ZO ZBIEROK VHM
V zbierkovom fonde VHÚ-Vojenského historického múzea sa nachádza niekoľko zaujímavých cestných motocyklov a mopedov, ktoré na jednotlivých vojenských školách, útvaroch a letiskách ČSĽA využívali príslušníci na športové účely a uľahčenie si dopravy. Jedná sa napríklad o známe maloobjemové motocykle Jawa 50 Pionier a Jawa 210 Babetta, pôvodne konštruované ako civilné.
Tesne po druhej svetovej vojne, 7. marca 1946, vznikol vyňatím spod Zbrojovky Brno národný podnik Považské strojárne. Útlm zbrojného priemyslu v povojnovom období mal za následok preorientovanie výroby. V Považskej Bystrici sa začali vyrábať kanvy na mlieko, kolobežky, kočiariky a chladničky. V máji 1946 prišli Považské strojárne s myšlienkou výroby motocyklov. Prechod na ich výrobu však nebol jednoduchý. V tom istom roku sa ale podarilo Považským strojárňam získať povolenie na výrobu nízkoobjemového mopedu, čím odštartoval projekt Manet M-90. Vedúcim projektu sa stal Ing. Rudolf Žniva. Ďalší traja konštruktéri: Ing. Jozef Ullman, Ing. Vincenc Sklenář a Zdeněk Nagy, so skúsenosťami s výrobou motocyklov, boli prizvaní z Čiech.
V roku 1947 vznikol prvý ideový prototyp, keď Ing. Sklenář poskytol starý rám z motocykla Ogar 350, a Ing. Nagy motor z motocykla Puch 125. Označenie Manet bolo inšpirované názvom hory Manín, nachádzajúcej sa východne od Považskej Bystrice, „deväťdesiatka“ v názve odkazuje na zdvihový objem motora. Do konca roka 1947 bolo v Považskej Bystrici vyprodukovaných necelých 370 motocyklov M-90, do roku 1951 spolu 37 630 kusov. Výrobu motocyklov ukončila vojna v Kórei. Považské strojárne prešli na výrobu ručných palných zbraní a 37mm kanónov používaných v lietadlách MiG-15. Motocykel Manet M-90 je dodnes prezývaný „1. slovenský motocykel“.
Kostrou motocykla bol trubkový oceľový rám s pevnou zadnou vidlicou. Predné koleso bolo odpružené vďaka teleskopickým olejovým tlmičom prednej vidlice. Na kryte hlavného svetlometu sa nachádzal elektrický prepínač a od roku 1950 aj tachometer. Výrobu elektrickej energie zabezpečovalo magneto v kryte motora. Manet M-90 sa do konca roka 1950 vyrábal bez automatu rýchlostného radenia. Spojka bola dvojlamelová, korková, uložená v oleji. Motor bol najzaujímavejšou súčasťou celého motocykla. Konštrukcia dvojdobého motora Manet bola riešená ako jednovalec s dvoma piestami uloženými zvisle za sebou. Spoločný spaľovací priestor pre oba valce mal jednu sviečku. Objem motora bol 93cm3 s maximálnym výkonom 2,7kW pri 4200 ot./min. Motor bol spojený s trojstupňovou prevodovkou. Maximálna rýchlosť na ceste dosahovala 60 - 65 km/h.
Vojenské historické múzeum získalo zbierkový predmet - motocykel Manet 90 na základe kúpnej zmluvy z roku 2001. Obstarávacia cena v tej dobe neprevyšovala pätnásťtisíc korún slovenských. Motocykel bol vo výbornom stave, v civilnom prevedení, s charakteristickým červeným lakovaním. Od roku 2001 sa hodnota tohto motocykla niekoľkokrát znásobila. Motocykel Manet M-90 bol v roku 2015 súčasťou digitalizácie vybraných predmetov zbierkového fondu VHÚ-VHM Piešťany.
Tesne po druhej svetovej vojne, 7. marca 1946, vznikol vyňatím spod Zbrojovky Brno národný podnik Považské strojárne. Útlm zbrojného priemyslu v povojnovom období mal za následok preorientovanie výroby. V Považskej Bystrici sa začali vyrábať kanvy na mlieko, kolobežky, kočiariky a chladničky. V máji 1946 prišli Považské strojárne s myšlienkou výroby motocyklov. Prechod na ich výrobu však nebol jednoduchý. V tom istom roku sa ale podarilo Považským strojárňam získať povolenie na výrobu nízkoobjemového mopedu, čím odštartoval projekt Manet M-90. Vedúcim projektu sa stal Ing. Rudolf Žniva. Ďalší traja konštruktéri: Ing. Jozef Ullman, Ing. Vincenc Sklenář a Zdeněk Nagy, so skúsenosťami s výrobou motocyklov, boli prizvaní z Čiech.
V roku 1947 vznikol prvý ideový prototyp, keď Ing. Sklenář poskytol starý rám z motocykla Ogar 350, a Ing. Nagy motor z motocykla Puch 125. Označenie Manet bolo inšpirované názvom hory Manín, nachádzajúcej sa východne od Považskej Bystrice, „deväťdesiatka“ v názve odkazuje na zdvihový objem motora. Do konca roka 1947 bolo v Považskej Bystrici vyprodukovaných necelých 370 motocyklov M-90, do roku 1951 spolu 37 630 kusov. Výrobu motocyklov ukončila vojna v Kórei. Považské strojárne prešli na výrobu ručných palných zbraní a 37mm kanónov používaných v lietadlách MiG-15. Motocykel Manet M-90 je dodnes prezývaný „1. slovenský motocykel“.
Kostrou motocykla bol trubkový oceľový rám s pevnou zadnou vidlicou. Predné koleso bolo odpružené vďaka teleskopickým olejovým tlmičom prednej vidlice. Na kryte hlavného svetlometu sa nachádzal elektrický prepínač a od roku 1950 aj tachometer. Výrobu elektrickej energie zabezpečovalo magneto v kryte motora. Manet M-90 sa do konca roka 1950 vyrábal bez automatu rýchlostného radenia. Spojka bola dvojlamelová, korková, uložená v oleji. Motor bol najzaujímavejšou súčasťou celého motocykla. Konštrukcia dvojdobého motora Manet bola riešená ako jednovalec s dvoma piestami uloženými zvisle za sebou. Spoločný spaľovací priestor pre oba valce mal jednu sviečku. Objem motora bol 93cm3 s maximálnym výkonom 2,7kW pri 4200 ot./min. Motor bol spojený s trojstupňovou prevodovkou. Maximálna rýchlosť na ceste dosahovala 60 - 65 km/h.
Vojenské historické múzeum získalo zbierkový predmet - motocykel Manet 90 na základe kúpnej zmluvy z roku 2001. Obstarávacia cena v tej dobe neprevyšovala pätnásťtisíc korún slovenských. Motocykel bol vo výbornom stave, v civilnom prevedení, s charakteristickým červeným lakovaním. Od roku 2001 sa hodnota tohto motocykla niekoľkokrát znásobila. Motocykel Manet M-90 bol v roku 2015 súčasťou digitalizácie vybraných predmetov zbierkového fondu VHÚ-VHM Piešťany.
Technické údaje:
Dĺžka: 1,89 m
Šírka: 0,73 m
Výška: 0,90 m
Hmotnosť s palivom: 72 kg
Motor: dvojtaktný vzduchom chladený
Počet valcov: 1, dvojpiest
Objem: 93 cm
Výkon motora: 2,6 kW
Maximálna nosnosť: 90 kg
Prevodovka: 3-stupňová
Objem nádrže: 7,5 l
Spotreba paliva: 1,8 l/100 km
Osádka: 1
Text: Mgr. Jerguš Váry (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Šírka: 0,73 m
Výška: 0,90 m
Hmotnosť s palivom: 72 kg
Motor: dvojtaktný vzduchom chladený
Počet valcov: 1, dvojpiest
Objem: 93 cm
Výkon motora: 2,6 kW
Maximálna nosnosť: 90 kg
Prevodovka: 3-stupňová
Objem nádrže: 7,5 l
Spotreba paliva: 1,8 l/100 km
Osádka: 1
Text: Mgr. Jerguš Váry (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Fotogaléria
19.5.2021 - Pre nemecký zbrojársky priemysel medzivojnového obdobia, resp. obdobia druhej svetovej vojny, bolo, okrem iného, charakteristické aj úsilie využívať pri výrobe zbraní v čo možno najviac prístupnej miere ľahké zliatiny kovov, najmä na báze hliníka. Typickým prejavom tejto snahy boli predovšetkým konštrukcie signálnych pištolí. Tie mali vďaka tomu pomerne nízku hmotnosť, avšak zároveň aj dostatočnú pevnosť potrebnú pre použitie signálnych nábojov (menší prevádzkový tlak, než pri štandardných pištoľových nábojoch), pričom sa, prirodzene, vyznačovali aj odolnosťou voči korózii.
Popri štandardných signálnych pištoliach Walther model Heeres a Leuchtpistole model 1942, ktoré používala najmä pechota nemeckého Wehrmachtu, sa v roku 1936 dostala na trh aj dvojhlavňová signálna pištoľ od firmy Emil Eckoldt Waffenfabrik v Suhle, ktorá bola označovaná ako model „L“. Táto pištoľ z konštrukčného hľadiska disponovala záverovým systémom Roux s jednočinným spúšťovým mechanizmom s vnútorným napínacím kohútikom a s dvoma sklopnými hlavňami bez vývrtu, ktorých pohyb sa ovládal pomocou špeciálnej predĺženej páčky (vyťahovač nábojníc) umiestnenej pred lúčikom dvojitej spúšte. Dôležitým konštrukčným prvkom tejto pištole bol preraďovač streľby umiestnený na zadnej strane jej rámu, ktorý umožňoval výber prvého výstrelu z ľavej alebo pravej hlavne. Polohy preraďovača streľby boli pritom vyznačené priamo na ráme pištole písmenami L (links - ľavá hlaveň) a R (rechts - pravá hlaveň). Po nastavení preraďovača do strednej polohy bolo možné vystreliť z oboch hlavní súčasne. To sa však kvôli príliš silnému spätnému rázu neodporúčalo. Na vrchnej časti rámu pištole bol za každou z hlavní umiestnený malý výstražný kolík, ktorého úlohou bolo indikovať prítomnosť náboja v hlavni. Na ľavej strane rámu bola tiež umiestnená manuálna poistka v podobe páčky. Rukoväť pištole bola obložená črienkami, ktoré sa vyrábali najskôr z dreva, a potom z čierneho (čiernohnedého) bakelitu. Pištoľ dovedna tvorilo viac ako 80 súčiastok. Jej rám a obe hlavne sa celé vyrábali z hliníkovej zliatiny, pričom iba preraďovač výstrelov, manuálna poistka, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje sa vyrábali z mosadze. Povrch zbrane bol chránený čiernením. Pištoľ bola primárne určená na vystreľovanie približne 40 druhov signálnych a osvetľovacích nábojov kalibru 26,5 mm - veľkosť 4 (z nich najviac dominovali štandardné svetlice Leuchtpatrone).
Krátko potom, čo bola signálna pištoľ model „L“ uvedená na civilný trh (1936), zaviedlo ju do svojej výzbroje nemecké letectvo (Luftwaffe), pričom v rámci neho dostala označenie ako Fliegerleuchtpistole model „L“. V rámci letectva jej bolo pridelené nomenklatúrne číslo 24 483. To bolo rovnaké pre všetky exempláre tohto modelu zbrane a razilo sa na ľavej strane jej rámu v mieste nad vyťahovačom nábojníc (na pravú stranu rámu sa v rovnakom mieste razilo výrobné číslo konkrétnej zbrane). Pred týmto číslom sa najskôr objavovalo označenie „Fl.“ (Fliegergerät - výstroj pre letcov), pričom takto označené zbrane boli určené výlučne pre samotných letcov. Neskôr bola táto pištoľ totiž v rámci Luftwaffe zavedená aj pre potreby spravodajcov a technického personálu, pričom tieto zbrane mali pred rovnakým nomenklatúrnym číslom vyrazenú značku „Ln.“ (Luftwaffennachrichtenmittel - komunikačný prostriedok pre Luftwaffe). Pištole určené pre potreby spravodajcov a technického personálu mali na rozdiel od pištolí určených pre letcov manuálnu poistku, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje vyrábané z ocele, pričom preraďovač výstrelov bol pri nich zväčša vyrábaný z duralu. Výroba týchto pištolí (pre armádu a civilný trh) najskôr prebiehala výlučne vo firme Emil Eckoldt v Suhle, kde sa podarilo dovedna vyprodukovať 27 300 kusov (22 800 s logom ECKO a 4 500 s dislokačným kódom „ojr“). Zaujímavosťou je, že táto firma pôvodne ponúkala tieto pištole v rámci civilného trhu predovšetkým pre potreby posádok civilných lodí a plavidiel. Neskôr sa ich výroba v menšom množstve rozbehla aj v zbrojovke August Menz v Suhle (produkcia 3 000 kusov), avšak výlučne pre potreby armády začala tieto pištole vo veľkom počte produkovať ďalšia zbrojovka zo Suhlu - Heinrich Krieghoff (dislokačný kód „fzs“), kde celková výroba presiahla 38 000 kusov. Napokon od roku 1941 až do konca druhej svetovej vojny prebiehala výroba tejto zbrane aj vo svetoznámej puškárskej firme Gustav Bittner Werke sídliacej v českom pohraničnom mestečku Vejprty (nemecky Weipert), kde sa dovedna podarilo vyprodukovať 15 000 kusov (5 500 s logom GBW a 9 500 s dislokačným kódom „gpt“).
Popri štandardných signálnych pištoliach Walther model Heeres a Leuchtpistole model 1942, ktoré používala najmä pechota nemeckého Wehrmachtu, sa v roku 1936 dostala na trh aj dvojhlavňová signálna pištoľ od firmy Emil Eckoldt Waffenfabrik v Suhle, ktorá bola označovaná ako model „L“. Táto pištoľ z konštrukčného hľadiska disponovala záverovým systémom Roux s jednočinným spúšťovým mechanizmom s vnútorným napínacím kohútikom a s dvoma sklopnými hlavňami bez vývrtu, ktorých pohyb sa ovládal pomocou špeciálnej predĺženej páčky (vyťahovač nábojníc) umiestnenej pred lúčikom dvojitej spúšte. Dôležitým konštrukčným prvkom tejto pištole bol preraďovač streľby umiestnený na zadnej strane jej rámu, ktorý umožňoval výber prvého výstrelu z ľavej alebo pravej hlavne. Polohy preraďovača streľby boli pritom vyznačené priamo na ráme pištole písmenami L (links - ľavá hlaveň) a R (rechts - pravá hlaveň). Po nastavení preraďovača do strednej polohy bolo možné vystreliť z oboch hlavní súčasne. To sa však kvôli príliš silnému spätnému rázu neodporúčalo. Na vrchnej časti rámu pištole bol za každou z hlavní umiestnený malý výstražný kolík, ktorého úlohou bolo indikovať prítomnosť náboja v hlavni. Na ľavej strane rámu bola tiež umiestnená manuálna poistka v podobe páčky. Rukoväť pištole bola obložená črienkami, ktoré sa vyrábali najskôr z dreva, a potom z čierneho (čiernohnedého) bakelitu. Pištoľ dovedna tvorilo viac ako 80 súčiastok. Jej rám a obe hlavne sa celé vyrábali z hliníkovej zliatiny, pričom iba preraďovač výstrelov, manuálna poistka, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje sa vyrábali z mosadze. Povrch zbrane bol chránený čiernením. Pištoľ bola primárne určená na vystreľovanie približne 40 druhov signálnych a osvetľovacích nábojov kalibru 26,5 mm - veľkosť 4 (z nich najviac dominovali štandardné svetlice Leuchtpatrone).
Krátko potom, čo bola signálna pištoľ model „L“ uvedená na civilný trh (1936), zaviedlo ju do svojej výzbroje nemecké letectvo (Luftwaffe), pričom v rámci neho dostala označenie ako Fliegerleuchtpistole model „L“. V rámci letectva jej bolo pridelené nomenklatúrne číslo 24 483. To bolo rovnaké pre všetky exempláre tohto modelu zbrane a razilo sa na ľavej strane jej rámu v mieste nad vyťahovačom nábojníc (na pravú stranu rámu sa v rovnakom mieste razilo výrobné číslo konkrétnej zbrane). Pred týmto číslom sa najskôr objavovalo označenie „Fl.“ (Fliegergerät - výstroj pre letcov), pričom takto označené zbrane boli určené výlučne pre samotných letcov. Neskôr bola táto pištoľ totiž v rámci Luftwaffe zavedená aj pre potreby spravodajcov a technického personálu, pričom tieto zbrane mali pred rovnakým nomenklatúrnym číslom vyrazenú značku „Ln.“ (Luftwaffennachrichtenmittel - komunikačný prostriedok pre Luftwaffe). Pištole určené pre potreby spravodajcov a technického personálu mali na rozdiel od pištolí určených pre letcov manuálnu poistku, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje vyrábané z ocele, pričom preraďovač výstrelov bol pri nich zväčša vyrábaný z duralu. Výroba týchto pištolí (pre armádu a civilný trh) najskôr prebiehala výlučne vo firme Emil Eckoldt v Suhle, kde sa podarilo dovedna vyprodukovať 27 300 kusov (22 800 s logom ECKO a 4 500 s dislokačným kódom „ojr“). Zaujímavosťou je, že táto firma pôvodne ponúkala tieto pištole v rámci civilného trhu predovšetkým pre potreby posádok civilných lodí a plavidiel. Neskôr sa ich výroba v menšom množstve rozbehla aj v zbrojovke August Menz v Suhle (produkcia 3 000 kusov), avšak výlučne pre potreby armády začala tieto pištole vo veľkom počte produkovať ďalšia zbrojovka zo Suhlu - Heinrich Krieghoff (dislokačný kód „fzs“), kde celková výroba presiahla 38 000 kusov. Napokon od roku 1941 až do konca druhej svetovej vojny prebiehala výroba tejto zbrane aj vo svetoznámej puškárskej firme Gustav Bittner Werke sídliacej v českom pohraničnom mestečku Vejprty (nemecky Weipert), kde sa dovedna podarilo vyprodukovať 15 000 kusov (5 500 s logom GBW a 9 500 s dislokačným kódom „gpt“).
Technicko-taktické údaje
Kaliber: 26,5 mm
Dĺžka zbrane: 280 mm
Dĺžka hlavne: 165 mm
Hmotnosť: 1,25 kg
Maximálny účinný dostrel: 100 m
Text: VHÚ
Foto: VHÚ
Dĺžka zbrane: 280 mm
Dĺžka hlavne: 165 mm
Hmotnosť: 1,25 kg
Maximálny účinný dostrel: 100 m
Text: VHÚ
Foto: VHÚ
Fotogaléria
Za službu v čs. armáde v zahraničí
Jedným z čs. vojenských vyznamenaní, ktoré boli zriadené čs. exilovou vládou v Londýne bola aj Československá vojenská pamätná medaila, ktorá bola zriadená 15. októbra 1943 na pamiatku služby v československej armáde v zahraničí.Podľa článku 3 Stanov Československej vojenskej pamätnej medaily za službu v československej armáde v zahraničí udeľoval ju minister národnej obrany na návrh veliteľov náhradných telies. Udeľovaná bola príslušníkom československej armády v zahraničí, ktorí slúžia alebo slúžili v československej armáde v zahraničí aspoň 6 mesiacov do dňa prímeria. Medaila bola udeľovaná aj tým vojakom, ktorí boli pred uplynutím stanovenej lehoty šiestich mesiacov preložení z úradnej moci do pomeru mimo činnú službu zo zdravotných dôvodov, alebo ich bolo treba pre iný odbor štátnej správy, resp. že pre nich nebolo v tom čase iné vhodné použitie v činnej službe vojenskej. Podmienkou pre udelenie medaily bolo, aby takéto osoby vykonali najmenej dvojmesačnú činnú vojenskú službu v niektorej vojenskej jednotke (veliteľstve) československej armády v zahraničí, a to mimo územia Spojeného kráľovstva a Severného Írska. Medailou mohli byť ocenení aj tí vojaci, ktorí síce nesplnili predpísanú lehotu služby, ale počas ich činnej služby v československej armáde v zahraničí sa zúčastnili bojov pri nepriateľovi.
Československá vojenská pamätná medaila nemohla byť udelená tým príslušníkom československej armády v zahraničí, ktorí sa počas služby v zahraničí previnili vojensky nečestnými činmi, ktorí boli v trestnom konaní a ktorí po príjazde do Veľkej Británie opustili čs. vojsko. Udelenie medaily vojakom, ktorí po príjazde do Veľkej Británie opustili čs. vojsko, bolo možné len po abolícii prezidenta republiky.
Rozlišuje sa niekoľko vydaní: tzv. londýnske vydanie z rokov 1943 – 1944, I. pražské vydanie z roku 1945 a II. pražské vydanie z rokov 1945 – 1947. Výtvarný návrh londýnskeho vydania vyhotovila firma Spink & Son Ltd. London, v spolupráci s príslušníkmi československých pozemných vojsk vo Veľkej Británii. Pražské vydania boli vypracované v spolupráci so Zdeňkom Michalom z Plzne.
Na stuhu medaily (prípadne len na stužku) sa pripevňovali kovové štítky s nápismi, ktoré označovali krajiny, kde čs. vojaci nastúpili na vojenskú službu v československej armáde v zahraničí: F (Francúzsko), VB (Veľká Británia), SV (Stredný východ) a SSSR (ZSSR).
V zbierkach oboch múzejných oddelení sa nachádza viacero medailí tohto druhu, pričom sú zastúpené všetky tri vydania. Na fotografii je medaila tzv. londýnskeho vydania, ktorá bola nadobudnutá kúpou od rodinného príslušníka, a do zbierkového fondu bola zaradená v roku 2002. Súčasťou je aj legitimácia, ktorá bola vydaná MNO 15. augusta 1944 na meno desiatnik Cyril Čech. Stužka s kovovým štítkom SSSR chýba.
Rad vlasteneckej vojny
Mnohí príslušníci 1. československého armádneho zboru v ZSSR boli vyznamenaní jedným z najvyšších sovietskych vojenských radov – Radom vlasteneckej vojny. Zriadilo ho prezídium Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík 20. mája 1942, a slúžil na ocenenie vysokých bojových zásluh sovietskych občanov a občanov iných krajín, ktorí sa mimoriadne vyznamenali v boji proti hitlerovským vojskám. Mal dva stupne a udeľoval sa osobám z radov vojakov a veliteľského zboru Červenej armády, príslušníkov vojenského námorníctva, vojsk NKVD a partizánskych oddielov a vojenským osobám, ktoré svojou činnosťou pomáhali úspechu bojových operácií sovietskych vojsk. Počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo udelených takmer 325 000 radov I. stupňa a viac ako 951 000 radov II. stupňa. Na oslavách 40. výročia Veľkej vlasteneckej vojny v roku 1985 bolo rozhodnuté, že radom budú ocenení všetci žijúci veteráni.V roku 2019 VHM Piešťany darovala po plukovníkovi Michalovi Danácovi jeho vnučka pozostalosť vrátane sovietskeho Radu vlasteneckej vojny II. stupňa. Súčasťou je aj radová knižka zo 14. septembra 1988.
Michal Danác sa narodil 8. októbra 1919. Príslušník čs. letectva od októbra 1937. Po rozbití Československa pokračoval v službe v slovenskej armáde ako stíhací pilot. Zúčastnil sa bojového nasadenia slovenského letectva proti Poľsku a ZSSR (1941, 1942).
V rokoch 1941 – 1942 sa aktívne zapojil do domáceho odboja ako člen ilegálnej skupiny, ktorú tvorili niektorí príslušníci leteckého pluku v Piešťanoch. Za ilegálnu činnosť bol odsúdený na tri roky ťažkého žalára, degradáciu a stratu občianskych práv. V prvej dekáde júna 1944, po výkone trestu, bol ako strelník v zálohe premiestnený k leteckému pluku. Od 29. augusta 1944 sa zúčastnil Slovenského národného povstania. 22. októbra 1944 presunutý na územie oslobodené sovietskou Červenou armádou za účelom preškolenia na sovietsku leteckú techniku. Dňom 2. decembra 1944 zaradený do čs. brannej moci v zahraničí. Od 15. marca 1945 premiestnený k 1. čs. zmiešanej leteckej divízii v ZSSR, kde zotrval do konca 2. svetovej vojny. V povojnovej čs. armáde slúžil až do 31. októbra 1974, keď bol ako plukovník prepustený do zálohy.
Po skončení vojenskej služby žil v Piešťanoch, kde je aj pochovaný.
Text: VHÚ
Fotografie: VHM Piešťany
Fotogaléria
Čs. vojnový kríž 1939 bol zriadený na základe nariadenia exilovej vlády Československej republiky z 20. decembra 1940 ako pamiatka na boj za oslobodenie.
Železný Arnošt
Udeľovaný bol na návrh vlády prezidentom Čs. republiky, prípadne ministrom národnej obrany, resp. veliteľom konkrétnej jednotky, ale len v tom prípade, ak boli na úkon splnomocnení samotným prezidentom. Vyznamenanie malo iba jeden stupeň, v podobe kríža zaveseného na stuhe sa udeľovalo iba pri prvom vyznamenaní. Pri každom ďalšom bol nositeľovi udelený bronzový štítok v tvare lipovej ratolesti. Najčastejšie bol vyznamenaný podplukovník v zálohe Arnošt Steiner, ktorý sa zúčastnil na všetkých významných bojových operáciách od Sokolova až po Prahu. Legendou sa stal predovšetkým po bojoch v rámci Karpatsko-duklianskej operácie (dobýjanie kót 534 a 694). Získal prezývku Železný Arnošt a dovedna sedem vyznamenaní Čs. vojnovým krížom 1939. Šesťkrát bol podobne ako Michal Švajka vyznamenaný aj armádny generál Bohumír Lomský, piatimi armádny generál Karel Klapálek, generálmajor Vladimír Přikryl a generálmajor Richard Tesařík, štyrmi armádny generál Bohumil Boček, generálmajor Antonín Sochor a kapitán Vendelín Opatrný (z toho dvakrát in memoriam) a troma armádny generál Ludvík Svoboda a generálmajor Josef Kholl.Sovieti i prezident USA
zo zahraničných nositeľov to boli účastníci bojov o oslobodenie Československa: maršali ZSSR Ivan Stepanovič Konev, Kiril Semionovič Moskalenko a Andrej Antonovič Grečko, ale aj americký generál a 34. prezident USA Dwight David Eisenhower, generáli George Smith Patton a John Leonard Pierce, ktorí sa podieľali na oslobodení západných a juhozápadných Čiech.Samotné vyznamenanie sa razilo z bronzu svetlohnedej až tmavohnedej farby a malo tvar rovnoramenného šípového kríža, ktorého ramená boli zakončené výraznými hrotmi. Na averznej strane kríža dominoval motív čs. štátneho znaku, umiestneného v stredovom štíte. Na reverznej strane boli v strednej časti kríža a pri hrote každého z ramien reliéfnym spôsobom znázornené zemské znaky všetkých piatich samosprávnych krajín Československa. Motív stuhy bol tvorený 21 zvislými úzkymi prúžkami bielej, modrej a červenej farby.
Autorom výtvarného návrhu vyznamenania bol Rudolf Polák.
Sokolovská medaila
Na základe uznesenia vlády Čs. republiky z 5. marca 1948 bola zriadená Sokolovská pamätná medaila ako pripomienka 5. výročia bitky pri Sokolove. V dňoch 8. až 13. marca 1943 to bolo vôbec prvé bojové nasadenie jednotiek 1. čs. samostatného poľného práporu v ZSSR.Bola to úcta všetkým jeho žijúcim a padlým príslušníkom. Udeľovanie medaily sa uskutočnilo počas osláv 5. výročia bitky 8. marca 1948 v Prahe. Okrem účastníkov samotných bojov bola udelená aj 1. čs. samostatnému poľnému práporu v ZSSR a vybraným pozvaným domácim a zahraničným hosťom, vybraným príslušníkom čs. a sovietskej generality a vtedajšiemu prezidentovi dr. Edvardovi Benešovi. Na rovnošate sa medaila väčšinou nosila vo forme stužky pripevnenej nad ľavým vreckom, pričom pri slávnostných príležitostiach sa mohla nosiť aj celá.
Medaila mala kruhovitý tvar s priemerom 35 mm pri hrúbke 2,5 mm a razila sa z bronzu. Na jej averznej strane dominoval reliéfnym spôsobom vyobrazený motív smerom doľava hľadiaceho príslušníka 1. čs. samostatného poľného práporu v ZSSR. Nad jeho ramenami boli vyobrazení ďalší spolubojovníci.
Po obvode ľavej strany bol nápis 8. III. 1943 a po obvode pravej strany nápis SOKOLOVO. Po takmer celom obvode reverznej strany bol kruhový nápis 1. ČS. SAMOSTATNÝ POLNÍ PRAPOR V SSSR. V strednej časti bol nápis SOKOLOVSKÁ/PAMĚTNÍ MEDAILE. Pod ním bola vyobrazená lipová ratolesť, obklopená vrchnou a spodnou reliéfne vyobrazenou päťramennou hviezdičkou. Medaila sa nosila na 40-mm širokej látkovej stuhe červenej farby a na oboch stranách bola ukončená 1-mm širokým modrobielym okrajom. Stredom stuhy prechádzal 16-mm široký pás symbolizujúci stuhu Čs. vojnového kríža 1939. Autorkou výtvarného návrhu medaily bola akademická sochárka Herta Brandejsová.
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2020
Fotogaléria
S postupom frontu prešla Čs. letecká skupina v ZSSR od decembra 1944 do podriadenosti 8. leteckej armády genpor. Ždanova. Následne, na základe rozhodnutia generálneho štábu Červenej armády č. org. 10/12169 zo 7. decembra 1944, bol daný súhlas k vzniku čs. zmiešanej leteckej divízie s troma plukmi. Jej velením bol poverený pplk. Ludvík Budín. Organizačná výstavba 1. ČSZLD sa skončila 25. januára 1945 v Przemyśle. Veliteľom 1. čs. stíhacieho leteckého pluku bol mjr. František Fajtl, 2. čs. stíhacieho pluku mjr. Ivan Haluzický, 3. čs. bitevného pluku mjr. Mikuláš Guljanič. Po dokončení výcviku a doplnení sovietskeho technického leteckého personálu bola divízia presunutá na letisko Poremba a zapojila sa do bojov v rámci Moravsko-ostravskej operácie. Dňa 14. apríla 1945, v prvý deň operačnej činnosti divízie, bol jej celkový stav 521 osôb. Divízia bola nasadená v rámci sovietskej 8. LA. Bojová činnosť divízie spočívala v podpore a ochrane vojsk a v taktickom prieskume počas bojov o Opavu, Moravskú Ostravu, Těšín a okolie. Výzbroj divízie tvorili lietadlá Il-2m3 s La-5FN. Po oslobodení Ostravy a Těšína a skončení bojových operácií sa divízia presunula na letisko Albrechtičky, a jej ďalší osud bol podriadený organizačnej výstavbe nového československého letectva. Výrazným spôsobom sa tak podieľala na oslobodení Československa, za čo bola trikrát citovaná v rozkaze vrchného veliteľa ČA za dobytie Opavy, Ostravy a Těšína a navrhnutá na vyznamenanie.
Práve počas aprílových bojov sa na letisku v Porembe 26. apríla 1945 v podvečerných hodinách konala slávnosť, ktorej sa osobne zúčastnili minister národnej obrany gen. Ludvík Svoboda a Klement Gottwald a tiež zástupcovia 8. LA. Z rúk ministra národnej obrany v zastúpení prezidenta prevzal veliteľ plk. Budín bojovú zástavu, ktorá bola vyznamenaná čs. Radom Bieleho leva I. stupňa, dvoma Vojenskými krížmi 1939, sovietskym radom Za víťazstvo a medailou Za chrabrosť. Zástavu venovali študenti Lomonosovovej univerzity v Moskve, vlastnoručne ju vyšili poslucháčky lekárstva, inžinierstva a poľnohospodárstva. Zodpovedala vydanému usmerneniu Ministerstva národnej obrany v Londýne z mája 1942.
Originál bojovej zástavy je súčasťou zbierok Vojenského historického ústavu Praha, jej replika bola pre múzejné a výstavné účely vyrobená firmou Velebný a spol. a do zbierkového fondu VHM Piešťany bola zaradená v roku 2009.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2020
Fotogaléria
Vojenská anglická blúza (Battledress Blouse, 1940 Pattern) s otvoreným golierom, rozhalenkou, patrila československému dôstojníkovi v hodnosti nadporučík, bojujúcemu v druhej svetovej vojne v československej jednotke v ZSSR.
Podľa nariadení pre čs. vojenské jednotky v Sovietskom zväze mali mať blúzy, ktoré nosili dôstojníci, ale aj ženy, rotmajstri a ašpiranti, otvorený golier, pretože pod blúzou nosili košeľu s viazankou.
Blúza je do dĺžky pása, s páskou na pracku, uspôsobená na fixovanie do nohavíc a je vo farbe kaki s jednoradovým zapínaním na gombíky. Má dve horné vrecká, ktoré sú našité, s príklopkami na gombík, a jedno vnútorné vrecko.
Podľa nariadení pre čs. vojenské jednotky v Sovietskom zväze mali mať blúzy, ktoré nosili dôstojníci, ale aj ženy, rotmajstri a ašpiranti, otvorený golier, pretože pod blúzou nosili košeľu s viazankou.
Blúza je do dĺžky pása, s páskou na pracku, uspôsobená na fixovanie do nohavíc a je vo farbe kaki s jednoradovým zapínaním na gombíky. Má dve horné vrecká, ktoré sú našité, s príklopkami na gombík, a jedno vnútorné vrecko.
Dovezené po mori
Britské súpravy Battledress boli pre čs. vojenské jednotky v Sovietskom zväze dodávané z Veľkej Británie cez Murmansk, resp. Archangeľsk. Nosili ich aj čs. dôstojníci, ktorí prichádzali do Sovietskeho zväzu z Veľkej Británie a zo Stredného východu. Britská súprava Battledress, 1940, Pattern sa v Sovietskom zväze používala od jesene 1943 do konca druhej svetovej vojny. Nad ľavým náprsným vreckom je blúza dekorovaná stužkami od vyznamenaní a nad nimi je prišitý britský parašutný odznak (British Parachutist Wings), určený pre výsadkové (parašutné) jednotky, resp. absolventov kurzu pre parašutistov.
Tento odznak bol vyšitý na podklade textílie vo farbe blúzy a pozostával z motívu padáka vyšitého z bielych nití a krídla z belasých nití. Britské parašutné odznaky si nad ľavé náprsné vrecko blúzy našívali čs. parašutisti, ktorí úspešne zvládli bojovú výsadkovú misiu, resp. niekoľko misií. Odznaky sa na území Sovietskeho zväzu začali na rovnošatách čs. vojenských jednotiek v ZSSR používať na prelome rokov 1943/1944. Spomínanú vojenskú blúzu získalo vtedajšie Dukelské múzeum do svojich zbierok v roku 1968 od výsadkára, bývalého príslušníka 1. čs. armádneho zboru v ZSSR Jána Kopčáka.
Tento odznak bol vyšitý na podklade textílie vo farbe blúzy a pozostával z motívu padáka vyšitého z bielych nití a krídla z belasých nití. Britské parašutné odznaky si nad ľavé náprsné vrecko blúzy našívali čs. parašutisti, ktorí úspešne zvládli bojovú výsadkovú misiu, resp. niekoľko misií. Odznaky sa na území Sovietskeho zväzu začali na rovnošatách čs. vojenských jednotiek v ZSSR používať na prelome rokov 1943/1944. Spomínanú vojenskú blúzu získalo vtedajšie Dukelské múzeum do svojich zbierok v roku 1968 od výsadkára, bývalého príslušníka 1. čs. armádneho zboru v ZSSR Jána Kopčáka.
Výsadok Jan Kozina
Na blúze sú náramenníky, na ktorých je hodnostné označenie nadporučíka. Ján Kopčák pochádzal z obce Zborov, nachádzajúcej sa neďaleko Bardejova. Do čs. jednotky v ZSSR bol prijatý 18. januára 1944 v Jefremove. Patril k tým vojakom, ktorí boli špeciálne vycvičení ako parašutisti a dokázali pôsobiť v tyle nepriateľa a plniť tam špeciálne bojové úlohy. Zúčastnil sa ako politický komisár na parašutistickom výsadku nazvanom Jan Kozina, ktorý pozostával zo 17 vojakov (ôsmich Čechov a Slovákov, príslušníkov 1. ČSAZ v ZSSR, a deviatich špecialistov z radov Červenej armády).
Pôvodne mali byť vysadení v tyle nepriateľa na Šumave. Výsadok mal organizovať partizánske oddiely z miestnych obyvateľov a neskôr pripraviť základňu pre príjem nákladu a ďalších skupín. Okrem toho bol predurčený na diverznú a deštrukčnú činnosť na komunikáciách (najmä na železničnej trati z Prahy do Plzne). Mal podnikať bojové akcie v okruhu svojej pôsobnosti a zakladať národné výbory. Večer 16. októbra 1944 odletel výsadok z poľského Rzeszówa, nad Moravskou Ostravou sa dostal do prudkej protilietadlovej paľby a pilot sa odklonil od určeného smeru. Preto bola skupina vysadená v noci na dvakrát a do celkom iného priestoru, ako sa predpokladalo, navyše v blízkosti protektorátnych hraníc. Kopčák bol vysadený v druhej časti výsadku, neďaleko Loun. Takmer hneď boli napadnutí nemeckými vojakmi a v prestrelke, ktorá sa rozpútala, sa podarilo prestrieľať a uniknúť len Kopčákovi a Jánovi Palovi.
Postupne sa dostali do křivoklátskych lesov. Tu sa za pomoci miestneho obyvateľstva ukrývali až do marca 1945, keď nadviazali kontakt so sovietskym spravodajským výsadkom v okolí Mšece. Vojna sa stala Jánovi Kopčákovi osudná aj v jeho osobnom živote, pretože sa počas nej, v mestečku Kamenec Podolský, spoznal so svojou budúcou manželkou, volynskou Češkou, Evgéniou (Evženiou) Vígnerovou, príslušníčkou čs. armádneho zboru. Po vojne sa major Ján Kopčák so svojou manželkou usadili v obci Zborov a vychovali spoločne tri deti.
Text: Gabriel BLAŠKO (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2020
Pôvodne mali byť vysadení v tyle nepriateľa na Šumave. Výsadok mal organizovať partizánske oddiely z miestnych obyvateľov a neskôr pripraviť základňu pre príjem nákladu a ďalších skupín. Okrem toho bol predurčený na diverznú a deštrukčnú činnosť na komunikáciách (najmä na železničnej trati z Prahy do Plzne). Mal podnikať bojové akcie v okruhu svojej pôsobnosti a zakladať národné výbory. Večer 16. októbra 1944 odletel výsadok z poľského Rzeszówa, nad Moravskou Ostravou sa dostal do prudkej protilietadlovej paľby a pilot sa odklonil od určeného smeru. Preto bola skupina vysadená v noci na dvakrát a do celkom iného priestoru, ako sa predpokladalo, navyše v blízkosti protektorátnych hraníc. Kopčák bol vysadený v druhej časti výsadku, neďaleko Loun. Takmer hneď boli napadnutí nemeckými vojakmi a v prestrelke, ktorá sa rozpútala, sa podarilo prestrieľať a uniknúť len Kopčákovi a Jánovi Palovi.
Postupne sa dostali do křivoklátskych lesov. Tu sa za pomoci miestneho obyvateľstva ukrývali až do marca 1945, keď nadviazali kontakt so sovietskym spravodajským výsadkom v okolí Mšece. Vojna sa stala Jánovi Kopčákovi osudná aj v jeho osobnom živote, pretože sa počas nej, v mestečku Kamenec Podolský, spoznal so svojou budúcou manželkou, volynskou Češkou, Evgéniou (Evženiou) Vígnerovou, príslušníčkou čs. armádneho zboru. Po vojne sa major Ján Kopčák so svojou manželkou usadili v obci Zborov a vychovali spoločne tri deti.
Text: Gabriel BLAŠKO (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2020
Fotogaléria
Vyrábala sa z vlnenej textílie amerického pôvodu a bola šitá s viacerými úpravami v Sovietskom zväze. Blúza je olivovozelenej farby s otvoreným golierom (rozhalenkou) a s hodnostným označením kapitána na nárameníkoch.
Z gulagu do armády
Má jednoradové zapínanie na kovové rovnošatové gombíky československého vzoru s motívom skrížených mečov. Nad ľavým náprsným vreckom je dekorovaná stužkami od vyznamenaní: Čs. vojnový kríž 1939 s troma pripnutými miniatúrami lipovej ratolesti, čo znamená, že vyznamenanie bolo učastníkovi udelené štyrikrát; Čs. medaila za chrabrosť pred nepriateľom; Čs. vojenská pamätná medaila; Čs. vojenská medaila za zásluhy prvého stupňa so striebornou hviezdičkou; sovietska medaila Za víťazstvo nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941 – 1945. Horné vrecká sú hladké, našité, dolné všité, všetky kryté tvarovanými chlopňami na gombík.Vojenská blúza sa stala súčasťou zbierok vtedajšieho Dukelského múzea v roku 1967 a bola získaná priamo od Jozefa Kriška, účastníka Karpatsko-duklianskej operácie, príslušníka 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorému patrila. V súčasnosti je vystavená v centrálnej expozícii Vojenského historického múzea vo Svidníku. Jozef Kriško sa narodil 22. novembra 1909 vo Vyšnom Orlíku v okrese Svidník a bol rusínskej národnosti. Vojenskej kariére sa začal venovať už v medzivojnovom Československu. Po Mníchovskej dohode prešiel ilegálne cez hranice do ZSSR. Zatkli ho a bol vyšetrovaný NKVD. Bol väznený vo viacerých väzniciach a odsúdený na tri roky do sovietskych gulagov. V roku 1942 sa prihlásil do formujúcej sa československej vojenskej jednotky v Buzuluku.
Kyjev, Dukla, väzenie
Jeho prvou bojovou skúsenosťou boli boje o Kyjev, kde bol hneď ťažko ranený. Po uzdravení sa stal veliteľom automatčíkov tankového výsadku. Neskôr mobilizoval a cvičil volynských Čechov. Zúčastnil sa na Karpatsko-duklianskej operácii. Vyznamenal sa napríklad v ťažkých bojoch o kótu 534, ktoré trvali niekoľko dní, kde mala jeho rota veľa mŕtvych a ranených. Ďalšie ťažké boje zažila jeho rota v bojoch o Hýrovu horu. Ako veliteľ tankového výsadku sa 6. októbra 1944 medzi prvými prebojoval na územie Slovenska cez Dukliansky priesmyk, no po prekročení hraníc bol pri obci Vyšný Komárnik ťažko ranený. Zo zranenia sa liečil takmer tri mesiace v Kyjeve.V januári 1945 sa stal veliteľom práporu pre výcvik nováčikov v Humennom. V tejto funkcii, od februára 1945 v hodnosti kapitána, pokračoval v bojovej ceste od Moravy po Prahu. Po februárovom prevrate v roku 1948 bol na základe vykonštruovaného obvinenia z protištátnej činnosti odsúdený na tri roky väzenia. Aj po prepustení z väzenia bol so svojou rodinou režimom prenasledovaný. V roku 1950 mu odobrali hodnosť kapitána a degradovali ho na vojaka. Vykonával podradné práce a zamietli mu lekárskou komisiou navrhnutý invalidný dôchodok. V roku 1965 mu síce udelili Rad červenej hviezdy, preradili ho znovu medzi záložníkov a povýšili do hodnosti majora, no úplne rehabilitovaný bol až po Nežnej revolúcii v roku 1989. Bol povýšený do hodnosti plukovníka v zálohe. V roku 1992 sa zúčastnil na oslavách 48. výročia Karpatsko-duklianskej operácie ako člen ofi ciálnej delegácie Ministerstva národnej obrany ČSFR. Zomrel 16. októbra 1993 v Prahe, kde bol pochovaný s najvyššími vojenskými poctami.
Text: Gabriel BLAŠKO (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2020
Fotogaléria
V zbierke Vojenského historického ústavu – múzejného oddelenia Vojenského historického múzea Svidník je aj 7,62-mm sovietsky samopal PPŠ-41. Zbraň ako pozostalosť po niekdajšom ministrovi národnej obrany ČSSR, armádnom generálovi Martinovi Dzúrovi, darovala 15. mája 1985 jeho manželka.
Lisovaná a zváraná
Túto nevýhodu sa koncom roka 1940 podarilo odstrániť konštruktérovi Georgijovi Semjonovičovi Špaginovi. Jeho samopal sa vzhľadovo a konštrukčne od samopalu PPD-40 líšil prakticky iba v detailoch, no podstatná zmena nastala v technológii výroby. Náročný a zdĺhavý proces sústruženia a frézovania nahradilo jednoduché a časovo nenáročné lisovanie a zváranie dielcov (celkovo tvorí samopal 87 dielcov). Používal sa lacný materiál v podobe oceľových výliskov, ale aj hlavne vyradených pechotných pušiek Mosin model 1891 (jedna hlaveň stačila na dva samopaly).
Špaginov samopal bol do výzbroje sovietskej Červenej armády oficiálne zavedený 21. decembra 1940 pod označením Pistolet – pulemjot Špagina obrazca 1941 goda. Jeho sériová výroba sa naplno rozbehla až začiatkom roka 1942 v Tule, Iževsku a Sestrorecku, ktoré boli popri viacerých ďalších závodoch hlavnými dodávateľmi týchto samopalov. Do roku 1947 ich bolo v Sovietskom zväze vyprodukovaných vyše 5 miliónov, pričom približne 10 000 kusov bolo vyrobených aj v iránskom guľometnom závode v Teheráne.
Špaginov samopal bol do výzbroje sovietskej Červenej armády oficiálne zavedený 21. decembra 1940 pod označením Pistolet – pulemjot Špagina obrazca 1941 goda. Jeho sériová výroba sa naplno rozbehla až začiatkom roka 1942 v Tule, Iževsku a Sestrorecku, ktoré boli popri viacerých ďalších závodoch hlavnými dodávateľmi týchto samopalov. Do roku 1947 ich bolo v Sovietskom zväze vyprodukovaných vyše 5 miliónov, pričom približne 10 000 kusov bolo vyrobených aj v iránskom guľometnom závode v Teheráne.
Osvedčil sa v Povstaní
Hlavnou výhodou týchto samopalov bola ich pomerne jednoduchá, no do detailov premyslená konštrukcia. Medzi sovietskymi vojakmi sa stala táto zbraň veľmi obľúbenou (nazývali ju Papáša alebo Špaginova balalajka), a to najmä pre nízky nárok na obsluhu a údržbu, značne vysokú kadenciu (teoretická až 900 výstrelov za minútu), presnosť (jednotlivými výstrelmi sa dal presne zasiahnuť cieľ na vzdialenosť 100 m) a kapacitu jej bubnového zásobníka (71 nábojov). Hlavnou nevýhodou bol však práve bubnový zásobník. Jeho bezporuchový chod si vyžadoval na rozdiel od iných súčastí zbrane nadpriemernú starostlivosť. Zaujímavosťou je, že tento samopal bol obľúbenou korisťou príslušníkov nemeckého Wehrmachtu, do ktorého výzbroje bol zavedený pod označením MP 717(r). V priebehu druhej svetovej vojny sa tieto samopaly dostali aj do výzbroje 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Niekoľko tisíc kusov bolo dodaných aj jednotkám bojujúcim v Slovenskom národnom povstaní a taktiež aj partizánskym skupinám pôsobiacim na východnom Slovensku.
Po skončení vojny si našiel tento samopal široké uplatnenie aj v konfliktoch v Kórei a vo Vietname. V rámci čs. armády slúžili tieto samopaly až do začiatku 60. rokov 20. storočia, keď boli nahradené novým samopalom vzor 58. Okrem toho sa licenčne vyrábali v Číne (Type 50), v Severnej Kórei (Type 49), v Poľsku (wz. 41) a v Maďarsku (Typ 48), pričom na konštrukčnom základe bol vyvinutý vietnamsky samopal K-50M a jihoslovanský samopal M49/57.
Po skončení vojny si našiel tento samopal široké uplatnenie aj v konfliktoch v Kórei a vo Vietname. V rámci čs. armády slúžili tieto samopaly až do začiatku 60. rokov 20. storočia, keď boli nahradené novým samopalom vzor 58. Okrem toho sa licenčne vyrábali v Číne (Type 50), v Severnej Kórei (Type 49), v Poľsku (wz. 41) a v Maďarsku (Typ 48), pričom na konštrukčnom základe bol vyvinutý vietnamsky samopal K-50M a jihoslovanský samopal M49/57.
Technicko-taktické údaje
Kaliber: 7,62 mm
Náboj: 7,62 × 25 mm Tokarev
Dĺžka: 840 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 265 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 3,5 kg
Hmotnosť s plným bubnovým zásobníkom: 5,4 kg
Hmotnosť s plným segmentovým zásobníkom: 4,1 kg
Kapacita bubnového zásobníka: 71 nábojov
Kapacita segmentového zásobníka: 35 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 485 m/s
Kadencia streľby: 900 výstrelov za minútu
Dostrel: 750 metrov (účinný 200 m)
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2020
Náboj: 7,62 × 25 mm Tokarev
Dĺžka: 840 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 265 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 3,5 kg
Hmotnosť s plným bubnovým zásobníkom: 5,4 kg
Hmotnosť s plným segmentovým zásobníkom: 4,1 kg
Kapacita bubnového zásobníka: 71 nábojov
Kapacita segmentového zásobníka: 35 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 485 m/s
Kadencia streľby: 900 výstrelov za minútu
Dostrel: 750 metrov (účinný 200 m)
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2020
Fotogaléria
S vývojom samonabíjacej pušky sa v Rusku začali zaoberať už koncom prvej svetovej vojny. Prvé prototypy vznikli v roku 1926, ale do dokonalosti im chýbalo veľa.
Lepšie sa ukázali konštrukcie Sergeja Gavriloviča Simonova a Fedora Vasilieviča Tokareva. Spočiatku vyhrala Simonovova. V roku 1936 bola zavedená do výzbroje ako 7,62-mm avtomatičeskaja vintovka Simonova obrazca 1936 goda (AVS-36).
Zbraň síce umožňovala strieľať jednotlivými výstrelmi alebo dávkami, no v praxi sa veľmi neosvedčila. V nasledujúcich skúškach prototypov v roku 1938 ukázala svoje kvality Tokarevova konštrukcia, ktorá bola do výzbroje zavedená pod označením 7,62-mm samozarjadnaja vintovka systemy Tokareva obrazca 1938 goda (SVT-38).
Lepšie sa ukázali konštrukcie Sergeja Gavriloviča Simonova a Fedora Vasilieviča Tokareva. Spočiatku vyhrala Simonovova. V roku 1936 bola zavedená do výzbroje ako 7,62-mm avtomatičeskaja vintovka Simonova obrazca 1936 goda (AVS-36).
Zbraň síce umožňovala strieľať jednotlivými výstrelmi alebo dávkami, no v praxi sa veľmi neosvedčila. V nasledujúcich skúškach prototypov v roku 1938 ukázala svoje kvality Tokarevova konštrukcia, ktorá bola do výzbroje zavedená pod označením 7,62-mm samozarjadnaja vintovka systemy Tokareva obrazca 1938 goda (SVT-38).
Fiasko v zimnej vojne
Výroba pušky však bola pomerne nákladná a zdĺhavá, preto sa až do roku 1940 pokračovalo aj vo výrobe jednoduchších a lacnejších pušiek AVS-36, ktorých bolo vyprodukovaných dovedna 65 800 kusov. Od 1. októbra 1939 sa medzitým v zbrojovke v Tule naplno rozbehla výroba pušiek SVT-38. Automatický systém tejto pušky fungoval na princípe odberu plynov z hlavne pomocou plynového kanálika. Puška bola síce pomerne ľahká, mala však veľmi silný spätný ráz, čo pri slabšej konštrukcii jej jednotlivých súčiastok (pre nižšiu hmotnosť) spôsobovalo ich veľmi rýchle opotrebovanie. Navyše puška bola veľmi citlivá na nečistoty a v nepriaznivých podmienkach jej automatický systém často zlyhával. To sa naplno prejavilo v priebehu tzv. zimnej vojny medzi Fínskom a ZSSR (1939 – 1940), v ktorej sa vôbec neosvedčila a dokonca sa uvažovalo o jej stiahnutí z výzbroje.
Napokon padlo rozhodnutie o jej prepracovaní. Tak vznikla zbraň, ktorá bola do výzbroje prijatá ako 7,62-mm samozarjadnaja vintovka systemy Tokareva obrazca 1940 goda (SVT-40). Zmeny sa týkali predovšetkým plynového kanálika automatického mechanizmu, ktorý bol vybavený päťstupňovým regulátorom odberu plynov, čím sa dal účinne regulovať spätný ráz zbrane, pričom na jeho zmiernenie bola na hlaveň pridaná aj úsťová brzda. Tvorilo ju na každej bočnej strane šesť úzkych priečnych otvorov. Jednotlivé súčiastky zbrane boli technicky zdokonalené a zosilnené a dvojdielnu pažbu nahradila ľahšia jednodielna. Záver zbrane, manuálna poistka nachádzajúca sa na lúčiku za spúšťou, spúšťový mechanizmus a zásobovanie pomocou dvojradového zásobníka s kapacitou desať nábojov ostali oproti puške SVT-38 takmer nezmenené.
Napokon padlo rozhodnutie o jej prepracovaní. Tak vznikla zbraň, ktorá bola do výzbroje prijatá ako 7,62-mm samozarjadnaja vintovka systemy Tokareva obrazca 1940 goda (SVT-40). Zmeny sa týkali predovšetkým plynového kanálika automatického mechanizmu, ktorý bol vybavený päťstupňovým regulátorom odberu plynov, čím sa dal účinne regulovať spätný ráz zbrane, pričom na jeho zmiernenie bola na hlaveň pridaná aj úsťová brzda. Tvorilo ju na každej bočnej strane šesť úzkych priečnych otvorov. Jednotlivé súčiastky zbrane boli technicky zdokonalené a zosilnené a dvojdielnu pažbu nahradila ľahšia jednodielna. Záver zbrane, manuálna poistka nachádzajúca sa na lúčiku za spúšťou, spúšťový mechanizmus a zásobovanie pomocou dvojradového zásobníka s kapacitou desať nábojov ostali oproti puške SVT-38 takmer nezmenené.
Vo výzbroji 1. čs. armádneho zboru
Puška bola skonštruovaná pre štandardný sovietsky puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm R. Popri štandardnej puške SVT-40 bola vyvinutá aj puška AVT-40, ktorá mohla strieľať tak jednotlivými výstrelmi, ako aj dávkou, a karabína SKT-40. Sériová výroba pušiek SVT-40, AVT-40 a SKT-40 sa začala 1. júla 1940 v závodoch v Tule, kde bola ukončená výroba pušiek SVT-38, a v Iževsku, kde bola zase ukončená výroba pušiek AVS-36. Produkcia pušiek SVT-40, AVT-40 a SKT-40 bola oficiálne ukončená 3. januára 1945, pričom celkovo bolo spolu s puškami SVT-38 vyrobených takmer 2 milióny kusov. Z toho v rokoch 1940 – 1942 vyrobili až 1,326 milióna pušiek SVT-40. Ďalších 51-tisíc kusov bolo vyrobených v odstreľovačskej verzii s optickým zameriavačom PU s 3,5-násobným zväčšením. Neboli však ani zďaleka také presné ako pušky Mosin model 1891/30, preto bola 1. októbra 1942 ich výroba ukončená. Po roku 1941 poslúžili ukoristené pušky SVT--38 a SVT-40 Nemcom ako predloha pri konštrukcii samonabíjacej pušky Gewehr 43. Pušky SVT-40 sa nachádzali aj vo výzbroji 1. československého armádneho zboru v ZSSR. V roku 1943 mal napr. 1. čs. samostatný poľný prápor počas bitky pri Sokolove k dispozícii 553 týchto pušiek. Najväčší úspech s touto puškou v odstreľovačskom variante dosiahla Mária Ljalková-Lastovecká, ktorá s ňou zaznamenala 30 potvrdených zásahov.
Technicko-taktické údaje
Kaliber: 7,62 mm
Náboj: 7,62 × 54 mm R
Dĺžka bez bodáka: 1 226 mm
Dĺžka s bodákom: 1 465 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 625 mm
Hmotnosť samotnej zbrane: 3,85 kg
Hmotnosť s bodákom a plným zásobníkom: 4,3 kg
Kapacita zásobníka: 10 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 830 m/s
Teoretická kadencia streľby za minútu: 30 – 40 výstrelov
Maximálny účinný dostrel: 1 500 metrov
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2020
Náboj: 7,62 × 54 mm R
Dĺžka bez bodáka: 1 226 mm
Dĺžka s bodákom: 1 465 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 625 mm
Hmotnosť samotnej zbrane: 3,85 kg
Hmotnosť s bodákom a plným zásobníkom: 4,3 kg
Kapacita zásobníka: 10 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 830 m/s
Teoretická kadencia streľby za minútu: 30 – 40 výstrelov
Maximálny účinný dostrel: 1 500 metrov
Text: Peter HOLÍK (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2020
Fotogaléria
1. čs. tanková brigáda výraznou mierou zasiahla aj do bojov v rámci Karpatsko-duklianskej operácie. Zo začiatku bola síce vybavená len 2 ľahkými tankmi T-70, siedmimi tankmi T-34/76 a dvoma samohybnými delami SU-85, neskôr však bola doplnená o niekoľko ďalších tankov. Brigáda však počas bojov utrpela výrazné straty a už na konci októbra 1944 mala len 3 bojaschopné tanky T-34/76, dve samohybné delá SU—85, časť kolesových vozidiel a samopalníkov. Úplnú bojovú pohotovosť dosiahla jednotka až vo februári 1945, keď bola vyzbrojená 52 tankmi T-24/85, dvanástimi tankmi T-34/76, jedným tankom T-70, dvoma samohybnými delami SU-85, 75 ks nákladnej, špeciálnej a cisternovej techniky a 6 pásovými traktormi na odťahovanie zasiahnutých tankov. 16. februára 1945 nastúpila brigáda na námestí v Kežmarku, odkiaľ sa presunula na front cez Spišskú Belú a Spišskú Starú Ves na Nový Targ. Po prekročení československo-poľskej hranice 15. apríla 1945 sa zapojila do ďalších bojov, významnú úlohu zohrala aj v rámci Ostravsko-opavskej operácie.
Bojová zástava bola brigáde udelená v Kežmarku v roku 1945, kde ju vyšili tamojšie ženy. V strede rubovej strany je v otvorenom venci vyšitý názov brigády, pod ním letopočet 1945, v dolnej časti nápis „VĚRNOST ZA VĚRNOST!“ Žrď zástavy bola ukončená v hornej časti hrotom v tvare plného zlatého odlievaného kosoštvorca s motívom strieborného leva v červenom poli. Hoci boli stanovené usmernenia MNO k bojovým zástavám v Londýne v roku 1942, lícna strana sa od týchto usmernení líšila vo vyobrazení štátneho znaku, preto velenie 1. čs. armádneho zboru nepovolilo užívanie tohto symbolu a bola uložená len ako pamätný artefakt.
V súčasnosti je originál bojovej zástavy uložený v zbierkovom fonde VHÚ Praha. Jej replika, ktorá bola vyrobená pre múzejné účely firmou Velebný& Fam s. r. o. v Ústí nad Orlicí, bola do zbierok VHM Piešťany zaradená v roku 2009.
Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2020
