladal z troch základných častí – čepele, záštitnej priečky a rukoväte. Plochá a priama čepeľ týchto kordíkov mala kosoštvorcový prierez a dosahovala dĺžku približne 230 mm (dĺžka celého kordíka bola približne 370 mm bez puzdra a približne 385 mm s puzdrom) a šírku približne 24 mm. Na oboch stranách prechádzala čepeľ do výraznejšieho ostria, pričom na svojom konci sa čepeľ prudko zužovala do obojstranne brúseného stredového hrotu. Záštitná priečka kordíka bola spolu s rukoväťou kordíka lisovaná v jednom kuse, pričom oba tieto komponenty boli vyrábané z bieleho mäkkého kovu. Záštitná priečka kordíka mala miskovitý tvar, pričom jej jednoduchým spôsobom profilované ramená boli prehnuté smerom nahor k rukoväti kordíka. V spodnej časti záštitnej priečky bol umiestnený výrazný otvor, v ktorom sa čepeľ kordíka spájala s jeho rukoväťou. Samotná rukoväť kordíka sa skladala z dvoch častí, konkrétne z jednoduchým spôsobom profilovanej hlavy a dvoch črienok, ktoré boli vyrábané z umelej hmoty čiernej farby, pričom po oboch stranách rukoväte boli pripevnené k jej hlave dvoma jednoduchými nitmi. V strede priečky a rukoväte kordíka bol po oboch stranách umiestnený jednoduchý ozdobný oválny medailón, na ktorom bol vyobrazený štátny znak Slovenského štátu (republiky). Kordíky sa nosili v celokovovom puzdre vyrobenom z bieleho kovu, ktoré bolo na spodnej strane ukončené naletovanou malou guľôčkou a na vrchnej strane bolo ukončené ústim. Do ústia bol vsadený obústok s vložkou. Jeho hlavnou úlohou bolo udržovať kordík pevne v puzdre a súčasne aj spevňovať samotné ústie. Pod ústím bola umiestnená výrazná stredová objímka, ktorá bola tvorená dvoma nepohyblivými bočnými závesnými úchytkami trojuholníkovitého tvaru slúžiacimi k zaveseniu puzdra do závesníka. Celý vonkajší povrch puzdra kordíka bol upravený charakteristickým jemným perlovaním. Na upevnenie kordíka k rovnošate slúžil kožený závesník, ktorý bol tvorený dvoma samostatnými remienkami vyrábanými z hnedej hladenej kože. Každý remienok závesníka mal zvlášť na jednom svojom konci umiestnenú jednoduchú samostatnú karabínku, ktorá sa upevňovala na jednu z dvoch úchytiek puzdra kordíka. Opačné konce remienok závesníka boli spoločne prinitované do jednej karabíny, prostredníctvom ktorej sa závesník upevňoval k opasku rovnošaty. V strednej časti každého z remienkov závesníka sa nachádzali oválne posuvné spony, ktorých hlavnou úlohou bolo regulovať dĺžku každého z remienkov podľa potrieb jednotlivca, ktorému kordík patril. Jednotlivé kovové časti závesníka (karabíny, spony a nity) boli vyrobené z postriebreného kovu. Ku kordíku sa nosil aj ozdobný strapec, ktorý sa vyrábal z pololesklej leonskej nite striebornej farby. Strapec bol polouzavretý a vo vnútri bol vyložený červeným zamatom. Mal hruškovitý tvar, pričom jeho dĺžka dosahovala 60 mm a priemer v jeho najširšej časti bol 30 mm.
Kordíky pre rotmajstrov všetkých druhov zbraní armády Slovenskej republiky (1939-1945) okrem letectva vzor 1940 sa spolu aj s ich príslušenstvom vyrábali výlučne vo firme J. Lichardus, Kovopriemysel Ružomberok, pričom sa v tomto prípade nejednalo o sériovú výrobu, ale každý kordík sa aj so svojim príslušenstvom vyrábal jednotlivo. V tomto zmysle bol teda každý kordík sám osebe originálom, čoho dôkazom bol aj fakt, že rozmery udávané výrobcom boli len orientačné. V praxi to znamenalo, že kordíky sa od seba navzájom odlišovali napr. dĺžkou čepele (rozmer udávaný výrobcom bol 230 mm), pričom rozdiel medzi dvoma ľubovoľnými kordíkmi v rámci tohto parametru mohol byť aj do 10 mm. Rozdielna však bola aj šírka čepele jednotlivých kordíkov, pri ktorej sa u niektorých kusov odchýlka od výrobcom udávaného rozmeru 24 mm pohybovala v intervale 1 až 3 mm. Jedinečnosť výroby bola markantná aj pri puzdrách kordíkov, z ktorých sa každé jedno z nich vyrábalo ku konkrétnemu kordíku, čo teda v praxi znamenalo, že každý kordík sa dal úplne zasunúť iba do svojho originálneho puzdra. Okrem toho malo každé puzdro na svojom povrchu aj jedinečné prevedenie perlovania. Ďalším charakteristickým znakom týchto kordíkov bolo to, že sa produkovali bez akéhokoľvek výrobného značenia.
Tento krásny zbierkový predmet sa nachádza v zbierkach Múzejného oddelenia Vojenského historického múzea vo Svidníku.
Text: Mgr. Peter Holík, Vojenský historický ústav – VHM-Múzejné oddelenie Svidník
Foto: VHÚ
Fotogaléria
Kordík predstavoval z konštrukčného hľadiska jednoduchú pobočnú chladnú zbraň, ktorá sa v prípade potreby dala použiť ako bodno-sečná zbraň. Tieto predpisové kordíky boli v rokoch 1940 – 1945 jednotnou súčasťou výstroja armádnych dôstojníkov všetkých druhov zbraní armády Slovenského štátu (republiky), pričom výnimku tvorili iba dôstojníci letectva, ktoré malo do výzbroje zavedený vlastný predpisový kordík vzor 1940, ktorý vznikol po úprave československého kordíka vzor 1927. Do výzbroje armády Slovenského štátu (republiky) bol tento kordík zavedený predpisom VV roč. II č.7 zo dňa 15. júla 1940. Podobne ako väčšina iných kordíkov sa aj tento kordík skladal z troch základných častí – čepele, záštitnej priečky a rukoväte. Plochá a priama čepeľ týchto kordíkov mala kosoštvorcový prierez a dosahovala dĺžku približne 230 mm (dĺžka celého kordíka bola približne 370 mm bez puzdra a približne 385 mm s puzdrom) a šírku približne 24 mm. Na oboch stranách prechádzala čepeľ do výraznejšieho ostria, pričom na svojom konci sa čepeľ prudko zužovala do obojstranne brúseného stredového hrotu. Záštitná priečka kordíka bola spolu s rukoväťou kordíka lisovaná v jednom kuse, pričom oba tieto komponenty boli vyrábané z bieleho mäkkého kovu. Záštitná priečka kordíka mala miskovitý tvar, pričom jej jednoduchým spôsobom profilované ramená boli prehnuté smerom nahor k rukoväti kordíka. V spodnej časti záštitnej priečky bol umiestnený výrazný otvor, v ktorom sa čepeľ kordíka spájala s jeho rukoväťou. Samotná rukoväť kordíka sa skladala z dvoch častí, konkrétne z jednoduchým spôsobom profilovanej hlavy a dvoch črienok, ktoré boli vyrábané z umelej hmoty bielej farby, pričom po oboch stranách rukoväte boli pripevnené k jej hlave dvoma jednoduchými nitmi. V strede priečky a rukoväte kordíka bol po oboch stranách umiestnený jednoduchý ozdobný oválny medailón, na ktorom bol vyobrazený štátny znak Slovenského štátu (republiky). Kordíky sa nosili v celokovovom puzdre vyrobenom z bieleho kovu, ktoré bolo na spodnej strane ukončené naletovanou malou guľôčkou a na vrchnej strane bolo ukončené ústim. Do ústia bol vsadený obústok s vložkou. Jeho hlavnou úlohou bolo udržovať kordík pevne v puzdre a súčasne aj spevňovať samotné ústie. Pod ústim bola umiestnená výrazná stredová objímka, ktorá bola tvorená dvoma nepohyblivými bočnými závesnými úchytkami trojuholníkovitého tvaru slúžiacimi k zaveseniu puzdra do závesníka. Celý vonkajší povrch puzdra kordíka bol upravený charakteristickým jemným perlovaním. Na upevnenie kordíka k rovnošate slúžil kožený závesník, ktorý bol tvorený dvoma samostatnými remienkami vyrábanými z hnedej hladenej kože. Každý remienok závesníka mal zvlášť na jednom svojom konci umiestnenú jednoduchú samostatnú karabínku, ktorá sa upevňovala na jednu z dvoch úchytiek puzdra kordíka. Opačné konce remienok závesníka boli spoločne prinitované do jednej karabíny, prostredníctvom ktorej sa závesník upevňoval k opasku rovnošaty. V strednej časti každého z remienkov závesníka sa nachádzali oválne posuvné spony, ktorých hlavnou úlohou bolo regulovať dĺžku každého z remienkov podľa potrieb jednotlivca, ktorému kordík patril. Jednotlivé kovové časti závesníka (karabíny, spony a nity) boli vyrobené z pozláteného kovu. Ku kordíku sa nosil aj ozdobný strapec, ktorý sa vyrábal z pololesklej leonskej nite zlatej farby. Strapec bol polouzavretý a vo vnútri bol vyložený červeným zamatom. Mal hruškovitý tvar, pričom jeho dĺžka dosahovala 60 mm a priemer v jeho najširšej časti bol 30 mm.
Kordíky pre dôstojníkov všetkých druhov zbraní armády Slovenského štátu (republiky) okrem letectva vzor 1940 sa spolu aj s ich príslušenstvom vyrábali výlučne vo firme J. Lichardus, Kovopriemysel Ružomberok, pričom sa v tomto prípade nejednalo o sériovú výrobu, ale každý kordík sa aj so svojim príslušenstvom vyrábal jednotlivo. V tomto zmysle bol teda každý kordík sám osebe originálom, čoho dôkazom bol aj fakt, že rozmery udávané výrobcom boli len orientačné. V praxi to znamenalo, že kordíky sa od seba navzájom odlišovali napr. dĺžkou čepele (rozmer udávaný výrobcom bol 230 mm), pričom rozdiel medzi dvoma ľubovoľnými kordíkmi v rámci tohto parametru mohol byť aj do 10 mm. Rozdielna však bola aj šírka čepele jednotlivých kordíkov, pri ktorej sa u niektorých kusov odchýlka od výrobcom udávaného rozmeru 24 mm pohybovala v intervale 1 až 3 mm. Jedinečnosť výroby bola markantná aj pri puzdrách kordíkov, z ktorých sa každé jedno z nich vyrábalo ku konkrétnemu kordíku, čo teda v praxi znamenalo, že každý kordík sa dal úplne zasunúť iba do svojho originálneho puzdra. Okrem toho malo každé puzdro na svojom povrchu aj jedinečné prevedenie perlovania. Ďalším charakteristickým znakom týchto kordíkov bolo to, že sa produkovali bez akéhokoľvek výrobného značenia.
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM múz. oddelenie Svidník
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2021
Fotogaléria
Prvé ťažké guľomety Maxim kúpilo cárske Rusko od britskej firmy Vickers v roku 1897, pričom po ich veľmi úspešnom použití v priebehu rokov 1904 – 1905 počas Rusko-japonskej vojny od zakúpilo aj licenciu na ich výrobu.
Od roku 1905 sa vyrábali v zbrojovke v Tule a guľomety dostali označenie „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1905 goda“. V roku 1910 bol guľomet modifikovaný. Celkovo bol odľahčený, dostal typický pozdĺžne žliabkovaný vodný chladič hlavne a špeciálnu dvojkolesovú lafetu s ochranným štítom systému Sokolova. Ten umožňoval jeho využitie nielen ako štandardnej statickej zbrane v zákopoch, ale vďaka dreveným kolieskam lafety sa dal využiť aj pri útoku a pri operáciách, kde dochádzalo k častej zmene pozícií. Guľomet do výzbroje ruskej cárskej armády zaviedli pod označením „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1910 goda“. Jeho sériová výroba sa v Tule naplno rozbehla v roku 1912 a do konca prvej svetovej vojny bolo vyprodukovaných 32-tisíc kusov. Po vzniku ZSSR sa tento guľomet naďalej vyrábal v Tule a v roku 1930 sa dočkal ďalšej modernizácie, spočívajúcej v úprave mieridiel, podávacieho a spúšťového mechanizmu. Súviselo to so zavedením ťažkej strely (11,8 g) pre štandardný puškový náboj kalibru 7,62×54 mm R, čím sa menili jeho balistické vlastnosti. Takto upravená zbraň bola do výzbroje Červenej armády zavedená pod označením „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1910/30 goda“, pričom v roku 1931 bola do výzbroje zavedená popri lafete systému Sokolova aj nová univerzálna lafeta systému Vladimirova, ktorá umožňovala použitie guľometu aj na streľbu proti vzdušným cieľom.
Koncom 30. rokov 20. storočia bol guľomet označený za zastaraný a jeho nástupcom sa v roku 1939 stal modernejší ťažký guľomet pod označením DS-39 (Degťarev Stankovyj – 39). Zároveň sa ukončila výroba guľometov Maxim. Celkovo bolo do konca roka 1939 vyprodukovaných 76 300 kusov. Lenže v rámci priameho nasadenia na fronte už počas tzv. Zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom sa nový ťažký guľomet DS-39 ukázal ako pomerne nespoľahlivý, preto ho stiahli z výzbroje a zároveň padlo rozhodnutie o obnovení výroby guľometov Maxim. Tá sa opätovne rozbehla až v roku 1941. Po vpáde nemeckých vojsk do ZSSR zbrojovku v Tule evakuovali a výroba guľometov Maxim pokračovala v Iževsku, v Zlatouste a v Kovrove. V roku 1941 sa guľomet dočkal poslednej modernizácie, ktorá spočívala v zjednodušení podávacieho a záverového mechanizmu a v zmene spôsobu plnenia chladiča hlavne. Malý otvor umiestnený v jeho zadnej časti nahradilo charakteristické veľké veko v polovici jeho dĺžky, ktoré v zimných podmienkach umožňovalo naplnenie chladiča snehom. Spomínaná úprava chladenia hlavne sa v bojových podmienkach osvedčila. Výroba guľometov Maxim trvala až do konca druhej svetovej vojny, hoci v roku 1943 ho vo výzbroji armády začal nahrádzať nový a modernejší typ ťažkého guľometu pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot konstrukcii Gorjunova obrazca 1943 goda“. Okrem Červenej armády guľomety Maxim počas druhej svetovej vojny používali aj jej spojenci, medzi nimi aj 1. československý armádny zbor v ZSSR. Po skončení vojny boli tieto guľomety približne do polovice 50. rokov 20. storočia v menšom množstve aj vo výzbroji československej armády. Okrem toho ich mala aj Čína či Severná Kórea. Vo výzbroji armád tzv. krajín tretieho sveta sa udržali až do konca 80. rokov 20. storočia.
Technicko-taktické údaje:
Kaliber: 7,62 mmNáboj: 7,62x54 mm R
Dĺžka: 1 107 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 721 mm
Hmotnosť spolu s lafetou: 64,5 kg
Hmotnosť samotného guľometu: 23,8 kg
Kapacita nábojového pása: 250 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 740 m/s
Maximálny účinný dostrel: 1 200 metrov
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM múz. oddelenie Svidník
Fotogaléria
Je vyrobená z vlnenej textílie olivovozelenej farby. Bola súčasťou rovnošaty československých jednotiek slúžiacich v ZSSR. Posádky tankov mali vo výstroji aj kaki kombinézu a ochrannú prilbu (kuklu), ktorá slúžila nielen na ochranu, ale aj ústnu komunikáciu posádky a bola vyrábaná v ZSSR. Velitelia tankov mali vo výstroji aj britské kožené vesty, chrániace ich pred nečasom aj pred drobnými črepinami.
Pán Jiří Porazík sa narodil rodákovi z Bánoviec nad Bebravou, Štefanovi Porazíkovi a Anne Vávrovej, v obci Česká Huleč na Volyni. V tejto typicky českej obci vo vtedajšom Poľsku prežil detstvo spolu so starším bratom Václavom a sestrou Milušou. Počas vojnových rokov rodina čelila spolu s ďalšími Čechmi na Volyni teroru zo strany príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí zastrelili Štefana Porazíka – otca rodiny. V marci 1944 Jiří spolu s bratom Václavom narukovali do československej armády a v rámci 1. československého armádneho zboru v ZSSR sa zúčastnili bojov počas oslobodzovania Československa. Václav bol pridelený k 2. poľnému práporu a Jiří k tankovej brigáde. Po niekoľkomesačnom výcviku bol Jiří Porazík vyškolený za veliteľa tanku.
Ako člen posádky sovietskeho stredného tanku T-34 pomenovanom „Jan Žižka“ sa aktívne zúčastnil bojov v Karpatsko-duklianskej operácii, ktorá sa uskutočnila na pomoc Slovenskému národnému povstaniu na Slovensku. Zúčastnil sa bojov o tzv. „krvavú“ kótu 534 nad mestom Dukla, bojov o samotné mesto Dukla, ako aj bojov o Hyrowu horu, aby sa potom presunul k obci Zyndranowa, ktorá bola vzdialená od československej hranice necelé 2 km. Dňa 1. októbra, počas útoku na československú hranicu, sa tank T-34 „Jan Žižka“ dostal najbližšie k štátnej hranici, ale ju neprešiel. Zničila ho nepriateľská paľba. Po bojoch o Dukliansky priesmyk sa Jiří Porazík presunul do tyla armády na zaslúžený odpočinok, kde absolvoval ďalší výcvik a pomáhal pri opravovaní tankov. Správu o ukončení vojny a kapitulácií nemeckých vojsk sa dozvedel už vo Vítkoviciach. Jiří Porazík sa do rodnej obce na Volyni nevrátil a ostal žiť v Československu, kde si založil rodinu. Žil v Kolešove pri Žatci.
Text: Mgr. Gabriel Blaško
Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum, Múzejné oddelenie Svidník
Foto: Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum
In: Obrana Mesačník Ministerstva obrany SR. Ročník XXIX. • Október 2021 • Číslo 10
Fotogaléria
Jednotky slovenskej Zaisťovacej divízie, ktorá pôsobila v zázemí východného frontu, najmä na území Bieloruska, boli najskôr 16. októbra 1943 pretransformované na tzv. Technickú brigádu. Vzápätí bola táto stavebno-ženijná jednotka stiahnutá z oblasti Minska a cez Poľsko a Nemecko presunutá do priestoru Ravenna – Rimini v Taliansku. Brigáda vtedy mala 1 600 mužov. Jej príslušníci sa od januára 1944 najskôr podieľali na výstavbe tzv. Gustavovej línie v strednom Taliansku a neskôr aj tzv. Gótskej línie v jeho severnej časti. Po doplnení brigády záložníkmi zo Slovenska sa 1. júla 1944 pretransformovala na 2. technickú divíziu, pričom za jej veliteľa bol vymenovaný plukovník Ladislav Bodický, no po šiestich dňoch velenie prevzal plukovník Ján Imro. Podarilo sa mu spolu s ďalšími príslušníkmi divízie nadviazať kontakt s talianskymi partizánmi, na stranu ktorých neskôr prešli. Po potlačení SNP sa koncom októbra 1944 divízia presunula do priestoru Mantova – Piacenza, kde bola doplnená o zajatcov a internovaných povstaleckých bojovníkov. Koncom roka 1944 tak mala 7 000 príslušníkov. V tom čase sa však už čoraz viac jej príslušníkov pokúšalo v priestore Milána a Lombardských Álp nadviazať kontakt s talianskymi partizánskymi a odbojovými skupinami. Napokon začiatkom apríla 1945 veľká časť divízie pod velením podplukovníka Jaroslava Kmicikieviča organizovane prešla na ich stranu a po ich boku zvádzala boje proti ustupujúcim nemeckým jednotkám. Zapojila sa do talianskeho odboja a po oslobodení Talianska sa jej príslušníci prihlásili k odkazu Československej republiky a spoločne s časťou vojakov a dôstojníkov protektorátneho vládneho vojska (Regierungstruppe des Protektorats Böhmen und Mähren) pôsobiaceho od konca mája 1944 v severnom Taliansku vytvorili 28. apríla 1945 1. československú divíziu v Taliansku.
Na rozkaz jej veliteľa sa v Miláne začali raziť tri druhy divíznych odznakov. Prvým z nich bol Partizánsky odznak určený pre príslušníkov partizánskeho práporu vytvoreného v rámci talianskej jednotky s názvom Division Valle versa ex Matteotti. Dekorovali ním partizánov 5. júla 1945 v meste Povegliano v provincii Verona. Druhým odznakom bol Odznak príslušníka odboja, určený pre tých príslušníkov jednotky, ktorí sa aktívne so zbraňou v ruke zúčastnili v talianskom povstaní v Lombardsku. Odznak im slávnostne odovzdali 7. júla 1945 v meste Sommacampagna. Odznakmi mohli byť dekorovaní iba tí príslušníci divízie, ktorým preverovacie komisie uznali buď na základe predložených dokumentov alebo priamych svedectiev zo strany talianskych veliteľov a spolubojovníkov právo nosiť príslušný odznak. Dostali k nemu aj potvrdzujúci preukaz. Tretím bol Odznak príslušníka 1. československej divízie v Taliansku, určený pre príslušníkov partizánskej a odbojovej skupiny, a taktiež aj všetkým príslušníkov bývalej 2. technickej divízie, ktorí neskôr vytvorili novú 1. čs. divíziu. Autorom výtvarného návrhu všetkých odznakov, razených z pozinkovaného železného plechu, bol slovenský sochár Tibor Bártfay. Zaujímavosťou je, že každý príslušník divízie si musel svoj odznak zaplatiť. Odznaky sa ešte po roku 1945 nosili na uniformách slúžiacich vojakov a dôstojníkov, a taktiež aj na civilnom oblečení demobilizovaných vojakov.
Odznak príslušníka 1. čs. divízie v Taliansku bol na averznej strane po obvode tvorený vavrínovým vencom ukončeným vo svojej vrchnej časti z bočného profilu vyobrazenou prilbou vzor 32, ktorú v priebehu druhej svetovej vojny používali príslušníci slovenskej armády. Pod nitmi prilby bol reliéfnym spôsobom uvedený letopočet 1945. V spodnej časti bol veniec ukončený miniatúrou štátneho znaku Československa. Podklad okolo českého leva bol smaltovaný načerveno a príslušné časti slovenského štátneho symbolu umiestneného na tele leva boli smaltované namodro, nabielo a načerveno. Znak bol položený na rukoväti a záštitnej priečke rímskeho meča, ktorého čepeľ svojím hrotom presahovala ponad prilbu. Vo vnútornom vyplnenom priestore odznaku medzi vavrínovým vencom, prilbou a štátnym znakom bol reliéfnym spôsobom veľkými načierno smaltovanými písmenami uvedený trojriadkový nápis 1.ČSL./DIVÍZIA/ ITALIA. Reverznú stranu odznaku tvoril v podstate negatív vyobrazenia jeho averznej strany, pričom tu bola priletovaná jednoduchá zvislá zapínacia ihlica, ktorá slúžila na pripnutie odznaku k uniforme, resp. na civilné oblečenie. Dovedna bolo údajne vyrobených 3 500 kusov tohto odznaku.
Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – Vojenské historické múzeum, múzejné oddelenie Svidník
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2021
