ZO ZBIEROK VHM

Životné cesty mnohých Čechov a Slovákov, ktorí sa nestotožnili s rozbitím Československa a vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava, vyústili do ilegálneho odchodu za hranice s úmyslom aktívneho sa zapojenia do československého zahraničného odboja.
 
Mimoriadne zásluhy pre vytvorenie podmienok pre sformovanie československých zahraničných jednotiek vo Veľkej Británii mala aj rodina Cholmondeley, predovšetkým George Hugh Cholmondeley, 6. markíz z Cholmondeley. Ten umožnil, aby na jeho panstve v grófstve Cheshire, vybudovali vojenský tábor pre čs. vojakov evakuovaných z porazeného Francúzska. V súvislosti s príchodom čs. vojakov z Francúzska do Veľkej Británie treba zdôrazniť, že ich životné a sociálne podmienky boli oproti ich predchádzajúcim skúsenostiam z Francúzska úplne rozdielne. Neprivítala ich panika, chaos, ale priateľské privítanie, fungujúca organizácia a odhodlanie bojovať proti nenávidenému nepriateľovi.
 
V zámockom parku v Cholmondeley bol vybudovaný vojenský tábor, na československých vojakov tam čakali stany, lôžka so slamníkmi, umyvárne a dostatok jedla.
 
12. augusta 1940 vznikla v areáli tohto panstva 1. československá zmiešaná brigáda. Spolubojovníci príslušníkov pozemného vojska - československí letci a pozemný letecký personál boli po krátkom pobyte v tábore Cholmondeley presunutí na letecké základne britského Kráľovského letectva a následne zaradení do dobrovoľníckej zálohy Kráľovského letectva (R.A.F.V.R.).
 
Život v tábore dokumentuje aj krátkometrážny film Czech Army in England, z produkcie War Office Film Unit z 9. júla 1940, ktorého autorom je Gerry Massey – Collier a ktorý je súčasťou zbierok Imperial War Museum v Londýne. Po predchádzajúcich negatívnych skúsenostiach vo Francúzsku československí vojaci oceňovali britský poriadok a disciplínu, ktoré v tábore panovali. Plukovník František Kaplan spomínal: „Obyvatelia Cholmondeley pre nás robili, čo mohli. Ani na nás sa nemohol nik sťažovať. Tiež by sme pre nich urobili všetko, čo by sme mohli.“ Život československých vojakov v Cholmondeley Park Camp pritom nebol obmedzený len hranicami tábora. Priepustka č. 64 z 15. júla 1940 umožňovala jej držiteľovi opustiť tábor do vzdialenosti max. 4 míle (približne 6,5 km) v pracovných dňoch od 19:00 do 22:30, v sobotu od 14:00 do 22:30 a v nedeľu od 10:00 do 22:30. Doba platnosti pritom nebola špecifikovaná. Takéto priepustky neboli výnimočné a vojaci pravdepodobne tábor skutočne opúšťali. A ako uvádza Jaroslav Beránek v príhovore knihy Freedom in the Air: A czech Flyer and his Aircrew Dog, na československých „veselých a odvážnych vojakov“ nespomínali domáci len v Cholmondeley, ale aj v iných častiach panstva Cheshire.
 
Priepustka z Cholmondeley Campu pochádza z pozostalosti genmjr. v. v. Mikuláša Grofčíka, príslušníka 312. čs. stíhacej perute, ktorá bola do zbierok VHM Piešťany zaradená začiatkom roka 2022.
 

Použité pramene a literatúra:

Vojenský ústredný archív Praha, Letecké karty čs. príslušníkov RAF, karta evid. č. 788259 Mikuláš Grofčík.
VHÚ – VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-2/2022 zo dňa 18. marca 2022.
VHÚ – VHM Piešťany, Zbierka XXII – Písomnosti, P 332 Priepustka na opustenie tábora Cholmondeley Park Camp (15. júl 1940), katalogizačná karta.
ADAMEC, František. Liberator 995 se nevrátil. 311. čs. bombardovací peruť RAF a příběh osmi letců osádky kapitána Otakara Žanty. Praha : Epocha, 2021. ISBN 978-80-278-0041-4.
JAKL, Tomáš – PLACHÝ, Jiří – RAJLICH, Jiří. Československá zahraniční armáda v roce 1940. Praha : MO ČR – VHÚ Praha, 2020. In: 64-20_Čs-zahraniční-armáda-v-roce-1940_BROŽURA.pdf (vhu.cz).
ROSS, Hamish. Freedom in the Air: A Czech Flyer and His Aircrew Dog. Barnsley : Pen & Sword Aviation, 2007. ISBN 978 1 78159 454 4.
ŠTAIGL, Jan a kol. Generáli. Slovenská vojenská generalita 1918 – 2009. Bratislava : Magnet Press, 2009, 222 s. ISBN 978-80-89169-17-7.
Imperial War Museum, AYY 25, film Czech Army in England (1940). Dostupné na: CZECH ARMY IN ENGLAND [Allocated Title] | Imperial War Museums (iwm.org.uk)
 
Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany

Fotogaléria

• 
• 
• 

Masové zajatectvo počas prvej svetovej vojny so sebou prinieslo viacero problémov, ktoré bolo treba riešiť na medzinárodnej úrovni. Najvypuklejším bolo sociálno-právne postavenia vojnových zajatcov, predovšetkým zlepšenie ich životných podmienok, hygieny a zdravotníckeho zabezpečenia, v neposlednom rade aj spôsob repatriácie vážne chorých a ťažko zranených späť do vlasti, resp. zabezpečenia ich návratu do vlasti po vojne. Nezastupiteľnú úlohu v tejto oblasti zohrával Medzinárodný komitét Červeného kríža.
 
Počas prvej svetovej vojny padlo do zajatia najmenej 7 miliónov vojakov, podľa niektorých prameňov až 8 – 9 miliónov vojakov, pričom väčšina z nich bojovala na východnom fronte. Do rakúsko-uhorského zajatia sa v prvých mesiacoch vojny dostalo veľké množstvo príslušníkov armád cárskeho Ruska a Srbského kráľovstva. Odhaduje sa, že počas štyroch rokov vojny sa do rakúsko-uhorského zajatia dostalo 1,2 – 1,8 milióna zajatcov. Národnostné zloženie odzrkadľovalo priebeh vojny a v približne 50 zajateckých táboroch a zariadeniach pre zajatých dôstojníkov v Rakúsko-Uhorsku boli najmä Rusi, Srbi, Taliani, Čiernohorci, Rumuni a Albánci. Umiestnenie zajatých nepriateľských vojakov do zajateckých táborov s centrálnou správou malo svoj význam. Zajatci boli pre bojujúce strany nielen dôležitým zdrojom informácií, ale boli tiež využiteľní ako náhradná pracovná sila za vojakov bojujúcich na fronte.
 
Rakúsko-uhorské zajatecké tábory podliehali pod vojenské veliteľstvá, z ktorých jedno sídlilo aj v Bratislave. Vojenské veliteľstvo Bratislava (K. und k. Militärskommando Pozsóny) spravovalo časť dnešného Slovenska, Maďarska i Rakúska, a teda aj 10 zajateckých táborov pre vojakov a poddôstojníkov a niekoľko zariadení pre zajatých dôstojníkov. Na území Slovenska boli umiestnené tri veľké tábory – v Šamoríne, Dunajskej Strede a vo Veľkom Mederi.
 
Štruktúra, systém a organizácia zajateckých táborov sa vyvíjali postupne, do istej miery ich stabilizovali až pravidlá prijaté v septembri 1915. Ich hlavnou úlohou bol príjem, triedenie, ubytovanie, stravovanie a zabezpečenie zdravotníckej starostlivosti o zajatcov až do ukončenia vojny. Zajatecký tábor pripomínal istý druh „mikrokozmu“ s vlastným systémom a poriadkom. Denný program bol presne stanovený, zameraný na pracovnú činnosť a udržiavanie čistoty v barákoch, ako aj v celom tábore. Podľa Haagského dohovoru z roku 1907 mohlo byť vojnovým zajatcom umožnené vykonávať práce, za ktoré mohli získať plácu. Väčšinou išlo o rôzne stavebné práce, prácu v dielni, skladoch alebo pekárňach. V šamorínskom tábore napr. od roku 1918 fungovalo stolárstvo, krajčírstvo, obuvnícka dielňa a chov ošípaných. Viacerí zo zajatcov vykonávali aj administratívnu prácu (vedenie táborovej evidencie a pod.). Z obavy pred možným útekom mali všetky peniaze a cennosti uložené v táborových depozitoch a bežné obehové platidlá nemali vôbec k dispozícii. Špecifikom týchto táborov bolo vydávanie vlastných, tzv. táborových platidiel (Notgeld, Lagergeld) ako zvláštnych zámenných prostriedkov (poukážok), ktorými mohli zajatci platiť napr. v kantínach. Vydávané boli od roku 1916 vo všetkých zajateckých táboroch na území Rakúsko-Uhorska. Vydávali ich len pre konkrétny zajatecký tábor, tlačené boli na obyčajnom papieri v tzv. táborovej mene (spravidla kopírovali menu daného štátu), bez akýchkoľvek ochranných prvkov.
 
V zbierkach Vojenského historického múzea v Piešťanoch sa nachádza 10 ks platidiel z rôznych rakúsko-uhorských zajateckých táborov: 5 kusov v nomináloch 10, 20 a 50 halierov, 1 a 5 Korún, pochádzajúcich zo zajateckého tábora Brunn am Gebirge. V zbierkach sú zastúpené aj poukážka v hodnote 5 Korún z tábora v Šamoríne, 1 Koruna z tábora Ostffyasszonyfa, 10 halierov z tábora v Csót, 20 halierov z tábora Deutsch-Gabel a 2 Koruny z tábora v Šoproni.

Zdroje:

DANĚK, Jiří. Československá nouzová a táborová papírová platidlá vydaná v letech 1914 – 1945. Praha : Elektris Jindřich Holna, 2006, 392 s. ISBN 978-80-902683-3-1.
HOMOLA, Alexander. Platidlá zajateckých táborov na území Slovenska. In Numizmatika, roč. 5, č. 2, 1987, s. 32-39.
HOMOLA, Alexander. Platidlá zajateckých táborov na území Slovenska. In Numizmatika, roč. 5, č. 3, 1987, s. 12-22.
JURKOVÁ, Viera. Zo zbierok Vojenského historického múzea. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2020, 280 s. ISBN 978-80-89523-69-6.
MORITZ, Verena – WALLECZEK-FRITZ Julia et al. Kriegsgefangenschaft in Österreich-Ungarn 1914 – 1918. Historiographen, Kontext, Themen. Viedeň : Böhlau Verlag, 2002, 672 s. ISBN 978-3-205-21492-2.
OLTMER, Jochen. Einfűhrung. Funktionen und Erfahrungen von Kriegsgefangenschaft im Europa des Ersten Weltriegs. In OLTMER, Jochen (ed.). Kriegsangefangenen im Europa in Ersten Weltkrieg. Paderborn : Schőningh, 2006, s. 10-23. ISBN 3-935383-2-4.
ZAŤKOVÁ, Jana. Zabudnutí vojaci. Zajatci v oblasti Vojenského veliteľstva Bratislava 1914 –1918. Bratislava : Vojenský historický ústav v spolupráci s občianskym združením Pro Militaria Historica, 2013, 176 s. ISBN 978-80-89523-4.
 

Text: PhDr. Viera Juroková, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Vo svetových vojnách v 20. storočí neboli ženy v armáde už ničím výnimočným, čo súviselo ani nie s ich osobnou odvahou a túžbou po dobrodružstve, ale najmä s nedostatkom bojaschopných mužov. Práve zapojenie žien do „vojenských záležitostí“ bolo významným krokom a tiež priamym a nepredvídaným dôsledkom vojny na ceste k ich spoločenskej emancipácii. Kráľovským rozkazom z 9. septembra 1938, v rámci ktorého bola zriadená tzv. Pomocná záložná služba (Auxiliary Territorial Service – A.T.S.) ako zložka záložnej armády, bolo ženám udelené oficiálne postavenie v armáde, ktorej sa stali neoddeliteľnou súčasťou. Vydaním obranného nariadenia (Defence Regulation) 25. apríla 1941 sa dostalo príslušníčkam A.T.S. rovnocenného postavenia s mužmi a prešli pod armádne zákony. Veľkou konkurenciou A.T.S. boli aj iné ženské armádne zložky - Women's Auxiliary Air Force (WAAF), Women's Royal Naval Service (WRNS) a i. – všetky však fungovali na báze dobrovoľníctva.

Britský priemysel a armáda však neboli pripravené na dlhú vojnu, nedostatok pracovných síl sa tak postupne stával kritickým. Začiatkom roka 1941 sa spustila veľká náborová kampaň, no záujem o vstup žien do armády nebol taký veľký, ako sa očakávalo. V dôsledku toho bola nútená britská vláda prijať ešte jedno významné nariadenie – vojnový kabinet vyhlásil 2. decembra 1941 aj brannú povinnosť pre ženy. National Service Act (Zákon o štátnej službe) rozšíril povinnú vojenskú službu na všetky slobodné ženy a bezdetné vdovy vo veku 20 – 25 rokov. Na prelome rokov 1940/1941 sa britská vláda začala zaoberať myšlienkou rozšírenia A.T.S. aj o cudzie štátne príslušníčky, ktoré žili na území Veľkej Británie. Tie museli k žiadosti predložiť aj odporúčanie od dvoch anglických občanov (z čoho jedna musela byť žena) a posledného zamestnávateľa. Samozrejmosťou bol výborný zdravotný stav a predpokladala sa aj aspoň priemerná znalosť angličtiny.

Jednou z takýchto žien bola aj Erna Eliška Bűrgerová, rod. Schulz, narodená 6. júla 1911 v Berlíne, ktorá vstúpila ako československá občianka na odporúčanie a so súhlasom československého ministerstva vnútra ČSR v Londýne do služieb A.T.S. 5. júla 1941. Po odvedení v odvodnom stredisku vo Warwicku, kde jej bolo pridelené služobné číslo W/63693, bola 18. júla 1941 prevelená do A.T.S. Training Camp v Lancastri. Po absolvovaní výcviku bola pridelená k delostrelectvu a prevelená do A.T.S. „B“ Company, Western Command, 3th Field Training Regiment Whalley, Lancs. Po dva a pol roku bola v britskej hodnosti corporal (desiatnik) preložená do A.T.S. Twinche Lane Camp v meste Slough, Buckingshamshire a neskôr bola povýšená do britskej hodnosti sergeant (čatár) a preložená do Vehicle Reserve Depot No. 2 v Burnham Beeches, Buckingshamshire. Pracovala v administratívne, bola vedúcou služby čaty, vybavovala výplaty žoldu, pomáhala pri výcvikoch a pod., aktívne sa zapojila aj do organizácie veľkého konvoja pri otvorení frontu v Normandii v júni 1944. Na jar 1945 bola pridelená k Overseas Service do Talianska. Tu pôsobila na administratívnych funkciách v rámci výsluchového strediska C.S.D.I.C. (Combined Services Detailed Interrogation Centre) v Cinne Cittá, kde boli sústreďovaní zajatci. Na jeseň 1945, po skončení vojny, bola prevelená naspäť do Veľkej Británie, kde pôsobila v N°1 War Office Holding Centre v Londýne a čakala na prepustenie z armády. V rámci skupiny A bola repatriovaná za svojím manželom Ľudovítom Bűrgerom, ktorý v máji 1940 ušiel z Československa kvôli rasovému prenasledovaniu do Turecka, kde odvtedy žil. Tamojšími britskými úradmi bola prepustená z armády k 17. decembru 1945. Vzhľadom na veľmi zlé finančné pomery sa Erna vrátila do Veľkej Británie a zamestnala sa ako korešpondentka v londýnskej firme Richard Crittal Company Ltd, kde pobudla ďalší rok. Do Československa sa vrátila až v januári 1948 a zamestnala sa ako cudzojazyčná korešpondentka na viacerých miestach podľa pracoviska jej manžela. Od roku 1962 bola na trvalom invalidnom dôchodku. 25. októbra 1963 jej bolo udelené Osvedčenie za účasť v národnom odboji za oslobodenie Československa. Zomrela v Martine 22. novembra 2001.

Služobná a výplatná vojenská knižka z pozostalosti Erny Elišky Bűrgerovej sa stala súčasťou zbierok VHM Piešťany začiatkom roka 2022. Tzv. Soldier´s Service and Pay Book bola prideľovaná príslušníkom britskej armády v predpísanej forme (Army Book 64). Skladala sa z dvoch častí: Časť I (Part I) nosili vojaci stále pri sebe, obsahovala iniciály vojaka, služobné číslo a číslo jednotky, dátumy zaradenia a hodnosť, ale aj informácie ohľadom výcviku a rodinných príslušníkoch. Časť II (Part II) bola vydaná len vojakom v činnej službe a slúžila na evidenciu ich platu – pri prepustení z armády bola vrátená.

Knižka je malého formátu s rozmermi 128 x 100 mm a obsahuje 10 listov. Vonkajší obal je z oranžovohnedej textílie. Na poslednej strane je vlepená doložka – originál prepúšťacieho certifikátu. Podľa textu vpísaného na prednej strane ide o overenú kópiu prvého preukazu, ktorá bola Erne Eliške Bürgerovej vydaná 16. mája 1944.
Okrem osobných údajov sú v knihe zaznamenané údaje o jej výške, váhe, o farbe očí a vlasov, zdravotné údaje – informácie o chorobách a očkovaniach a výsledky očných prehliadok. V časti informácií o rodinných príslušníkoch sú kolónky prázdne, ako kontaktná osoba – „friend“ bol uvedený kontakt na kancelára a generálneho konzula Československej ambasády v Londýne.

Použitá literatúra:

GREEN, Barbara. Girls in khaki: A history on the ATS in the Second World War. Stroud : The History Press, 2012, 128 s. ISBN 978-0-75247783-1.
ŠTEGUROVÁ, Karolina. I ženy chtěli bojovat. Československé ženy v britských armádnych pomocných sborech ATS a WAAF za druhé světové války. Praha : Academia, 2021, 287 s. ISBN: 978-80-200-3181-5.
STEIMATZKY, Noa. The Cinecittà Refugee Camp (1944 – 1950). In October, roč. 128, 2009, s. 23-50.
Dostupné online: https://www.jstor.org/stable/40368542
MO SR, Oddelenie starostlivosti o vojnových veteránov a vojenských dôchodcov, Spis č.j. 64239/VHÚ-1963.
VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-1-2022 zo dňa 15. 3. 2022
VHM Piešťany, Pomocný fond, PF 2022/2128 BÜRGEROVÁ, Alžbeta: Erna Bürgerová – Schultz. Vrútky : v. n., 2008, 32 s.
VHM Piešťany, Zbierka XXII – Písomnosti, P 324 Doklad: Soldier´s Service and Pay Book (Sgt. Erna Eliska Burger), katalogizačný list.
VHM Piešťany, Zbierka XXII – Písomnosti, P 315 Fotografia: E. E. Burgerová kŕmi holuby, katalogizačný list.
VHM Piešťany, Zbierka XXII – Písomnosti, P 316 Fotografia: Erna Eliška Bürgerová na Nám. Sv. Petra v Ríme (26. máj 1945), katalogizačný list.

Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM Piešťany
Foto: VHÚ – VHM Piešťany

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 

Jedným z hlavných charakteristických znakov francúzskej armády na prelome 19. a 20. storočia bolo okrem iného aj to, že v jej výzbroji bolo zavedených viacero modelov pechotných pušiek a karabín.

Popri „jednoranových“ (jednovýstrelových) puškách Chassepot model 1866 a Gras model 1874, ktoré sa používali predovšetkým v rámci druhosledových a koloniálnych jednotiek, to boli predovšetkým mechanické opakovacie pušky a karabíny systému Lebel a Berthier. Medzi puškami a karabínami systému Lebel mali v tom čase v radoch francúzskej armády dominantné postavenie pechotné pušky model 1886 a 1886/93 spolu s karabínou model 1886. Problémom týchto pušiek a karabín však bola na obsluhu pomerne komplikovaná, a taktiež na výrobu veľmi zložitá a nákladná trubicová nábojová schránka. Tento problém sa v roku 1890 podarilo vyriešiť nahradením zložitej trubicovej nábojovej schránky jednoduchšou stredovou nábojovou schránkou plnenou symetrickým nábojovým rámčekom. Tak vznikli najskôr karabíny pod označením Berthier model 1890 a 1892, od ktorých boli následne odvodené aj pechotné pušky Berthier model 1902 a 1907. Koncom roka 1914 vznikla adaptáciou pušky Berthier model 1907 pre potreby zavedenia masívnejšej sériovej výroby pechotná puška Berthier model 1907/15. Následne v roku 1916 došlo v krátkom čase k modernizácii nábojovej schránky (zvýšenie kapacity a pridanie odklopného uzáveru na jej dno) jednak pechotnej pušky Berthier model 1907/15, a taktiež aj karabín Berthier model 1890 a 1892. Tak vznikla nová pechotná puška Berthier model 1907/15 M16 a karabína Berthier model 1916. Napokon posledná konštrukčná zmena pušiek Berthier, súvisiaca predovšetkým so zmenou streliva v rámci francúzskej armády (náboj kalibru 8 x 50 mm R Lebel bol nahradený nábojom kalibru 7,5 x 54 mm), prebehla v roku 1934, čím vznikla nová jednotná krátka puška Berthier model 1907/15 M34. Zaujímavosťou vo vývoji opakovacích pušiek a karabín vo Francúzsku je to, že aj po nástupe konštrukčne jednoduchších a modernejších pušiek a karabín systému Berthier do výzbroje armády začiatkom 20. storočia si v nej svoje pevné miesto bez problémov udržali aj pušky a karabíny systému Lebel. Táto skutočnosť sa prejavila najmä v tom, že hlavne a predné objímky pechotných pušiek systému Berthier boli upravované takým spôsobom, aby na nich bolo možné bezproblémovo nasadiť bodáky Lebel. Tie sa tak stali univerzálnymi pre obidva systémy týchto francúzskych pechotných pušiek.

Jedným zo základných konštrukčných prvkov spoločných pre všetky varianty ihlových bodákov Lebel bola dlhá (520 mm) priama štvorhranná čepeľ krížového prierezu, ktorá sa postupne zužovala do stredového hrotu. Ďalším spoločným znakom týchto bodákov bola aj celokovová rukoväť vyrábaná z poniklovanej mosadze. Jej dĺžka predstavovala spolu so záštitnou priečkou 120 mm. Charakteristickým znakom rukoväte týchto bodákov bolo umiestnenie drážkovanej matice ich pružinou ovládanej poistky na ľavej strane jej prednej časti v tesnej blízkosti záštitnej priečky. Tieto bodáky sa nosili v celokovovom puzdre kužeľovitého tvaru zakončenom malou ozdobnou guľôčkou. Prvým variantom bodákov Lebel bol model 1886. Ten sa vyrábal v dvoch prevedeniach. Prvé z nich malo rukoväť naskrutkovanú na veľmi krátkom ukončení čepele, ktoré prechádzalo cez záštitnú priečku. Toto riešenie sa ukázalo ako nepraktické, keďže spojenie rukoväte s čepeľou bodáka nebolo dostatočne pevné. V rámci druhého prevedenia bolo preto ukončenie čepele výrazne predĺžené, prechádzalo cez záštitnú priečku a cez takmer celú os rukoväte, ktorá naň bola naskrutkovaná vo svojej zadnej časti. Jednoduchá kovová záštitná priečka týchto bodákov bola na vrchnej strane ukončená masívnejším záštitným krúžkom a na spodnej strane jednoduchým hákom ohnutým smerom k čepeli a zakončeným polovičnou ozdobnou guľôčkou. Drážkovaná matica poistky mala v rámci oboch prevedení okrúhly tvar. V roku 1893 bol do výzbroje armády zavedený bodák Lebel model 1886/93. Ten sa od predchádzajúceho modelu odlišoval hlavne tým, že ukončenie jeho čepele kompletne prechádzalo osou rukoväte, pričom na jej konci bolo zaistené pomocou výraznej okrúhlej matice s dvoma otvormi pre vidlicový skrutkovač. Okrem toho sa tvar matice poistky zmenil z okrúhleho na hranatý. Záštitná priečka pritom ostala nezmenená. To však platilo len do roku 1916. Vtedy bol do výzbroje armády prijatý bodák Lebel model 1886/93/16, ktorého záštitná priečka bola už bez háku, pričom tento hák bol postupne odstraňovaný aj v rámci určitej časti starších bodákov. Napokon v roku 1935 bola časť bodákov Lebel model 1886/93 upravená skrátením čepele z 520 mm na 342 mm, a časť bodákov Lebel model 1886/93/16 bola taktiež upravená skrátením čepele z 520 mm na 250 mm. Tým vznikli bodáky označované ako Lebel model 1886/93/35. Skrátené boli aj puzdrá týchto bodákov. Všetky uvedené bodáky Lebel sa dali použiť iba ako bodná zbraň.
 
Text: VHÚ
Foto: VHÚ, digitalizácia

Fotogaléria

• 
• 

Medzi dôležité prostriedky útvarov ženijného vojska bývalej Československej ľudovej armády patril aj nárazový zemný vrták 59, ktorý bol využívaný na vyhotovovanie vývrtov do zeme. Predovšetkým išlo o vývrty určené na ukladanie náloží pri ničení komunikácií, zriaďovaní protitankových zátarasov, ako aj pri zemných prácach s použitím trhavín. V súvislosti s trhacími prácami je potrebné zdôrazniť, že tieto patria k ženijným prácam na plnenie úloh ženijného zabezpečenia vojsk. Ich správne uplatnenie umožňuje najmä v bojovej situácii rýchlejšie splniť stanovené úlohy, šetriť sily a materiálne prostriedky.

Nárazový zemný vrták 59 bol určený na vŕtanie v ľahkej, strednej aj ťažkej pôde premiešanej kameňmi. Pri vŕtaní v ťažkej pôde sa odporúčalo vopred vrták vyskúšať. Zvlášť vhodný bol na vŕtanie do podkladových vrstiev vozovky tvorenej z väčších kameňov a drviny, v hlinito-prašných zeminách a na miestach, ktoré boli neprístupné pre strojné vrtáky (stráne, násypy ciest, železníc a pod.). Rovnako účelné bolo jeho použitie pri vŕtaní vodorovných vývrtov v cestných telesách pod vozovkou, pričom odpadla namáhavá práca spojená s vyhotovovaním výkopu a jeho následným zahrňovaním. Tento spôsob využitia mal aj ďalšie výhody, pretože neporušil vozovku a pri práci s ním nebolo potrebné prerušovať alebo obmedzovať prevádzku po cestnej komunikácii. Pri vytváraní prechodových otvorov pre nálože trhavín, pre vodovodné potrubie, elektrické a telefónne káble s pomocou nárazového zemného vrtáku 59 bolo nutné použiť niekoľko súprav prebíjacích trubiek a vyrobiť prípravok pre ich spojenie. Pracovný výkon nárazového zemného vrtáku 59 N závisel od druhu pôdy a na stupni vycvičenosti obsluhy vrtáka, ktorú tvorili 4 osoby. Súprava nárazového zemného vrtáku 59 sa skladala z 3 debien (1 debna s vlastnou súpravou, 2 debny s voľnými hrotmi po 50 ks), dvoch prebíjacích trubiek a barana.

Do Československej ľudovej armády bol nárazový zemný vrták 59 zavedený na konci 50. rokov minulého storočia. V jej výbave zotrval až do rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Potom bol prevzatý aj do výbavy ženijných jednotiek novovytvorenej Armády Slovenskej republiky.

Nárazový zemný vrták 59 je vo fonde piešťanského Vojenského historického múzea zaradený do Zbierky XII - Ženijný materiál. Podľa dostupných záznamov bol vyrobený v Slováckych strojárňach Uherský Brod v roku 1961. Vojenské historické múzeum v Piešťanoch ho získalo v roku 1996 bezodplatným prevodom z vojenského útvaru 2155 Nitra.

Takticko-technické dáta:

Hmotnosť súpravy so 120 voľnými hrotmi – cca 343 kg
Debna so súpravou, rozmer 1045 x 525 x 315 – cca 117 kg
Debna s voľnými hrotmi, rozmer 720 x 280 x 270 – cca 79 kg
Maximálna hĺbka vrtu – 2,2 m
Priemer vrtu – 75 mm
Obsluha – 4 osoby
 
Výkon nárazového zemného vrtáku 59 – pri použití voľného prebíjacieho hrotu s hĺbkou vrtu 2,2 m s priemerom 75 mm
- v ľahkej pôde za – 2 až 3 minúty
- v strednej pôde za – 4 až 6 minút
- v ťažkej pôde čiastočne premiešanej kameňmi za – 5 až 8 minút
- v podkladovej vrstve vozovky tvorenej z väčších
kameňov a drviny – 6 až 12 minút

Poznámka: Pri použití pevného prebíjacieho hrotu sa potrebný čas na vývrt predĺžil o 3 až 7 minút z dôvodu, že bolo potrebné vytiahnuť prebíjaciu trubku.
 

Zdroje:

Žen-21-2, Nárazový zemný vrták. Praha : MNO, 1961.
Žen-2-9, Ženijné práce všetkých druhov vojsk. Praha : MNO, 1981.
Žen-2-6, Trhaviny a ničenie. Praha : MNO, 1982.

Text a foto: Richard Hattala, VHÚ-VHM Piešťany

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
• 
• 

Prístroj DEKARD slúži na odstránenie fibrilácie srdcových komôr pomocou nesynchronizovaného vysokonapäťového výboja. Bol určený ako súčasť výbavy poľnej zdravotníckej služby ČSĽA s použitím na rôznych úrovniach odbornej a špecializovanej lekárskej pomoci. Výrobcom zariadenia bola Chirana, závod Stará Turá.
Firma Prema – Chirana sa po 2. svetovej vojne zapísala ako prvý úspešný výrobca zdravotníckej techniky na území Slovenska. Popri mechanických meracích prístrojoch (vodomery, plynomery, tlakomery) a textilných vretenách sa prudkým tempom rozvíjal predovšetkým odbor zdravotníckej techniky, k čomu, okrem iného, prispela aj hospodárska politika vtedajšieho socialistického štátu, obmedzujúca dovoz tovaru z kapitalistických štátov. V rokoch 1949 – 1953 sa sortiment tohto odboru rozširoval o ďalšie skupiny, medzi ktoré patrili najmä elektro-optické prístroje na vyšetrovanie vnútorných orgánov, elektrické vyšetrovacie prístroje a zložité chirurgické nástroje.
Koncom 80. rokov 20. storočia už boli výrobky podniku Chirana na vysokej technickej úrovni. Prístroj DEKARD nie je závislý na napájaní z elektrickej siete. Dá sa použiť na zákrok kdekoľvek v teréne, pretože má vstavaný NiCd akumulátor. Pokiaľ je tento akumulátor vybitý v dôsledku nedbalej obsluhy, je možné prístroj núdzovo napájať pomocou nabíjacieho stojanu DEKARD NS zo siete 220V/50Hz, alebo dokonca z autobatérie 24V, pričom obsahuje zariadenie na údržbu akumulátora.
Prístroj umožňuje realizovať nasledovné úkony:

• vlastný defibrilačný zákrok,
• diagnostiku činnosti srdca pred a po zákroku (priamo z defibrilačných elektród),
• monitorovanie (pomocou elektród – EKG).

DEKARD je konštrukčne riešený za účelom použitia v bezpečných podmienkach, nie je ho možné použiť v prostredí, kde sa nachádzajú výbušné alebo horľavé látky. Terapeutické funkcie zariadenia sú prispôsobené na defibrilovanie rôznych typov pacientov. Defibrilačná hodnota energie sa dá nastaviť. Je regulovateľná a samostatne regulovaná spätnou väzbou automaticky – vybitím kumulačného kondenzátora po vypnutí prístroja. Diagnostickú časť tvorí pamäťový kardioskop. Pre zrýchlenie a zjednodušenie diagnostiky je EKG signál odoberaný priamo z defibrilačných elektród priložených na hrudník pacienta. Po zistení fibrilácie sa vykonáva elektrický výboj. Po jeho aplikácií sa ihneď sníma EKG signál a zisťuje sa či došlo k úprave srdcového rytmu. Pamäťový kardioskop má meniteľnú citlivosť a umožňuje zastavenie zobrazovaného signálu. Pri monitorovacom režime pre dlhodobé sledovanie je terapeutická časť prístroja vypnutá. EKG signál sa sníma pomocou monitorovacích elektród s príslušenstvom.
DEKARD sa vyznačuje odolnou konštrukciou, spoľahlivosťou, dobrými parametrami, nízkou hmotnosťou a jednoduchou obsluhou. Tvorí ucelenú jednotku, ktorá je uložená v prepravnom obale (debni). Súprava obsahuje nabíjací stojan, náhradné diely, drobné príslušenstvo a sprievodnú dokumentáciu. Obal slúži aj ako ochrana pred vplyvmi počasia a prepravnými rizikami.
Zbierkový predmet – defibrilátor DEKARD bol nadobudnutý bezodplatným prevodom majetku štátu do zbierok VHÚ – VHM Piešťany dňa 21. októbra 2002. Pôvodný používateľom bol vojenský útvar VÚ 1540 Dolný Kubín. Prístroj s výrobným číslom 8907123 bol vyrobený podnikom Chirana 30. januára 1990. Súprava DEKARD je kompletná a jej jednotlivé súčasti sú vo veľmi zachovalom stave.

Zdroje:
Chirana: Návod na požitie k zariadeniu DEKARD. Stará Turá : Chirana n. p., 1985,
Zdrav-23-3. Takticko-technická data polního zdravotníckého materiálu a techniky útvarů a zařízení zdravotnícke služby Československé lidové armády. Praha : Ministerstvo národní obrany, 1986,
CHirana: História. [online] [cit. 2020-10-01] Dostupné na internete: http://www.chirana.eu/o-nas/historia (10.1.2020),
VHM Piešťany – Mo Piešťany, Kniha prírastkov VHM Piešťany – Mo Piešťany za rok 2018.

Text: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ – VHM
Foto: VHÚ – VHM

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 

Imigračná politika Veľkej Británie na začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia bola do veľkej miery poznačená návalom cudzincov, ktorí na ostrovy utekali nielen pred hrôzami vojny, ale aj z ekonomických dôvodov – za prácou. Istým aspektom, na ktorý britská vláda kládla dôraz, bola okrem ich sociálneho, zdravotného a ekonomického zabezpečenia aj starostlivosť a prevzatie zodpovednosti za kultúrne a vzdelávacie potreby cudzincov. S jej podporou začali vznikať tzv. národné centrá, kde mali cudzinci „pocítiť chuť domova“. Pritom kládla dôraz predovšetkým na vyučovanie angličtiny a zdôrazňovanie „civilizovanej kultúry“, program bol orientovaný najmä na vyššiu formu inteligentnej zábavy – klasické hudobné recitály, čítanie poézie, historické prednášky a pod.

Československý ústav v Londýne bol zriadený v januári v roku 1941 v budove na Grosvenor Place 18 a otvoril ho britský minister zahraničných vecí Anthony Eden. Budovu venovala britská vláda, ktorá ústav podporovala aj finančnými dotáciami. Tie tvorili hlavný príjem ústavu, i keď istá časť príjmov pochádzala aj zo zisku z členského a darov. Jeho hlavnou úlohou bola podpora porozumenia a priateľstva medzi Veľkou Britániou a Československom. Medzi hlavné činnosti patrili pravidelné koncerty, prednášky, filmové premietania, výstavy, rôzne spoločenské akcie a vedenie knižnice. V apríli 1942 navštívila ústav aj kráľovná Alžbeta II. pri príležitosti otvorenia výstavy Václava Hollara, na ktorú boli mnohé z exponátov zapožičané z kráľovskej zbierky na hrade Windsor. Činnosť ústavu mala „osloviť“ Čechoslovákov z radov vojakov i civilistov. Krátky film „Safe custody“, ktorý v roku 1943 spracoval British Council o aktivitách národných domov, však o československom dome hovorí najmä ako o knižnici a spomína aj nástenku s pozvánkami na kultúrne podujatia. Pravdepodobne aj preto bol záujem z radov príslušníkov československej armády minimálny. Ak aj prišli do Londýna a hľadali zábavu medzi krajanmi, ich potreby inštitút úplne nenapĺňal.

Medzi riadnych členov Československého ústavu patrila aj Erna Eliška Bürgerová, rod. Schultz, ktorej pozostalosť sa do fondu Vojenského historického múzea Piešťany dostala začiatkom tohto roka. Narodila sa 13. júla 1911 v Berlíne. Po sobáši s Ľudovítom Bürgerom z Vrútok, pod vplyvom udalostí emigrovala z Československa už ako československá občianka v roku 1939 do Veľkej Británie. Ernin silne protifašistický svetonázor sa ani počas ročného pobytu v Británii nezmenil a aj tu hľadala možnosti, ako by mohla prispieť a zapojiť sa do odboja. Tak ako viaceré ženy s československými koreňmi, aj ona chcela vstúpiť do jednotiek čs. zahraničnej armády. Ženské oddiely čs. zahraničného vojska však nakoniec neboli vo Veľkej Británii vytvorené. Po roku príležitostných prác v domácnostiach preto Erna na odporúčanie Ministerstva vnútra ČSR v Londýne a Veľvyslanectva ČSR v Londýne 5. júla 1941 vstúpila do ženských oddielov britskej armády – tzv. Auxuliary Territorial Service.

Československé občianstvo, ktoré získala sobášom, si vážila a ako píše vo svojej žiadosti Veľvyslanectvu ČSR z roku 1945 „S hrdosťou a pýchou nosím na svojej britskej uniforme nášivku Czechoslovakia“. Ako členka ústavu sa nielenže učila česky, ale vykonávala aj osvetovú činnosť. Medzi britskými ženskými oddielmi jednak sama o Československu prednášala, ale tiež v spolupráci s Informačným oddelením Ministerstva zahraničných vecí ČSR v Londýne pozývala zvláštnych rečníkov a organizovala prednášky a diskusie o Československu.

Členský preukaz vydaný na meno Sgt. E. Burgerová bol platný od 1. januára do 31. decembra 1945. Preukaz je vytlačený na oranžovom tvrdom papieri s rozmermi 62 x 61 mm. Obe strany majú rovnaký obsah, pričom jedna je v češtine, druhá v angličtine. Do zbierkového fondu Vojenského historického múzea Piešťany bol preukaz zaradený začiatkom roka 2022.

Použitá literatúra:

BROWN, Alan. Flying for Freedom: The Allied Air Forces in the R.A.F. 1939 – 1945. Stroud : The History Press, 2000, 256 s. ISBN 978-0-7524-6809-9.
BÜRGEROVÁ, Alžbeta. Erna Bürgerová – Schultz. Vrútky : v. n., 2008.
ŠTEGUROVÁ, Karolina. I ženy chtěli bojovat. Československé ženy v britských armádnych pomocných sborech ATS a WAAF za druhé světové války. Praha : Academia, 2021, 287 s. ISBN 978-80-200-3181-5.
VHM Piešťany, Výskumná správa č. VHÚ-VHM-9-1-2022 zo dňa 15. 3. 2022.
VHM Piešťany, Pomocný fond, PF 2022/2128 BÜRGEROVÁ, Alžbeta. Erna Bürgerová – Schultz. Vrútky : v. n., 2008, 32 s.
VHM Piešťany, Zbierka XXII – Písomnosti, P 323 Doklad: Členský preukaz Čs. ústavu v Londýne, katalogizačný list.
VHM Piešťany, Zbierka XXII – Písomnosti, P 315 Fotografia: E. E. Burgerová kŕmi holuby, katalogizačný list.
Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 

Fotogaléria

• 
• 

Technické údaje :

Fotogaléria

• 
• 
•