ZO ZBIEROK VHM
Ďalšie zlepšenia vyústili do nového modelu z roku 1940, ktorý vychádzal z nových charakteristík prvej pomoci zraneného v bojovej línii podľa predpisu FM 21-11 First Aid for Soldiers. Konzerva obsahovala 1x obväz na rany a Sulfanilamid (5 gramov v sterilnej obálke).
Prvý typ obväzov Carlisle Bandage mal obal z lisovanej mosadze štvorcového tvaru. Tieto prvé verzie neobsahovali Sulfanilamid, ktorý sa do obalov balil až od roku 1941. Krabička bola natretá olivovou farbou - Olive drab. V roku 1940 bolo vládou USA objednaných 2 milióny balení, ktoré mali byť dodané do roku 1942. Mosadzné balenia sa pre nedostatok surovín prestali vyrábať. Od marca 1941 sa začali vyrábať obaly z medi, avšak tá bola do konca roka vzácnejšia ako mosadz. Iným riešením bolo využitie ocele či cínu pri lisovaní krabičiek. Po krátkom čase bolo toto riešenie rovnako zavrhnuté úradom War Production Board. Nakoniec ich začali baliť do voskového papierového obalu. Novinkou a praktickým riešením bolo využitie plastov. V jeseni 1941, keď sa začali pribaľovať obálky so Sulfanilamidom, prišla spoločnosť Tennessee Eastman Corporation s lisovaným plastovým obalom vyrobeným z takzvaného Tenitu. Tieto obaly zabezpečovali dostatočnú sterilitu, avšak boli relatívne krehké. Vyrábala ich firma Acme Cotton Products Co., Inc. Produkcia sa rozbehla v roku 1943 a po čase sa zastavila v dôsledku nárokov vládneho zdravotného oddelenia Medical Department.
Na naše územie sa balenia obväzov Carlisle mohli dostať v rámci pomoci Spojencov Slovenskému národnému povstaniu. Nie je však isté, či konkrétny predmet nebol získaný pre zberateľské účely až v druhej polovici 20. storočia. Jedná sa o model z roku 1943 vyrobený firmou ACME Cotton Products Co., Inc., sídliacou v New Yorku. Krabička je vyhotovená z bakelitového plastu.
Vyobrazený zbierkový predmet pochádza zo zbierky plk. Nikolaja Tegzu - zakladateľa expozície Siene cti a slávy v AOS v Liptovskom Mikuláši. Zbierkový predmet bol zaradený do zbierok Vojenského historického ústavu – Vojenského historického múzea Piešťany v roku 2017.
Zdroje:
History & Development of the Carlisle Bandage [online] WW2 US Medical Research Centre [cit. 2019-12-13] Dostupné na internete: https://www.med-dept.com/articles/history-development-of-the-carlisle-bandage/
FM 21-11. Basic Field Manual – First Aid for Soldiers. Washington: War department, US Government Printing, Offic, 1943, 119s.
VHM Piešťany – Mo Piešťany, Kniha prírastkov VHM Piešťany - Mo Piešťany za rok 2017.
Text: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ – VHM Piešťany
Foto: VHÚ – VHM Piešťany
Fotogaléria
Jedným z cenných zbierkových predmetov v zbierke Vojenského historického múzea v Piešťanoch je aj blúza zo spoločenskej rovnošaty generálmajora vo výslužbe Ing. Bela Kubicu, ktorý sa narodil 7. októbra 1914 v Osuskom. Po absolvovaní šiestich tried Ľudovej školy v rodnej obci a štyroch tried Meštianskej školy v Brezovej pod Bradlom a v Trnave pokračoval v ďalšom štúdiu na Vyššej priemyselnej škole staviteľskej v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1934. Bela Kubicu odviedli do čs. brannej moci 11. júna 1934, pričom v predvojnovom období absolvoval poddôstojnícku školu delostrelectva v zálohe v Znojme a Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave s dobrým prospechom. Z vojenskej akadémie ho premiestnili k leteckému pluku 6 v Prahe – Kbeloch. Od 4. októbra 1937 do 18. marca 1938 absolvoval aplikačný kurz pre poručíkov letectva v Prostějove. Po návrate k materskému leteckému pluku ho zaradili do funkcie 1. dôstojníka letky 71, kde zotrval až do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov v marci 1939.
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo výkone vojenskej služby v slovenskej brannej moci v rámci piešťanského leteckého pluku. Dňa 1. októbra 1939 ho vymenovali za poľného pilota-letca a poľného pozorovateľa letca a 1. januára 1940 povýšili na nadporučíka letectva. Podstatná zmena v jeho vojenskej kariére nastala v prvý májový deň 1940, keď ho určili za veliteľa pozorovacej letky 3 v Nitre. S touto pozorovacou letkou vyzbrojenou zastaranými lietadlami Letov Š-328 sa v období od 26. júla 1941 do 20. augusta 1941 zúčastnil operačného nasadenia na východnom fronte. Do priamych bojov sa však so svojou letkou nezapojil. Po návrate z východného frontu ďalej pokračoval vo výkone služby v materskej posádke. Dňa 1. júla 1942 nadporučíka letectva Bela Kubicu povýšili na stotníka letectva. 14. augusta 1942 ho v zaradení veliteľa letky ustanovili aj za dočasného veliteľa I. perute. Funkciu dočasne prevzal po stotníkovi letectva Mikulášovi Guljaničovi, ktorého odoslali do poľa k Zaisťovacej divízii. V tomto zaradení zotrval do 15. januára 1943. Od 1. marca 1943 ho natrvalo premiestnili do Leteckej školy s určením za zástupcu veliteľa Študijného ústavu Vzdušných zbraní. Od 2. polovice augusta 1944 ho určili aj za zástupcu veliteľa Leteckej školy majora letectva Ondreja Ďumbalu. Stotník letectva Belo Kubica však v tomto období v plnej miere zapojil svoje schopnosti a vedomosti do príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády proti Nemcom.
Od 29. augusta 1944 bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako vojak 1. čs. armády na Slovensku. Ako príslušník leteckej skupiny majora generálneho štábu Jozefa Tótha zastával funkciu veliteľa letiska Tri duby. V neľahkej veliteľskej funkcii zotrval do 10. októbra 1944, keď ho leteckým mostom transportovali do ZSSR, kde sa preškolil na sovietsku leteckú techniku. V hodnosti kapitána letectva ho zaradili do 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Od 12. novembra 1944 bol šturmanom 3. čs. bitevného leteckého pluku. Od 10. marca 1945 bol už ako štábny kapitán letectva určený za zástupcu veliteľa 3. čs. bitevného pluku majora letectva Mikuláša Guljaniča. V rámci tejto čs. leteckej jednotky, ktorá bola vyzbrojená legendárnymi sovietskymi strojmi Iljušin Il-2m3, sa aktívne zúčastnil na oslobodzovaní Československa.
Po skončení druhej svetovej vojny bol prijatý do čs. vojenského letectva. V rokoch 1945 - 1947 absolvoval 2. a 3. ročník VŠV v Prahe. V r. 1949 navštevoval Vyššiu letecko-taktickú školu v Lipecku. V čs. armáde zastával veliteľsko-štábne a pedagogické funkcie. Do zálohy bol prepustený v roku 1958 v hodnosti plukovníka. Oficiálne bol prepustený z organizačných dôvodov, neoficiálne z dôvodu „zníženej politickej dôvery a autority u podriadených“, ktorá vyplývala z jeho služby v slovenskej armáde, ako aj z jeho vzťahov s bývalými príslušníkmi slovenského letectva a s tzv. západnými letcami, to značí, osobami nepohodlnými pre vtedajší politický režim. Po prepustení vykonával viaceré administratívno-technické funkcie. Rehabilitovaný bol v hodnosti plukovníka. Prezident ČSFR Václav Havel ho vymenoval 2. decembra 1991 do vojenskej hodnosti generálmajora vo výslužbe.
Blúza genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu zo zbierky VHM Piešťany má klasický strih. Je súčasťou spoločenskej rovnošaty generálov letectva, s hodnostným označením generálmajor. Látka blúzy je zmesou polyesteru a vlny. Blúza má otvorený ležatý golier, na koncoch ktorého sú všité zlatistou niťou lipové generálske ratolesti. Na náplecníkoch, ktoré sú k blúze pripevnené prišitím do prieramkových švov, sú smerom od ramena ku krku palcáty s lipovými ratolesťami, jedna zlatistá päťcípa hviezda, rozlišovací znak a zlatistý gombík s prekríženými mečmi, ktorý upevňuje voľnú časť náplecníkov o blúzu. Na náplecníkoch je po obvode prišitý zlatistý spletaný šujtáš. Predné diely blúzy sa zapínajú na 4 zlatisté rovnošatové gombíky s prekríženými mečmi. V strednej časti má každý diel vo výške od prvého po štvrtý zlatistý rovnošatový gombík zvislý šev, na konci ktorého je po jednom vrecku s klopou bez zapínania. Na ľavom hornom prednom diele sú pripevnené miniatúry vyznamenaní. Na pravom diele blúzy je pripevnený sovietsky Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa a odznak absolventa Vojenskej akadémie K. Gottwalda. Celá blúza je podšitá podšívkou, v ktorej sú dve vrecká so zapínaním na gombík.
Spoločenská rovnošata sa nosila pri príležitosti významných spoločenských a osobných udalostí a výročí, pri vystúpeniach na verejnosti a popularizácii armády.
Vojenské historické múzeum v Piešťanoch získalo blúzu v roku 2021 darom od Ing. Ľubice Fajglovej, dcéry genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu.
Zdroje:
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, ISBN 978-80-89169-16-0
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, ISBN 978-80-89523-20-7
ŠTAIGL, Jan a kol.: Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, ISBN 978-80-89169-25-2
Všeob-P-47/s (práv). Rovnošatový predpis Československej ľudovej armády. Praha: MNO, 1980.
Text: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo výkone vojenskej služby v slovenskej brannej moci v rámci piešťanského leteckého pluku. Dňa 1. októbra 1939 ho vymenovali za poľného pilota-letca a poľného pozorovateľa letca a 1. januára 1940 povýšili na nadporučíka letectva. Podstatná zmena v jeho vojenskej kariére nastala v prvý májový deň 1940, keď ho určili za veliteľa pozorovacej letky 3 v Nitre. S touto pozorovacou letkou vyzbrojenou zastaranými lietadlami Letov Š-328 sa v období od 26. júla 1941 do 20. augusta 1941 zúčastnil operačného nasadenia na východnom fronte. Do priamych bojov sa však so svojou letkou nezapojil. Po návrate z východného frontu ďalej pokračoval vo výkone služby v materskej posádke. Dňa 1. júla 1942 nadporučíka letectva Bela Kubicu povýšili na stotníka letectva. 14. augusta 1942 ho v zaradení veliteľa letky ustanovili aj za dočasného veliteľa I. perute. Funkciu dočasne prevzal po stotníkovi letectva Mikulášovi Guljaničovi, ktorého odoslali do poľa k Zaisťovacej divízii. V tomto zaradení zotrval do 15. januára 1943. Od 1. marca 1943 ho natrvalo premiestnili do Leteckej školy s určením za zástupcu veliteľa Študijného ústavu Vzdušných zbraní. Od 2. polovice augusta 1944 ho určili aj za zástupcu veliteľa Leteckej školy majora letectva Ondreja Ďumbalu. Stotník letectva Belo Kubica však v tomto období v plnej miere zapojil svoje schopnosti a vedomosti do príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády proti Nemcom.
Od 29. augusta 1944 bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako vojak 1. čs. armády na Slovensku. Ako príslušník leteckej skupiny majora generálneho štábu Jozefa Tótha zastával funkciu veliteľa letiska Tri duby. V neľahkej veliteľskej funkcii zotrval do 10. októbra 1944, keď ho leteckým mostom transportovali do ZSSR, kde sa preškolil na sovietsku leteckú techniku. V hodnosti kapitána letectva ho zaradili do 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Od 12. novembra 1944 bol šturmanom 3. čs. bitevného leteckého pluku. Od 10. marca 1945 bol už ako štábny kapitán letectva určený za zástupcu veliteľa 3. čs. bitevného pluku majora letectva Mikuláša Guljaniča. V rámci tejto čs. leteckej jednotky, ktorá bola vyzbrojená legendárnymi sovietskymi strojmi Iljušin Il-2m3, sa aktívne zúčastnil na oslobodzovaní Československa.
Po skončení druhej svetovej vojny bol prijatý do čs. vojenského letectva. V rokoch 1945 - 1947 absolvoval 2. a 3. ročník VŠV v Prahe. V r. 1949 navštevoval Vyššiu letecko-taktickú školu v Lipecku. V čs. armáde zastával veliteľsko-štábne a pedagogické funkcie. Do zálohy bol prepustený v roku 1958 v hodnosti plukovníka. Oficiálne bol prepustený z organizačných dôvodov, neoficiálne z dôvodu „zníženej politickej dôvery a autority u podriadených“, ktorá vyplývala z jeho služby v slovenskej armáde, ako aj z jeho vzťahov s bývalými príslušníkmi slovenského letectva a s tzv. západnými letcami, to značí, osobami nepohodlnými pre vtedajší politický režim. Po prepustení vykonával viaceré administratívno-technické funkcie. Rehabilitovaný bol v hodnosti plukovníka. Prezident ČSFR Václav Havel ho vymenoval 2. decembra 1991 do vojenskej hodnosti generálmajora vo výslužbe.
Blúza genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu zo zbierky VHM Piešťany má klasický strih. Je súčasťou spoločenskej rovnošaty generálov letectva, s hodnostným označením generálmajor. Látka blúzy je zmesou polyesteru a vlny. Blúza má otvorený ležatý golier, na koncoch ktorého sú všité zlatistou niťou lipové generálske ratolesti. Na náplecníkoch, ktoré sú k blúze pripevnené prišitím do prieramkových švov, sú smerom od ramena ku krku palcáty s lipovými ratolesťami, jedna zlatistá päťcípa hviezda, rozlišovací znak a zlatistý gombík s prekríženými mečmi, ktorý upevňuje voľnú časť náplecníkov o blúzu. Na náplecníkoch je po obvode prišitý zlatistý spletaný šujtáš. Predné diely blúzy sa zapínajú na 4 zlatisté rovnošatové gombíky s prekríženými mečmi. V strednej časti má každý diel vo výške od prvého po štvrtý zlatistý rovnošatový gombík zvislý šev, na konci ktorého je po jednom vrecku s klopou bez zapínania. Na ľavom hornom prednom diele sú pripevnené miniatúry vyznamenaní. Na pravom diele blúzy je pripevnený sovietsky Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa a odznak absolventa Vojenskej akadémie K. Gottwalda. Celá blúza je podšitá podšívkou, v ktorej sú dve vrecká so zapínaním na gombík.
Spoločenská rovnošata sa nosila pri príležitosti významných spoločenských a osobných udalostí a výročí, pri vystúpeniach na verejnosti a popularizácii armády.
Vojenské historické múzeum v Piešťanoch získalo blúzu v roku 2021 darom od Ing. Ľubice Fajglovej, dcéry genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu.
Zdroje:
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, ISBN 978-80-89169-16-0
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, ISBN 978-80-89523-20-7
ŠTAIGL, Jan a kol.: Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, ISBN 978-80-89169-25-2
Všeob-P-47/s (práv). Rovnošatový predpis Československej ľudovej armády. Praha: MNO, 1980.
Text: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
Fotogaléria
Ústredný zameriavač PUAZO-6-60 je zariadenie určené na riadenie streľby batérie protilietadlových kanónov PLK S-60 kalibru 57 mm. Zariadenie dokáže riadiť súčasne maximálne 8 protilietadlových kanónov, pričom vyhodnocuje prvky ako výsledný azimut (βy) a námer (ꝭ). Vstupnými prvkami sú pri streľbe na vzdušné ciele: všeobecný azimut β, polohový uhol cieľa ε a štandardná šikmá vzdialenosť D. Tieto parametre sa získavajú buď stereoskopickým diaľkomerom, ktorý je umiestnený na vrchnej časti PUAZO-6-60, alebo externým rádiolokátorom. Prenos bežných prvkov z radaru je asynchrónny. Pri práci s rádiolokátorom vybaveným tachogenerátormi pre systém PUAZO sa okrem vyššie uvedených prvkov prenáša na vstup zariadenia rýchlosť zmeny bežného azimutu a polohového uhla.
Zariadenie môže pracovať štyrmi spôsobmi v závislosti od použitia stereoskopickej optiky alebo externého rádiolokátora s ohľadom na charakter pohybu cieľa. Výlučne sa rádiolokátor používa ak cieľ nie je viditeľný - v noci, pri veľkej oblačnosti, pri hmle alebo v prípade poškodenia optického diaľkomeru. Pri tomto móde pracuje PUAZO výslovne na základe informácií získaných pomocou externého radaru.
Druhý spôsob predstavuje použitie rádiolokátora ako diaľkomeru. Tento druh zamerania cieľu má najväčšiu presnosť. Cieľ v tomto prípade musí byť viditeľný. Uhlové súradnice cieľa sú získané optickým zameraním, a šikmá vzdialenosť je určená externým rádiolokátorom. Ako radarové zariadenie sa štandardne používal SON-9A. Prvé verzie rádiolokátorov SON-4 a SON-9 nedisponovali tachogenerátormi, ktoré synchrónne vytvárajú napätie úmerné zmene azimutu a polohového uhla cieľa. Pokiaľ je rádiolokátor použitý len na získanie vzdialenosti, je možné použiť aj prvé verzie SON-4 a SON-9.
Tretí spôsob sa nazýva „diaľkomer - vodorovný let“. Tento druh činnosti zariadenia využíva údaje získane buď stereoskopickým diaľkomerom alebo rádiolokátorom, pokiaľ je vopred známa výška letu cieľa ( tzv. velená výška).
Posledný - štvrtý spôsob merania diaľkomerom sa používa pri sledovaní manévrujúcich viditeľných cieľov a cieľov s polohovými uhlami menšími než 2 - 00 stupňov (napr. ciele nad vodnou hladinou). V tomto režime pracuje ústredný zameriavač PUAZO 6-60 výlučne na základe prvkov stereoskopického diaľkomeru.
Vyššie uvedené spôsoby práce PUAZO 6-60 bolo nutné prispôsobiť podľa situácie a štýlu letu vzdušného cieľa. Zmena režimu zameriavania sa vykonáva pomocou prepínača „zmena spôsobu práce“. V neposlednom rade bolo nutné brať ohľad na faktory ako predstih streľby, reakčný čas pri pozorovaní cieľa, spôsob pohybu cieľa. Zariadenie dokáže počítať s korekciami balistického vetra, zmeny počiatočnej rýchlosti strely, paralaxu, zmeny hustoty vzduchu, derivácií . Hodnoty derivácií sa berú do úvahy automaticky pri vyhodnocovaní riešenia situácie. Korekcie sa zahŕňajú do výsledného azimutu a námeru prístroja.
Kompletná súprava PUAZO-6-60 pozostáva z prepočtového prístroja umiestneného na štandardizovanom dvojnápravovom podvozku PZP (protilietadlový prístrojový podvozok). Na vrchnej časti nadstavby je stereoskopický diaľkomer D-49. Do výbavy ďalej patria: motorový generátor upevnený k podvozku, prenosné veliteľské signálne zariadenie VKD, kabeláž a schránky s náhradnými dielmi ZIP.
Zariadenie môže pracovať štyrmi spôsobmi v závislosti od použitia stereoskopickej optiky alebo externého rádiolokátora s ohľadom na charakter pohybu cieľa. Výlučne sa rádiolokátor používa ak cieľ nie je viditeľný - v noci, pri veľkej oblačnosti, pri hmle alebo v prípade poškodenia optického diaľkomeru. Pri tomto móde pracuje PUAZO výslovne na základe informácií získaných pomocou externého radaru.
Druhý spôsob predstavuje použitie rádiolokátora ako diaľkomeru. Tento druh zamerania cieľu má najväčšiu presnosť. Cieľ v tomto prípade musí byť viditeľný. Uhlové súradnice cieľa sú získané optickým zameraním, a šikmá vzdialenosť je určená externým rádiolokátorom. Ako radarové zariadenie sa štandardne používal SON-9A. Prvé verzie rádiolokátorov SON-4 a SON-9 nedisponovali tachogenerátormi, ktoré synchrónne vytvárajú napätie úmerné zmene azimutu a polohového uhla cieľa. Pokiaľ je rádiolokátor použitý len na získanie vzdialenosti, je možné použiť aj prvé verzie SON-4 a SON-9.
Tretí spôsob sa nazýva „diaľkomer - vodorovný let“. Tento druh činnosti zariadenia využíva údaje získane buď stereoskopickým diaľkomerom alebo rádiolokátorom, pokiaľ je vopred známa výška letu cieľa ( tzv. velená výška).
Posledný - štvrtý spôsob merania diaľkomerom sa používa pri sledovaní manévrujúcich viditeľných cieľov a cieľov s polohovými uhlami menšími než 2 - 00 stupňov (napr. ciele nad vodnou hladinou). V tomto režime pracuje ústredný zameriavač PUAZO 6-60 výlučne na základe prvkov stereoskopického diaľkomeru.
Vyššie uvedené spôsoby práce PUAZO 6-60 bolo nutné prispôsobiť podľa situácie a štýlu letu vzdušného cieľa. Zmena režimu zameriavania sa vykonáva pomocou prepínača „zmena spôsobu práce“. V neposlednom rade bolo nutné brať ohľad na faktory ako predstih streľby, reakčný čas pri pozorovaní cieľa, spôsob pohybu cieľa. Zariadenie dokáže počítať s korekciami balistického vetra, zmeny počiatočnej rýchlosti strely, paralaxu, zmeny hustoty vzduchu, derivácií . Hodnoty derivácií sa berú do úvahy automaticky pri vyhodnocovaní riešenia situácie. Korekcie sa zahŕňajú do výsledného azimutu a námeru prístroja.
Kompletná súprava PUAZO-6-60 pozostáva z prepočtového prístroja umiestneného na štandardizovanom dvojnápravovom podvozku PZP (protilietadlový prístrojový podvozok). Na vrchnej časti nadstavby je stereoskopický diaľkomer D-49. Do výbavy ďalej patria: motorový generátor upevnený k podvozku, prenosné veliteľské signálne zariadenie VKD, kabeláž a schránky s náhradnými dielmi ZIP.
Ústredný delostrelecký zameriavač PUAZO-6-60 je zaradený do zbierky č. XIII Automobilová technika. Príslušníci OS SR prezentovaný zbierkový predmet čiastočne renovovali v auguste 2018.
Text / foto: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ - VHM
Děl-22-3, 57mm potiletadlový kanón S-60, Praha : MNO, 1957
WAGNER, Ralf: Kommando-Gerät 6-60. [online] Flak-11.de [cit. 2019-08-07]
Dostupné na internete: http://www.flak11.de/Puazo.htm
Text / foto: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ - VHM
Děl-22-3, 57mm potiletadlový kanón S-60, Praha : MNO, 1957
WAGNER, Ralf: Kommando-Gerät 6-60. [online] Flak-11.de [cit. 2019-08-07]
Dostupné na internete: http://www.flak11.de/Puazo.htm
Fotogaléria
Vývoj ochrannej masky M-10 pre potreby Československej ľudovej armády prebiehal v 60-tych rokoch 20. storočia. Podstatným dôvodom pre jej vývoj bola skutočnosť, že ochrannej maske BSS-Mo-4 sa končila jej technická životnosť v roku 1970.
Ochranná maska M-10 je tvárová maska s pásovým upínaním, ktorá má po stranách lícnicové filtre. Vonkajším vzhľadom bola inšpirovaná americkou maskou M17. Jej prednosťou je jej pomerne nízka hmotnosť. Užívateľovi umožňuje vďaka panoramatickým zorníkom dobrý výhľad. Ďalšou výhodou oproti predchádzajúcim typom bola aj ľahšie komunikácia jej užívateľa a voľný pohyb hlavy.
Spoľahlivo chránila tvár, oči a dýchacie cesty pred otravnými a rádioaktívnymi látkami, biologickými prostriedkami používanými či už v podobe plynu, pary, alebo aerosólov. Vyrábala sa na území bývalého Československa, v gumárenskom závode Zubří, ktorý bol dcérskou pobočkou spoločnosti Optimit v Odrách. Hmotnosť ochrannej masky spolu s protichemickou súpravou JP-75A (pláštenka, návleky, rukavice) je 2,2 kg. Rozmery súpravy sú 28 x 10 x 38cm. Hmotnosť samotnej masky je 0,7 kg. Zloženie M-10 pozostáva z lícnice ochrannej masky so šesťbodovým upínacím systémom, lícnicového filtra, náhradného lícnicového filtra uloženého v plastovom obale, jedného páru prídavných zorníkov a tašky, ktorá sa pôvodne vyrábala z textílie a neskôr z impregnovanej látky. Taška je tvarovo hranatá a má príklop, ktorý sa zaisťuje dvoma gombíkmi našitými na jej stene. Je vybavená popruhom cez plece, ale aj pútkami na opasok. V jej vnútri sú štyri priehradky. Pôvodne sa maska distribuovala aj v plátennom obale. Prídavné zorníky boli užitočné pri nízkych teplotách (slúžili proti zahmlievaniu alebo prípadnému zamŕzaniu). Podľa individuálnej potreby mohli osoby, ktoré trpeli vážnejšími chybami zraku doplniť súpravu okuliarovými vložkami. Tie sú pre každé oko samostatné a pozostávajú z objímok z plastu a korekčných skiel. Lícnica ochrannej masky s lícnicovým filtrom bola proti vlhkosti chránená plastovým obalom. Pozostáva z gumeného výlisku lícnice, zorníkov, páskového upínadla, dvoch vdychovacích ventilových komôr, z vydychovacej ventilovej komory s priezvučným zariadením a gumovým krytom. Vo vnútornej strane masky sa nachádzajú vrecká, do ktorých sa vkladá lícnicový filter.
Správna veľkosť masky sa určovala pomocou anatomickej výšky tváre užívateľa. Je to vzdialenosť vrcholu brady po koreň nosa, ktorá sa merala takzvaným faciometrom. Ide o dvojramenné meradlo s číselnou stupnicou, ktorá vyznačuje hodnotu v bode pretnutia. Meradlo je však len pomocné. Neskoršou modernizáciou bola vytvorená maska M-10M, ktorá pri používaní umožňovala konzumáciu tekutín.
Ochranná maska M-10 je ako zbierkový predmet zaradená do múzejnej zbierky č. XI - Chemický materiál fondu Vojenského historického múzea Piešťany.
Text, foto: z. Mgr. Lukáš DANKO, VHÚ-VHM Piešťany
Zdroje:
Chem-2-2/č. Používaní prostředků individuální ochrany. Praha : Federální ministerstvo národní obrany, 1989,
KUBÁNEK, Vladimír. Historie chemického vojska (1918-2009). Brno : Tribun EU, 2010, ISBN: 978-80-7399-908-7,
Příručka pro poddůstojníky. Praha : Naše vojsko, 1975.
Zoznam internetových zdrojov:
<http://www.vhu.cz/exhibit/ochranna-maska-m-10-ceskoslovenske-armady/>.
<http://www.csla.cz/vyzbroj/protichemickeprostredky/masky_m10.htm>.
<https://www.guzu.cz/cz/main.html#historie>.
Fotogaléria
Samohybné delo SU-100 bolo skonštruované na základe zadania z decembra 1943. Prvý testovaný model s kanónom S-34 kalibru 100 mm sa neosvedčil. Úpravou tohto kanónu vznikla kompaktnejšia verzia D-10, označovaná tiež ako 10 D-S, M1944 (v Československu známy aj ako 100 mm kanón vz. 44). Kanón, ktorého vývoj začal na jeseň 1943 pod vedením F. F. Petrova, bolo možné bez výraznejších úprav konštrukcie podvozku zabudovať do nadstavby stíhača tankov SU-85. Prvý prototyp postavili vo februári 1944 a po intenzívnych úspešných skúškach rozhodla Sovietska štátna vojenská komisia v júni 1944 o sériovej produkcii. Oproti predchodcovi SU-85 sa hrúbka jeho čelného panciera zväčšila o 30 mm a pribudol druhý ventilátor na strope bojového priestoru.
SU-100 sa vyrábal v továrni Uralmaš-UZTM (Uralskij zavod ťaželovo mašinostrojenija) v Sverdlovsku na Urale, kde z výrobných pásov zišlo približne 4 500 vozidiel.
SU-100 bojovali na konci druhej svetovej vojny na rôznych bojiskách. Výroba pokračovala aj po skončení druhej svetovej vojny a ZSSR ich exportoval do viacerých spriatelených krajín. Medzi používateľov tejto obrnenej techniky patrili aj Vietnam, Egypt, Irak, Severná Kórea, Kuba a mnohé ďalšie krajiny. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že kubánsky vodca Fidel Castro použil SU-100 ako svoje veliteľské vozidlo počas potlačenia invázie v Zálive Svíň v apríli 1961.
Československo po druhej svetovej vojne zakúpilo výrobnú licenciu SU-100 a pod označením samohybné delo SD-100 vyrobilo 771 obrnených vozidiel (z toho 641 kusov v ZŤS Martin, 130 kusov v ČKD Sokolovo). Samohybné delo bolo postavené na prepracovanej, zjednodušenej korbe stredného tanku T-34/85, s ktorým malo identickú šasi, motorovú časť, prevodovku, konečný pohon a aj časť príslušenstva.
Korba SD-100 bola zváraná z valcovaných oceľových plátov. Bojový priestor sa nachádzal za masívnym čelným šikmým pancierom s hrúbkou 75 mm. Bočné pláty bojového priestoru dosahovali hrúbku 45 mm. Sklon predného pancieru bol 50°. 100 mm kanón vz. 44 bol lafetovaný v mohutnom odliatku (v maske) mierne vpravo od pozdĺžnej osi vozidla. Maximálna rýchlosť streľby bola 8 rán za minútu. Palebný priemer predstavoval 33 kusov munície. Obsluha samohybného dela bola schopná viesť mierenú paľbu na vzdialenosť 7 km. Maximálny dostrel kanónu predstavoval 16 kilometrov. V bojovom priestore bolo miesto pre štvorčlennú posádku (veliteľ, vodič, nabíjač a strelec). Vozidlo bolo štandardne vybavené rádiostanicou R-113 pre obojsmernú komunikáciu s rozsahom 2000 – 5995kHz a vnútorným hovorovým zariadením R-112.
Pohonnou jednotkou SD-100 bol vznetový dvanásťvalcový motor typu V-2-34 s atmosférickým plnením, dvoma radami valcov do V a kvapalinovým chladením. Valce s objemom 38,88 dm3 mali priame vstrekovanie nafty. Do SD-100-ky montovali 5-stupňovú prevodovku. Konečný pohon (hnacie kolesá) bol v zadnej časti vozidla a napínacie kolesá podvozku s priemerom 50 cm sa nachádzali vpredu. Koľajový pás tvorilo 72 článkov (36 s vodiacim ozubom).
Rovnako ako pôvodné sovietske SU-100, boli aj československé SD-100 exportované do mnohých spriatelených štátov sveta, kde sa stali priamymi aktérmi ozbrojených konfliktov.
Samohybné delo SD-100 prezentované v stálej expozície „Výzbroj čs. armády v rokoch 1945 – 1992“ Vojenského historického múzea na letisku v Piešťanoch prešlo v roku 2016 čiastočnou renováciou, v rámci ktorej bolo historické obrnené vozidlo uvedené do pojazdného stavu. Nový sovietsky marking SD-100 je fiktívny.
Samohybné delo SD-100 je ako zbierkový predmet zaradené do múzejnej zbierky č. VI – Tanky a obrnená technika Múzejného oddelenia Svidník Vojenského historického múzea.
Takticko-technické údaje:
Hmotnosť 31 600 kgDĺžka s kanónom 9,450 m
Dĺžka korby 6,100 m
Šírka maximálna 3,000 m
Výška maximálna 2,450 m
Svetlá výška 0,400 m
Motor V-2-34
Výkon motora maximálny 368 kW
Rýchlosť maximálna na ceste 55 km.h-1
Rýchlosť priemerná v teréne 25 km.h-1
Spotreba paliva po komunikáciách 160 l / 100 km
Spotreba paliva v teréne 230 l / 100 km
Jazdný dosah v teréne 320 km
Dostrel maximálny 16 000 m
Dostrel pri priamej streľbe 7 000 m
Text: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ – VHM
Foto: Ing. Martin Miklan, VHÚ – VHM
PEJČOCH Ivan – SPURNÝ Martin. Obrnená technika 4, SSSR 1919 – 1945 (II. část). Praha : Ares spol. s.r.o., 2002, s. 240-243. ISBN 80-7236-257-7.
ZUPKO, Štefan – ZUPKO Juraj. Obrnená technika 1994 – 2001, výroba v Slovenskej republike. Bratislava : Magnet press Slovakia, 2002, s.73-75. ISBN 80-968073-8-2.
Děl-22-19. 100 mm SAMOHYBNÝ KANÓN VZ. 44. Praha : MNO, 1962, s. 231-254.
Hlavní takticko-technická data tankové a automobilní techniky ČSLA. Praha : Naše vojsko, 1978, s. 17-19.
SU-100 Self Propelled Tank Destroyer [online] Real History Online [cit. 2022-02-10] Dostupné na internete: https://www.realhistoryonline.com/articles/su100-tank-destroyer/
Fotogaléria
V prvej polovici 60. rokov sa do výstroja ČSĽA zavádzala poľná rovnošata vz. 60, ktorá nahrádzala dovtedy používanú rovnošatu vz. 21.
Blúza vz. 60 má dva druhy štandardnej potlače, a to základnú a kryciu potlač. Základná potlač sa skladá z dvoch druhov sivozelenej farby vo forme nepravidelných škvŕn, ktoré v infračervenom svetle ostro kontrastujú sýtosťou odtieňu. Kryciu potlač tvoria hnedé zvislé čiarky. Z toho dôvodu vznikol ľudový názov “ihličky“. Od dnešných maskovacích vzorov sa svojím vzhľadom ihličky značne líšia a ani trochu sa klasickým maskovacím vzorom nepodobajú. Spomenutá kamufláž však predstavovala dobré krytie nielen v rôznych druhoch lesných porastov, ale i v skalnatom vysokohorskom teréne medzi sivo-zelenými kameňmi. V rámci krajín Varšavskej zmluvy používali podobný vzor aj armády Východonemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, a bolo možné sa s ním stretnúť aj v jednotkách armády Bulharskej ľudovej republiky.
Materiál použitý na výrobu blúzy je zmesou 50 % bavlny, 33 % viskózy a 13 % tkaniny PES v keprovej väzbe. Je to hydrofóbne upravená tkanina s nehorľavou úpravou Pyrofix. Zároveň jej úprava zabezpečuje ochranu pred možným odhalením infraprostriedkami a proti chemickému a radiačnému nebezpečenstvu. Veľkým problémom bola najmä nehorľavá úprava, ktorá často spôsobovala vojakom kožné problémy.
Príslušníci ČSĽA používali blúzu celoročne. V zimných obdobiach sa pridávali tepelné vložky. Existovala aj verzia pre výsadkové jednotky, ktorej strih sa odlišoval hlavne rukávovými manžetami a mala dve zadné vrecká. Rovnošatu okrem ČSĽA používali aj Vojská Ministerstva vnútra ČSSR a Ľudové milície.
Blúza vz. 60 sa skladá z dvoch predných dielov (častí), jedného zadného dielu, z dlhých voľných rukávov so spevnenými lakťami a z výrazného blúzového goliera. V oblastiach pod pazuchami sú vetracie otvory. Na upevnenie nosných remeňov sú na ramenách našité pútka. Za golierom sa nachádzajú 3 gombíky, ktoré sú určené na pripnutie kapucne. Blúza ma prekryté gombíkové zapínanie. Na ľavom prednom dielci sa vo vrchnej časti nachádza všité vrecko s príklopkou, ktoré bolo určené pre obväz, osobný dozimeter, pantocitové tablety (na úpravu vody) a laickú injekčnú striekačku (LIS) alebo autoinjektor (GAI). Na pravom prednom dielci je našitá podložka určená pre hodnostné označenie. V hornej aj dolnej časti pravého dielu sú z vnútornej strany našité dve (gombíkom uzatvárateľné) vrecká. Vnútorné vrecko vo vrchnej časti bolo určené na vojenskú knižku a zápisník, vrecko v spodnej časti malo obsahovať individuálny protichemický balíček (IPB). V spodnej časti zadného dielu je taktiež všité vrecko s príklopkou. To bolo určené pre dva ručné granáty RG-4 respektíve F-1. V ČSĽA sa používala až do konca 80. rokov minulého storočia.
Blúza vz. 60 sa v druhej polovici 80. rokov 20. storočia začala postupne nahrádzať novým vzorom - blúzou vz. 85. Na fotografii je blúza vzor 60, vyrobená v roku 1963 podnikom KRAS. Do zbierok VHM Piešťany bola získaná bezodplatným prevodom v roku 1995 z VÚ 2059 Vrútky.
Text: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
Zdroje:
Všeob-P-47/s (práv). Rovnošatový predpis Československej ľudovej armády. Praha: MNO, 1980.
BELŠAN, Bohuslav a kol.: Příručka pro poddůstojníky. Praha : Naše Vojsko, 1975.
Bulgarian Army Frogskin Camo Oversuit. [online]. Dostupné na internete: <http://www.worldmilitary.org/en/bulgaria/uniform/field/camouflage/BG-CAMUBG-00002>
[cit. 2021-12-22].
Delft – NVA Infantry. 1984 uniform of a soldier of the NVA, the East German Army. [online]. Dostupné na internete: <http://www.comtourist.com/history/dutch-army-museum/photos-dutch-army-museum/> [cit. 2021-12-22].
NOVÁK, Miroslav a kol. Pevná opora strany. Praha : Naše vojsko, 1982. 184 s.
PROKOPOVÁ, Olga. Hodnocení užitných vlastností textilií pro výrobu bojových oděvů profesionálního vojáka. Diplomová práca. Liberec: Technická univerzita v Liberci - fakulta textilní, 2009.
Rare Polish Poland army LWP 1968 gray Deszczyk rain camo winter jacket coat. [online]. Dostupné na internete: <https://www.worthpoint.com/worthopedia/polish-poland-army-lwp-1968-gray-535775059> [cit. 2021-12-22].
Fotogaléria
Prívesný valníkový vozík PAJ 1-V sa vyrábal od roku 1970 v Brandýskych strojírnách a slévárnách, n. p., odštepný závod Senice na Hané.
Vozidlo prívesné valníkové PAJ 1-V využívala hlavne Československá ľudová armáda. Taktiež bolo používané v civilnom sektore. Ako ťažné vozidlo sa najčastejšie používal stredný terénny nákladný automobil Praga V3S, na ktorý bolo výškovo uspôsobené ťažné oje. Ťažné vozidlo muselo byť vybavené závesným ťažným zariadením podľa normy ČSN 303660 a prípojkou na stlačený vzduch.
Rám prívesu je zváranej konštrukcie, vyrobený z obdĺžnikových U-profilov. Ťažné oje má vymeniteľné závesné oko podľa normy ČSN 307450 v úprave bez puzdra. Náprava je zo zváranej konštrukcie, z lisovaných oceľových profilov s pevnými čapmi. Náboje kolies sú vyrobené z temperovanej liatiny. Brzdové čeľuste sú lisované na jednom čape. Brzdové obloženie je na čeľusti nitované. Odpruženie nápravy zabezpečuje dvojica poloeliptických listových pružín s dvoma gumovými dorazmi. Predná strana pružín je uchytená v pevných držiakoch s polyamidovým puzdrom, pričom zadné konce pružín sú uložené kĺzne. Počas prevádzky je príves brzdený cez vzduchovú sústavu. Vzduchom ovládané brzdy sú nainštalované v oboch kolesách. Ručná mechanická brzda slúži pri odstavení samostatného prívesu a je ovládaná skrutkovým prevodom. Príves s plným zaťažením je možné odstaviť na suchej ceste so sklonom 30 %.
Príves je vybavený trojicou podpier. Tie slúžia na zaistenie prívesného vozidla v manipulačnej polohe. Vzadu je dvojica zasúvateľných podpier, v prednej časti sa nachádza sklopná podpera s manipulačným kolieskom, inštalovaná pod ťažným ojom. V prepravnej polohe sa podpery zaisťujú poistným kolíkom. Súčasťou podvozka je uzamykateľný držiak rezervného kolesa, ktorý sa nachádza horizontálne v zadnej časti pod rámom.
Vozidlo je vybavené jednoduchou elektrickou inštaláciou, ktorá napája dvojicu združených zadných svetiel (na ľavej strane s otvorom na osvetlenie tabuľky VPZ) a odstupové svietidlo na pravej strane. Príves je možné napojiť na ťažné vozidlo pomocou sedempólovej vidlice.
PAJ 1 sú vybavené pneumatikami typu Transpol 6,50-20 na päťotvorových diskoch s rozmermi 5,00-S-20.
Do múzejnej evidencie bol prívesný vozík PAJ 1-V prijatý na základe zmluvy o bezodplatnom prevode majetku štátu č. 2012/764 z VÚ 9994 Nemšová. Pôvodne slúžil ako súčasť súpravy pojazdnej automobilovej dielne PAD-1M na podvozku stredného terénneho nákladného automobilu Praga V-3S. V júli 2021, v rámci technickej pomoci špecialistov OS SR bolo vykonané základné ošetrenie povrchu a obnovený náter v zelenej farbe khaki.
Technické údaje :
Dĺžka vozidla: 3,3 mŠírka vozidla: 1,9 m
Výška vozidla: 1,26m
Rozchod kolies: 1,6m
Svetlá výška: 380mm
Pohotovostná hmotnosť: 792kg
Maximálna hmotnosť s nákladom v teréne: 1550 kg
Maximálna hmotnosť s nákladom na ceste: 1850 kg
Nosnosť vozidla: 1000kg
Maximálna rýchlosť: 60km/h na ceste
Použiteľné elek. napätie: 12/24V
Pneumatiky: 6,50 - 20
Text: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ - VHM
Foto: Peter Minárik, VHÚ - VHM
NACHÁZEL, František. Nové automobilové přívěsy. In Atom, 1970, ročník 2, č. 11, s. 327-328.
BSS n. p. - Brandýs nad Labem: Návod pro obsluhu a údržbu podvozku automobilového přívěsu PAJ 1 a přívěsú PAJ1-V a PAJ1-V.p. Moravské tiskařské závody n. p., závod 11, Olomouc 1971.
BSS n. p. - Brandýs nad Labem: Seznam náhradních dílú přívěsu PAJ 1. Moravské tiskařské závody n. p., závod 11, Olomouc 1971.
Fotogaléria
Jednou z takýchto udalostí, keď smutne „rinčali zbrane“ a veselo „nezvonili vianočne zvončeky,“ bola aj prvá svetová vojna, ktorá tragickým spôsobom ovplyvnila životy miliónov rodín na celom svete. Aj obyvateľstvo Rakúsko-Uhorska, medzi nimi aj mnohé slovenské rodiny, trpeli v období Vianoc nielen následkami samotnej vojny, ale predovšetkým odlúčením od rodinných príslušníkov, najmä mužov, ktorí zostali v zákopoch, ďaleko od svojich najbližších.
Už udalosti na západnom fronte, ktoré sa odohrali počas prvých vojnových Vianoc, naznačujú, že aj vojaci na oboch stranách frontu toto obdobie znášali veľmi ťažko. Spoločné spievanie kolied či dokonca spoločný futbalový zápas medzi nepriateľmi, či mnohé podobné vojnové príbehy poukazujúce na pretrvávajúcu ľudskosť v ich srdciach a mysliach sa objavujú nielen v rôznych filmových adaptáciách týchto udalostí, ale aj v reklamách. Tento motív „smutných“ Vianoc je zachytený aj na množstve prvovojnových vojenských pohľadníc, vydávaných po celom svete, nevynímajúc rakúsko-uhorskú monarchiu, a to dokonca v rôznych národných jazykoch.
Veľká vojna zasiahla aj do vydávania pohľadníc, poštových známok, bankoviek i mincí a vojnové pohľadnice patria medzi najzaujímavejšie hmotné pamiatky dokumentujúce vojnové udalosti.
Filokartisti, zberatelia i historici môžu v rámci svojho výskumu sledovať viacero aspektov: vývoj pohľadníc so zreteľom na technický pokrok v oblasti tlače, zmeny spoločensko-politické (predovšetkým v zmysle vzniku nových zákonných eminentov známok, ktoré odrážali nové politické pomery a usporiadanie), fotografie na pohľadniciach (bežný život vojakov, ich výstroj a výzbroj). Významným zdrojom bádania sú aj poštové pečiatky, známky a v neposlednom rade aj samotný obsah vpísaného textu. Častokrát sú na pohľadniciach zobrazené rôzne umelecké diela významných autorov, ktoré pomáhajú dokumentovať ich tvorbu. V neposlednom rade môžu byť pohľadnice zdrojom informácií o činnosti jednotlivých tlačiarní či vydavateľstiev.
Aj v zbierkach tunajšieho Vojenského historického múzea sa nachádzajú rôzne vojenské pohľadnice z obdobia prvej svetovej vojny. Medzi nimi má osobitné miesto zbierkový predmet - vianočná pohľadnica, ktorá bola nadobudnutá formou nákupu do fondu múzea medzi vôbec prvými zbierkovými predmetmi ešte v roku 1996. Na lícnej strane pohľadnice je vyobrazený vojak stojaci pred budovou na zasneženom priestranstve, mysliac na svoju rodinu pri vianočnom stromčeku. Vedľa jeho nôh je nápis v češtine „Veselé Vánoce a mnoho štěstí v Novém roce!“ Zadná strana pohľadnice nie je popísaná, čo znemožňuje jej bližšie datovanie. Jej vydavateľom bol F. Jedlička z Prahy.
Autorom námetu a maľby je český maliar, grafik, knižný ilustrátor a typograf Václav Čutta, ktorý sa narodil 28. decembra 1878 v Prahe. Popri knižných ilustráciách a tvorbe plagátov sa príležitostne venoval aj návrhom pohľadníc, predovšetkým s vianočnou, novoročnou a vojenskou tematikou. Na tirážach plagátov, a aj na niektorých pohľadniciach, je označovaný titulom akademický maliar, hoci jeho meno nefiguruje medzi absolventmi pražskej akadémie. Zomrel 18. apríla 1934 a je pochovaný v Prahe na Vyšehrade.
Zdroje:
https://www.aktuality.sk/clanok/549165/ked-ani-svetova-vojna-nepochova-vianoce/
https://www.postoveznamky.sk/pohladnice-ako-dokumenty-z-1-svetovej-vojny
https://cs.wikipedia.org/wiki/V%C3%A1clav_%C4%8Cutta
VHÚ - VHM Piešťany, Zbierka XXII - Písomnosti, P 64 Pohľadnica : Veselé Vánoce a mnoho štěstí v Novém roce!
Text: Mgr. Viera Jurková, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
Fotogaléria
Za vznikom tohto typu prístroja stál ruský inžinier a vojenský kartograf Vladimír Nikolajevič Adrianov, ktorý v roku 1907 predstavil veleniu armády prvý vojskový kompas. Jednoduchosť konštrukcie, spoľahlivosť a presnosť priniesli okamžite veľkú popularitu. Na počesť autora projektu dostal predmet po ňom aj pomenovanie ako „Adrianov kompas“. S kompasom Adrianova (podobne ako aj s inými magnetickými kompasmi) možno určiť svetové strany, orientovať mapy, merať azimuty na objekty, rovnako vyberať smer pohybu podľa známeho azimutu. Puzdro kompasu je vyhotovené z bakelitu. Obvod vonkajšej časti krytky – otočná luneta so stupnicou, je zhotovená z oceľového plechu. Vo vrchnej časti krytky sa nachádza sklenený priehľadný priezor, cieľnik a muška k zameriavaniu objektov. Pod skleneným priezorom je umiestnená kruhová uhlomerná stupnica. Kompas má záchyt k aretácii magnetickej strelky, určený k jej zaisteniu proti pohybu. Zabezpečuje to ochranu proti zbytočnému opotrebeniu pri presunoch, či preprave kompasu. Koženkový remienok je určený k upevneniu na zápästie, preto je klasifikovaný ako kompas náramkový. Pre možnosť práce s prístrojom za šera i v noci boli niektoré prvky stupnice a funkčných častí vybavené fosforeskujúcim náterom. V niektorých prípadoch mohol takýto prístroj vykazovať aj zvýšenú hodnotu rádioaktívneho žiarenia. Dôvodom bolo použitie rádia 226 v svetielkujúcich prvkoch kompasu. V ZSSR sa zvyklo používať v rôznych typoch prístrojov na svetielkujúcich osnovách do roku 1970, neskôr bolo nahradzované bezpečnejšími trítiovými prvkami. Mladšie prístroje sú tak vybavené už štandardne. Ako nedostatok kompasu sa javila nestabilnosť strelky pri menšom pohybe kompasu a dlhšia doba jej ustálenia. Uvedený jav bol spôsobený uložením magnetickej strelky v priestore bez kvapaliny. Pre absenciu rovnej línie pravítka bola zložitejšia i práca s mapou. Svetelné elementy v neskorších modeloch po chvíľke vyhasínali a pred použitím ich bolo treba nabiť na svetle. V krajine svojho pôvodu našiel kompas široké uplatnenie v rôznych druhoch vojsk, vybavovali s ním aj kozmonautov. V Československu sa po druhej svetovej vojne, okrem domácich typov prístrojov, dostal kompas Adrianova tiež do výzbroje armády. Dodával sa aj ako súčasť niektorých súprav preberaných zo ZSSR. Napríklad v ČSĽA a neskôr v nástupníckych armádach tvoril súčasť leteckej prenosnej núdzovej dávky (NAZ-7) určenej k prežitiu. Ukladala sa do vystreľovacích sedadiel bojových stíhacích lietadiel sovietskeho pôvodu. Kompas zo zbierok Vojenského historického múzea vyrobili v roku 1991 a získaný bol bezodplatným prevodom z VÚ 9994 Nemšová v roku 2020.
Takticko-technické údaje:
Priemer kompasu: 50 mmVýška kompasu: 16 mm
Dĺžka remienku: 280 mm
Šírka remienku: 10 mm
Hmotnosť kompasu: 43 g
Zdroje:
ГОВОРУХИН, А. М. и др.: Справочник по военной топографии. Москва : Воениздат. 1980. 352 с.Let-3-4. Používaní a technika pilotování letounu MiG-21R. Praha : MNO, 1974. 208 s.
Let-3-32. Příručka pro osádku letounu Su-22 UM3K. Praha : FMNO, 1989. 218 s.
Let-3-38. Příručka pro osádku letounu Su-25 UBK. Stará Boleslav : FMO, 1991. 265 s.
Let-3-56. Používaní a technika pilotování letounu MiG-23UB. Varianta A. Praha : MNO, 1978. 185 s.
Let-29-21. Vystřelovací sedadlo KM-1. Popis a provoz. Praha : MNO, 1975. 274 s.
Безопасность жизнедеятельности, Лекция 6. Национальный исследовательский ядерный университет «МИФИ», Кафедра №7 Экспериментальной ядерной физики и космофизики, с. 63. [online] [cit. 2021-08-08] Dostupné na internete: <http://kaf07.mephi.ru/eduroom/BZD/s2020/L6.pdf>
Orientačné merania. Porovnanie: Kompas Adrianova vyrobený v roku 1954 a kompas Adrianova vyrobený v roku 1991. Orientačné merania prenosným dozimetrickým prístrojom DC-3A-72 uskutočnené dňa 8. 8. 2021.
ПЕПЕЛЯЕВБ Е. И.: Спортивное ориентирование в Вооруженных Силах. Москва : 2008, 138 с. [online] [cit. 2021-08-08] Dostupné na internete: <https://rufso.ru/wp-content/uploads/2017/07/orientirovanie_v_vooruzhyonnyh_silah.pdf>
ВАЩЕНКО, Ю. И.: Некоторые интересные факты истории использования Радиоактивности. Част 2. с. 37. [online]. Dostupné na internete: <http://www.irbis-nbuv.gov.ua/cgi-bin/irbis_nbuv/cgiirbis_64.exe?C21COM=2&I21DBN=UJRN&P21DBN=UJRN&IMAGE_FILE_DOWNLOAD=1&Image_file_name=PDF/radvis_2017_3-4_11.pdf> [cit. 2021-08-08].
Topo-I-10. Vojenská topografie. Praha : MNO. 1952. 383 s.
Text: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
Fotogaléria
Skladá sa z kovového puzdra, uzáveru, bodca, kanyly a tesniaceho krúžku. Punkčný nástroj predstavuje mierne ohnutý bodec (s hrotom a ostrím) pevne spojený so skrutkovacím uzáverom. Na bodec sa nasadzuje kanyla. Bodec je určený na zavedenie kanyly do dýchacej trubice cez krk. Kanyla s vnútorným priemerom 6 mm má na svojich stenách 3 otvory, ktoré zabezpečujú prívod vzduchu do dýchacej trubice aj v prípade zapchania hlavného otvoru kanyly. Príruba kanyly je vybavená dvojicou otvorov, ktoré slúžia na fixáciu k telu pacienta po jej zavedení. Uzáver s bodcom je možné pomocou závitu pripevniť o puzdro. Puzdro cylindrického tvaru slúži jednak na ochranu ostria pri skladovaní, jednak ako rezervoár dezinfekčného roztoku – do ktorého je bodec s nasadenou kanylou ponorený. V pohotovostnom stave slúži puzdro ako rukoväť pre uchopenie nástroja pri zavádzaní kanyly.
Príprava koniotómu do pohotovostného stavu pozostáva z vyskrutkovania kanyly z kovového puzdra. Následne sa vyleje dezinfekcia a bodec s kanylou sa jednoducho naskrutkujú z opačnej strany. Tracheotómia nie je vhodnou metódou na urgentné spriechodnenie dýchacích ciest. Indikáciami pre možnosť zaistenia dýchacích ciest býva aspirácia, prípadne uviaznuté cudzie teleso v oblasti hlasivkových väzov, v oblasti hrtanu a iné stavy spôsobujúce sťažené podmienky tracheálnej intubácie a nemožnosti ventilácie maskou.
Zavedenie koniotómu je jednoduché bez nárokov na ďalšie zdravotnícke vybavenie. V návode sa píše, že pacient musí zakloniť hlavu, ošetrujúci nájde miesto vpichu v strede spojenia prstencovej a štítnej chrupavky. Po prerazení tkaniva sa vytiahne časť nástroja s hrotom a zavedie sa kanyla. Kanyla by nemala ostať dlhšie zavedená ako 24 hodín. O použití nástroja podrobne informuje priložený leták s obrazovou dokumentáciou. Do základného vybavenia súpravy patria: 1 ks kompletného koniotómu v kovovom puzdre Chirana Inox 81, 5 ks náhradných kanýl, 5 ks náhradných tesnení.
Koniotóm punkčný Chirana bol do zbierok VHÚ - Vojenského historického múzea Piešťany získaný bezodplatným prevodom z Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, kde v minulosti slúžil ako pomôcka na výučbu. Súprava je nepoužitá, kompletná, zabalená v pôvodnom balení. Súčasťou balenia je záručný list a príbalový leták s návodom na použitie. Donedávna bol zbierkový predmet súčasťou Siene slávy a tradícií Akadémie ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši.
Text / foto: Mgr. Jerguš VÁRY, VHÚ-VHM
Zdroje:
Chirana: príbalový leták KONIOTOM PUNKČNÍ, Nové Město na Moravě, 1981
ŠEVČÍK, Pavel, et al. Intenzivní medicína. 3. vydání. Galén, 2014. 1195 s. ISBN 978-80-7492-066-0
Návrhový list VHÚ-VHM Piešťany č. 278/2017 zo dňa 31.1.2017
