ZO ZBIEROK VHM
Modernizácia spočívala predovšetkým v úprave riadenia. Zmenou v hydraulickom systéme sa dosiahlo, že natočenie prednej časti stroja bolo úmerné natočeniu volantu, podobne ako na nákladných vozidlách. Vylepšila sa lopata, na ktorej bol v zadnej časti vytvorený brit, ktorý pomáha udržať okrúhle bremená (kmene stromov). Konštrukčne boli zdokonalené hydraulické čerpadlá. Rekonštruované bolo ovládanie mechanickej brzdy a navijaka, upravený vzduchotlakový rozvod a brzda.
Univerzálny stroj
Na stroj dodnes s nostalgiou spomínajú veteráni ženijných jednotiek ČSĽA. Dozér vo svojich časoch patril medzi svetovú špičku v ženijnej technike. Bol to univerzálny a výkonný zemný stroj na kolesovom podvozku, vybavený nakladacím zariadením a navijakom, schopný zabezpečiť náročné a rôznorodé ženijné práce. Konštrukcia podvozka umožňovala používať stroj ako otočný nakladač. Stroj bol určený na objemné a namáhavé práce v teréne. Bol univerzálny: dali sa ním upravovať cesty a komunikácie, zriaďovať nové pomocné cesty, odstraňovať trosky a závaly, v zimnom období sneh, zdvíhať bremená, upravovať brehy a brody na použitie inej techniky.Využíval sa na ťažbu, nakladanie a prevoz materiálu a ťahanie bremien. Bol použiteľný i pre práce na železničnej trati. Hĺbil okopy a stavebné jamy a po osadení montovaných ochranných krytov ich zasypával. Pomocou zákopového pluhu hĺbil zákopy až do hĺbky 0,6 m. Lopata nahradila funkciu rôznych zemných strojov. Bola dvojdielna, vybavená pohyblivou čeľusťou, ktorá slúžila aj ako drapák na uchopenie nosníkov či kmeňov stromov. Zavesením predmetov na jej zuby bolo možné nahradiť aj žeriav. Zadná stena lopaty bola vybavená sklopnými rozrývacími zubami na rozrušovanie tvrdej zeminy. Dozér kolesový DOK-M tvoril súčasť strojných rôt ženijných, strojných a opevňovacích práporov ženijných brigád, ženijných práporov motostreleckých a tankových divízií. Neskôr i strojných čiat motostreleckých plukov. Vozidlo bolo dvojnápravové s mohutnými kolesami a otvárateľnou lopatou. Veľkou výhodou boli veľmi dobré jazdné vlastnosti a priechodnosť terénom.
Chválili ho aj Nemci
Riadenie vozidla pri zatáčaní spočívalo v jeho ohýbaní v stredovom kĺbe pomocou dvoch hydraulických valcov. Zaujímavý bol jeho elektro-dieselový pohon, ktorého srdce predstavoval dieselový agregát Tatra T-930-42 s objemom 17,6 l a výkonom 184 kW. V zadnej časti vozidla sa tak nachádzala malá elektráreň. Stroj sa preto mohol využívať aj ako mobilný zdroj energie na zapojenie objektu na elektrickú sieť, prípadne slúžil na rezanie a zváranie kovov elektrickým oblúkom. Súčasťou motora bol generátor TD-803 A s výkonom 160 kW. Slúžil na pohon piatich trakčných elektromotorov s výkonom 32 kW. Štyri z nich poháňali kolesá a jeden hydraulickú sústavu. Stroj presúval bremená, ťahal techniku pomocou navijaka s dĺžkou lana 80 m. Za hodinu bol tento stroj schopný presunúť až 80 metrov kubických horniny pri spotrebe 80 litrov paliva na motohodinu. Spotreba paliva pri jazde po ceste bola 30 litrov a jeho celkový dojazd bol 250 km.Napriek tomu ho od roku 1978 nahradzovali modernejšie nakladače KN-250 alebo KN-251, ktoré však nedosahovali parametre dozéra. Svojím výkonom výrazne zaostávali. Chýbal im navijak, utesnenie a filtroventilačné zariadenie, umožňujúce posádke pracovať aj v zamorenom prostredí. Niekoľko kusov DOK-M bolo dodaných aj iným armádam Varšavskej zmluvy. V armáde bývalej NDR dostal názov DOK-L.
Stroj v zbierkach VHM pochádza z výzbroje 6. ženijnej brigády Sereď, kde slúžil ako výcvikové vozidlo na prípravu strojníkov. Po vyradení z výzbroje bol odsunutý k VÚ 7477 Nové Mesto nad Váhom. V roku 2003 ho získalo do svojich zbierok VHM Piešťany.
Takticko-technické údaje
Osádka: 2 mužiDĺžka: 10 530 mm
Šírka: 3 150 mm
Výška: 3 150 mm
Brodivosť: 1 125 mm
Max. rýchlosť: cesta 46 km/h
Terén: 10 km/h
Dojazd: 250 km
Nádrž: 250 l
Nádrž hydraulickej kvapaliny: 500 l
Spotreba: práca v teréne 80 l/Mth jazda 30 l/Mth
Text: Richard HATTALA (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2018
Fotogaléria
Na základe negatívnych skúseností z bojovej činnosti a slabej ochrany osádky bol v roku 1958 prestavaný. V prednej časti zvarenej korby sa nachádza motorová časť, ktorá je prekrytá pancierovou kapotou s rebrovanými výfukovými otvormi na oboch stranách. V priestore osádky je korba vyvýšená.
Najmenší transportér
Na jeho strope sa nachádzajú dva poklopy, ktoré sú jediným prístupom do interiéru. BRDM sa vyrábal v bývalom Sovietskom zväze v rokoch 1957 – 1966. Dovedna bolo vyrobených približne 10-tisíc kusov. Do Československa sa začali dovážať začiatkom 60. rokov 20. storočia. Pôvodne sa predpokladal dovoz až 975 vozidiel. Napokon ich bolo dovezených 124 kusov. Boli zaradené v prieskumných útvaroch a jednotkách motostreleckých a tankových divízií. Osádku tvorili traja až štyria členovia obsluhy. Vodič bol na ľavej strane vozidla, veliteľ na pravej. Tretím členom bol strelec. BRDM-1 má dvojnápravový podvozok s pohonom na všetky štyri kolesá a štyri pomocné výsuvné kolesá umiestnené medzi nápravami. Tie sa využívajú predovšetkým pri jazde v teréne, kde pomáhajú znížiť tlak vyvíjaný vozidlom na terén, a tým zlepšiť jeho priechodnosť.Transportér je poháňaný benzínovým šesťvalcovým motorom GAZ-40P s maximálnym výkonom 90 konských síl. Na ceste dosahuje rýchlosť 90 km/h. Vo vode 9 km/h aj vďaka vodnej tryske umiestnenej v zadnej časti vozidla. Pred vstupom do vody sa musí zapnúť vodné čerpadlo. Vozidlo nemalo vlastnú pevnú výzbroj. Streľba sa viedla strieľňami v korbe. Na jej vrchu bol držiak odnímateľného guľometu SGMB kalibru 7,62 mm alebo veľkokalibrového 12,7 mm guľometu DŠK. Pri dĺžke vozidla 5,7 m, šírke 2,25 m a výške 2,9 m ide pravdepodobne o najmenší obrnený transportér, ktorý slúžil v ČSĽA. Po zavedení dostatočného počtu obrnených transportérov OT-65 boli z výzbroje priebežne vyraďované.
Okrem vozidiel BRDM model 1957 a BRDM model 1958 sa vyrábali aj ďalšie: BRDM-U veliteľské stanovište, BRDM-RCH vozidlo radiačného a chemického prieskumu, 2P27 odpaľovacie zariadenie PTRK 2K16 Šmel a 2P32/2P32M odpaľovacie zariadenie PTRK 2K8 Falanga/2K8 Falanga-M. Vozidlá BRDM-1 sa vyvážali okrem štátov Varšavskej zmluvy i do ďalších krajín sveta. Od Kuby cez Egypt až po Zimbabwe.
Z Čerenian do Piešťan
Na základe zmluvy o bezodplatnom prevode v roku 2011 získalo Vojenské historické múzeum v Piešťanoch od vojenského útvaru 1042 Čereňany do múzejnej zbierky výnimočne zaujímavý a vzácny múzejný predmet. Najmä preto, lebo ide o posledný kus transportéra, ktorý sa nachádzal v OS SR. Po vyradení z výzbroje slúžil ako výcviková pomôcka pri nácviku odmorovania vozidiel a podľa stôp po projektiloch na pancieri s najväčšou pravdepodobnosťou aj ako terč na výcvik rôznych druhov vojsk pri streleckej príprave. Po jeho prevzatí do zbierky múzea v Piešťanoch stála pred odbornými pracovníkmi – konzervátormi zložitá úloha uviesť vozidlo do stavu schopného prezentácie v expozícii v Piešťanoch. Išlo vlastne o hrdzavý vrak pokrytý nespočetnými nátermi. Pancier bol opatrený rôznymi zvarkami a inými oceľovými zlepšovacími nápadmi. V rámci bádateľskej činnosti sa pracovníci zodpovední za repasáciu dopátrali k zaujímavým informáciám z archívnych dokumentov MO Ruskej federácie. Transportér bol vyrobený v marci 1958 v meste Gorsk na Volge a spolu s ďalšími tridsiatimi troma kusmi, ktoré tvorili časť 124-kusovej objednávky, mal byť expedovaný do Československa pre potreby ČSĽA. Pravdepodobne pre administratívnu chybu bol doručený k vojenskému útvaru v Bielorusku. Po zistení chyby bol omylom poslaný do Moskvy a odtiaľ späť do výrobného závodu Gorsk. Do Československa ho doviezli spolu s ďalšími 33 transportérmi.Takticko-technické údaje
Osádka 3 až 4 osobyHmotnosť 5 100 kg
Pancier 10 mm
Motor Gaz-45P, 66,2 kW
Dojazd na ceste 750 km
vo vode 120 km
Text: Richard HATTALA (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 1/2018
Fotogaléria
Ľahký obrnený obojživelný automobil Aligator s náhonom 4 × 4 začala vyvíjať martinská firma TRANSMISIE s. r. o. v roku 1992. V roku 1993 vozidlo ponukli potenciálnemu výrobcovi ZTS TEES, a. s., Martin. (Informácie o expozíciách Vojenského historického múzea, otváracích hodinách a vstupnom nájdete na webovej stránke www.vhu.sk). V posledný deň apríla 1997 predstavili prototyp zástupcom Generálneho štábu Armády Slovenskej republiky. Svetovú premiéru mal potom na medzinárodnej výstave obranného priemyslu IDET 1997 v Trenčíne.
Pri vývoji tohto vozidla boli zohľadnené normy NATO v oblasti kompatibility. Stupeň balistickej ochrany vozidla je v zmysle normy STANAG 4569 úroveň 1. Aligator sa vyrábal v rôznych verziách: PVS – pojazdné veliteľské stanovište, VPC/PCM – policajná verzia pre vojenskú a štátnu políciu, PSO – vychádza z verzie PCM a je určený na použitie v mierových silách (KFOR, SFOR…), PPS – pozorovacie prieskumné stanovište, ŽV – ženijná aplikácia verzie PVS. Vozidlo je obojživelné a vodné toky prekonáva bez prípravy pomocou vlastných kolies.
Na streche vozidla sa nachádza lafeta pre 7,62-mm guľomet vz. 59, prístupná cez poklop v strope kabíny. Na výhľad z vozidla slúžia dve predné a dve bočné okná s nepriestrelným sklom. Sklá aj karoséria odolávajú strelám ručných strelných zbraní do kalibru 7,62 mm a črepinám delostreleckých granátov. Odolnosť je možné zvýšiť inštaláciou oceľových alebo keramických dosiek prídavného pancierovania. Dvojitá podlaha zvyšuje ochranu pred účinkami mín. Vozidlo je v zadnej časti vybavené navijakom. Spomínaná verzia Aligatora disponuje špeciálnou policajnou výbavou, ktorou je svetelné a zvukové výstražné zariadenie, vrátane megafónu, a špeciálny nárazník na prednej časti na odstraňovanie pouličných zátarás.
Pohonnou jednotkou je vodou chladený preplňovaný vznetový radový šesťvalec s priamym vstrekovaním DEUTZ BF6M 1010 s objemom 7,146 l s výkonom 141 kW. S motorom spolupracuje šesťstupňová automatická prevodovka firmy Renk. Prevodovka tvorí s motorom jeden celok. Rozvodovky a riadenie s posilňovačom sú od firmy ZF. Všetky kolesá majú kotúčové brzdy. Kolesá s bezdušovými pneumatikami majú vložky na núdzový dojazd a všetky sú napojené na centrálny systém ovládania tlaku. Zvyšovanie a znižovanie tlaku vzduchu v pneumatikách sa ovláda z vozidla aj pri sedemnásobnom priestrele pneumatiky, klimatizácia pracuje pri vonkajšej teplote -30 až +50 stupňov. Priemerná spotreba paliva sa pohybuje okolo 20 l/100 km. Do zbierky Vojenského historického múzea Piešťany v roku 2016 prijali dve vozidlá Aligator VPC/PCM zo Základne nepotrebného majetku Nemecká.
Šírka: 2 200 mm
Výška: 2 570 mm
Svetlá výška: 375 mm
Maximálna hmotnosť: 6 700 kg
Maximálna rýchlosť:
- na ceste: 120 km/h
- pri plavbe: 2 km/h
Dojazd: 660 km
Text: Martin MIKLAN (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2018
Vyrobené v Martine a Trenčíne
Do vývoja bola zaangažovaná aj bratislavská akciová spoločnosť Kerametal. Výrobu neskôr realizovala firma ZTS TEES Defence, a. s., Martin, resp. po zmene názvu DMD MOBILTEC, a. s. Po určitej prestávke a komplikáciách s výrobou, od decembra 2003 potom vozidlo vyrábal VOP 027 Trenčín, š. p. Do výzbroje bolo zavedené v roku 2001.Pri vývoji tohto vozidla boli zohľadnené normy NATO v oblasti kompatibility. Stupeň balistickej ochrany vozidla je v zmysle normy STANAG 4569 úroveň 1. Aligator sa vyrábal v rôznych verziách: PVS – pojazdné veliteľské stanovište, VPC/PCM – policajná verzia pre vojenskú a štátnu políciu, PSO – vychádza z verzie PCM a je určený na použitie v mierových silách (KFOR, SFOR…), PPS – pozorovacie prieskumné stanovište, ŽV – ženijná aplikácia verzie PVS. Vozidlo je obojživelné a vodné toky prekonáva bez prípravy pomocou vlastných kolies.
Policajná verzia
Aligator 4 × 4 VPC/PCM je verzia pre vojenskú políciu, vyrábaná od roku 2005. Vozidlo má samonosnú pancierovú karosériu. Priestor posádky je plne klimatizovaný a vybavený filtro-ventilačným a protipožiarnym zariadením. Ide o šesťmiestnu verziu, takže okrem vodiča a veliteľa možno prepravovať ďalšie štyri osoby. Vodič a veliteľ majú k dispozícii vlastné dvere, vzadu sú veľké jednokrídlové dvere a na streche je prielez s poklopom. Zadné dvere sú vybavené priezorom a strieľňou s vymeniteľnými vložkami pre rôzne zbrane, ďalšie dva priezory so strieľňami sa nachádzajú na bokoch vozidla a jeden medzi prednými oknami.Na streche vozidla sa nachádza lafeta pre 7,62-mm guľomet vz. 59, prístupná cez poklop v strope kabíny. Na výhľad z vozidla slúžia dve predné a dve bočné okná s nepriestrelným sklom. Sklá aj karoséria odolávajú strelám ručných strelných zbraní do kalibru 7,62 mm a črepinám delostreleckých granátov. Odolnosť je možné zvýšiť inštaláciou oceľových alebo keramických dosiek prídavného pancierovania. Dvojitá podlaha zvyšuje ochranu pred účinkami mín. Vozidlo je v zadnej časti vybavené navijakom. Spomínaná verzia Aligatora disponuje špeciálnou policajnou výbavou, ktorou je svetelné a zvukové výstražné zariadenie, vrátane megafónu, a špeciálny nárazník na prednej časti na odstraňovanie pouličných zátarás.
Pohonnou jednotkou je vodou chladený preplňovaný vznetový radový šesťvalec s priamym vstrekovaním DEUTZ BF6M 1010 s objemom 7,146 l s výkonom 141 kW. S motorom spolupracuje šesťstupňová automatická prevodovka firmy Renk. Prevodovka tvorí s motorom jeden celok. Rozvodovky a riadenie s posilňovačom sú od firmy ZF. Všetky kolesá majú kotúčové brzdy. Kolesá s bezdušovými pneumatikami majú vložky na núdzový dojazd a všetky sú napojené na centrálny systém ovládania tlaku. Zvyšovanie a znižovanie tlaku vzduchu v pneumatikách sa ovláda z vozidla aj pri sedemnásobnom priestrele pneumatiky, klimatizácia pracuje pri vonkajšej teplote -30 až +50 stupňov. Priemerná spotreba paliva sa pohybuje okolo 20 l/100 km. Do zbierky Vojenského historického múzea Piešťany v roku 2016 prijali dve vozidlá Aligator VPC/PCM zo Základne nepotrebného majetku Nemecká.
Takticko-technické údaje
Dĺžka: 4 220 mmŠírka: 2 200 mm
Výška: 2 570 mm
Svetlá výška: 375 mm
Maximálna hmotnosť: 6 700 kg
Maximálna rýchlosť:
- na ceste: 120 km/h
- pri plavbe: 2 km/h
Dojazd: 660 km
Text: Martin MIKLAN (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2018
Fotogaléria
Motocykel Jawa 50 je ľahký cestný moped československej produkcie, ktorého koncepcia vznikla v období päťdesiatych rokov minulého storočia. Prvý nákres mopedu vyhotovil Josef Jozíf ešte v roku 1947, motor navrhoval Jan Křivka.
Kolektív inžinierov zo Závodov 9. mája v Prahe použil motor s objemom 50 centimetrov kubických s maximálnou rýchlosťou vozidla 50 km/h pri hmotnosti vozidla 50 kg. Vychádzal zo skúseností s ľahkými motocyklami z medzivojnového obdobia (Jawa Robot) a motorových bicyklov J. F. Kocha.
Kolektív inžinierov zo Závodov 9. mája v Prahe použil motor s objemom 50 centimetrov kubických s maximálnou rýchlosťou vozidla 50 km/h pri hmotnosti vozidla 50 kg. Vychádzal zo skúseností s ľahkými motocyklami z medzivojnového obdobia (Jawa Robot) a motorových bicyklov J. F. Kocha.
Začínali s pedálmi
Prvé prototypy boli označované ako motorové bicykle Jawa – typ 359 a mali pedále. Výroba Pioniera sa začala na prelome rokov 1953 – 1954 v Považských strojárňach v Považskej Bystrici. Po ukončení overovacích skúšok nultej série sa vykonali isté úpravy, ktoré viedli k modelu Jawa 550. V čase vzniku to bol najmenší čs. motocykel.
Moped Jawa 50 bol určený pre široké vrstvy obyvateľstva. Taký trend bol v celej povojnovej Európe. Konštruktéri rátali s jeho využitím nielen v mestských, ale aj v náročnejších vidieckych podmienkach. Oceľový rám tvorený rúrkami štvorcového profi lu sa osvedčil na úspešných modeloch motocyklov Jawa 250 a 350. Predné koleso a zadná vidlica boli odperované. Trojstupňová prevodovka uľahčovala prevádzku a namáhanie motora pri prekonávaní terénnych nerovností. Aj keď koncepcia motocykla bola dobre premyslená, prvé kusy trpeli častými poruchami. Modernizáciou a zdokonalením montážnych postupov sa časom zlepšovala aj kvalita motocyklov. Nasledoval typ 555, ktorý bol síce opticky veľmi podobný, ale technicky zdokonalený. Predné a zadné koleso boli zameniteľné, s oddeleným reťazovým náhonom a gumenými tlmičmi záberu. Typ 555 mal zdokonalenú prevodovku, ktorá stabilne držala zaradený prevodový stupeň bez výpadkov. Začal sa predávať v lete 1958.
Moped Jawa 50 bol určený pre široké vrstvy obyvateľstva. Taký trend bol v celej povojnovej Európe. Konštruktéri rátali s jeho využitím nielen v mestských, ale aj v náročnejších vidieckych podmienkach. Oceľový rám tvorený rúrkami štvorcového profi lu sa osvedčil na úspešných modeloch motocyklov Jawa 250 a 350. Predné koleso a zadná vidlica boli odperované. Trojstupňová prevodovka uľahčovala prevádzku a namáhanie motora pri prekonávaní terénnych nerovností. Aj keď koncepcia motocykla bola dobre premyslená, prvé kusy trpeli častými poruchami. Modernizáciou a zdokonalením montážnych postupov sa časom zlepšovala aj kvalita motocyklov. Nasledoval typ 555, ktorý bol síce opticky veľmi podobný, ale technicky zdokonalený. Predné a zadné koleso boli zameniteľné, s oddeleným reťazovým náhonom a gumenými tlmičmi záberu. Typ 555 mal zdokonalenú prevodovku, ktorá stabilne držala zaradený prevodový stupeň bez výpadkov. Začal sa predávať v lete 1958.
Z Považia do sveta
Začiatkom šesťdesiatych rokov sa objavil Pioner typu 05, ktorý sa opticky zásadne líšil od svojich predchodcov prezývaných „pařez“ – peň (vďaka tvaru sedadla). Vzhľadom pripomínal malý skúter. Jeho dizajn vytvoril v Považskej Bystrici Alojz Vačko. Bol vybavený výkonnejším motorom, novým prepracovaným rámom s teleskopickými tlmičmi zadného kolesa a moderným cigarovým výfukom. Nový výfuk znížil hlučnosť vozidla o 5 dB. V bežnej konfi gurácii bol typ 05 vybavený dvojmiestnym sedadlom. V roku 1967 sa začal v Považskej Bystrici vyrábať typ 20 s prepracovaným motorom, prevodovkou a zlepšeným vypínaním spojky. Športové prevedenie, ktoré oslovilo najmä mladých, dostalo označenie typ 21 Sport. Typ 21 vychádzal priamo z modelu 05, s ktorým mal spoločné veľké množstvo súčiastok. Motocykle série 20 či 21 boli oproti svojmu predchodcovi výkonnejšie približne o 0,4 kW. Vyšší výkon sa dosiahol zvýšením kompresie, úpravou časovania predzápalu a použitím nového karburátora Jikov 2917 PSb.
Len v roku 1969 sa v Považskej Bystrici vyrobilo približne 6 300 Pionierov typu 20 a 21, ale dopyt bol oveľa väčší. Rozbiehala sa výroba modelu Jawa 50 typu 23 Mustang. Motocykel sa rýchlo stal úspešným exportným artiklom. Okrem štátov RVHP bol záujem o Jawu 50 aj na Západe. Tam mala označenie Jawa 05. Predávala sa najmä v Taliansku, Nórsku, Grécku, Indii, ale aj v Spojenom kráľovstve či v Nemecku. Upravené modely boli určené pre USA a Kanadu.
Len v roku 1969 sa v Považskej Bystrici vyrobilo približne 6 300 Pionierov typu 20 a 21, ale dopyt bol oveľa väčší. Rozbiehala sa výroba modelu Jawa 50 typu 23 Mustang. Motocykel sa rýchlo stal úspešným exportným artiklom. Okrem štátov RVHP bol záujem o Jawu 50 aj na Západe. Tam mala označenie Jawa 05. Predávala sa najmä v Taliansku, Nórsku, Grécku, Indii, ale aj v Spojenom kráľovstve či v Nemecku. Upravené modely boli určené pre USA a Kanadu.
Na letiskách
Pionier však nebol určený iba pre civilný sektor. Našiel využitie aj v Československej ľudovej armáde. Samozrejme, nie ako bojový prostriedok. Šlo skôr o učebnú pomôcku a vybavenie záujmových krúžkov pri vojenských školách. Zároveň sa stal súčasťou vozového parku vojenských letísk. Armádna Jawa 50 sa vyznačovala najmä charakteristickou zelenou farbou. Technické parametre boli zhodné s civilnými verziami podľa daného typu.
V zbierkach VHÚ Bratislava – VHM Piešťany sa nachádzajú dva motocykle typu Jawa 50 Pionier. Vyobrazený motocykel, Jawa 50 typ 20, rok výroby 1972, bol zaradený do zbierok múzea v roku 1996. Pochádza z nitrianskeho vojenského útvaru. Vozidlo malo podľa tachometra najazdených iba 35 km!
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2018
V zbierkach VHÚ Bratislava – VHM Piešťany sa nachádzajú dva motocykle typu Jawa 50 Pionier. Vyobrazený motocykel, Jawa 50 typ 20, rok výroby 1972, bol zaradený do zbierok múzea v roku 1996. Pochádza z nitrianskeho vojenského útvaru. Vozidlo malo podľa tachometra najazdených iba 35 km!
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2018
Fotogaléria
Armádna pištoľ Walther P.38 bola z konštrukčného hľadiska samonabíjacou pištoľou s uzamknutým záverom a dvojčinným spúšťovým ústrojenstvom. Fungovala na princípe krátkeho záklzu hlavne, uzamknutie záveru zabezpečovala výkyvná závora. Zbraň disponovala účinným poistným systémom, ktorý tvorila spoľahlivá úderníkova poistka.
Vyrábali ju tri fabriky
Jej výhodou bolo jednoduché a ľahké rozoberanie, vyčistenie a spätné zloženie. V priebehu druhej svetovej vojny nahradila vo výzbroji nemeckej armády dovtedy používanú služobnú pištoľ Luger P.08 Parabellum. Vývoj novej armádnej pištole sa v Nemecku rozbehol už v polovici 30. rokov, lebo výroba Lugera P.08 bola časovo, technicky a najmä finančne veľmi náročná. Navyše pištoľ zaviedli do výzbroje armády ešte pred prvou svetovou vojnou.Podľa požiadaviek nemeckej armády mala byť nová pištoľ skonštruovaná na použitie štandardného náboja 9 x 19 mm Luger (Parabellum). Už v roku 1934 bola predvedená pištoľ Walther MP (Militärische Pistole). Výsledkom ďalšieho vývoja bola pištoľ Walther AP (Armee Pistole) z roku 1936. Jej ďalší vývoj a zdokonalenia spôsobili, že vojskové skúšky boli dokončené až na jar 1940, keď bola pištoľ Walther HP oficiálne zavedená do výzbroje nemeckej armády pod označením pištoľ P.38.
Po oficiálnom zavedení pištole Walther P.38 do výzbroje nemeckej armády sa najskôr začalo s jej sériovou výrobou v materskej zbrojovke Carl Walther Waffenfabrik AG. Do konca druhej svetovej vojny ich vyrobila zbrojovka Walther pre potreby nemeckej armády dovedna 583-tisíc. Bolo však zrejmé, že firma nedokáže pokryť potreby nemeckej armády. Práve preto sa rozhodlo, že zbraň budú vyrábať aj iné zbrojovky. Ďalším výrobcom pištole sa tak stala aj zbrojovka Spreewerk GmbH, Spandau. Vyrábala ich vo svojom pobočnom závode v českom Hrádku nad Nisou (Grottau). Hradecký Spreewerk vyrábal pištole Walther P.38 až do konca druhej svetovej vojny. Vyprodukoval ich zhruba 286-tisíc. Väčšina zamestnancov továrne však nebola odborne pripravená, čo sa prejavilo na nízkej kvalite produkcie. Nikdy sa nevyrovnala kvalite pištolí vyrobených v nemeckých zbrojovkách. Tretím výrobcom pištole Walther P.38 bola zbrojovka Waffenfabrik Mauser z Oberndorfu am Neckar. Výroba vo firme Mauser prebiehala zhruba do konca apríla 1945 (cca 323 000 kusov). Koncom apríla 1945 zbrojovku obsadila francúzska armáda. Výroba pokračovala ďalej, ale už pre potreby francúzskej armády. Do mája 1946 tak vyrobili ďalších 70-tisíc kusov. V máji 1946 bola časť strojového vybavenia a značné množstvo súčiastok, potrebných na výrobu pištolí prevezených do Francúzska, kde potom výroba pištolí P.38 pokračovala v zbrojovke Manurhin pod označením Pistolet P1.
Pokračovanie v Bundeswehri
Pištoľ Walther P.38 príslušníci Wehrmachtu všeobecne považovali za vynikajúcu zbraň. Do konca druhej svetovej vojny sa pre potreby nemeckej armády vyrobilo približne 1 200 000 kusov. Ešte pred zavedením pištole P.38 do výzbroje nemeckej armády bola na provizórnych výrobných linkách firmy Walther spustená menšia sériová výroba jej priameho predchodcu, pištole Walther HP, pričom 1 500 kusov bolo vyvezených do Švédska. V roku 1946 prebehla výroba, resp. montáž 3-tisíc kusov pištolí P.38 aj v Českej zbrojovke Strakonice pre potreby čs. armády. Po skončení druhej svetovej vojny sa zbrojovka presídlila do Ulmu. Od roku 1957 opätovne zaviedla výrobu pištolí P.38. Jej rám sa nevyrábal z ocele, ale z ľahšieho duralu. Do výzbroje nemeckého Bundeswehru bola zavedená pod označením P1, a v jeho službách sa používala až do polovice 90. rokov 20. storočia.Pištoľ Walther P.38 predstavuje zásadný medzník vo vývoji armádnych pištolí a dodnes ju odborníci všeobecne považujú za konštrukčne najlepšiu pištoľ obdobia druhej svetovej vojny.
Technické údaje:
Kaliber: 9 mmNáboj: 9×19 mm Luger (Parabellum)
Dĺžka zbrane: 215 mm
Hmotnosť: 0,94 kg
Kapacita zásobníka: 8 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 340 m/s
Maximálny účinný dostrel: 50 metrov
Text: Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2016
Fotogaléria
7,92 mm nemecký univerzálny guľomet MG 42 sa nachádza v zbierke VHÚ – Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav – Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník). Zbraň do zbierok vtedajšie Dukelské múzeum získalo v roku 1984 z vojenského útvaru Moldava nad Bodvou.
Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu – univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936. Univerzálny guľomet MG 34 sa vyznačoval výbornými konštrukčnými vlastnosťami. Vynikal jednoduchým a rýchlym spôsobom výmeny hlavne (trvalo to pár sekúnd).
Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu – univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936. Univerzálny guľomet MG 34 sa vyznačoval výbornými konštrukčnými vlastnosťami. Vynikal jednoduchým a rýchlym spôsobom výmeny hlavne (trvalo to pár sekúnd).
Pre pechotu, lietadlá aj tanky
Guľomet sa dal nabíjať prostredníctvom nábojových schránok aj nábojových pásov. Mohol byť na rôznych typoch dvojnožiek (ako ľahký guľomet) a trojnožiek (ako ťažký guľomet). Využíval sa aj vo vojenských lietadlách, v tankoch a obrnených vozidlách. V boji sa prejavili nedostatky jeho konštrukcie. Zvýšená citlivosť na mráz, ľad, prach a bahno, ktoré spôsobovali jeho časté zasekávanie. Z technologického, časového a finančného hľadiska bola jeho výroba veľmi náročná. Väčšina jeho súčastí sa vyrábala frézovaním. Preto bola koncom roku 1939 vyhlásená súťaž na novú, zdokonalenú zbraň. Ako najlepšia sa napokon ukázala konštrukcia Ing. Wernera Grünera z Döbelnu pod označením MG 39. Tento guľomet sa už vyznačoval odolnejšou a jednoduchšou konštrukciou. Čas na výrobu sa skrátil o viac než polovicu. Konštrukciu tvorili predovšetkým lacnejšie plechové výlisky. Po úspešných skúškach bola zbraň v roku 1942 zavedená do výzbroje ako 7,92 mm univerzálny guľomet MG 42.
Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný. Hlaveň zbrane s hmotnosťou 1,8 kg mala dĺžku 530 mm a jej vývrt tvorili štyri pravotočivé drážky. Pomerne nízka hmotnosť konštrukcie záveru umožňovala guľometu dosahovať veľmi vysokú kadenciu streľby – až 1 500 výstrelov za minútu. Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky. Práve preto bol medzi spojeneckými vojakmi známy aj ako „trhač papiera“. Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov. Nevýhodou guľometu bola pri jeho nízkej hmotnosti v kombinácii s použitím výkonného streliva neveľká presnosť streľby. Tento nedostatok bol kompenzovaný vysokou kadenciou.
Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný. Hlaveň zbrane s hmotnosťou 1,8 kg mala dĺžku 530 mm a jej vývrt tvorili štyri pravotočivé drážky. Pomerne nízka hmotnosť konštrukcie záveru umožňovala guľometu dosahovať veľmi vysokú kadenciu streľby – až 1 500 výstrelov za minútu. Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky. Práve preto bol medzi spojeneckými vojakmi známy aj ako „trhač papiera“. Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov. Nevýhodou guľometu bola pri jeho nízkej hmotnosti v kombinácii s použitím výkonného streliva neveľká presnosť streľby. Tento nedostatok bol kompenzovaný vysokou kadenciou.
Využívali ho Bundeswehr i Juhoslávia
Univerzálne guľomety MG 42 sa vyrábali v štyroch nemeckých firmách a v rakúskej zbrojovke Steyr-Daimler-Puch A. G. v Grazi. Išlo o prvý masovo vyrábaný guľomet, ktorého hlavné časti tvorili plechové výlisky. Od roku 1942 do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených približne 750 000 kusov. Okrem nemeckej armády ho využívali aj nemeckí spojenci. Najmä Fínsko, Taliansko, Slovensko a Maďarsko. V júni 1944 bol pod označením MG 45 predstavený prototyp nástupcu guľometu MG 42 s nižšou hmotnosťou (9 kg oproti pôvodným 11,6 kg) a zjednodušenou a odľahčenou konštrukciou záveru, ktorá umožňovala zbrani dosiahnuť neuveriteľnú kadenciu až 1 800 výstrelov za minútu. Zbraň sa osvedčila, no vplyvom udalostí na frontoch sa jej sériová výroba nestačila rozbehnúť.
Po roku 1945 sa guľomet MG 42 stal základom pre ďalšie konštrukcie. V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes. Pod označením M53 „Sarac“ sa guľomet MG 42 kalibru 7,92×57 mm Mauser licenčne vyrábal v bývalej Juhoslávii, kde bol naposledy použitý v priebehu tamojšej občianskej vojny. Z Juhoslávie ho exportovali do Grécka, Španielska, Turecka a do Pakistanu. Pod označením MG 42/59 ho používala rakúska a talianska armáda.
Po roku 1945 sa guľomet MG 42 stal základom pre ďalšie konštrukcie. V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes. Pod označením M53 „Sarac“ sa guľomet MG 42 kalibru 7,92×57 mm Mauser licenčne vyrábal v bývalej Juhoslávii, kde bol naposledy použitý v priebehu tamojšej občianskej vojny. Z Juhoslávie ho exportovali do Grécka, Španielska, Turecka a do Pakistanu. Pod označením MG 42/59 ho používala rakúska a talianska armáda.
Takticko-technické údaje
Kaliber: 7,92 mm
Náboj: 7,92×57 mm Mauser
Dĺžka: 1 230 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 533 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 11,6 kg
Hmotnosť samotnej hlavne: 1,8 kg
Kapacita nábojovej schránky: 50 nábojov
Kapacita nábojového pásu: 250 nábojov
Kadencia streľby: 1 200 výstrelov
za minútu
Maximálny dostrel: 4 000 metrov (účinný 2 000 m)
Text: Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2016
Náboj: 7,92×57 mm Mauser
Dĺžka: 1 230 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 533 mm
Hmotnosť bez zásobníka: 11,6 kg
Hmotnosť samotnej hlavne: 1,8 kg
Kapacita nábojovej schránky: 50 nábojov
Kapacita nábojového pásu: 250 nábojov
Kadencia streľby: 1 200 výstrelov
za minútu
Maximálny dostrel: 4 000 metrov (účinný 2 000 m)
Text: Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2016
Fotogaléria
Pancierovka 27 je čs. zbraň bez spätného rázu s hladkým vývrtom hlavne kalibru 45 mm. Do výzbroje bola zavedená v roku 1952. V čase svojho vzniku bola určená na boj s tankmi a obrnenými vozidlami všetkých druhov.
Zároveň ju bolo možné použiť aj na streľbu na strieľne pevnôstok (palebných zrubov), strieľne v opevnených budovách a vo výnimočných prípadoch aj na streľbu na živé ciele, napr. pri odrážaní útoku, ktorým je jednotka priamo ohrozená.
Existovali dva druhy nosidla na náboj vyhotovené z dvoch dielov mäkkého dreva. Prvý variant mal tri sťahovacie skrutky s krídlovými maticami, druhý bol vybavený namiesto skrutiek tromi pákovými uzávermi z dôvodu rýchlejšej manipulácie pri otváraní a sťahovaní nosidla. Na kratšie vzdialenosti sa nosidlá so strelou nosili v ruke za popruhové držadlo strelou dopredu. Uvedeným spôsobom bolo možné v jednej ruke niesť dva až tri nosiče. Za pochodu bolo možné nosidlo niesť pomocou jednotného popruhu pechotných ručných zbraní na chrbte, prsiach, prípadne z dvoch až štyroch nosičov utvoriť zväzok na chrbát. Do pancierovky 27 boli určené náboje: Nb-P27, cvičný náboj Nb-Cv-P27 a školský náboj Nb-Šk-P27. Stabilizácia nadkalibrovej strely (45/112 mm) bola počas letu zabezpečená čelnou plochou končiacou ostrou hranou, vhodne umiestneným ťažiskom a hliníkovým driekom. Trhavinu pre náboj Nb-P27 tvorila zmes tritolu a hexogenu. Náboj v hlavni pri sklonení zbrane proti samovoľnému vypadnutiu pridržiaval tzv. dotyk.
Aj napriek rizikovej spoľahlivosti zbrane, malému účinnému dostrelu, nedostatočnej priebojnosti, krehkosti bakelitovej nábojky pri bežnom používaní a značnej hmotnosti zbrane bola súčasťou výzbroje ČSĽA do polovice 60. rokov. Vtedy ju nahradila sovietska RPG-7 dovážaná z Bulharska. Dnes ide o kurióznu a vzácnu zbraň, čo možno konštatovať aj na základe nízkeho počtu dochovaných exemplárov.
Na pevné ciele 100 m
Na pohyblivé ciele do 75 m
Na tanky vo vežovom postavení a na strieľne
pevnôstok (palebných zrubov) do 50 m
Na živé ciele do 150 m
Hmotnosť pancierovky 6,4 kg
Hmotnosť náboja 3,75 kg
Text: Mgr. Tomáš HANICH (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2016
Zároveň ju bolo možné použiť aj na streľbu na strieľne pevnôstok (palebných zrubov), strieľne v opevnených budovách a vo výnimočných prípadoch aj na streľbu na živé ciele, napr. pri odrážaní útoku, ktorým je jednotka priamo ohrozená.
Strelec musel byť v strehu
Náboj sa odpaľoval elektrickým prúdom vybudeným v elektromagnetickom indukčnom zariadení spúšťadla. Po odpálení zostala hlava strely spojená s hliníkovým driekom, ktoré ako celok spolu tvorili strelu. Na streľbu sa využíval reaktívny účinok plynov zvýšený použitím oceľového piesku ako protiváhy, ktorý unikajúce plyny unášali spolu s úlomkami bakelitovej nábojky do kužeľovitého priestoru za zbraň. Preto ohrozený priestor za ňou predstavoval vzdialenosť 40 metrov. Použitie zbrane v praxi ukázalo, že po výbuchu strely v cieli odletel v niektorých prípadoch hliníkový driek do vzdialenosti 200 metrov smerom k strelcovi. Jeho let býval pomalý a dalo sa mu ľahko vyhnúť. Obsluha musela preto pri streľbe mimo krytu sledovať aj spätný let drieku. Pri veľmi silnom náraze s nabitou zbraňou o zem sa mohla odtrhnúť kotva od pólových nadstavcov a vznikol prúd, čo mohlo spôsobiť odpálenie strely. Obsluha si na to musela dávať pozor. Na nosenie zbrane, tašky strelca a nosidla na náboj sa používal jednotný popruh pechotných ručných zbraní. Drevené nosidlo na jeden náboj bolo určené na prenášanie a prepravu náboja a zároveň slúžilo na jeho ochranu pred poškodením.Existovali dva druhy nosidla na náboj vyhotovené z dvoch dielov mäkkého dreva. Prvý variant mal tri sťahovacie skrutky s krídlovými maticami, druhý bol vybavený namiesto skrutiek tromi pákovými uzávermi z dôvodu rýchlejšej manipulácie pri otváraní a sťahovaní nosidla. Na kratšie vzdialenosti sa nosidlá so strelou nosili v ruke za popruhové držadlo strelou dopredu. Uvedeným spôsobom bolo možné v jednej ruke niesť dva až tri nosiče. Za pochodu bolo možné nosidlo niesť pomocou jednotného popruhu pechotných ručných zbraní na chrbte, prsiach, prípadne z dvoch až štyroch nosičov utvoriť zväzok na chrbát. Do pancierovky 27 boli určené náboje: Nb-P27, cvičný náboj Nb-Cv-P27 a školský náboj Nb-Šk-P27. Stabilizácia nadkalibrovej strely (45/112 mm) bola počas letu zabezpečená čelnou plochou končiacou ostrou hranou, vhodne umiestneným ťažiskom a hliníkovým driekom. Trhavinu pre náboj Nb-P27 tvorila zmes tritolu a hexogenu. Náboj v hlavni pri sklonení zbrane proti samovoľnému vypadnutiu pridržiaval tzv. dotyk.
Pancierovka ťažila aj rudu
V roku 1951 sa výroba začala v Zbrojovke Vsetín a do roku 1955 sa vyrobilo približne 30 600 kusov. V roku 1958 sa na krátky čas obmedzila streľba po niekoľkých ťažkých zraneniach strelca, pretože spoľahlivosť zbrane bola poznačená výberom materiálu hlavne. Vytriedené a vybrané najlepšie kusy sa zosilnili a modernizovali. Pritom sa vyrobilo približne 5 000 nových kusov označovaných ako P27A. Nepredvídateľné vlastnosti však pretrvávali aj na nových typoch. V 60. rokoch minulého storočia sa pancierovky 27 používali aj pri ťažbe polymetalických rúd v Zlatých Horách na uvoľňovanie klenieb v ťažko prístupných miestach. Pri šikmom dopade strely však nezriedka dochádzalo k zlyhaniu zapaľovača, preto sa od tohto postupu pri trhacích prácach upustilo.Aj napriek rizikovej spoľahlivosti zbrane, malému účinnému dostrelu, nedostatočnej priebojnosti, krehkosti bakelitovej nábojky pri bežnom používaní a značnej hmotnosti zbrane bola súčasťou výzbroje ČSĽA do polovice 60. rokov. Vtedy ju nahradila sovietska RPG-7 dovážaná z Bulharska. Dnes ide o kurióznu a vzácnu zbraň, čo možno konštatovať aj na základe nízkeho počtu dochovaných exemplárov.
Takticko-technické údaje
Účinný dostrel:Na pevné ciele 100 m
Na pohyblivé ciele do 75 m
Na tanky vo vežovom postavení a na strieľne
pevnôstok (palebných zrubov) do 50 m
Na živé ciele do 150 m
Hmotnosť pancierovky 6,4 kg
Hmotnosť náboja 3,75 kg
Text: Mgr. Tomáš HANICH (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2016
Fotogaléria
Rakúsko-uhorská 8mm pechotná puška Mannlicher model 1895 bola do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea zaradená v roku 1982 prevodom z Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici. V súčasnosti je umiestnená v priestoroch Centrálnej expozície Múzejného oddelenia Svidník. V časti, ktorá dokumentuje udalosti na území dnešného východného Slovenska v priebehu prvej svetovej vojny.
Od konca 19. storočia až do ukončenia prvej svetovej vojny a rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie tvorila 8mm opakovacia pechotná puška Mannlicher model 1895 hlavnú pechotnú výzbroj armády. Jej konštruktérom bol zbrojný inžinier Ferdinand Ritter von Mannlicher.
Od konca 19. storočia až do ukončenia prvej svetovej vojny a rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie tvorila 8mm opakovacia pechotná puška Mannlicher model 1895 hlavnú pechotnú výzbroj armády. Jej konštruktérom bol zbrojný inžinier Ferdinand Ritter von Mannlicher.
Originálny záver
Puška sa vyrábala v dvoch zbrojovkách: OEWG Steyr v Grazi a FGGY v Budapešti. Od roku 1895 do roku 1918 jej vyrobili viac ako tri milióny kusov. Vyrábali sa aj krátke pušky a jazdecké karabíny. Hlavný rozdiel medzi pechotnou a krátkou puškou bol v ich dĺžke. Pechotná puška merala 1 272 mm, krátka len 990 mm.
Charakteristickým konštrukčným prvkom, ktorým sa puška odlišovala od ostatných vtedajších opakovacích zbraní, bol tzv. priamoťažný záver. Bolo potrebné urobiť len dva pohyby: vytiahnuť záver pri jeho odomykaní a zasunúť ho späť pri uzamknutí. Nebolo treba pri odomykaní a uzamykaní otáčať kľukou záveru okolo jeho vlastnej pozdĺžnej osi. Umožňoval to otočný závorník.
Výhodou bola jednoduchá manipulácia, ktorá umožnila výrazne zvýšiť rýchlosť streľby. Navyše pri streľbe nestrácal strelec pri prebíjaní vizuálny kontakt so svojím cieľom, lebo nemusel robiť otočný pohyb a kľuka záveru mu nezakrývala mieridlá. Mal však aj svoje nevýhody. Najmä v mrazivých a blatistých podmienkach často dochádzalo k miernemu zasekávaniu záveru. Zbraň disponovala nábojovou schránkou. Mala kapacitu päť nábojov, ktoré sa do nej vkladali pomocou špeciálneho nábojového rámčeka. Jeho výhodou bolo, že umožňoval rýchlejšie nabíjanie zbrane a jej prebíjanie medzi jednotlivými výstrelmi.
Charakteristickým konštrukčným prvkom, ktorým sa puška odlišovala od ostatných vtedajších opakovacích zbraní, bol tzv. priamoťažný záver. Bolo potrebné urobiť len dva pohyby: vytiahnuť záver pri jeho odomykaní a zasunúť ho späť pri uzamknutí. Nebolo treba pri odomykaní a uzamykaní otáčať kľukou záveru okolo jeho vlastnej pozdĺžnej osi. Umožňoval to otočný závorník.
Výhodou bola jednoduchá manipulácia, ktorá umožnila výrazne zvýšiť rýchlosť streľby. Navyše pri streľbe nestrácal strelec pri prebíjaní vizuálny kontakt so svojím cieľom, lebo nemusel robiť otočný pohyb a kľuka záveru mu nezakrývala mieridlá. Mal však aj svoje nevýhody. Najmä v mrazivých a blatistých podmienkach často dochádzalo k miernemu zasekávaniu záveru. Zbraň disponovala nábojovou schránkou. Mala kapacitu päť nábojov, ktoré sa do nej vkladali pomocou špeciálneho nábojového rámčeka. Jeho výhodou bolo, že umožňoval rýchlejšie nabíjanie zbrane a jej prebíjanie medzi jednotlivými výstrelmi.
Puška pre Európu
Zbraň používala náboje kalibru 8 × 50 mm R s bezdymovým prachom, s mosadznou nábojnicou a sféricky zaoblenou valcovou strelou, ktorá mala jadro z tvrdého olova a oceľový plášť spevnený zliatinou medi a niklu. Puška sa počas prvej svetovej vojny osvedčila na všetkých frontoch, kde rakúsko-uhorská armáda operovala. Po skončení vojny a rozpade rakúsko-uhorskej monarchie prevzali pušky Mannlicher do svojej výzbroje prakticky všetky nástupnícke štáty. Predovšetkým Rakúsko a Maďarsko. Pušky sa v počte približne 300-tisíc kusov dostali aj do výzbroje československej armády, ktorá ich používala až do polovice 20. rokov minulého storočia. Pušky Mannlicher však naďalej ostali vo vojenských skladoch ako vojnová záloha. Lebo k dispozícii ostalo ešte množstvo streliva, ktoré k nim vyrobila počas prvej svetovej vojny firma Sellier & Bellot (S&B) Vlašim. Pušky Mannlicher boli v rokoch 1895 – 1947 taktiež významnou súčasťou výzbroje holandskej armády (470-tisíc kusov). Vo svojej výzbroji ich mali aj armády Juhoslávie, Bulharska, Albánska, Fínska, Grécka, Rumunska, Talianska (jednotky v Afrike). Pušky Mannlicher sa používali aj v priebehu druhej svetovej vojny. Boli nimi vyzbrojené predovšetkým druhosledové, tylové a technické jednotky nemeckého Wehrmachtu, nemecké policajné oddiely a napokon ku koncu vojny aj jednotky dobrovoľníkov a Volksturmu. Používali ich aj armády Maďarska a Bulharska. Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava bolo nimi opätovne vyzbrojené protektorátne četníctvo a tzv. vládne vojsko.
Puška Mannlicher model 1895 sa považovala za presnú a spoľahlivú zbraň. V priaznivých poveternostných podmienkach vyžadovala len minimálnu údržbu. Vojaci na nej oceňovali presnosť streľby, rýchle nabíjanie a prebíjanie počas jednotlivých výstrelov, ale aj jej pomerne veľkú kadenciu streľby. Tej sa nemohla počas prvej svetovej vojny vyrovnať žiadna iná puška.
Technicko-taktické údaje
Kaliber: 8 mm
Náboj: 8 × 50 mm R Mannlicher
Dĺžka bez bodáka: 1 272 mm
Hmotnosť bez bodáka: 3,65 kg
Kapacita nábojovej
schránky: 5 nábojov v rámčeku
Počet drážok
vývrtu hlavne: 4 (pravotočivé)
Úsťová rýchlosť strely: 620 m/s
Teoretická kadencia
streľby: 30 – 35 výstrelov za min
Maximálny dostrel: 1 950 m
Text: Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 1/2016
Puška Mannlicher model 1895 sa považovala za presnú a spoľahlivú zbraň. V priaznivých poveternostných podmienkach vyžadovala len minimálnu údržbu. Vojaci na nej oceňovali presnosť streľby, rýchle nabíjanie a prebíjanie počas jednotlivých výstrelov, ale aj jej pomerne veľkú kadenciu streľby. Tej sa nemohla počas prvej svetovej vojny vyrovnať žiadna iná puška.
Technicko-taktické údaje
Kaliber: 8 mm
Náboj: 8 × 50 mm R Mannlicher
Dĺžka bez bodáka: 1 272 mm
Hmotnosť bez bodáka: 3,65 kg
Kapacita nábojovej
schránky: 5 nábojov v rámčeku
Počet drážok
vývrtu hlavne: 4 (pravotočivé)
Úsťová rýchlosť strely: 620 m/s
Teoretická kadencia
streľby: 30 – 35 výstrelov za min
Maximálny dostrel: 1 950 m
Text: Peter Holík (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 1/2016
Fotogaléria
Útočný nôž vz. 75 je klasifikovaný ako osobná zbraň jednotlivca. V čase svojho vzniku a zavedenia bol určený pre prieskumné, výsadkové, letecké a iné špeciálne jednotky na sebaobranu a na tiché zneškodnenie protivníka. Pri výsadkových a leteckých jednotkách bol určený aj na odstraňovanie porúch na padáku pri zoskokoch.
Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa ministerstvo národnej obrany rozhodlo nahradiť síce obľúbený, ale zastaraný nôž VO-7. Úlohu prevzali zamestnanci Výskumného ústavu 010 Slavičín v spolupráci s národným podnikom MIKOV v Mikulášoviciach, kde prebiehala výroba nožiarskeho tovaru.
Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa ministerstvo národnej obrany rozhodlo nahradiť síce obľúbený, ale zastaraný nôž VO-7. Úlohu prevzali zamestnanci Výskumného ústavu 010 Slavičín v spolupráci s národným podnikom MIKOV v Mikulášoviciach, kde prebiehala výroba nožiarskeho tovaru.
Vyhrala šťuka
Pri vývoji sa uvažovalo nad rôznymi tvarmi a materiálmi čepele i rukoväte. V konečnej podobe bol vybratý nôž v tvare „šťuky“, dnes známy pod prezývkou UTON. V kombinácii s príslušenstvom ho možno použiť i na prípravu stravy, rezanie dreva, pilovanie kovov a aj ako skrutkovač. Útočný nôž vzor 75 sa skladá z noža, puzdra, poistnej šnúry, pilníka a pílky so skrutkovačom. Na čepeľ noža bola po skúškach korózie vybraná nehrdzavejúca oceľ 17029. Je naostrená obojstranne a vrchná strana čepele je vybrúsená do polovice dĺžky. Zdrsnená časť druhej polovice vrchnej strany čepele je navrhnutá ako opierka palca. Čepeľ sa tepelne upravovala hlbokým zmrazením po kalení technológiou nazývanou Martfrost na povrchovú tvrdosť 50-58 HRC.
Na zmenšenie odleskov sa povrch čepele brúsil na drsnosť 0,2 až 08 Ra. Rukoväť je z vulkanizovanej gumy a pre pevné držanie je vybavená mriežkovým vzorom. Obdĺžnikový otvor v zadnej časti rukoväte je určený pre pilník a pílku, ktoré sa zabezpečujú cez kruhový otvor s priemerom 5 mm mosadzným kolíkom poistnej šnúry. Poistná šnúra je dlhá približne 2 m a v rámci improvizácie sa okrem iného nevylučovalo jej použitie aj na bezhlučnú likvidáciu protivníka škrtením, a to predovšetkým v jednotkách pôsobiacich utajene v tyle protivníka.
Na zmenšenie odleskov sa povrch čepele brúsil na drsnosť 0,2 až 08 Ra. Rukoväť je z vulkanizovanej gumy a pre pevné držanie je vybavená mriežkovým vzorom. Obdĺžnikový otvor v zadnej časti rukoväte je určený pre pilník a pílku, ktoré sa zabezpečujú cez kruhový otvor s priemerom 5 mm mosadzným kolíkom poistnej šnúry. Poistná šnúra je dlhá približne 2 m a v rámci improvizácie sa okrem iného nevylučovalo jej použitie aj na bezhlučnú likvidáciu protivníka škrtením, a to predovšetkým v jednotkách pôsobiacich utajene v tyle protivníka.
Univerzálny pomocník
Výrobu puzdier na nože zabezpečoval podnik KOZAK a boli zošívané z piatich kusov hovädzej kože a spevnené kovovými nitmi. Nôž sa do puzdra vkladá medzi tenké kovové pásiky, ktoré bránia jeho samovoľnému vypadnutiu. Na vonkajšej strane puzdra je sumka na pilník a pílku. Puzdro s nožom možno upevniť na opasok bez jeho rozopnutia, na pútko do našitého puzdra na leteckých nohaviciach zimných vz. 82, prípadne upevniť na pútko do našitého puzdra taktickej vesty zásahových jednotiek pomocou systému stláčacích gombíkov KIN-DOT.
Na čepeli noža sa nachádza štvorciferné číslo, ktoré býva často medzi zberateľmi predmetom rôznych diskusií. Udáva výrobnú sériu a spôsob výrobného spracovania čepele. Verzia 0001 bola kovaná za tepla a nezodpovedala ešte technickým podmienkam. Pri verzii 0002 bola čepeľ zhotovená strihaním z plného materiálu, po kalení iba brúsená a rovnaná za studena. Čepeľ verzie 0003 bola rovnako vyrobená strihaním z plného materiálu, opracovaná brúsením a chladená vzduchom v rovnacom prípravku. Nasledujúce série 0004 až 0007 sú zhotovené v súlade s konečnou technológiou výroby predstavujúcou výkovky.
Pri vojskových skúškach bol nôž podrobený nešetrnému zaobchádzaniu pri osekávaní konárov, otváraní konzerv a hádzaní na cieľ. Po úspešnom absolvovaní vojskových skúšok sa komisia rozhodla prijať nôž do výzbroje ČSĽA.
Po vzniku SR bol útočný nôž vz. 75 začlenený do výzbroje Armády SR, Pohotovostných policajných útvarov PZ SR, Útvaru osobitného určenia PZ SR. V súčasnosti je stále vo výzbroji OS SR, najčastejšie vo verzii č. 0007. Svoje miesto má naďalej aj v Armáde ČR. Na fotografii je nôž vo verzii 0005.
Technické údaje:
Vlastný nôž z rukoväťou (bez puzdra):
Dĺžka noža: 248 mm
Dĺžka čepele: 140 mm
Hrúbka čepele: 3,7 mm
Šírka čepele: 25 mm
Hmotnosť: 200 g
Text: Mgr. Tomáš HANICH (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2016
Na čepeli noža sa nachádza štvorciferné číslo, ktoré býva často medzi zberateľmi predmetom rôznych diskusií. Udáva výrobnú sériu a spôsob výrobného spracovania čepele. Verzia 0001 bola kovaná za tepla a nezodpovedala ešte technickým podmienkam. Pri verzii 0002 bola čepeľ zhotovená strihaním z plného materiálu, po kalení iba brúsená a rovnaná za studena. Čepeľ verzie 0003 bola rovnako vyrobená strihaním z plného materiálu, opracovaná brúsením a chladená vzduchom v rovnacom prípravku. Nasledujúce série 0004 až 0007 sú zhotovené v súlade s konečnou technológiou výroby predstavujúcou výkovky.
Pri vojskových skúškach bol nôž podrobený nešetrnému zaobchádzaniu pri osekávaní konárov, otváraní konzerv a hádzaní na cieľ. Po úspešnom absolvovaní vojskových skúšok sa komisia rozhodla prijať nôž do výzbroje ČSĽA.
Po vzniku SR bol útočný nôž vz. 75 začlenený do výzbroje Armády SR, Pohotovostných policajných útvarov PZ SR, Útvaru osobitného určenia PZ SR. V súčasnosti je stále vo výzbroji OS SR, najčastejšie vo verzii č. 0007. Svoje miesto má naďalej aj v Armáde ČR. Na fotografii je nôž vo verzii 0005.
Technické údaje:
Vlastný nôž z rukoväťou (bez puzdra):
Dĺžka noža: 248 mm
Dĺžka čepele: 140 mm
Hrúbka čepele: 3,7 mm
Šírka čepele: 25 mm
Hmotnosť: 200 g
Text: Mgr. Tomáš HANICH (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2016
Fotogaléria
Zariadenie APM-90M na podvozku automobilu ZIL-130E je letiskový pristávací svetlomet sovietskej výroby. Slúži ako prostriedok na osvetlenie pristávacej plochy počas nočnej prevádzky, pristávací svetelný maják na navádzanie lietadiel do priestoru letiska alebo vyznačovanie jednotlivých bodov v teréne.
Môže tiež slúžiť ako pojazdná elektrocentrála na napájanie spotrebičov jednosmerného prúdu max. 12 kW a napätia 110 V.
Môže tiež slúžiť ako pojazdná elektrocentrála na napájanie spotrebičov jednosmerného prúdu max. 12 kW a napätia 110 V.
Na podvozku ZIL-u
Svetlomet je určený na prevádzku v poľných podmienkach pri relatívnej vlhkosti okolitého prostredia do 98 % za dažďa či sneženia a rovnako pri teplote v rozmedzí +/-40 °C. Štvorčlenná posádka dokáže zariadenie uviesť do pracovnej činnosti v priebehu 15 minút.
Medzi hlavné časti zostavy APM-90M patrí: automobilový agregát, svetlomet a súprava ZIP. Automobil ZIL-130E má špeciálne upravenú prevodovku, karburátor, valníkovú nadstavbu a tiež kabínu vodiča. Podstavec svetlometu je pripevnený k podlahe nadstavby v štyroch bodoch pomocou skrutiek. Pozdĺž bočníc valníka sú umiestnené dva kovové skladovacie boxy a v prednej časti vľavo zásobníky na výmenné dielce. V konštrukcii svetlometu sa počítalo s možnosťou nastavenia červených alebo zelených snímateľných svetelných filtrov. Vozidlo disponuje vlastným generátorom jednosmerného prúdu PR-125, blokom na reguláciu napätia, rozvodmi a regulačným reostatom. Generátor PR-125 je upevnený priamo na ráme automobilu za prevodovkou – pod kabínou vozidla. Má štyri hlavné a štyri pomocné póly. Je poháňaný motorom automobilu cez prevodové ústrojenstvo pozostávajúce z kardanového hriadeľa a prepínacej spojky. Menovitý výkon generátora PR-125 je špecifikovaný na 17,9 kW.
Špeciálne vybavenie kabíny automobilu spočíva v umiestnení voltmetra, prepínača snímača indikátora hladiny benzínu, reostatu a zarážky na zaistenie tlačidla plynu. Do kabíny je vyvedená páka prepínača spojky s istiacim kolíkom. Vľavo od stĺpika riadenia je pripojený fixátor brzdového pedálu. Jeho úlohou je zabrzdiť automobil počas činnosti svetlometu. Použitie ručnej brzdy (brzdiacej kardan) počas činnosti motora s generátorom nie je možné.
Medzi hlavné časti zostavy APM-90M patrí: automobilový agregát, svetlomet a súprava ZIP. Automobil ZIL-130E má špeciálne upravenú prevodovku, karburátor, valníkovú nadstavbu a tiež kabínu vodiča. Podstavec svetlometu je pripevnený k podlahe nadstavby v štyroch bodoch pomocou skrutiek. Pozdĺž bočníc valníka sú umiestnené dva kovové skladovacie boxy a v prednej časti vľavo zásobníky na výmenné dielce. V konštrukcii svetlometu sa počítalo s možnosťou nastavenia červených alebo zelených snímateľných svetelných filtrov. Vozidlo disponuje vlastným generátorom jednosmerného prúdu PR-125, blokom na reguláciu napätia, rozvodmi a regulačným reostatom. Generátor PR-125 je upevnený priamo na ráme automobilu za prevodovkou – pod kabínou vozidla. Má štyri hlavné a štyri pomocné póly. Je poháňaný motorom automobilu cez prevodové ústrojenstvo pozostávajúce z kardanového hriadeľa a prepínacej spojky. Menovitý výkon generátora PR-125 je špecifikovaný na 17,9 kW.
Špeciálne vybavenie kabíny automobilu spočíva v umiestnení voltmetra, prepínača snímača indikátora hladiny benzínu, reostatu a zarážky na zaistenie tlačidla plynu. Do kabíny je vyvedená páka prepínača spojky s istiacim kolíkom. Vľavo od stĺpika riadenia je pripojený fixátor brzdového pedálu. Jeho úlohou je zabrzdiť automobil počas činnosti svetlometu. Použitie ručnej brzdy (brzdiacej kardan) počas činnosti motora s generátorom nie je možné.
Lýra pre svetlomet
Samotný svetlomet sa skladá zo štyroch základných častí: podstavca, otočného stojana s lýrou, bubnového tela svetlometu a oblúkovej lampy. Podstavec svetlometu predstavuje konštrukciu zváranú z „U“ profilov, ku ktorým je privarený stredový čap otočného stojana s tzv. lýrou (vidlicou). V lýre je uchytené bubnové telo svetlometu s parabolickým reflektorom – priemer 900 mm a ohniskovou vzdialenosťou 366 mm. Do bubnového tela možno okrem oblúkovej lampy umiestniť na špeciálnej objímke žiarovku 10 kW, 110 V. Oblúková lampa pracuje s uhlíkmi intenzívneho horenia typu 16-150 a režimom horenia oblúka 30 +/-2V; 150 +/-5-10A.
Svetlomet sa môže otáčať vo vertikálnej aj horizontálnej rovine automaticky (pomocou elektromotora) alebo ručne. Vertikálny automatizovaný pohyb predstavuje režim kývania. V horizontálnej rovine okrem kývania aj kruhové otáčanie ľubovoľným smerom.
Vystavené vozidlo ZIL-130E APM-90M vyrobili v roku 1983. V ČSĽA plnilo úlohy najskôr v leteckom útvare Mošnov na severnej Morave. Jeho druhým a zároveň posledným používateľom bol vojenský útvar Sliač. V roku 1987 urobili revíziu elektrickej časti zariadenia v Leteckých opravovniach Banská Bystrica. Podľa záznamníka súpravy zariadenie odpracovalo dovedna 3 686 hodín. Aktívne sa používalo do júna 2005. Vozidlo ako zbierkový predmet nadobudol Vojenský historický ústav v júni 2013. Do depozitu VHM Piešťany ho previezli 11. novembra 2015.
Technické údaje:
Nákladný automobil ZIL-130E,
APM-90M
pohotovostná
hmotnosť vozidla: 8 525 kg
Dĺžka vozidla: 6,7 / 7,45 m
Šírka vozidla: 2,5 / 4,07 m
Výška vozidla: 3,3 / 4,25 m
Motor: ZIL-130V8
Obsluha: 4 osoby
Objem motora: 5,969 l
Výkon: 112,5 kW
Obsah palivovej nádrže: 170 + 150 l
Viditeľnosť zábleskov
svetlometu (majáka):
125 km
z výšky 4 000 m
75 km
z výšky 1 000 m
Generátory: Typ GSV-16-M1
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2016
Svetlomet sa môže otáčať vo vertikálnej aj horizontálnej rovine automaticky (pomocou elektromotora) alebo ručne. Vertikálny automatizovaný pohyb predstavuje režim kývania. V horizontálnej rovine okrem kývania aj kruhové otáčanie ľubovoľným smerom.
Vystavené vozidlo ZIL-130E APM-90M vyrobili v roku 1983. V ČSĽA plnilo úlohy najskôr v leteckom útvare Mošnov na severnej Morave. Jeho druhým a zároveň posledným používateľom bol vojenský útvar Sliač. V roku 1987 urobili revíziu elektrickej časti zariadenia v Leteckých opravovniach Banská Bystrica. Podľa záznamníka súpravy zariadenie odpracovalo dovedna 3 686 hodín. Aktívne sa používalo do júna 2005. Vozidlo ako zbierkový predmet nadobudol Vojenský historický ústav v júni 2013. Do depozitu VHM Piešťany ho previezli 11. novembra 2015.
Technické údaje:
Nákladný automobil ZIL-130E,
APM-90M
pohotovostná
hmotnosť vozidla: 8 525 kg
Dĺžka vozidla: 6,7 / 7,45 m
Šírka vozidla: 2,5 / 4,07 m
Výška vozidla: 3,3 / 4,25 m
Motor: ZIL-130V8
Obsluha: 4 osoby
Objem motora: 5,969 l
Výkon: 112,5 kW
Obsah palivovej nádrže: 170 + 150 l
Viditeľnosť zábleskov
svetlometu (majáka):
125 km
z výšky 4 000 m
75 km
z výšky 1 000 m
Generátory: Typ GSV-16-M1
Text: Mgr. Jerguš VÁRY (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2016
